Možno mať v kostole čiapku? Pravidlá a etiketa

Vstup do kostola si vyžaduje rešpektovanie určitých pravidiel a zvyklostí. Okrem správania sa a oblečenia zohrávajú dôležitú rolu aj pokrývky hlavy. V tomto článku sa pozrieme na to, aké pravidlá platia pre nosenie čiapok a iných pokrývok hlavy v kostole, ako aj na ďalšie aspekty etikety v chráme.

Historické pokrývky hlavy kléru

Klerické pokrývky hlavy

V dejinách protokolárneho odievania kléru vieme nájsť dokonca aj brokátové birety s výrazným plastickým vzorovaním. Jeden známejší brokátový biret je nemeckej proveniencie, konkrétne pochádzajúci z Tuntenhausenu. V 18. storočí ho nosil prepošt augustiniánskeho kláštora v Beyhartingu.

Biret

Prvou najznámejšou pokrývkou hlavy kňaza je biret, nazývaný aj kvadrát. Je to liturgická pokrývka hlavy (i súčasť chórového odevu), ktorá sa vyvinula zo stredovekého baretu. Rozšírený je od 14. storočia, pričom dnešný tvar biretu pochádza podľa Ruperta Bergera z 15. storočia, hoci svojou podobnosťou mu je najbližší biret zo 16. storočia.

Najprv bol z mäkkej látky, neskôr sa začal vystužovať škrobeným plátnom alebo papierom, čím nadobudol štvorhrannú podobu. Na hornej časti z biretu vystupujú tri alebo štyri oblé rohy (cornua) a brmbolec / strapec (floccus). Jeho farba viac-menej korešponduje s farbou chórovej sutany. Výška biretu je pre klasický „rímsky“ variant cca 8 cm, ambroziánsky variant 10 cm a augustiniánsky variant cca 14 cm.

Porovnanie klasického „rímskeho“, ambroziánskeho a augustiniánskeho biretu

Biret dokonca zohľadňuje aj akademické hodnosti, a to tak, že má väčšinou štyri rohy a patričnú farbu lemovky a brmbolca. Červená farba lemovky je pre doktora teológie (ThDr. plus PhD. za menom pri katolíckej teológii, v zahraničí Th.D.), zelená pre doktora kánonického práva (ICDr.) a modrá pre doktora filozofie (PhDr./Ph.D.). Akademický biret sa však nesmie používať pri liturgii.

Nosenie biretu je pravdepodobne prevzaté zo života univerzít a v Cirkvi je od 16. storočia symbolom uvedenia do úradu a duchovnej moci. Jeho nosenie bolo do roku 1970, kedy vstúpili do platnosti nové rubriky, povinné.

Veľmi zaujímavá je aj španielska verzia biretu („El Bonete Español“), ktorého rohy sú na rozdiel od toho „klasického“ špicaté a situované na kraji, pričom „klasický“ biret má rohy skôr v podobe lopatiek.

Porovnanie klasického a španielskeho biretu

Čo sa farebnosti biretov týka, tak kňaz nosí biret čierny, biskup fialový a kardinál červený bez brmbolca. To platí pre klasické i španielske birety. Existujú potom aj iné farebné odlíšenia. Farby lemovky a brmbolca sme si pri akademických biretoch už spomínali. Farebné odlíšenia na biretoch môžu poukazovať aj na kanonické hodnosti jednotlivých kapitúl. V tomto prípade nachádzame bohatú rozmanitosť práve pri španielskych biretoch.

Napríklad červený brmbolec na španielskom birete majú kanonici katedrály v Pamplone, zelený kanonici kapituly vo Valencii, či kanonici kapituly v Santiagu de Compostella. Fialový brmbolec na biretoch vieme nájsť v Rímskej kúrii, kde prináleží vyšším prelátom kúrie a apoštolským protonotárom de numero. Zlatý brmbolec zdobí biret opáta benediktínskeho opátstva Metten v Bavorsku. Biskupský fialový biret zo severného Talianska sa zas môže pýšiť smaragdovozeleným brmbolcom. Birety, ktoré užívajú kňazi Inštitútu Krista Kráľa, najvyššieho Kňaza (ICRSS) majú modrý brmbolec, až na generálneho priora, ktorý má celý biret v modrej farbe. Provinciáli z ICRSS majú okrem modrého brmbolca aj modrú lemovku. Biely biret nosia premonštráti.

