V katolíckej cirkvi je sviatosť manželstva dôležitým liturgickým úkonom. Manželstvo je nielen kánonickým, ale aj civilným právom vnímané ako verejná záležitosť. Preto je potrebné pre jeho vznik zachovať všetko, čo predpokladá právny systém v rámci liturgického úkonu aj štátneho úkonu.
Podľa kánonického práva je prítomnosť kňaza či diakona potrebná, aby bolo manželstvo platné. Diakon prijal prvý stupeň sviatosti kňazstva a môže krstiť, sobášiť, pochovávať a viesť kázeň, nemôže však sám slúžiť omše, spovedať, ani udeľovať pomazanie chorým. Cirkevný právnik Radoslav Šaškovič vysvetľuje, že sviatosť manželstva si vysluhujú samotní snúbenci, no ich manželský súhlas prijíma asistujúci kňaz, prípadne v latinskom obrade aj diakon.
Diakon platne prijíma manželský súhlas na svojom území, resp. s dovolením vyššie postaveného. Inými slovami, aby manželstvo bolo platne uzavreté, muž a žena musia uzatvoriť sviatosť manželstva pred kňazom, ktorý na mieste, kde sa sobášia, je farárom, správcom farnosti či farským vikárom, alebo výpomocným duchovným.
V nasledujúcich častiach článku sa pozrieme aj na ďalšie sviatosti a aspekty cirkevného života.
Krst
Krst je vstupom do kresťanského života a jeho základom. Človek sa začlení do spoločenstva cirkvi. U katolíkov sa krstia už novorodenci, pretože každý človek má dedičný hriech, od ktorého sa potrebuje oslobodiť a znovuzrodiť sa v krste. Dieťa pri krste dostáva Božiu milosť a stáva sa Božím dieťaťom.
U dospelých si prijatie tejto sviatosti vyžaduje katechumenát, teda prípravu na krst. Krst sa udeľuje raz a navždy, a preto sa nemôže opakovať. Prijať sviatosť krstu môže každý nepokrstený človek. Krstiť môže biskup alebo kňaz a v latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti - napríklad ohrozenie života, môže krstiť každý človek, aj keď sám nie je pokrstený.
Pokrstí liatím vody na hlavu, pričom musí dodržať formu (povedať meno krsteného a vyriecť slová „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého.“). K tomu je potrebný aj úmysel, že chce robiť to, čo koná aj Cirkev.
Krstom zverujete svoje dieťa do zvláštnej Božej starostlivosti a ochrany, získava vyšší, Boží život. Preto sa krstu hovorí znovuzrodenie z vody a z Ducha Svätého. Aj pokrstený človek, i vaše dieťa, zažije vo svojom živote ťažké chvíle, starosti, úzkosti, hriech, chorobu a smrť, ako každý iný. Ale pokrstený na to nikdy nie je sám. Kresťan vie, že je s ním Božia ruka, ktorá ho povedie.
Podľa biblického obrazu o prvotnom hriechu človeka sa tým chce povedať, že vaše dieťa sa narodilo do hriešneho ľudstva. Že i ono bude mať v sebe sklon, pokušenie konať zlé veci (zlo). Že s tým pokušením bude musieť tuho bojovať. A krstné obmytie je práve znamením, že Kristus nad zlým pokušením, ba i nad smrťou zvíťazil, a my, keď sa ho držíme, zvíťazíme nad pokušením a smrťou s ním.
Rodičia majú vybrať krstných rodičov, ktorí musia spĺňať určité podmienky. Ak žiadajú o krst dieťaťa rodičia, ktorí nie sú cirkevne sobášení, je to pre nich príležitosť hľadať spôsob, ako sa dostať k sviatostnému životu. Ak sa nemôžu cirkevne sobášiť, (pretože napr. po rozvode žijú v druhom manželstve), treba zistiť, ako vytvoria prostredie rastu vo viere pre svoje dieťa.
