Otázka, či môže kňaz odmietnuť pohreb osobe, ktorá nechodila do kostola, je zložitá a vyvoláva mnoho úvah o viere, smútení a pohrebných obradoch. V tomto článku sa pozrieme na rôzne aspekty tejto problematiky.
Smrť a pohreb v kontexte katolíckej viery
V katolíckej viere je smrť vnímaná ako prechod do večnosti. Pohrebné obrady majú za cieľ uctiť pamiatku zosnulého, prejaviť sústrasť pozostalým a modliť sa za spásu duše. Hlboký ľudský inštinkt smútenia a obáv príbuzných z toho, ako ten človek obstojí pred Najvyšším Sudcom, je neoddeliteľnou súčasťou sensus fidelium.
Skutočný účel pohrebov
Práve som sa vrátil z pohrebu svojho starého otca. Bol to padlý človek, ktorý pre svoju spásu nič neurobil a jeho posledná nádej už spočíva len v Božom nekonečnom milosrdenstve a v mnohých našich modlitbách - čo, žiaľ, na pohrebe podľa nového poriadku kresťanského pohrebu vôbec nezaznelo. Neviem, či kňaz vyberal len tie najoptimistickejšie možnosti, alebo či vôbec prednášal správne modlitby, ale vôbec sa nespomínal Očistec, zmierenie za hriechy ani len náznak pochybnosti, o tom či je zosnulý už v Nebi. Od začiatku do konca sme boli vyzývaní radovať sa, že duša starého otca už stojí v Božom svetle. Celkový dojem bol, že starý otec už spieva s anjelskými chórmi, že smútiť netreba a modlitby za jeho večnú spásu by boli asi zbytočné. Akoby sa hovorilo: „Smrť nie je až taká veľká vec.“
Ak je to všetko, čo dostaneme po smrti, stojí za to vôbec pokúšať sa o poriadny kresťanský život? Má vôbec zmysel celá tá štrapácia s katolíckym životom, boj s hriechom a pokušením, vytrvalosť až do konca, ak je náš osud po smrti taký predvídateľný? Primárnym cieľom tradičnej omše za mŕtvych je modliť sa za dušu zosnulého, aby bola spasená a keď potrebuje očistenie (čo sa na prekvapenie moderných katolíkov týka väčšiny spasených duší), aby bola čoskoro vyslobodená z ohňa Očistca. Preto je tradičné rekviem plne zacielené na verných zosnulých.
Tradičný vs. moderný pohreb
Niekde na internete som čítal príspevok o podobnom zážitku: „Práve som sa vrátil z pohrebu svojho starého otca. Bol to padlý človek, ktorý pre svoju spásu nič neurobil a jeho posledná nádej už spočíva len v Božom nekonečnom milosrdenstve a v mnohých našich modlitbách - čo, žiaľ, na pohrebe podľa nového poriadku kresťanského pohrebu vôbec nezaznelo. Neviem, či kňaz vyberal len tie najoptimistickejšie možnosti, alebo či vôbec prednášal správne modlitby, ale vôbec sa nespomínal Očistec, zmierenie za hriechy ani len náznak pochybnosti, o tom či je zosnulý už v Nebi. Od začiatku do konca sme boli vyzývaní radovať sa, že duša starého otca už stojí v Božom svetle. Celkový dojem bol, že starý otec už spieva s anjelskými chórmi, že smútiť netreba a modlitby za jeho večnú spásu by boli asi zbytočné. Akoby sa hovorilo: „Smrť nie je až taká veľká vec.“
V čisto ľudskej rovine nám nový pohreb a nová omša za zosnulých priniesla symbolicky oklieštený, citlivo prepracovaný, sterilizovaný terapeutický zážitok kresťanského smútenia, ktorý odmieta triasť sa bázňou pred úžasnými metafyzickými skutočnosťami, pred desivým súdom Krista Kráľa. Okradla nás o autentické a poctivé smútenie. Ak je to všetko, čo dostaneme po smrti, stojí za to vôbec pokúšať sa o poriadny kresťanský život? Má vôbec zmysel celá tá štrapácia s katolíckym životom, boj s hriechom a pokušením, vytrvalosť až do konca, ak je náš osud po smrti taký predvídateľný? Primárnym cieľom tradičnej omše za mŕtvych je modliť sa za dušu zosnulého, aby bola spasená a keď potrebuje očistenie (čo sa na prekvapenie moderných katolíkov týka väčšiny spasených duší), aby bola čoskoro vyslobodená z ohňa Očistca. Preto je tradičné rekviem plne zacielené na verných zosnulých.