Strihové zvláštnosti možno pozorovať pri jezuitskej verzii biretu, ktorý má na svojom vrchole namiesto brmbolca špecifický jazyk. Strihovo sa značne odlišuje aj možný subdiakonský biret, ktorý má namiesto troch len jeden roh / lopatku.

Jezuitská verzia biretu so špecifickým jazykom na jeho vrchole

Solideo

Druhým typom klerickej pokrývky hlavy je malá kruhová pokrývka, ušitá z 8 trojuholníkových výsekov, zvaná solideo, ktorého názvy sú aj (fr.) calotte, (tal.) zuchetto či pileolus. Osobne mám najradšej výraz solideo, ktorý vychádza z latinského výrazu „soli Deo“, čo znamená „iba Bohu“.

Odkazuje to na samotnú liturgiu, kde biskup pred prefáciou (oslavná pieseň, začiatok eucharistickej modlitby) solideo z hlavy sníma ako prejavenie pokory a úcty k samotnému Bohu, ktorý je tu prítomný v Eucharistii, a nasadzuje si ho opäť na hlavu po uložení Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej do svätostánku. Možnosť nosiť čierne solideo umožnil farárom pápež bl. Pius IX. vydaním svojho breve Ecclesiarum omnium curam (1867), avšak za vopred definovaných podmienok. Biskupi nosia solideo fialovej farby, kardináli červenej farby a pápež bielej farby. Aj premonštrátski opáti nosia solideo bielej farby, no tento zvyk nie je oficiálne povolený.

Kňazský klobúk (Capello Romano)

Výraznou neliturgickou pokrývkou klerickej hlavy je kňazský klobúk, ktorý sa od 70. rokov stáva trvalou súčasťou kňazského stavovského šatu. Z pôvodného šľachtického klobúka, ktorý začiatkom 19. storočia znovu prijalo za svoj francúzske duchovenstvo (bicorno, chapeau bateau) namiesto staršieho trojrohého klobúka, ktorý sa ešte používal v Taliansku (tal. tricorno), prichádza na svet nový variant - tentoraz rímsky, ktorý sa rýchlo rozšíri po celom svete.

Rímsky kňazský klobúk, v taliančine zvaný capello romano, je obvykle z ušľachtilej plsti sýto čiernej farby s kruhovou krempou obtočenou čiernou krútenou šnúrou so strapcami podľa hierarchického stupňa, vlastne nadväzujúcimi na staršie heraldické tradície. Šnúry i strapce mohli byť doplnené zlatým dracounom (leonská niť), pri prelátoch boli farebné (zelené, fialové, červené), iba zimný kardinálsky klobúk bol z červenej plsti.

Rímske capello si popri svojom oficiálnom názve vyslúžilo aj ľudové pomenovanie saturno, a to podľa nápadnej podobnosti s planétou Saturn s charakteristickým prstencom. Jeho použitie dodnes nebolo zrušené, vymizlo však samo, ako pokrývky hlavy ostatných mužov.

Kardinálske capello romano patriace J. Em. Dominikovi kardinálovi Dukovi

Kardinálske Galero

Vrcholom medzi klerickými neliturgickými pokrývkami hlavy je kardinálske galero (taliansky capello rosso). Privilégium nosiť červené galero prvýkrát udelil kardinálom pápež Inocent IV. v roku 1245 na Prvom koncile v Lyone. Neskôr sa začal po stranách zdobiť ešte zložito viazanými strapcami.

Jeho úloha bola v neskorších rokoch už len symbolická, hoci jeho ceremoniálne odovzdanie, či už z rúk pápeža, nuncia alebo svetského panovníka, sa stalo neoddeliteľnou súčasťou kardinálskej kreácie.

Galero

Kardinálske galero sa neukladalo do hrobu k telu zosnulého, ale zavesovalo sa nad ním, kde sa malo pozvoľna rozpadnúť ako symbol pominuteľnej slávy. Používanie galera bolo inštrukciou pápežského štátneho sekretariátu Ut sive sollicite v roku 1969 obmedzené iba na heraldické použitie. Je teda súčasťou schém všetkých erbov katolíckych duchovných. V čiernej farbe pre kňazov, fialovej pre prelátov, v zelenej pre biskupov a arcibiskupov a červenej pre kardinálov.

