Sviatosť krstu je prvou sviatosťou v poradí a má v živote kresťana nezastupiteľné miesto. Skrze krst nás Boh prijíma za svoje deti v Kristovi, ktorý nás vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Z duchovného hľadiska všetky sviatosti nejakým spôsobom súvisia so životom človeka, s tým, čo prežíva. Sviatosti dávajú životu viery kresťana vznik, rast, uzdravenie a poslanie. Ak nás krstom Boh prijíma za svoje deti v Kristovi, znamená to začiatok života kresťana. Bez začiatku života, bez narodenia nič nemôže nasledovať. Preto aj krst musí byť prvý.
Poďme sa teda zamerať najskôr na to, čo je krst. Vychádzajúc z katechizmu katolíckej Cirkvi, krst je sviatosťou. Táto sviatosť sa volá aj „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu svätom“ (Tít 3,5), lebo naznačuje a spôsobuje narodenie z vody a z Ducha, bez ktorého nikto „nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3,5). Pôsobením Ducha Svätého je krst kúpeľom, ktorý očisťuje, posväcuje a ospravedlňuje.
Kto žiada krst?
Evanjeliá nám hovoria, že Kristus tesne predtým, ako vystúpil do neba, prikázal učeníkom, aby išli do celého sveta učiť ľudí, čo ich on učil, a aby ich krstili. Hoci Boh nie je viazaný svojimi sviatosťami, aby zachránil ľudí, dáva nám ich, aby sme my prostredníctvom nich dosahovali spásu. Boh môže zachrániť aj takého človeka, ktorý nemal možnosť spoznať Krista, a teda nevedel, že bolo potrebné dať sa pokrstiť. Ak však človek spozná Krista, uverí v neho ako v Božieho Syna, nemôže odmietať krst. Krstom hovoríme Bohu „áno“.
Aj v minulosti za čias svätého Augustína sa niektorí ľudia, zvlášť muži, dávali krstiť, až keď boli starí. Robili to preto, aby sa nemuseli snažiť žiť podľa kresťanskej morálky. Odkladať krst preto, aby si mohol robiť človek takpovediac, čo chce, je veľkou vypočítavosťou a dosť veľkým rizikom.
Už ste naznačili, že byť pokrstený znamená pre kresťana aj istý záväzok. Krst zaväzuje človeka žiť tie milosti, ktoré krstom prijal. Predovšetkým má žiť ako „nové stvorenie“, čiže žiť v milosti posväcujúcej. Rozvíjať vzťah viery, nádeje a lásky voči trojjedinému Bohu. Len samotný fakt, že je človek pokrstený, mu nebo ešte nezabezpečí. Veľmi pekne to vyjadruje svätý Ignác Antiochijský, ktorý v predvečer svojej mučeníckej smrti píše, že začína byť Kristovým učeníkom. Pritom už dlhé roky ako pokrstený a rovnako aj ako biskup bol Kristovým učeníkom.
Pokiaľ ide o dospelého človeka, vyžaduje sa, aby prejavil vôľu prijať krst, bol dostačujúco poučený o pravdách viery a kresťanských povinnostiach a aby sa aj katechumenálnou prípravou osvedčil v kresťanskom živote. Katolícka cirkev zachováva tradíciu krstiť malé deti. Rodič sa pritom nepýta svojho dieťaťa, či súhlasí s takou alebo inou výchovou, či súhlasí s takými alebo inými zvykmi, formami správania, ktoré ho učí. Rovnako sa ho nepýta, akou rečou sa chce naučiť rozprávať. Netreba sa báť hovoriť dieťaťu o Bohu, o Kristovi, vychovávať ho vo viere. Nevychovávať dieťa vo viere, nehovoriť mu o Bohu skôr vytvára predpoklad, že sa pre vieru ani nerozhodne. Človek sa totiž ťažko rozhodne pre niečo, čo nepozná a nevytvoril si k tomu nejaký vzťah.
Pokiaľ ide o krst ako sviatosť, ide o ten istý krst. Dospelý sa musí pripraviť na krst predtým, ako ho prijme.