To, že moderné pohreby sa obrátili k emocionálnej úľave žijúcich a „oslavovaniu“ pozemského života zosnulého, je v prejavom dvojakého nedostatku kresťanskej lásky:- bráni žijúcim kresťanom svojou láskou skrze modlitbu za mŕtvych prekročiť hranice života a vykonať veľký skutok duchovného milosrdenstva;- pripravuje zosnulú dušu o silu a útechu spoločnej modlitby za ňu. Je to zlé pre mŕtvych aj pre živých.
Aby sme to mohli robiť, musíme veriť v to, čo robíme, modlitby musia mať správne texty a naliehavosť a je potrebné mať k tomu vhodné príležitosti. Pokoncilová Cirkev v rôznej miere pripravila katolíkov o všetky tieto veci a až teraz, keď sa zo zabudnutia vynára prastará liturgická tradícia, si uvedomujeme, o čo sme prišli.
Modlitby za zosnulých v tradičnej liturgii
Na Dušičky a pri každej „requiem“ omši - (meno omše za mŕtvych pochádza z častého opakovania slov „Requiem aeternam dona eis, Domine, et lux perpetua luceat eis“ - počujeme ich v introite, graduale aj antifóne pred prijímaním), sa tradičná liturgia rímskej Cirkvi modlí za duše verných zosnulých. Pätnásty ekumenický koncil, konaný vo Vienne vo Francúzsku medzi rokmi 1311 a 1312, dogmaticky definoval jazykom, aký používali všetky koncily pred II. vatikánskym koncilom (a okrem neho):„Odmietame ako nesprávnu a odporujúcu pravde katolíckej viery každú náuku alebo tvrdenie, ktoré nerozvážne tvrdí, že podstata rozumnej či intelektuálnej duše nie je sama osebe a vo svojej podstate formou ľudského tela, alebo o tom pochybuje. Aby všetci poznali čistú pravdu viery a boli vylúčené všetky omyly, definujeme, že každý, kto sa odváži tvrdiť, brániť alebo tvrdošijne zastávať, že rozumná alebo intelektuálna duša nie je sama osebe a svojou podstatou formou ľudského tela, má byť považovaný za heretika.“
Otcovia koncilu tu nepriamo odkazujú na Aristotelovu náuku, sprostredkovanú scholastikmi, ktorú možno zhrnúť takto: Živé bytosti rastú zvnútra a menia sa; samé sa uzdravujú; samé si hľadajú potravu; samé iniciujú svoje činy; samé sa rozmnožujú. Existujú prirodzene, nie konvenčne ani technicky; predstavujú jednotu substancie, pôvodu a svojej aktuálnosti. Na rozdiel od nich sú napríklad stroje umelo zostrojené; nerastú spontánne; potrebujú opravy zvonka; musia byť zapnuté a vypnuté zvonka; vyžadujú riadenie a kontrolu; nerozmnožujú sa; sú z mnohých častí, nie jednej podstaty (ich jednota je len v usporiadaní ich častí). A neživé veci z prírody, ako povedzme minerály a kamene, majú prirodzené vlastnosti, ale nemajú žiadnu zo špeciálnych vlastností živých vecí. Preto Aristoteles usudzuje, že v živých bytostiach musí byť nejaký princíp, ktorý ich oživuje, robí živými a schopnými konať to, čo jedine oni dokážu. A týmto oživujúcim a jednotiacim princípom je duša (grécky psyche, latinsky anima).
Moderná veda tento záver nijako nezmenila, iba podrobne vysvetľuje materiálne komponenty vecí, ktoré sú predpokladom živého bytia a činnosti, ale nijako nevysvetľujú samotný život. Odporúčam k tejto téme knihu Edwarda Fesera Aristotelova pomsta.