Birmovanie
Birmovanie je tiež podobne ako krst sviatosťou uvádzajúcou do kresťanského života a bez birmovania by bolo neúplné. Riadnym vysluhovateľom tejto sviatosti je biskup. Pri birmovaní sa na birmovaného vkladajú ruky a pomaže sa posvätenou krizmou, pričom sa vyslovuje: „Prijmi znak daru Ducha Svätého.“.
Birmovanému sa vtláča duchovná pečať - pečať Ducha Svätého. Pomazanie je tu znakom posvätenia. Ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, birmovanie môže udeliť kňaz. Kňaz je mimoriadnym vysluhovateľom. Sviatosť birmovania môže prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol pobirmovaný.
Dary Ducha Svätého, ktoré dostávajú birmovanci pri tejto sviatosti, vedú pokrsteného človeka k zrelosti kresťanského vyznania a dávajú mu silu k svedectvu. Príprava na prijatie sviatosti birmovania trvá rok a túto prípravu si robia žiaci 8. ročníka.
Je veľmi vhodné, ak birmovným rodičom je krstný rodič, tým sa vyjadruje aj súvis medzi krstom a birmovaním.
Eucharistia
Eucharistia je samotný Kristus v spôsobe chleba a vína. Eucharistia ako pokrm má aj ďalšie názvy, nazývame ju aj sviatosť oltárna, sväté prijímanie. Eucharistia ako obeta označuje aj svätú omšu a eucharistické zhromaždenie. Eucharistia je obety Cirkvi.
Konsekráciou sa mení nekvasený chlieb a víno na telo a krv Krista. Vyslovia sa pri nej konsekračné slová. Vtedy sa mení sa podstata chleba a vína. Premenenie spôsobuje Duch Svätý. Kristus je prítomný celý pod každým spôsobom. To znamená, že nie je ochudobnený ten, kto prijíma len telo, pretože prijíma Krista celého.
Eucharistiu má človek prijať aspoň raz do roka. Bezprostredná príprava na slávenie a prijímanie Eucharistie sa robí dvojfázovo: ako školská katechéza v druhom a treťom ročníku základných škôl a ako farská katechéza, ktorá sa koná v rámci nedeľných sv. omší.
Sviatosť Eucharistie 1/2 ► KATECHÉZY STRUČNE A JASNE ✅
Sviatosť Pokánia
Sviatosť pokánia, nazývaná aj svätá spoveď alebo sviatosť zmierenia, odpustenia, obrátenia, je prostriedkom k tomu, aby človeku boli odpustené hriechy. Človek sa ňou obracia k Bohu, vyznáva svoje hriechy a ľutuje ich.
Sviatosť pokánia patrí medzi uzdravujúce sviatosti (spolu so sviatosťou pomazania chorých). Človek hriechy vyzná pred kňazom pri individuálnej (ušnej) spovedi, úprimne ich oľutuje a vykoná zadosťučinenie (modlitba, milodar, služba blížnemu, skutok milosrdenstva, odriekanie, trpezlivé prijímanie kríža).
Zadosťučinenie je potrebné učiniť, lebo svojim hriechom môže človek ublížiť, preto je potrebné škodu napraviť, napríklad vrátiť ukradnutú vec, ospravedlniť sa za urážky a podobne. Človek má napraviť spáchané zlo, ak je to možné. Zadosťučinenie je dôležité, pretože následkom hriechu je trest a vina. Pri svätej spovedi sa odpúšťa celá vina, večný trest a časť časného hriechu.
Kňaz udelí veriacemu pri svätej spovedi rozhrešenie, ktoré ho oslobodí od hriechu. Ježiš udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy: Biblia Jn 23 „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú mu zadržané.“.
Pomazanie Chorých
Pomazáva sa posväteným olejom na rukách a na čele. Hovorí sa pritom: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.“ Táto sviatosť nie je poslednou sviatosťou v živote človeka.