Pri krste by sa malo vybrať meno, ktorého nositeľom bol už nejaký svätý. Daný svätý sa stáva krstným patrónom pokrsteného. Rodičia, ktorí vyberajú meno svojmu dieťaťu, alebo dospelý, ktorý sa chce dať pokrstiť, by mali rozmýšľať nielen nad tým, nakoľko sa im dané meno páči a je im sympatické, ale aby aj spoznali daného svätca.
Pri krste treba mať košieľku, sviecu, vodu, olej. Tieto symboly a znaky najlepšie vysvetľuje samotný obrad krstu. Pri krste dieťaťa kňaz alebo diakon, ktorý krstí, hovorí dieťaťu: „Stal si sa novým stvorením a obliekol si sa v Krista. Ešte lepšie to znie pri krste dospelého, kde sa krstiteľ prihovára priamo novopokrstenému: „Stal si sa svetlom v Kristovi.
S olejom je to trochu komplikovanejšie, pretože pomazanie pri krste sa robí dvakrát a vždy to má iný význam. Pred krstom sa robí pomazanie olejom katechumenov. V minulosti sa gladiátori pomazávali olejom, aby sa vedeli vyšmyknúť z rúk nepriateľa. V podstate to naznačuje pomazanie olejom katechumenov. Pomazanie olejom po krste má iný význam. Tento olej sa nazýva krizma. Krstom človek prijíma trojitý úrad Krista kňaza, proroka a kráľa. V minulosti sa pomazávali okrem kňazov aj proroci a králi, keď boli uvádzaní do svojho úradu. Novopokrstený sa stáva dieťaťom Boha Kráľa. Je teda dedičom Božieho kráľovstva. Ďalej je povolaný byť prorokom, čiže tým, kto svedčí životom o Bohu, Kristovi, Božom kráľovstve.
Samotné viditeľné úkony už naznačujú, čo sa deje duchovne, čiže to nadprirodzené. V krste sa odpúšťa dedičný hriech. Pokiaľ ide o človeka, ktorý má už aj osobné hriechy, odpúšťajú sa mu aj tie, ba dokonca aj tresty za hriechy. Krstom sa človek stáva „novým stvorením“. Trojjediný Boh dáva pokrstenému účasť na svojom živote prostredníctvom posväcujúcej milosti. Pokrstený sa stáva údom Kristovho tajomného tela, ktorým je cirkev. Do duše pokrsteného sa vtláča nezmazateľný duchovný znak - Kristova pečať. Preto sa už nedá „odkrstiť“. Krst dáva účasť pokrstenému na Kristovom kňazstve a je základom spoločenstva všetkých kresťanov.
Existuje kňazstvo krstné alebo všeobecné, ktoré majú všetci pokrstení, a existuje kňazstvo služobné alebo hierarchické, ktoré sa týka biskupov a kňazov. Krstom dostáva každý pokrstený účasť na Kristovom všeobecnom kňazstve. Celé spoločenstvo všetkých pokrstených je kňazským ľudom. Pri svätej omši kňaz hovorí: „Modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila všemohúcemu Bohu Otcovi.“ Slová „moja i vaša obeta“ poukazujú na rozdiel medzi služobným kňazstvom obetujúceho kňaza a kňazstvom všetkých pokrstených prítomných.
Na kríži sa udial vrchol zjavenia Božej lásky voči ľuďom. Je to Láska, ktorá sa obetuje, ktorá sa dáva, ktorá za nás trpí. Na kríži zobral Kristus na seba naše hriechy a naše bolesti. Z jeho prebodnutého boku vyšla krv a voda, ktoré sú predobrazmi krstu a Eucharistie.
Riadnym vysluhovateľom krstu je biskup a kňaz, v latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý človek, dokonca aj ten, kto nie je pokrstený. Krst je jediná sviatosť, ktorú môže platne udeliť prakticky ktokoľvek. Aby však bol krst platný, je potrebné urobiť to správnym spôsobom. Samozrejme, treba pamätať na to, že tu hovoríme o výnimočných situáciách, napríklad novonarodené dieťa, ktoré je v ohrození života a kňaz sa nemá ako k nemu dostať, aby ho pokrstil. Môže to urobiť ktokoľvek, kto je pri ňom.
