Môžu spievať Pašie aj ženy? História a tradícia

Pôstne obdobie pokračuje až do Zeleného štvrtka, kedy začína Veľkonočné trojdnie umučenia a zmŕtvychvstania Pána, ktoré je vrcholom liturgického roka. Obrady trojdnia prvýkrát obnovil pápež Pius XII.

Dopoludnia slávi biskup v katedrále spolu so všetkými kňazmi diecézy omšu svätenia olejov (Missu chrismatis), pri ktorej posväcuje tri druhy olejov, ktoré sa používajú pri krste, birmovaní, pomazaní chorých a pri vysviacke kňazov. Od Druhého vatikánskeho koncilu, podľa priania blahoslaveného pápeža Pavla VI.

Starý, na Slovensku stále zaužívaný, názov Zelený štvrtok pochádza údajne z toho, že kedysi sa v tento deň konal obrad zmierenia kajúcnikov. Biskup ich rozhrešil a prijal do spoločenstva veriacich. Bol to deň ľútostivého aj radostného plaču, pretože sa hriešnici mohli vrátiť do Cirkvi a pristupovať k sviatostiam. Bolo to, akoby suché ratolesti ozeleneli. V tejto súvislosti sa na niektorých miestach používalo rúcho zelenej farby a do jedálneho lístka sa zvyklo zaradiť viac zeleniny.

Obrad umývania nôh dvanástim mužom zaviedol do liturgie pápež Pius XII. v rámci liturgickej reformy veľkonočných obradov v roku 1955. Svätou omšou slávenou vo večerných hodinách vstupuje Cirkev do Veľkonočného trojdnia. Večerná svätá omša je pripomienkou Poslednej večere, počas ktorej Ježiš ustanovil sviatosť kňazstva a Eucharistie.

Radosť z ustanovenia Oltárnej sviatosti nachvíľu preruší smútok Svätého týždňa a rozozvučí sa radostné Glória. Po svätej omši kňaz obnažuje oltár. Ježiš sa v Getsemanskej záhrade v úzkosti modlí a jeho učeníci nie sú schopní bdieť spolu s ním.

Piatok vo Veľkom týždni je druhým dňom Veľkonočného trojdnia. Je dňom prísneho pôstu. Veriaci sú povinní zdržiavať sa mäsa a mäsitých pokrmov (platí od 14 rokov do konca života) a jesť len jedenkrát dosýta a dvakrát niečo prejesť (platí od 18 do 60 rokov). Obrad sa začína prostráciou (ľahnutím tvárou k zemi) kňaza pred oltárom. Toto gesto symbolizuje jednak pokorenie pozemského človeka a jednak žiaľ a bolesť Cirkvi.

Nasledujú čítania - Izaiášova Štvrtá pieseň o Pánovom služobníkovi, Žalm 31 a čítanie z Listu Hebrejom. Namiesto evanjelia sa spievajú pašie (z lat. passio - trpieť) podľa evanjelistu Jána. Potom nasleduje homília. Počas tohto obradu kňaz odhaľuje Kristovo telo na kríži, ktoré bolo od 5. pôstnej nedele zahalené.

Kňaz intonuje „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta“. Veriaci pristúpia k Eucharistii. Potom sa Eucharistia v monštrancii prenesie k Božiemu hrobu, kde je vystavená na poklonu až do sobotnej bohoslužby.

Posledným dňom Veľkonočného trojdnia je Svätá sobota, známa u nás pod starým názvom Biela sobota. Počas dňa sa nekonajú nijaké obrady, ani sa neslúži svätá omša. Sväté prijímanie je možné dať len ako viatikum (zomierajúcim). Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa koná v noci. Nemá sa začať pred súmrakom a má sa skončiť pred svitaním nedeľného dňa.

Prvou časťou je obrad svetla a veľkonočný chválospev. Pred kostolom sa z dreva pripraví vatra na požehnanie ohňa. Mala by byť natoľko mohutná, že rozptýli tmu a osvetlí noc. Ľud vchádza do kostola procesiou, ktorú sprevádza jediné svetlo veľkonočnej sviece. Svetlo z veľkonočnej sviece sa postupne prenáša na sviece, ktoré držia v rukách všetci prítomní.

Druhú časť vigílie tvoria čítania zo Svätého písma. Opisujú význačné udalosti dejín spásy. Veriaci majú o nich nerušene rozjímať. K tomu im pomáha spev responzóriového žalmu, chvíľa ticha a modlitba kňaza.

Po skončení čítania zo Starého zákona sa zaspieva oslavná pieseň Sláva Bohu na výsostiach, pri ktorej zvonia zvony. Tretiu časť vigílie tvorí krstná liturgia. Vrcholom vigílie je slávenie Eucharistie. Eucharistia je v plnom zmysle veľkonočnou sviatosťou, čiže pamiatkou obety kríža a prítomnosťou vzkrieseného Krista, zavŕšením kresťanského zasvätenia a predzvesťou večnej Veľkej noci.