Pomazanie chorých spojené s modlitbou za uzdravenie vošlo do histórie ako konkurencia pohanských rituálov a obradov, ktoré mali zabezpečiť uzdravenie. Pre kresťana však táto sviatosť zahŕňa okrem prosieb za telesné uzdravenie aj duchovný rozmer uzdravenia.
Vážna choroba vždy so sebou prináša existenčnú krízu chorého a jeho najbližších. V nej človek zakusuje svoju vlastnú bezmocnosť, obmedzenia a svoju konečnosť, lebo mu dáva tušiť smrť. Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure voči Bohu.
Pre Ježiša je choroba človeka dielom nepriateľa. A on, Boží Syn, „uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom“ (Mt 4, 23). Pri uzdravovaní telesnej choroby Ježiš vždy dáva dôraz aj na duchovný rozmer človeka.
Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby aj oni išli a okrem hlásania evanjelia aj uzdravovali: „V mojom mene… na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“(Mk 16, 17-18) Takto sa vlastne potvrdzuje to, čo hovorí preklad jeho mena: Boh, ktorý spasí.
Sviatosť pomazania chorých je veľkou posilou vo chvíľach, keď človek najviac potrebuje pomoc. Sviatosť pomazania chorých nie je magickým zaklínadlom, prostredníctvom ktorého sa automaticky vracia zdravie, ale chvíľou, v ktorej človek napriek svojej ťažkej situácii vo viere prosí o vieru.
Ordinácia (Vysviacka)
Ordináciou (vysviackou) je prijímateľ tejto sviatosti začlenený medzi kňazov a biskupov, ňou sa udeľuje dar Ducha Svätého. Sviatosť môže udeľovať biskup. Biskup ju udeľuje vkladaním rúk a modlitbou. Poznáme diakonskú a kňazskú vysviacku.
Diakonská vysviacka je stav služby (nie kňazstvo) medzi Kristom a ľuďmi.
Manželstvo
Na uzatvorenie sviatosti manželstva mimo chrámu je potrebný dôvod a súhlas ordinára, teda diecézneho biskupa. Cirkevný právnik Radoslav Šaškovič vysvetľuje, že táto otázka má z pohľadu kánonického práva viacero rovín.
Manželstvo patrí medzi sviatosti a jeho uzatváranie, teda sobášny obrad, má svoj liturgický priebeh. A liturgia nie je súkromnou záležitosťou, ale je vždy slávením samej cirkvi.
Manželstvo, ako inštitút spoločného života, je nielen kánonickým právom, ale aj civilným právom vnímané ako verejná záležitosť, preto je potrebné pre jeho vznik zachovať všetko, čo predpokladá právny systém, a to v rámci liturgického úkonu aj štátneho úkonu. Sem spadá aj miesto konania.
Sobášny obrad by sa mal sláviť na posvätnom mieste, teda na mieste, ktoré je určené na liturgiu. Podľa kánonického práva je prítomnosť kňaza či diakona potrebná, aby bolo manželstvo platné.
Ak je zrejmé, že park alebo zámok sa nachádza na území farnosti, v ktorej má asistujúci služobník kompetenciu na základe svojho úradu alebo delegácie, nie je tu riziko neplatnosti.
Ak sa chcú snúbenci zosobášiť inde ako vo farskom kostole, musia mať súhlas farára, správcu farnosti či biskupa. Pokiaľ sa chcú snúbenci sobášiť niekde v parku, v lese či na horách, je to tiež možné, ale potrebujú na to povolenie diecézneho biskupa alebo ordinára.
V praxi je najlepší postup, ak snúbenci predložia svoju predstavu o „inom vhodnom mieste“ pre slávenie sobáša farárovi farnosti, v ktorej bude sobáš. Ak sa nájde u neho pre túto predstavu porozumenie, on následne pýta pre túto predstavu povolenie od svojho ordinára.
Snúbenci nemajú kódexom garantované právo zosobášiť sa hocikde. V praxi sa môže stať, že farár z rôznych dôvodov nepovolí sobáš v inej kaplnke na území farnosti či v oratóriu, prípadne vo filiálnom kostole.