V roku 2001 bola podpísaná dohoda o vzájomnom uznávaní krstu medzi Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku a Katolíckou cirkvou. Táto dohoda nebola urobená preto, lebo pred jej uzatvorením krst v evanjelickej cirkvi by nemohol byť v žiadnom prípade platný z toho titulu, že ide o inú cirkev. Takéto dohody sa robia preto, aby sa zaručila istota o platnom udeľovaní krstu.
V Obrade uvedenia dospelých do kresťanského života sa v súvislosti s prijatím už pokrsteného do plného spoločenstva Katolíckej cirkvi píše, že pokiaľ nie je rozumná pochybnosť o fakte alebo platnosti už udeleného krstu, krst sa nemá znova udeľovať podmienečne. V Katechizme sa píše, že „krst je nevyhnutne potrebný na spásu tým, ktorým sa ohlasovalo evanjelium a mali možnosť požiadať o túto sviatosť. Z uvedeného vyplýva, že spasený môže byť aj človek, ktorý nebol pokrstený. Boh je všemohúci, dokáže zachrániť aj bez krstu. V tejto súvislosti je dobré spomenúť aj niektoré špeciálne situácie, keď človek síce neprijal sviatosť krstu, predsa však bol „pokrstený“. Tí, ktorí podstúpia mučenícku smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení skrze svoju smrť pre Krista.
Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli nepokrstené, ide o ťažkú teologickú otázku. Na deti sa totiž nevzťahuje krst túžby. Ten sa týka len ľudí, ktorí sú už schopní túžiť po krste. Hoci je malé dieťa nevinné, čiže nemá žiadne osobné hriechy, stále však platí, že je v stave dedičného hriechu. A ten sa zmýva krstom. Uvedomujeme si však, že máme vieru a nádej v Božie milosrdenstvo a takisto myslíme na osobitnú lásku Krista voči deťom.
Kedy požiadať o krst?
Hneď ako sa budúci rodičia dozvedia, že čakajú dieťa, mali by sa za neho každý deň modliť, a očakávanie narodenia dieťa spojiť s túžbou po krste. Slávnosť krstu je vhodné plánovať už počas tehotenstva. O krst žiada po narodení dieťaťa aspoň jeden z rodičov (nie starí rodičia alebo iní príbuzní) v kancelárii farského úradu (po každej sv. omši). Priniesť so sebou rodný list bábätka. Zvykne sa krstiť vo farskom chráme pri krstiteľnici v sobotu o 11:00 a v nedeľu pri sv.
Dieťa by malo mať krstného otca a krstnú matku. Nekatolík, okrem pravoslávneho veriaceho, nemôže byť krstným rodičom katolíckemu dieťaťu.
Trochu si rozoberme úlohu krstného rodiča Od najstarších čias Cirkvi úlohou krstných rodičov bolo dosvedčiť, že ten, kto sa chce stať kresťanom, je dostatočne pripravený na prijatie sviatosti kresťanského zasvätenia: krst, birmovanie a Eucharistiu. V prípade malých detí, krstní rodičia spolu s ich rodičmi verejne v mene dieťaťa urobili vyznanie viery. V súčasnosti dieťa alebo dospelý, ktorý má byť pokrstený, má mať aspoň jedného krstného rodiča. Starodávnym zvykom Cirkvi je, že krstenec má aj krstného otca a zároveň aj krstnú mamu.
Vlastnosti (kvality) krstného rodiča:
- katolík nad šestnásť rokov
- bol na prvom svätom prijímaní
- je pobirmovaný
- praktizuje kresťanskú vieru
Ak je zosobášený, jeho manželstvo musí byť uznané Cirkvou. Tieto kritéria sú platné aj pre birmovného rodiča.
krstným rodičom nemôže byť katolík, ktorý nie je pobirmovaný; alebo žije vo vzťahu, ktorý Cirkev neuznáva za platné manželstvo; alebo nepraktizuje vieru alebo vystúpil z Cirkvi; je vlastným alebo adoptívnym rodičom krstenca.