Z cirkevnej heraldiky: galero v erbe opáta Jeana Pateaua, biskupa Athanasia Schneidera a Raymonda Lea kardinála Burkeho

Pravidlá obliekania v kostole

Človek, ktorý vchádza do kostola a chce sa zúčastniť na slávení svätej omše, by mal byť čisto, vkusne a aj trochu sviatočne oblečený. Dámy by sa mali vyhnúť mikrosukniam a hlbokým výstrihom, páni krátkym nohaviciam. To, čo si dnes najmä v lete ľudia obliekajú do kostola, je vhodné skôr na kúpalisko. Možno niekto namietne, že vo svojom voľnom čase sa môže obliecť, ako chce. No nie je účasť na svätej omši slávnostným a radostným trávením voľného času? Nie je to svetlý bod všedného života? Tomu by potom malo zodpovedať oblečenie a aj naše správanie.

Ak sa zostupuje v kostole dolu schodmi, prvý by mal schádzať dolu schodmi pán. Pri chôdzi hore schodmi by mala ísť prvá žena, muž by mal nasledovať za ňou. Na kraji sedí muž, žena by tam nemala sedieť. Ak vchádzajú muž a žena do lavice, ktorá je už skraja obsadená, prvý do lavice vstupuje muž, aby žene uvoľňoval cestu. K sediacim ľuďom sa otáčame tvárou, pozrieme sa na nich a povieme „ďakujem(e)“.

V kostole by sme nemali mať na sebe slnečné okuliare, tie do miestnosti nepatria. Ani na očiach, ani na vrchu hlavy ako čelenku. Treba ich mať v puzdre. No keď je človek chorý, môže mať slnečné okuliare aj v miestnosti.

Čiapka v kostole: Áno alebo nie?

Pokrývka hlavy, zvlášť u mužov, nie je v miestnosti žiaduca. Ak je však človek chorý alebo ide o malé dieťa a rodič sa bojí, aby neochorelo, môže mať pokrývku hlavy. V našom kultúrnom kontexte by dámy nemali do kostola nosiť obrovské klobúky. Tie sú vhodné skôr na dostihy.

Podľa etikety najskôr odchádza kňaz s miništrantami a až po nich veriaci. Nedokážu vychutnať doznievanie povznášajúcich pocitov?

Správanie v kostole

Nie je slušné otáčať sa a obzerať si človeka, ktorý vchádza do kostola. Je na mieste otázka, prečo sú ľudia, ktorí sa otočili, v kostole? Preto, aby videli, kto do chrámu vošiel? Sú tam pre klebety alebo pre Pána Ježiša prítomného v Eucharistii?

Sedenie v kostole počas svätej omše by malo byť spoločensky vhodné a uvoľnené, nie upäto. Nohy by mali byť pod kľačadlom. Kľačadlo je na kľačanie, preto sa aj tak volá, nie je to opierka na nohy. Ak má človek choré kĺby alebo akékoľvek iné zdravotné problémy, môže zostať sedieť. Nemusí stáť ani počas tých častí svätej omše, pri ktorých sa státie vyžaduje.

Nikto nemôže namietať, keď niekto zostane stáť vonku pred dverami kostola vtedy, ak sa dnu nezmestí, alebo má malé dieťa, ktoré by ostatných vyrušovalo, alebo ak je vo vnútri vydýchaný vzduch. Ale zúčastniť sa svätej omše tak, že ani nevojdem do kostola, iba stáť neďaleko neho v okruhu niekoľkých desiatok metrov, s niekým debatovať či fajčiť, je nemysliteľné.

Ak má človek invalidný vozík, barly alebo inú pomôcku, bez ktorej sa ťažko pohybuje, mal by ich umiestniť tak, aby neprekážali iným veriacim. Platí to aj pri batohoch či iných taškách, treba ich uložiť tak, aby nezavadzali ostatným ľuďom.

Elementárna slušnosť káže vypnúť si pred vstupom do kostola mobilný telefón. No prijať hovor alebo posielať SM S správy v kostole je neslušné! Keď v kostole zbadáme známeho, ktorý je od nás ďaleko a chceme ho pozdraviť, stačí ho skontaktovať očami, pousmiať sa, kývnuť hlavou. Keď sa s ním chceme rozprávať, môžeme ho počkať po svätej omši a vonku si pohovoriť. V kostole nie. Kostol nie je kaviareň.