Okrem iného sa v ňom píše: „Z roka na rok sa zvyšuje počet neopodstatnených (resp. Neopodstatnené žiadosti častokrát stoja na základnom ,nedorozumení‘, keď mladí snúbenci argumentujú: ,To je predsa ,náš‘ sobáš, my si môžeme rozhodnúť, čo a ako pri ňom bude.‘ Toto je pravda, ale len v prípade hostiny a veselia. Ak niekto chce prijať sviatosť manželstva, to už je Kristova sviatosť aj vec cirkvi, ktorá sviatosti spravuje.
Biskupi poukázali, že „kostol je vhodne pripravený liturgický priestor (posvätný) na slávenie všetkých sviatostí. Mimo kostola môže dôjsť k dehonestácii sviatosti a tiež k pohoršeniu iných veriacich; čo je vždy na úkor pastorácie (môže sa dať slabším vo viere zlý príklad).
Niet žiadnej právnej úpravy o tom, v ktoré dni v týždni sa môže uzatvárať manželstvo. Sobota je vec zvyku, keďže cez týždeň sa chodí do práce. Manželstvo možno sláviť kedykoľvek.
Príprava na manželstvo
Príprava snúbencov na sviatostné manželstvo v našej farnosti je určená snúbencom, ktorí už majú dohodnutý termín sobáša. Prebieha formou 10 stretnutí a trvá tri mesiace. Je vedená kňazom a skúsenými manželskými pármi z farnosti. Stretnutia prebiehajú raz v týždni (podľa dohody v skupine), vo večerných hodinách a trvajú 2 max. 3 hodiny.
Ich obsahom budú stretnutia na témy: povolanie do manželstva, výber partnera, komunikácia v manželstve, výchova detí, prežívanie viery a kresťanskej morálky v manželstve a iné. Pretože kurz je bezprostrednou prípravou pred veľmi dôležitým krokom v živote snúbencov a týka sa predovšetkým ich dvoch, je potrebné, aby na stretnutia prichádzali obaja zo snúbeneckého páru a aby absolvovali spoločne všetky stretnutia.
Potrebné dokumenty:
- Zápisnicu (oznámenie) o uzavretí manželstva zo sobášnej matriky Miestneho úradu.
- Krstné listy oboch snúbencov vydané vo farnosti, kde boli krstení.
- Ak ide o snúbencov bývajúcich mimo Bratislavy, treba priniesť tzv. „licenciu na sobáš“ od farára farnosti svojho bydliska.
- Ak ide o vdovcov, treba priniesť úmrtný list predchádzajúceho partnera.
Miešané manželstvá
Ak jeden zo snúbencov je nepokrstený alebo je iného vyznania ako kresťansko-katolíckeho, bude treba spísať žiadosť o dišpenz k sobášu adresovanú na arcibiskupský úrad. Pripojí sa „Osvedčenie stránok pri uzavieraní miešaného manželstva“, v ktorom sa katolícka stránka zaviaže, že urobí všetko pre to, aby deti z manželstva boli katolícky pokrstené a vychovávané. Nekatolícka stránka svojím podpisom vyjadrí súhlas a akceptuje záväzok katolíckej stránky. Pri spisovaní tohto dokumentu sú potrební dvaja svedkovia, ktorých si katolícka stránka môže priviesť. Aj v prípade, že niektorý zo snúbencov, hoci bol pokrstený, ale nebol poučený vo viere, neprijal ešte sviatosť Oltárnu, bude potrebné žiadať povolenie diecézneho biskupa.
Ciele manželstva
- Dobro manželov
- Plodenie a výchova detí
Manželstvo má božský pôvod. Neustanovil ho človek, ale Boh. Z tohto dôvodu Cirkev normálne vyžaduje od svojich veriacich cirkevnú formu uzavretia manželstva. Sviatostné manželstvo je liturgický úkon. Samotní manželia, kňaz je tam iba ako svedok Cirkvi. Je to z dôvodu, že podstatou sviatosti manželstva je výlučne manželská zmluva (vzájomný sľub).