Cirkev dovoľuje, aby kresťan z inej kresťanskej cirkvi (luterán, kalvin, anglikán) bol svedkom krstu za predpokladu, že jestvuje aspoň jeden krstný rodič. Pravoslávny veriaci môže spolu s katolíkom vykonávať úlohu krstného rodiča. Katolík nemôže vystupovať pri katolíckom krste v úlohe svedka krstu. Buď je krstným rodičom, alebo nie je. Ak nemá birmovku, nemôže byť ani krstným rodičom ani svedkom krstu. Nepokrstený nemôže byť ani svedkom krstu.
Pozvanie za krstného rodiča je zároveň pozvaním k podieľaniu sa na náboženskej výchove a duchovnej formácii krstného syna / dcéry. Krstný rodič má ho inšpirovať a viesť k aktívnej viere v Ježiša Krista. Toto sprevádzanie je posilnené neskôr tým, že si ho pokrstený zvolí aj za birmovného rodiča.
Ako sa pripraviť na sviatosť krstu?
Krst je posvätnou chvíľou, keď sa krstenca dotýka Boh. My sme pri tomto Božom dotyku, a preto máme byť v stave posväcujúceho priateľstva s Bohom. Na krst sa pripravia rodičia, krstní rodičia vykonaním si sv. spovede, aby mohli ísť na sv. prijímanie počas sv. omše. Odporúča sa, aby pri krste bolo dieťa v náručí otca alebo matky (ak niet otca). Obrad krstu vysluhuje kňaz za účasti rodičov, krstných rodičov a farského spoločenstva.
Ako po krste žiť
Krst to nie je iba obrad, ale nová kvalita života. Ak ste sa rozhodli pre krst svojho dieťaťa, iste ste si položili otázku, čo je to ten krst? Ako bude prebiehať? Čo budem potrebovať pre svoje dieťa ku krstu?
Pri krste dieťaťa rodičia berú na seba povinnosť vychovávať ho vo viere, aby potom zachovávalo Božie prikázania a milovalo Pána Boha a svojho blížneho. Krstní rodičia majú byť ochotní pomáhať rodičom plniť túto povinnosť.
V rámci samotnej slávnosti krstu sa požehná voda, ktorou kňaz bude krstiť dieťa. Nakoľko rodičia a krstní rodičia berú na seba úlohu chrániť dieťa pred hriechom v duchu viery, zriekajú sa hriechu a vyznajú vieru v Ježiša Krista, ako v neho verí Cirkev.
Potom nasleduje odovzdanie bieleho rúcha - krstnej košieľky. Pokrstené dieťa sa stalo novým stvorením a „oblieklo sa v Krista“. Krstná košieľka je znakom tejto hodnosti. Symbolicky sa na dieťa položí biela košieľka, podľa tradície ozdobená obrázkom, či údajmi dieťaťa.
Následne sa zažne krstná sviečka od veľkonočnej sviece a podá sa rodičom alebo krstným rodičom so slovami, aby dbali o to, aby ich dieťa kráčalo vždy vo svetle Kristovom ako dieťa svetla a vytrvalo vo viere až do konca.
Odporúčam odložiť si krstnú košieľku i sviečku. Sviečku bude dieťa potrebovať k prvému sv.
Pôstne obdobia
Pokiaľ ide o minulosť, predpokladáte správne, že predmetné veci sa vnímali a dodržiavali prísnejšie. Ktovie, možno sa k tomu časom vrátime.
Právo vo všeobecnosti nemá ambíciu definovať ideál ľudského správania, ale skôr jeho nevyhnutné minimum. Toto konštatovanie zvyčajne platí aj o nariadeniach cirkevného zákonodarstva. Ak teda dekrét z roku 1969 stanovuje, že zakázaným časom pre gréckokatolíkov na Slovensku je výlučne Veľký pôst, vôbec to neznamená, že zachovávanie zakázaného času počas zvyšných troch pôstnych období je zbytočné alebo dokonca chybné. Práve naopak, je správnejšie a chvályhodné, nie je však záväzné. Takže ten, kto je vo viere pevný a horlivý, sa celkom určite zdrží sobášov, hlučných zábav a podobných vecí aj počas filipovky, petro-pavlovského a uspenského pôstu. Ten však, kto je vo viere menej zorientovaný alebo pre vieru menej zanietený, smie zachovať ako zakázaný čas iba Veľký pôst, a predsa sa nedopustí hriechu, prinajmenšom nie vážneho.