Treba sa snažiť ísť potom krajom, nie stredom kostola, ani rýchlo, ani pomaly, ak ženám klopkajú opätky, mali by sa snažiť ísť po špičkách. Každý by sa však mal usilovať stihnúť začiatok svätej omše, aj keď nie vždy je to z rozličných príčin možné.

Rozprávajúcich sa treba upozorniť vhodne, čo najkratšie a najúctivejšie, aj s milým úsmevom. Nikdy totiž nevieme, prečo a o čom sa môžu rozprávať, hoci by sa rozprávať nemali. Aj milovník cesnaku či cibule by ich mal konzumovať až po svätej omši.

Pri spovednici platí dodržiavanie osobnej zóny. Treba pamätať na dodržiavanie diskrétnej vzdialenosti od spovednice. Sledovanie času spovedania sa iných veriacich sú zvláštne praktiky, ktoré nepatria do kostola.

Každý veriaci by mal prispievať milodarmi podľa svojich možností. Bohu je milšie, keď dá niekto aj posledný cent, ako keď dá niekto tisíc eur, ktoré mu vôbec nebudú chýbať.

Fotograf alebo kameraman, ktorý fotografuje alebo nakrúca záznam z prvého svätého prijímania, birmovania, zo svadby, z krstu či pohrebu, by sa mal správať tak, aby nerušil ostatných veriacich. Aj v kostole existuje istá zóna, do ktorej už fotograf a kameraman nemôže vstúpiť, a to by mal rešpektovať. Okrem toho by sa mal slušne obliecť a obuť si neklopkajúce topánky.

Rodiny s malými deťmi by sa mali správať tak, aby nerušili ostatných veriacich. Každý rodič by mal sám odhadnúť, či jeho dieťa bude pokojné, a prípadne by si mal sadnúť tak, aby s plačúcim dieťaťom mohol rýchlo z kostola vyjsť. Mladí rodičia by mali svoje deti viesť k tomu, že kostol nie je miesto na hranie, ale miesto na oslavu Boha a stretnutia sa s ním.

Oblečenie na pohreb

Pohreb je veľmi citlivá udalosť pre všetkých, ktorí sa ho zúčastňujú. Správny výber oblečenia je prejavom úcty k zosnulému a zároveň prejavom rešpektu k rodine zosnulého. Pri voľbe oblečenia na pohreb by mali, s výnimkou bielej spoločenskej košele, hrať hlavnú úlohu tmavé farby.

Najbližší príbuzní by mali byť oblečení v čiernom, členovia širšej rodiny, priatelia, susedia, kolegovia, známi môžu voliť aj tmavšie farby, napríklad tmavosivú, tmavomodrú. Smútok možno vyjadriť i čiernou stužkou. Deti do čierneho neobliekame.

Ideálne oblečenie žien najbližšej smútiacej rodiny sú čierne šaty alebo čierny kostým, v zime čierny kabát. K takémuto odevu patrí čierna kabelka, čierne pančuchy (nylonky) a čierne lodičky s uzatvorenou pätou a špičkou, prípadne čierne čižmy. Vhodnou súčasťou smútočného odevu je čierny klobúk, ktorý môže byť aj so závojom. Mužom by som neodporúčala ani kombináciu čierny oblek s čiernou košeľou.

Nevyhnutnosťou u všetkých žien sú zahalené ramená a kolená - nevolíme preto minišaty, minisukňu ani šaty s hlbokým výstrihom či na ramienka. Nechty na rukách nesmú byť nalakované na červeno, treba ich nechať prirodzené alebo upravené bezfarebným lakom. Pozostalí používajú tmavé sklá okuliarov často preto, aby im nebolo vidieť smútok na očiach. Okuliare by však mali v dome smútku či v kostole odložiť. Nosenie čierneho alebo tmavého oblečenia je vonkajším prejavom smútku.

Ak viem, aké kvety mal zosnulý rád, zvolím kyticu či veniec z nich. V našej kultúre sa smútočná kytica viaže z párneho počtu kvetov, kytice určené na iné príležitosti z nepárneho počtu.

Spoločenská etiketa hovorí, že o mŕtvom len v dobrom. Nápisy by mali byť krátke, pozitívne a bez gramatických chýb. Zvyčajne sa na stuhy píše „Posledné zbohom“, „S láskou od…“, „Nikdy nezabudneme“.