U nás je zvykom na záver Veľkonočnej vigílie konať slávnostnú procesiu s Eucharistiou v monštrancii a sochou zmŕtvychvstalého Krista. Chodieva sa zvyčajne okolo kostola, kňaz dáva požehnanie na všetky svetové strany.

V kontexte dnešnej spoločnosti, ktorú ovplyvňuje sekularizácia, je dôležité zdôrazniť význam kňazskej služby a jej transcendentný rozmer. Benedikt XVI. sa usiloval o vyzdvihnutie katolíckeho učenia ako organického usporiadania Bohom zjaveného poznania, ktoré sa naplnilo v Kristovi. Kríza kňazskej služby sa prejavuje v úbytku povolaní a v zmýšľaní, ktorému chýba zmysel pre transcendentnú stránku kňazského poslania.

Direktórium pre službu a život kňazov z roku 1994 bolo zostavené ako odpoveď na túto situáciu, a jeho aktualizovaná verzia má byť viac v súlade so súčasnou historickou situáciou. Cieľom je pripomenúť základné prvky učenia, ktoré sú centrom identity, spirituality a trvalej formácie kňazov.

Dôležité je zamyslieť sa nad tradičnými témami, ktoré sa zahmlievajú alebo odmietajú, a uprednostňuje sa funkcionalistický koncept kňaza ako odborníka na posvätno, alebo politický koncept, ktorý mu prisudzuje dôstojnosť a hodnotu iba na základe jeho aktivity v spoločnosti.

Kňaz je skrze svoje kňazstvo zdrojom nového života a teda nástrojom nového stvorenia. Už toto je dostatočný dôvod, prečo sa treba zamýšľať nad veľkosťou posvätného služobníka, a to nezávisle na jeho schopnostiach a talentoch, na jeho obmedzeniach či biede. To viedlo Františka Assiského k tomu, aby vo svojom testamente vyhlásil: „A pred týmito [kňazmi] i všetkými ostatnými chcem mať bázeň, milovať ich a ctiť si ich ako svojich pánov. A nechcem uvažovať o ich hriechoch, lebo v nich spoznávam Božieho Syna a sú mojimi pánmi. A robím to preto, že samotného Najvyššieho, Božieho Syna - a nikoho iného - vidím stelesneného v tomto svete, a tiež jeho najsvätejšie Telo a Krv, ktoré oni prijímajú a sami vysluhujú ďalším“.

Ďalšou dôležitou skutočnosťou je ontologický rozmer modlitby, v ktorej osobitné miesto zaujíma Liturgia hodín; často sa zdôrazňuje, že z liturgického pohľadu predstavuje táto modlitba isté predĺženie eucharistickej obety, pričom z právnej stránky je nevyhnutnou povinnosťou kňaza. Modlitba posvätného služobníka, bez ohľadu na morálne okolnosti, je vo všetkých svojich účinkoch Kristovou modlitbou a má rovnakú dôstojnosť a rovnaký účinok.

Okrem toho táto modlitba, spolu s mocou zaviazať v nebi to, čo bolo zaviazané na zemi, ktorú pastieri dostali od Božieho Syna na posvätenie veriacich, plne zodpovedá Pánovmu príkazu modliť sa stále, v každej chvíli a bez ustania. Nič z jeho hriešnej prirodzenosti nemôže zatemniť moc jeho modlitby. To samozrejme nemá v žiadnom prípade viesť k bagatelizovaniu významu čestného morálneho správania tohto služobníka, avšak mierou účinnosti modlitby ostáva Božia svätosť.

Opätovne sa zdôrazňuje význam kňazskej formácie, ktorá musí byť integrálna, a teda nemá uprednostňovať jeden aspekt na úkor iných. Ide o transformáciu samotnej bytosti človeka a každú takúto ontologickú zmenu musí uskutočniť sám Boh prostredníctvom Ducha, ktorého úlohou je oživovať - ako sa hovorí vo Vyznaní viery.

Špecifická formácia kňaza - ktorý je, ako sme už povedali, istým spolu-stvoriteľom - si teda vyžaduje oddať sa celkom jedinečne pôsobeniu Ducha Svätého, no zároveň využiť vlastné talenty a vyhnúť sa nebezpečenstvu aktivizmu a chápaniu účinnosti vlastnej pastoračnej činnosti ako závislej od osobnej šikovnosti. To môže byť po úprimnom zvážení zdrojom dôvery pre tých, ktorí vo veľmi sekularizovanom svete, hluchom voči všetkému, čo sa týka viery, môžu ľahko skĺznuť do malomyseľnosti a následne do pastoračnej priemernosti či vlažnosti.

Medzi dôležité aspekty patrí dobrá znalosť humanitných vied, využívanie masovokomunikačných prostriedkov na zvýšenie účinku ohlasovania Božieho slova, eucharistická spiritualita ako súčasť kňazskej spirituality, zmysel celibátu, vzťah s cirkevnou hierarchiou a kňazské bratstvo, a láska k Márii, Matke kňazov.