Na koncile vo Vienne Cirkev definuje, že rozumná či intelektuálna duša človeka, ktorá mu dáva bytie a život ako bytosti rozumnej, je „formou“ ľudského tela - dáva človeku samotnému jeho ľudskosť, jeho špecificky ľudské schopnosti a vlastnosti. Intelekt - rozum, ako dokázal už Aristoteles, je nehmotný; Akvinský následne preukázal, že intelekt je schopný samostatnej existencie, hoci nie je určený nato, aby trvalo existoval samostatne bez tela.
Preto Akvinský tvrdí, že vzkriesenie tela je „nutné“ pre obnovu integrity ľudskej prirodzenosti. Človek je jednota tela a duše. Smrťou sa duša a telo oddelia; materiálne ostatky sa rozpadnú, duša dostane večnú odmenu: Peklo pre tých, čo zomrú bez posväcujúcej milosti, Nebo pre tých, čo v milosti zomrú - s potrebnou dobou očisťovania pre tých, ktorí to potrebujú, čo je podľa rozumnej úvahy väčšina veriacich. Všetky oddelené duše túžia dostať späť svoje telo, čo nastane pri Poslednom súde na konci časov.
Ak sa teraz pozrieme na modlitby tradičnej latinskej omše za verných zosnulých na 2. novembra, čo nájdeme?
- Introitus
Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti. Chválospev prislúcha tebe na Sione, Bože, a tebe nech sa splní sľub v Jeruzaleme; vypočuj moju modlitbu, k tebe dôjde každé telo. Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti.
- Orácia
Bože, Stvoriteľ a Vykupiteľ všetkých verných: daj dušiam svojich služobníkov a služobníc odpustenie všetkých ich hriechov, aby skrze naše úprimné modlitby dosiahli odpustenie, po ktorom vždy túžili: Ty žiješ a kraľuješ…
- Graduále
Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti.
- Traktus
Osloboď, Pane, duše všetkých verných zomrelých od všetkých pút hriechov.
- Sekvencia
V ten deň hnevu, v deň bezprávia V prach sa zvráti sveta sláva, Sibyla a Dávid vravia. Aký strach nás schváti dravý, Keď sa pred očami zjaví Všetkých skutkov Sudca pravý. Hlasy trúby, plné čudu, Nad hrobami krajín budú Znieť a volať všetkých k súdu. Príroda, smrť v žase stíchne, Keď sa každý mŕtvy zdvihne, K súdu príde, jak len stihne. Napísaná kniha tu je, Všetky deje obsahuje, Z nej svet ortieľ vypočuje. Keď si sudca teda sadne, Vyjaví sa všetko riadne, Nenechá tak viny žiadne. Čo len poviem na obranu, Koho vzývať o ochranu, Keď aj svätí bázňou vzplanú? Kráľu hroznej velebnosti, Spásu dávaš cez milosti, Spas ma, studňa láskavosti. Ježiš dobrý, nezabudni, Pre mňa si šiel kríž niesť trudný, Nezatrat ma v ten deň súdny. Hľadal si ma, ustal v sparne, Vykúpil na kríži zdarne, Nech to všetko nie je márne. Spravodlivý Sudca zlostí, Odpusť moje neprávosti, Prv než v hrob dáš moje kosti. Vzlykám ako vinník čierny, Červeň vín sa v tvári perlí: Bože, prosím, súd svoj zmierni. Máriu si zbavil zlosti, Lotra vzal si do milosti, Aj mne dal si nádejnosti. Prosím to, čo nezaslúžim: No daj, Bože, po čom túžim, Nech sa v oheň nepohrúžim. Medzi ovce daj ma, Pane, Od baranov odhodlane Oddeliac ma k pravej strane. Keď už pôjdu zlorečení Do plameňov odsúdení: Zavolaj ma k vyvoleným. Prosím vrúcne, úpenlive, Jak prach srdce ľútostivé: Riaď môj koniec milostive. Slzavý deň, v ktorý v strachu Zasa vinný človek z prachu Vstane, dostaví sa k súdu. Preto, Bože, šetri ľudu! Dobrý Ježiš, Pán náš, daj Všetkým večný pokoj, raj
- Ofertórium
Pane Ježišu Kriste, Kráľ slávy, vysloboď duše všetkých zosnulých veriacich od pekelných trestov a z hlbokej priepasti. Vytrhni ich z tlamy leva, aby ich nepohltilo peklo a neupadli do temnoty, ale nech ich svätý Michal, zástavník, vovedie do svätého svetla
- Sekréta
Zhliadni milostivo, prosíme, Pane, na obetu, ktorú Ti prinášame za duše svojich služobníkov a služobníc;aby tí, ktorým si dal zásluhy kresťanskej viery, prijali aj jej odmenu. Skrze nášho Pána.
