Môže sa duch vrátiť späť po smrti? Skúmanie predsmrtných zážitkov

Začiatok novembra je každoročne pripomienkou Pamiatky zosnulých, ľudovo sa tomuto dňu hovorí „Dušičky“. Čo sa stane s človekom po smrti? Končí sa smrťou naozaj všetko živé, alebo aj potom niečo existuje? Tieto otázky sú pre mnohých z nás natoľko odstrašujúce a desivé, že sa o nich radšej neodvážime ani len premýšľať.

Ľudia, ktorí boli blízko smrti, ale vrátili sa späť do života, to opisujú ako zvláštny príjemný a bezbolestný zážitok, ktorý dokáže človeku celkom zmeniť život. Predsmrtné zážitky opísali tisíce ľudí. Je to dôkaz života po smrti alebo len výplod umierajúceho mozgu?

V decembri 1943 ležal dvadsaťročný George Ritchie so zápalom pľúc v armádnej nemocnici. Jedného dňa sa jeho zdravotný stav náhle zhoršil, až ošetrujúci lekár konštatoval zástavu srdca a následnú smrť. O deväť minút však mladík akoby zázrakom ožil a po čase sa uzdravil. A o mnoho rokov neskôr - medzičasom uspešný lekár - opísal svoje stretnutie so smrťou v knihe s názvom Return from Tomorrow (Návrat zo zajtrajška).

Aj v stave klinickej smrti si mladík pamätal zážitky z bezvedomia. Cítil, ako stúpa k stropu a z výšky vidí ľudské telo obklopené lekármi. Potom prišlo vedomie, že to telo patrí jemu a že asi bude po vlastnej smrti. Okolie zaplavilo oslňujúce biele svetlo, v ktorom rozoznal postavu Krista a kladúcu mu otázky, ako sa popasoval so životom. Zvyšok zážitku môžeme s iróniou opísať ako vzdelávací all inclusive pobyt v nebeskej dimenzii zavŕšený návratom duše do tela. Musela späť medzi živých, vysvetľuje autor knihy.

Svoje predsmrtné zážitky opísali tisícky ľudí aj po roku 1975, keď vyšla slávna kniha Raymonda Moodyho. Amerického lekára-spisovateľa, ktorý zozbieral svedectvá ďalších ľudí preživších vlastnú smrť, fascinoval aj spomínaný Ritchieho prípad.

Čo je to NDE (Near Death Experience)?

Predsmrtné zážitky alebo NDE (Near Death Experience) opísali tisícky ľudí najmä od roku 1975, keď vychádza slávna kniha Život po živote Raymonda Moodyho. Amerického lekára fascinoval spomínaný Ritchieho zážitok, takže sa podujal zozbierať svedectvá ľudí, čo prežili vlastnú smrť. Napokon ich boli stovky a Moodyho kniha ich podala tak sugestívne, že sa za ňou išli potrhať čitatelia všade na svete. Vrátane Československa, kde síce za socializmu nevyšla, ale predsa kolovala z ruky do ruky ako xeroxovaný samizdat.

Fascinujúce na svedectvách boli dve veci. Ľudia, čo prežili srdcový infarkt, mozgovú porážku, topenie či pád z výšky a ocitli sa blízko smrti, neopisovali bolesť ani stres. V stave klinickej smrti mali intenzívne pocity mieru, lásky a pokoja. Myšlienka na návrat do života bola mnohým nepríjemná. Navyše prekvapili detaily, v ktorých sa svedectvá zhodovali. Najčastejšie opisovali dušu, ktorá opúšťa telo, pohyb vo svetelnom tuneli, postavy zomretých príbuzných či neznámych bytostí s posolstvami kozmickej harmónie.