V aktuálnej kultúrnej atmosfére je vhodné pripomenúť, že identita kňaza ako Božieho muža nie je a ani nikdy nemôže byť prekonaná. Toto direktórium je dokumentom, ktorý má slúžiť na posilnenie a posvätenie kňazov v mnohostranne sekularizovanom a ľahostajnom svete.

Kňazský seminár je miestom a obdobím, kde rastie a dozrieva poznanie Kristovho tajomstva a s ním aj uvedomenie si toho, že ak sa vo vonkajšej rovine meria opravdivosť našej lásky k Bohu láskou k našim bratom, vo vnútornej rovine je láska k Cirkvi pravdivá len vtedy, ak je dôsledkom intenzívneho a výlučného spojenia s Kristom.

Zamýšľať sa nad kňazstvom teda značí meditovať o tom, pre ktorého sme ochotní zanechať všetko a nasledovať ho. Nech v našich srdciach každý deň - a zvlášť pri príprave na slávenie oltárnej obety - zaznieva Máriina výzva na svadbe v Káne Galilejskej: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5).

Svätý Ján Pavol II. objasňuje identitu kňaza: „Kňazi sú v Cirkvi a pre Cirkev sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera.

Celá Cirkev má účasť na Kristovom kňazskom pomazaní v Duchu Svätom. Cirkev nemôže napredovať vo svojom poslaní sama: celá jej aktivita si nevyhnutne vyžaduje spoločenstvo s Kristom, ktorý je Hlavou svojho Tela. Je nerozlučne spojená so svojím Pánom, od neho samého neustále prijíma silu milosti a pravdy, vedenie a pomoc.

Služobné kňazstvo nachádza svoje odôvodnenie v tejto perspektíve živého a účinného spojenia Cirkvi s Kristom. V skutočnosti touto službou Pán uprostred svojho ľudu naďalej vykonáva činnosť, ktorá patrí len jemu ako Hlave jeho Tela.

Služobné kňazstvo teda robí zjavným toto vlastné pôsobenie Krista Hlavy a dosvedčuje, že Kristus neopustil svoju Cirkev, ale neprestajne ju oživuje svojím večným kňazstvom. Tento dar, ustanovený Kristom, aby pokračoval v jeho spásnom poslaní, bol na začiatku zverený apoštolom a v Cirkvi je naďalej prítomný prostredníctvom ich nástupcov biskupov, ktorí ho odovzdávajú v subordinovanom stupni kňazom ako spolupracovníkom biskupského stavu; to je dôvod, prečo je identita kňazov v Cirkvi odvodená od ich stotožnenia sa s poslaním Cirkvi, ktoré kňaz uskutočňuje v spoločenstve so svojím biskupom.

Povolanie kňaza je preto najvyšším povolaním, ktoré ostane veľkým tajomstvom aj pre tých, ktorí ho prijali do daru. Identita kňaza teda pochádza zo zvláštnej účasti na Kristovom kňazstve, čím sa vysvätený stáva v Cirkvi a pre Cirkev reálnym, živým a transparentným obrazom Krista - kňaza, sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera.

Toto sviatostné stotožnenie sa s Najvyšším a Večným kňazom osobitným spôsobom včleňuje kňaza do trojičného tajomstva a prostredníctvom Kristovho tajomstva do služobného spoločenstva Cirkvi, aby slúžil Božiemu ľudu nie ako zamestnanec pre náboženské otázky, ale ako Kristus, ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.

Preto nás neprekvapuje, že vnútorným princípom, cnosťou, ktorá oživuje a riadi duchovný život kňaza, keďže je pripodobnený Kristovi, Hlave a Pastierovi, je pastoračná láska, ktorá je účasťou na pastoračnej láske Ježiša Krista. Netreba pritom zabúdať na to, že každý kňaz je jedinečný ako osoba a má svoj vlastný spôsob života.

Záver

Tento článok sa zaoberal históriou a tradíciou spievania Pašií, liturgickými zmenami a úlohou kňazov v Cirkvi. Diskusia o tom, či môžu spievať Pašie aj ženy, je súčasťou širšej problematiky úlohy žien v liturgii a v Cirkvi všeobecne. Zatiaľ čo niektoré tradície a interpretácie uprednostňujú výlučne mužské hlasy, iné zdôrazňujú inkluzívnosť a účasť všetkých veriacich, vrátane žien, na liturgickom živote. Je dôležité, aby sa táto diskusia viedla s úctou k tradíciám, ale aj s ohľadom na potreby a citlivosť súčasnej spoločnosti. Diskusia sa dotýka aj otázok identity kňaza a potreby jeho duchovného rastu a formácie v kontexte sekularizácie.

tags: #mozu #spievat #pasie #aj #zeny