Komentovať, kto na pohrebe plakal veľa či málo, je neslušné, možno pozostalý nevytlačí ani slzu, lebo už na to nemá síl. Ani s teatrálnym správaním by sme to nemali preháňať, lebo iba svedčí o našej neviere vo večný život.

Kar sa všeobecne považuje za spoločenské stretnutie, ktoré sa koná ako pamiatka na zosnulého. Vždy však záleží na tom, ako sa rodina dohodne. V akom duchu by sa malo niesť rozprávanie na pohrebe a kare o zvykoch nebožtíka? Len v dobrom. Aj keby mal množstvo nerestí, netreba ich spomínať. Tabu sú rozhovory o peniazoch za pohreb, dedičstve, majetku.

V nijakom prípade by sa ľudia nemali na kare vrhnúť na obložené misy, ktoré by boli za okamih prázdne. Na kare nie sme pre jedlo, ale preto, aby sme vyjadrili pocit spolupatričnosti, spoločenstva, pomodlili sa s pozostalými a ubezpečili ich o našej blízkosti a pomoci. Ak nechcete jesť to, čo je pripravené, nejedzte. Objednať si jedlo na účet pozostalých je hrozné!

Ak sú ľudia na smútočnom akte pod vplyvom obrovskej psychickej záťaže, existujú iné techniky, ako odbúrať stres. V prvom rade treba zhlboka dýchať. Aj keď je v miestnosti - v kostole či krematóriu - vydýchaný vzduch, dýchanie zhlboka nepomôže, ba ešte môže situáciu zhoršiť. Človeku v strese môže pomôcť aj to, ak sa začne sústreďovať iba na jednu jedinú vec, napríklad na tlkot vlastného srdca. Ďalší veľmi rýchly a účinný prostriedok, ktorý mi potvrdilo aj množstvo ľudí, je spôsobiť sám sebe bolesť, napríklad si zaryjeme nechtami do dlaní.

Po pohrebe kondolujú ako prví tí, ktorí mali k zosnulému a jeho rodine najbližšie. Tu netreba veľa slov, niekedy stačí iba osobná prítomnosť, stisk ruky a jemný úklon. Kondolovať možno osobne alebo písomne, nie telefonicky. Písomné prejavy sústrasti si nevyžadujú dlhé texty. Stačí krátke „úprimnú sústrasť“ alebo pár iných slov vyjadrujúcich súcit, kratučká modlitba či citát.

Návšteva cintorína predpokladá tmavé oblečenie bez výrazných vzorov a farieb. Striedma má byť aj úprava zovňajšku. Ani hlasná vrava, smiech, hlučné zvítanie sa s rodinou či so známymi, ktorých sme dlho nevideli, nie sú primerané.

Alternatívne pokrývky hlavy: Bekovka

Ak hľadáte alternatívu ku klasickým klobúkom, bekovka môže byť štýlovou voľbou. Táto čiapka, populárna už od roku 1570, je pohodlná a vhodná pre rôzne príležitosti. Bekovka sa nasadzuje ľahšie ako klobúk fedora a vyzerá lepšie s oblekom ako šiltovka.

Pánske bekovky sú tradične vyrobené z tvídu (vlny) alebo bavlny, ale sú dostupné v rôznych materiáloch vrátane kože činenej prírodnými materiálmi, ľanu, bavlny a syntetických zmesí. V závislosti na materiáli, bekovky udržia hlavu v zime teplú a v lete chladnú.

Bekovky a čiapky newsboy sa hodia ku všetkému, od džínsov s tričkom až po letný oblek. Ak začnete s čiapkou v neutrálnych farbách (čierna, hnedá, sivá alebo béžová farba), budete mať viac možností, pokiaľ ide o styling a rozhodovanie, čo k bekovke budete nosiť.

V letných mesiacoch môžete nosiť bekovku, ak je vyrobená z priedušného ľanu alebo ľahkej bavlny. Bekovky sú veľmi populárne počas neformálnych akcií, ale môžete ich nosiť aj na viac formálnejšie záležitosti. Nezabudnite si ju dať dole, keď ste v kostole.

Bekovky a klobúky newsboy môžete čistiť ručne. Je veľmi dôležité, aby ste nenavlhčili okraj a aby ste robili celý proces čistenia opatrne - nie je to práca, pri ktorej by ste sa mali ponáhľať.

tags: #mozem #mat #v #kostole #ciapku