Mnohých vrátane Raymonda Moodyho to viedlo k jedinému vysvetleniu. To, že sa zážitky zhodujú, musí znamenať, že duša existuje a existuje teda aj život po smrti, ktorý moderná veda nedokáže vysvetliť. Jedni sa uchýlili k náboženstvu a v tuneli spoznávali prechodnú stanicu na ceste do neba. Druhí v tom videli paranormálne javy, astrálne sféry a dimenzie mimo nášho priestoru a času. Tí všetci však uznávali nezávislosť duše od tela a jej ďalšiu existenciu po smrti. Dôkazom mali byť svedkovia, ktorým zážitok celkom zmenil hodnoty. Správali sa zodpovednejšie a citlivejšie k druhým. Akoby skutočne nahliadli do neba.

Skeptický pohľad: Výplody mozgu

Moodyho kniha vyvolala boom a podnietila vznik Medzinárodnej asociácie na skúmanie predsmrtných zážitkov (IANDS). Nepresvedčila však všetkých. Skeptici sa zdráhali uveriť, že zážitky tohto typu existujú a neutíchli ani po rozsiahlom výskume, v ktorom sa k NDE priznáva (zrejme nadhodnotených) osem miliónov Američanov. Odmietli predstavu duše nezávislej od tela a pocity pripísali zomierajúcemu mozgu. Mystický predsmrtný zážitok podľa nich nie je ničím iným ako halucinácie orgánu, ktorý odumiera a nie je na ňom nič náboženské. Skôr máme do činenia s patologickým javom, na ktorého vysvetlenie postačuje biológia. A čo fascinujúca podobnosť detailov? Tá nesvedčí o spoločnom nebi, ale iba telách, ktoré sú v princípe rovnaké a odumierajú veľmi podobným spôsobom.

Veda a výskum NDE

Dve rozdielne hypotézy nie je ľahké potvrdiť či vyvrátiť, ak skúmame smrť. Základom vedy býva experiment, ktorý sa dá opakovať a porovnávať výsledky pokusov. Smrť, ako vieme, sa v živote bežne vyskytuje jeden krát a málokto sa vracia naspäť podať o nej svedectvo. Topiť, dusiť a inak týrať ľudí v laboratóriách, aby vedcom opísali zážitky, je z určitých dôvodov vylúčené, a používať na pokusy zvieratá nemá veľký zmysel, pretože tie nedokážu vyrozprávať svoje pocity.

Zostáva zozbierať príbehy ľudí, čo svoju smrť prežili a chcú o nej vypovedať. Problémom však vždy bude ich spoľahlivosť. Výsledky ovplyvňuje formulácia otázok, udalosti sú často dávne a napokon je ťažké overiť, či ich respondenti v dotazníku neprifarbujú a neklamú. Zrejme aj preto počet prípadov NDE kolíše od 0,9 do 20 percent ľudí podľa roku, krajiny a metódy výskumu.

Teória zomierajúceho mozgu

V roku 1993 vyšla prelomová kniha s názvom Umieranie ako cesta k životu. Americká autorka Susan Blackmoreová sa podujala fenomén vysvetliť a pritom si všimla, že obidva protichodné tábory toho veľa nevysvetľujú. Dobrá teória podľa nej musí byť elegantná a mala by podľa možnosti objasňovať detaily. Prečo sa smrť ohlasuje okrúhlym tunelom? Prečo to nie sú namiesto toho štvorcové dvere, visutý most či balón? Prečo je svetlo biele, prečo nie je trebárs ružové? To všetko len veľmi ťažko vysvetľujú zástancovia aj povrchní odporcovia posmrtného života - kým tí prví prijímajú zjavenie sfér také aké je, druhí zase ignorujú ´púhy´ výplod mozgu, ale ďalej nezisťujú, prečo má vždy práve takú podobu.