Pôstne obdobia teda naozaj nie sú práve najvhodnejším časom na konanie slávnostných udalostí, skôr naopak, nie sú však ani striktne zakázané (okrem Veľkého pôstu).
Pôstna prax v staroveku
V antickej Cirkvi sa pôst nevnímal samostatne, ale v spojení s modlitbou a almužnou. Tak sa to spomína i v samotnom Evanjeliu podľa Matúša (Mt 6, 1 - 6.16 - 18), ktoré sa každoročne číta na Popolcovú stredu, ktorou vstupujeme do svätopôstneho času. Od samých počiatkov sa vnútri kresťanských spoločenstiev kládol dôraz nielen na oboznámenie záujemcov o prijatie krstu s poznávaním náboženských právd kresťanskej viery, ale tiež na vovedenie kandidátov na krst - katechumenov do modlitebnej a pôstnej praxe.
Dotýka sa tam otázky prípravy katechumenov na krst prostredníctvom pôstnej praxe.„Všetkých, ktorí sa dajú presvedčiť a veria v pravdu nášho učenia a našej doktríny a vyhlásia, že sa môžu pripodobniť k tomu všetkému svojím životom, učíme modliť sa a prosiť Boha pôstom o odpustenie predošlých hriechov. Znamená to, že katechéza sa uskutočňovala pravdepodobne verejne, kde mali prístup všetci záujemcovia o poznanie kresťanskej náuky, v takzvaných katechetických školách, ktoré sa nachádzali v biskupských sídlach. O kresťanských modlitbách a pôstnej praxi sa však verejne nehovorilo.
Čas prípravy na krst - katechumenát sa v prvotnej Cirkvi vnímal ako proces vnútornej premeny človeka, ktorý sa vo svojich životných postojoch rozhodol bytostne spojiť s Pánom Ježišom až natoľko, že to viedlo k takému radikálnemu odmietnutiu hriechu, že ten, kto prijal krst, už viac nemal hrešiť. Táto prísna pôstna prax viedla mnohých záujemcov o kresťanstvo k odkladaniu termínu krstu na neskôr. Niektorí sa dávali krstiť dokonca až tesne pred smrťou.
Súčasťou penitenčnej praxe boli skutky milosrdnej lásky voči chudobným a trpiacim ako zmierenie za urážky Božej lásky. Pôstna prax v staroveku ukazuje na veľký význam pôstu ako času úprimného pokánia za hriechy, ako aj starostlivosti celej kresťanskej komunity o správne chápanie pôstu.
Nech je aj tento pôstny čas pre nás príležitosťou, v ktorej v náročných časoch pandémie opadnú vonkajšie či niekedy možno aj formálne prejavy pokánia a nastúpime na vnútornú cestu premeny, v ktorej si pred Pánom roztrhneme srdcia a nie šaty.
Všetky piatky v roku sú dňami pokánia.
Utrpenie a smrť na kríž. nás to tiež vnútorne nedotklo. úplne prirodzene a pochopiteľne, nevenujeme zábave, ani oslavám... Cirkvi, ktorý má človeka oberať o radosť. tancovať, výskať, skákať, radovať sa, hodovať? čo má srdce, cit. si, že za mňa niekto umiera na kríži.
Záväznosť pôstu
Nejesť mäso zaväzuje každého od 14. povinnosť postiť sa každého od 18. do 60. 1. sa má zachovať na Popolcovú stredu a Veľký piatok.
Pri pôste sa má zachovať prirodzenú miernosť. riadne nasýtiť, lebo v ten deň nemôže už zachovať prísny pôst. menej, aby v ten deň mohol zachovať prísny pôst. a na obed len niečo zjedol, má právo večer sa najesť dosýta.
Od pôstu sú oslobodení tí, ktorý majú s tým vážne ťažkosti, bol by oslobodený.