- Komúnia
Svetlo večné nech im svieti, Pane: So svätými tvojimi naveky, lebo si dobrotivý. Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti. So svätými tvojimi naveky, lebo si dobrotivý.
- Postkomúnia
Dušiam služobníkov a služobníc tvojich, prosíme, Pane, nech prispeje modlitba prosiacich: aby si ich aj od všetkých hriechov zbavil, aj učinil účastníkmi na svojom vykúpení. Ktorý žiješ a kraľuješ s Bohom Otcom v jednote Ducha Svätého Boh po všetky veky vekov.
Modlitby sú zo slovensko-latinského misála z roku 1952 a sú typickou ukážkou modlitieb v starom misáli na omšiach za mŕtvych.
V misáli novej omše (Novus ordo missae) sú tieto modlitby do veľkej miery upravené, či skôr sú to úplne iné modlitby. Je tam mnoho ďalších rozdielov, ktoré si čitateľ môže všimnúť sám. Pre jednotlivé modlitby existujú tri varianty, pretože v tento deň sa môžu slúžiť až tri omše:
- Vstupný spev
Ako Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním. Lebo ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.
- Kolekta
- Prosíme ťa, Pane, vypočuj naše prosby a oživuj našu vieru v tvojho Syna, ktorý vstal z mŕtvych, * aby v nás rástla nádej, - že aj našich zosnulých vzkriesiš k večnému životu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.
- Bože, svetlo veriacich a život spravodlivých, tvoj Syn nás vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním; zmiluj sa nad svojimi zosnulými služobníkmi, ktorí verili vo vzkriesenie z mŕtvych, - a odmeň ich večnou blaženosťou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.
- Bože, ty si povýšil do nebeskej slávy svojho jednorodeného Syna, víťaza nad smrťou; daj svojim zosnulým služobníkom účasť na Kristovom víťazstve nad smrťou, - aby mohli večne hľadieť na teba, svojho Stvoriteľa a Záchrancu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.
- Nad obetnými darmi
- Pane, láskavo zhliadni na naše obetné dary a všetkých svojich zosnulých služobníkov prijmi do slávy svojho Syna, - s ktorým aj nás spája táto sviatosť lásky. Lebo on žije a kraľuje na veky vekov.
- Všemohúci a milosrdný Bože, prosíme ťa za tvojich zosnulých služobníkov, ktorých si obmyl vodou krstu; v tejto obete zotri ich viny Kristovou krvou - a dokonale ich očisti svojou milosrdnou láskou. Skrze Krista, nášho Pána.
- Pane, prijmi tieto obetné dary za všetkých svojich služobníkov, čo zosnuli v Kristovi, a pre túto vznešenú obetu vysloboď ich z moci smrti - a voveď do večného života. Skrze Krista, nášho Pána.
- Spev na prijímanie
- Ja som vzkriesenie a život, hovorí Pán. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky
- Svetlo večné nech im svieti, Pane, v spoločenstve tvojich svätých, veď si dobrotivý.
- Očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista; on pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu.
- Po prijímaní
- Prosíme ťa, Pane, prijmi do vlasti svetla a pokoja všetkých svojich zosnulých služobníkov, - za ktorých sme slávili túto veľkonočnú sviatosť. Skrze Krista, nášho Pána.
- ...Rodinné zvyky sú späté so základnými etapami života človeka - narodenie, svadba a úmrtie. Tieto udalosti sú výnimočné pre samotného jednotlivca, jeho rodinu, ako aj pre celé spoločenstvo. Ich základom je biologická a fyziologická zmena (počatie, tehotenstvo, pôrod, začiatok pohlavného života, úmrtie) a konečným dôsledkom zmena rodiny - jej zloženia a vzťahov.
Záver
Rozhodnutie, či kňaz odmietne pohreb, závisí od konkrétnych okolností a pastoračných úvah. Dôležité je brať do úvahy nielen zosnulého, ale aj pozostalých a ich potrebu podpory a útechy v ťažkých chvíľach.