Američanka napokon dochádza k záveru, že posmrtné zážitky skutočne nie sú ničím viac ako produktom umierajúceho mozgu. Podrobne však dokazuje, čo sa pritom deje. Človeku v klinickej smrti prestáva biť srdce a do mozgu už neprúdi krv. Orgán bojuje s nedostatkom kyslíku a človek upadá do bezvedomia. Práve nedostatok kyslíka v mozgu (anoxia) môže vyvolať opísané halucinačné stavy. Bez kyslíku mozgové bunky utlmujú svoju činnosť, dochádza však k paradoxu - utlmené sú aj bunky, ktoré majú utlmenie na starosti (takzvané inhibítory). Výsledkom je presný opak čiže krátkodobé nabudenie oblastí mozgu a ich chaotická aktivita. Pacient prežíva halucinácie a má pocit vystúpenia z tela.

Mystické vidiny

V zrakovej mozgovej kôre má chaotická aktivácia buniek za následok akýsi ´nervový šum´ v podobe bielych jasných bodov usporiadaných do kruhu. Ten, ak sa zväčšuje, vzbudzuje poct pohybu k svetlu na konci tunela. Podobným spôsobom sa dajú vysvetliť pocity hluku, hudby, alebo vznášania sa nad zemou.

Naopak, pocity šťastia, harmónie, a pokoja vznikajú odlišným spôsobom. Telo v strese vylučuje chemické látky podobné morfínom. Tie sa nazývajú endorfíny a ich úlohou je zmierňovať bolesť a navodzovať eufóriu.

Vystúpenie z tela

Ďalšie javy mali trochu zložitejšie vysvetlenia. Ako je možné, že pacient v bezvedomí sleduje vlastné telo z výšky? Ako dokáže opísať, čo sa dialo v jeho blízkosti, napríklad úsilie lekárov oživiť ho počas operácie? Nie je práve toto dôkaz duše, ktorá z tela vystúpila von?

Tu si Susan Blackomorová vypomáha poznatkami kognitívnych vied. Každý človek, podobne ako inteligentný robot vyslaný na cudziu planétu, nosí v mysli model sveta a miesta, kde sa nachádza. Jeho súčasťou je model vlastného tela a jeho polohy vzhľadom na okolitý svet. Ak je mozog v bezvedomí, stráca kontakt so zrakom či sluchom. Snaží sa však udržať spojenie s realitou a obráti sa na pamäť. Uložený model sveta dotvorí a poskladá do obrazu situácie, kde sa telo asi nachádza. V skutočnosti duša operovaného pacienta nevisí kdesi pod stropom a nesleduje počínanie lekárov. Je to fikcia mozgu, jeho vlastná rekonštrukcia.

Zrútenie vesmíru

Takýmto mentálnym modelom, podľa Blackmorovej, napokon je kompletná osobnosť, identita, „ja“ človeka. Vďaka tomu dokážeme vysvetliť mystické zážitky pred smrťou bez toho, aby sme museli vymýšľať záhrobné kráľovstvá. S mozgom, ktorý prestáva fungovať sa rúcajú modely sveta a nás samých v ňom. Výsledkom je mystický pocit jednoty a splynutia s vesmírom.

Teória zomierajúceho mozgu určite znie kacírsky ľuďom, čo sami smrť zažili. Mali pocit, že to bolo čosi nadpozemské a zároveň skutočné. Niečo, sa neudialo len v ich mysli, ale ´naozaj´. Americká autorka ich zážitok neznižuje. To, že ho zaradíme k produktom ľudského mozgu predsa ešte neznamená, že musí byť pre človeka bez ceny. NDE odhaľuje dôležitú pravdu o nás samých a o našej identite. Je to vzácna skúsenosť, ktorá ľudí mení - aj bez bielych anjelov či astrálnych dimenzií.