Podmienky platnosti manželstva
- Osoby spôsobilé (k súhlasu, psychologicky a nemať manželskú prekážku)
- Musia zachovať podstatné prvky súhlasu (prejaviť ho navonok aj vnútorne)
- Pokrstení muž a žena, ktorí slobodne vyjadria svoj súhlas.
Sám Boh spečaťuje ich súhlas, preto z ich zmluvy „vzniká z Božieho rozhodnutia trvalá ustanovizeň, a to aj pred spoločnosťou“. Pravá manželská láska je zapojená do Božej lásky. - posúva manželov Bližšie k Bohu.
Platne uzavreté a manželským úkonom zavŕšené manželstvo (matrimonium ratum et consummatum) medzi pokrstenými nemôže byť nikdy rozviazané. Sviatostnosť manželstva je určená na zdokonaľovanie lásky manželov a na posilňovanie ich nerozlučiteľnej jednoty. Touto milosťou „si v manželskom živote, ako aj v prijatí a výchove detí navzájom pomáhajú k svätosti.
Manželská láska samou svojou povahou vyžaduje od manželov neporušiteľnú vernosť. Vyplýva to z daru seba samých, ktorým samanželia odovzdávajú jeden druhému. Láska chce byť definitívna.
Manželská láska má v sebe úplnosť, v ktorej majú miesto všetky zložky [ľudskej] osoby: požiadavky tela a pudu, sily zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, ktorá ponad spojenie v jednom tele vedie k tomu, aby vytvorila jedno srdce a jednu dušu; vyžaduje nerozlučiteľnosť a vernosť v definitívnom vzájomnom sebadarovaní a otvára sa pre plodnosť.
Vlastnosti manželstva
- JEDNOTA - manžestvo môže vytvoriť len jeden muž a jedna žena.
- NEROZLUČITEĽNOSŤ - manželstvo je trvalé až do smrti jedného z partnerov.
- SVIATOSTNOSŤ - je to jedna zo siedmych sviatostí - ustanovených Bohom, čiže pokrstení, sobášení v kostole.
Cirkev považuje výmenu súhlasu medzi manželmi za nevyhnutný prvok, ktorý „dáva vznik manželstvu“. Ak súhlas chýba, manželstvo nejestvuje. Súhlas spočíva v „ľudskom úkone, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú“: „Beriem si teba… za manželku.“ - „Beriem si teba… za manžela.“ Tento súhlas, ktorý manželov vzájomne viaže, nachádza svoje zavŕšenie v tom, že sa dvaja stávajú „jedným telom“.
Súhlas má byť úkonom vôle každej zo zmluvných strán, bez nátlaku alebo veľkého strachu vyvolaného zvonku. Z tohto dôvodu (alebo z iných dôvodov, ktoré robia manželstvo neplatným a neuskutočneným od začiatku ) Cirkev môže po preskúmaní prípadu kompetentným cirkevným súdom vyhlásiť „nulitu manželstva“ (nullitas matrimonii), to značí vyhlásiť, že manželstvo nikdy nejestvovalo. V tomto prípade sa zmluvné strany môžu zosobášiť, ale sú povinné plniť prirodzené záväzky vyplývajúce z predchádzajúceho spojenia.
Vzájomné akceptovanie (prijatie) manželského súhlasu pred zástupcom Cirkvi a dvoma svedkami. Kňaz (alebo diakon), ktorý asistuje pri slávení manželstva, prijíma v mene Cirkvi súhlas manželov a udeľuje im požehnanie Cirkvi. Prítomnosť služobníka Cirkvi (ako aj svedkov) vyjadruje viditeľným spôsobom, že manželstvo je ekleziálnou skutočnosťou.
Manželské prekážky
- Vek (muž - 16 rokov, žena - 14 rokov; podľa civilného práva obaja: 18 rokov).
