Otázka spopolnenia, alebo kremácie, je v súčasnosti veľmi aktuálna a stretáva sa s rôznymi názormi, najmä v kontexte náboženských presvedčení. Čo hovorí Katolícka cirkev na spopolnenie a aký je jej postoj k rozsypaniu popola?
Postoj Katolíckej cirkvi ku kremácii
Pápež František v roku 2016 vydal inštrukcie, čo sa týka pochovávania veriacich, pod názvom Ad resurgendum cum Christo. Ide o krátky sedembodový dokument, v ktorom hneď na začiatku píše, že už od roku 1963, keď vyšla inštrukcia Piam et constantem, bolo ustanovené, aby sa „verne zachovával zvyk pochovávať mŕtve telá veriacich“ a súčasne uznané, že kremácia „neprotirečí kresťanskému náboženstvu“ - nie je teda dôvod odopierať spopolnenie tým, ktorí si to z rôznych dôvodov žiadajú.
Je tu len jedna podmienka - rozhodnutie spopolnenia nemá byť motivované „popieraním kresťanských dogiem alebo sektárskym zmýšľaním, alebo nenávisťou voči katolíckemu náboženstvu a Cirkvi“.
Cirkev zároveň odporúča, aby boli zosnulí pochovaní na cintoríne alebo inom posvätnom mieste, čo zodpovedá primeranej úcte voči zosnulým. „Už od počiatku si kresťania želali, aby ich zosnulí boli zahrnutí do modlitieb a spomienok kresťanského spoločenstva. Ich hroby sa stali miestami modlitby, spomienky a zamyslenia,“ píše pápež František.
História postoja cirkvi ku kremácii
Kresťanské cirkvi dlho zakazovali spopolniť ľudské telo, lebo takýto pohreb odporoval náuke o vzkriesení osláveného tela mŕtvych pri Kristovom druhom príchode. Okrem toho to považovali za pohanský zvyk.
Kresťanstvo od počiatku nasledovalo židovský zvyk ukladať telo do posväteného hrobu v zemi alebo do hrobky. Spaľovanie mŕtvych sa v stredoveku povoľovalo len pri hrozbe nákazy počas epidémií alebo vojen.
V 19. storočí výrazne oslablo postavenie cirkvi v spoločnosti a ľudia, ktorí si želali, aby bolo ich telo po smrti spálené, ostentatívne dávali najavo odmietanie cirkevného učenia. Katolícka cirkev preto zakázala cirkevné pohreby tých, ktorí sa nechali spopolniť.
Zmenu priniesol 2. vatikánsky koncil v šesťdesiatych rokoch, keď pápež Ján XXIII. vydal dekrét, ktorým za istých podmienok povolil kremáciu. „Cirkev povoľuje kremáciu, ak nie je prejavom popretia viery vo vzkriesenie tela,“ uvádza katechizmus.
Kremáciu dnes zakazuje len pravoslávna cirkev, islam, ortodoxná židovská viera a niektoré radikálne kresťanské skupiny.
Uchovávanie popola a rozptyl
Pápež František upozorňuje aj na to, že sa nedovoľuje uchovávať popol v domácnosti - dovolené je to len v prípade vážnych a výnimočných okolností, ktoré odobrí ordinár so súhlasom biskupskej konferencie.
A ako zaznelo aj v otázke, popol rozsypaný do vzduchu, zeme, vody či premenený na spomienkové predmety, kusy bižutérie a podobne je neprípustný. Nie je to však bezdôvodné.
Aby sa vyhlo akémukoľvek dvojznačnému panteizmu, naturalizmu alebo nihilizmu, nedovoľuje sa rozsypať popol do vzduchu, zeme alebo vody, či iným spôsobom, ani premeniť popol na upomienkové predmety, kusy bižutérie alebo iné predmety.
Uchovávanie popola na posvätnom mieste môže prispieť k zmenšeniu rizika, že sa zosnulí vytratia z modlitieb a spomienok svojich príbuzných a kresťanského spoločenstva.
Z vyššie uvedených dôvodov sa nedovoľuje uchovávať popol v domácnosti. Iba v prípade vážnych a výnimočných okolností, ktoré závisia od kultúrnych podmienok miestneho charakteru, môže ordinár so súhlasom biskupskej konferencie alebo synody biskupov východných cirkví, udeliť výnimku uchovávať popol v domácnosti.
Alternatívne možnosti
Zákon o pohrebníctve hovorí, že urna môže byť uložená na úctivom mieste. Čo to znamená? Cintorín, kolumbárium, ale aj na záhradke v riadne pripravenom pomníku s patričným povolením.
Je pravda, že cirkevná tradícia nepodporuje rozptyl - v krematóriu, na rozptylovej lúke ani v prírode.
Čo robiť, ak zosnulý chcel rozptýliť popol?
V prvom rade je dôležitá komunikácia. Na vašom mieste by som si overila - ak je vám to nepríjemné priamo, tak napríklad aj v nenápadnom rozhovore -, či si otec je vedomý, aký je pohľad Cirkvi na rozsypanie pozostatkov zosnulých a prečo to tak je. Myslím, že ak je váš otec úprimne veriaci katolík, veľmi rád zmení názor, keď bude mať možnosť porozumieť stanovisku Cirkvi.
Ak by otec trval a bol presvedčený o svojom želaní, zrejme by sa o ňom zmieňoval častejšie. Píšete, že to spomenul raz - to mi znie skôr ako premýšľanie nahlas než ako pevné presvedčenie o niečom.
Ide ozaj o pravdivý a oslobodzujúci moment, keď nám pacient chce tlmočiť poslednú vôľu napriek tomu, že môže byť pre nás i neprijateľná.
V nej príde rad i na vaše vyjadrenie: „Potrebujem ťa, si pre mňa, bol si a zostávaš dôležitým, nie si hocikým, bez teba by som nebola, nežila. Je dôležité miesto, kde teraz si. Že môžem byť teraz s tebou, žiť tento čas, že ťa môžem teraz počúvať. Je pre mňa dôležité, aby som mala, ak by si zomrel skôr ako ja, kam ísť, niekde sa zastaviť. Na mieste, ktoré mi bude pripomínať, že si stále prítomný - hoci v inom svete -, ale prítomný v tomto živote, ktorý žijem. Je dobré ísť pomocou tejto viery na svetlo pred otcom aj vo vyjadrovaní svojich vlastných potrieb, drahá Daniela, vyjadrovať svoje presvedčenie, vieru vo večný život. Povzbudzujem vás k tomuto.
Nemyslite si, že dlho zamlčované, ťažko vysloviteľné túžby majú pre nás definitívnu a nemeniteľnú podobu. Veď vy ste zdraví, a predsa tak často meníte svoje názory.
Majte odvahu stať sa voči nám tiež pravdiví a nemajte nás iba za pacientov, s ktorými zo súcitu musíte vo všetkom súhlasiť a vypĺňať všetky naše priania. Dajte nám vedieť o svojich potrebách.
Je dôležité nájsť kompromis, ktorý bude rešpektovať ako želanie zosnulého, tak aj náboženské presvedčenie pozostalých. V každom prípade, komunikácia a vzájomné porozumenie sú kľúčové.