Veda o ľudskom mozgu napreduje a pokročila aj od roku 1993, keď vyšla spomínaná Blackmorovej kniha. Vyzerá to tak, že teória zomierajúceho mozgu je pravdivá a vedci potvrdzujú fyziologické vysvetlenia predsmrtného zážitku. Nachádzajú súvislosť NDE s činnosťou spánkového laloku, namerali zvýšenú elektrickú aktivitu mozgu, ktorému dochádza kyslík (2008) aj vysokú úroveň oxidu uhličitého v mozgových bunkách pred smrťou (2010). Napokon, už štyri roky vedci zbierajú údaje o zážitkoch pred smrťou z nemocníc na celom svete. Takže život po smrti? Možno bude. Ale ktovie, či sa všetci stretneme v rovnakom svetelnom tuneli.

Časový plán smrti podľa Kennetha Ringa

Zo skutočných príbehov americký výskumník Kenneth Ring zložil akýsi model zážitku, ktorý rozdelil na päť plynulých fáz:

1. Pocity mieru a pokoja: Mizne bolesť, nastupujú pocity harmónie, blaženosti a zmierenia s osudom.
2. Oddelenie od tela: Z tela sa oddeľuje a nahor stúpa nehmotná substancia - duša či duch.
3. Vstup do temnoty: Duša vstupuje do temného tunela, menej častý je pocit tmavého schodiska.
4. Svetlo na konci tunela: Na konci tunela sa objavuje biele, jasné, oslňujúce, ale nie nepríjemné svetlo.
5. Vstúpenie do svetla: Duša vstupuje do svetla a stretáva ľudské postavy, s ktorými začína rozhovor, alebo si dokáže vymieňať myšlienky.

Prípad Peter Sellers

Vierohodný prípad predsmrtného zážitku novinárom opísal britský komik Peter Sellers. V roku 1964 dostal prvý zo série vážnych infarktov a načas sa mu zastavilo srdce. Herec ležal v nemocnici v stave klinickej smrti a zažíval pocit, že opúšťa telo. „Akoby som vyplával z tela von a dolu videl sám seba ležať na posteli,“ spomínal. „Bolo to fajn, necítil som strach ani nič také. Mal som pocit, že problém nemám ja, iba moje telo.“ Potom uvidel nad sebou svetlo, ktoré ho lákalo, aby sa ho dotkol. V tej chvíli nemyslel na nič iné. „Akosi som vedel, že to svetlo je láska, skutočná láska z druhého brehu sveta. Bolo také príjemné a láskyplné, že som si ho stotožnil s Bohom.“ Komikova spomienka sa končí rukou, ktorá zatienila božské svetlo, a príkazom: „Ešte nie je čas, musíš sa vrátiť späť.“ Sellers si pamätal pocit sklamania, keď ho v nemocnici priviedli späť k životu. Žil ešte šestnásť rokov, zomrel na ďalší infarkt v roku 1980.

Život po živote a úvahy o posmrtnom živote

Autorom rovnomennej knihy „Život po živote“ je vedec Raymond Moody. Tento človek skúmal zážitky človeka na prahu smrti. Paradoxne vďaka vlastnému nevydarenému pokusu o samovraždu začal poodhaľovať tajomstvo posmrtného života, čo dalo nový rozmer aj jeho životu.

Známy je prípad mladého amerického vojaka George Ritchieho, ktorý v decembri 1943 ležal so zápalom pľúc v armádnej nemocnici. Jedného dňa sa jeho zdravotný stav náhle zhoršil, až ošetrujúci lekár konštatoval zástavu srdca a následnú smrť. O deväť minút však mladík akoby zázrakom ožil a po čase sa uzdravil.

Tento mladík aj v stave klinickej smrti pamätal zážitky zo svojho bezvedomia. Cítil, ako stúpa k stropu a z výšky vidí ľudské telo obklopené lekármi. Potom prišlo vedomie, že to telo patrí jemu a že asi bude po vlastnej smrti. Aj ostatní „navrátilci do života“ v hraničnej situácii neopisovali pocit smrti ako bolesť či stres. V stave klinickej smrti mali silné pocity mieru, lásky a pokoja. Dokonca myšlienka na návrat do života bola viacerým z nich skôr nepríjemná.