- Impotencia
- Platný manželský zväzok (kto už je ženatý/vydatá - nemôže ísť na sobáš s iným/inou).
- Disparitas cultus (katolík a nepokrstený)
- Votum (sľub - napr. rehoľný)
- Ordo (keď je muž kňaz).
- Únos (jedna stránka unesie druhú, aby vynútila sobáš).
- Zločin (jedna stránka je v manželskom stave a zavraždí partnera, aby mohla sobáš uzavrieť s iným).
- Pokrvenstvo (príbuzní sa nemôžu brať).
- Švagrovstvo (v priamej línii sa nemôže).
- Prekážka verejnej mravopočestnosti: (pri konkubináte, alebo neplatnom manželstve si jedna stránka nemôže vziať príbuznehodruhej).
Rozdielnosť vierovyznania medzi manželmi nie je pre manželstvo neprekonateľnou prekážkou, ak sa im podarí dať dovedna to, čo každý z nich dostal vo svojom spoločenstve, a naučiť sa jeden od druhého spôsob, ako každý z nich žije svoju vernosť Kristovi. Neslobodno však podceňovať ani ťažkosti miešaných manželstiev. Vyplývajú z toho, že odlúčenie kresťanov ešte nie je prekonané. Manželia sa vystavujú nebezpečenstvu, že budú pociťovať drámu rozdelenia kresťanov v samom lone svojej rodiny. Rozdielnosť kultu môže tieto ťažkosti ešte zväčšiť. Rozdielnosti týkajúce sa viery, samo chápanie manželstva, ale aj odlišné náboženské mentality môžu byť v manželstve zdrojom napätí najmä pri výchove detí. Vtedy sa môže vynoriť pokušenie náboženskej ľahostajnosti.
Podľa práva platného v Latinskej cirkvi miešané manželstvo, aby bolo dovolené, potrebuje výslovné povolenie cirkevnej vrchnosti. V prípade rozdielnosti kultu sa pre platnosť manželstva vyžaduje výslovný dišpenz od prekážky. Toto povolenie alebo tento dišpenz predpokladá, že:
- obidve stránky poznajú a nevylučujú ciele a podstatné vlastnosti manželstva,
- že katolícka stránka potvrdí záväzky - s ktorými treba oboznámiť aj nekatolícku stránku - zachovať svoju vieru a zabezpečiť krst a výchovu detí v Katolíckej cirkvi.
V latinskom obrade sa sviatosť manželstva medzi dvoma veriacimi katolíkmi normálne slávi počas svätej omše vzhľadom na to, že všetky sviatosti sú späté s Kristovým veľkonočným tajomstvom. Je vhodné, aby manželia spečatili svoj súhlas dať sa jeden druhému obetou svojich životov tým, že ju spoja s obetou Krista za svoju Cirkev, sprítomnenou v eucharistickej obete, a prijmú Eucharistiu, aby účasťou na tom istom Kristovom tele a na tej istej Kristovej krvi boli „jedno telo“ v Kristovi.
Ako sviatostný úkon posvätenia, slávenie manželstva má byť samo osebe platné, dôstojné a plodné.“ Je teda potrebné, aby sa budúci manželia pripravili na slávenie svojho manželstva prijatím sviatosti pokánia.
Podľa latinskej tradície si manželia ako vysluhovatelia Kristovej milosti navzájom udeľujú sviatosť manželstva tým, že pred Cirkvou vyjadria svoj súhlas. V tradíciách Východných cirkví sú svedkami prejavenia vzájomného súhlasu manželov biskupi alebo kňazi, ale pre platnosť manželstva je potrebné aj ich požehnanie.
Rôzne liturgie sú bohaté na modlitby požehnania a epiklézy (vzývania), v ktorých sa od Boha vyprosuje jeho milosť a požehnanie pre novomanželov, najmä pre nevestu. V epikléze tejto sviatosti manželia dostávajú Ducha Svätého ako spoločenstvo lásky Krista a Cirkvi.