Často opisovali dušu, ktorá opúšťa telo. Bol to pohyb v akomsi svetelnom tuneli, pri ktorom stretávali postavy zomretých príbuzných alebo neznámych bytostí, ktorý sa skončil návratom duše do tela, späť medzi živých.

Podľa klasickej definície ešte zo staroveku je život formou bytia živých bytostí. Prírodovedci túto definíciu pre jej metafyzickosť zamietajú, nemajú však inú. Presnejšie povedané štrukturálne a dynamické vlastnosti života sa podarilo definovať, fyzikálno-chemické nie.

Duša a mozog

V roku 1993 vyšla kniha Susan Blackmoreovej „Umieranie ako cesta k životu“. Autorka prišla k záveru, že posmrtné zážitky nie sú ničím iným, ako produktom umierajúceho mozgu. Podrobne opisuje, ako človeku v stave klinickej smrti prestáva biť srdce a do mozgu už neprúdi krv, ako tento životne dôležitý orgán bojuje s nedostatkom kyslíka a človek upadá do bezvedomia, čo môže vyvolať spomínané halucinačné stavy krátkodobého nabudenia niektorých oblastí mozgu a ich chaotickú aktivitu.

Pacient má potom pocity vystúpenia z tela, v zrakovej mozgovej kôre aktivácia niektorých buniek premieta do „nervového šumu“ v podobe bielych jasných bodov usporiadaných do kruhu. Ten sa zväčšuje a vzbudzuje pocit pohybu k svetlu na konci tunela. S mozgom, ktorý prestáva fungovať sa rúcajú modely sveta a nás samých v ňom. Výsledkom je mystický pocit jednoty a splynutia s vesmírom.

Pripomeňme si prípad známeho britského komika Petra Sellersa, ktorý svoj predsmrtný zážitok z roku 1964 opísal takto: „Akoby som vyplával z tela von a dolu videl sám seba ležať na posteli. Bolo to fajn, necítil som strach ani nič také. Mal som pocit, že problém nemám ja, iba moje telo. Uvidel som nad sebou svetlo, ktoré ma lákalo, aby som sa ho dotkol. Akosi som vedel, že to svetlo je láska, skutočná láska z druhého brehu sveta. Bolo to také príjemné a láskyplné, že som si ho stotožnil s Bohom, ktorý ku mne prehovoril slovami-ešte nie je čas, musíš sa vrátiť späť.

Mizne bolesť, nastupujú pocity harmónie, blaženosti a zmierenia s osudom. Z tela sa oddeľuje a nahor stúpa nehmotná substancia - duša či duch. Môže mať podobu priesvitného, nehmotného dvojníka. Nepodlieha gravitácii, prechádza cez múry, dokáže lietať veľkou rýchlosťou na povel myšlienky. Niekedy sa vracia na dôverne známe miesta, kde človek prežil väčšinu života. Duša vstupuje do temného tunela, menej častý je pocit tmavého schodiska. Môže počuť príjemnú hudbu alebo nepríjemný hluk, vstup do tmy často sprevádza jednorazový hlasný zvuk. Na konci tunela sa objavuje biele, jasné, oslňujúce, ale nie nepríjemné svetlo. Niektorí ho opísali ako synonymum Božej lásky. Fáza, do ktorej sa dostalo len 10 percent ľudí s predsmrtným zážitkom.

Každý normálny človek má prirodzený strach zo svojej smrti. Povzbudením pre nás môže byť myšlienka, že sme sa nenarodili preto, aby sme zomreli, ale prežili svoj život naplno. V každom prípade viera v život po živote, ktorú ešte nikto exaktne nevyvrátil, nemôže byť nikomu na škodu.

Časový plán smrti podľa Kennetha Ringa

tags: #moze #sa #duch #vratit #spat #ked