Mučeník Jozef Tiso: Cesta na popravisko

S 1. prezidentom Slovenskej republiky - mučeníkom, katolíckym kňazom Msgr. ThDr. Jozefom Tisom sa spája jedna z najkontroverznejších postáv slovenských dejín. Tento článok sa zameriava na jeho posledné dni a hodiny, ktoré viedli k jeho poprave.

Jozef Tiso

Posledné želania a duchovná príprava

Keď 17. apríla 1947 prišla do Bratislavy správa o zamietnutí milosti, Tisovi to oznámil jeho obhajca Dr. Nato mu Benada oznámil, že nasledujúceho dňa ráno o 5. hodine bude popravený, a spýtal sa ho na jeho posledné želanie. Tiso povedal, že si želá, aby mu zavolali spovedníka a aby bol pochovaný podľa cirkevných obradov vo svojej farnosti v Bánovciach nad Bebravou. Ešte sa ho spýtal, či si želá návštevu príbuzných, na čo Tiso odpovedal, že áno.

…prišiel ho zaopatriť páter Hilár, OFM cap., z kláštora kapucínov v Bratislave… Keď páter Hilár vošiel do väznice, oznámili mu, že Tiso práve prijíma svojich príbuzných, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť… Páter vošiel a bol svedkom poslednej časti rozlúčky Tisu s najbližšími príbuznými. Keď príbuzní odišli, strážcovia ich dvoch zaviedli do Tisovej cely. Tam sa po krátkom zoznamovacom rozhovore začali modliť, ale vyrušil ich strážca, ktorý oznámil, že prišli Tisovi obhajcovia. Bolo to o 20. hodine.

Rozhovory s obhajcami

Obhajca Dr. Žabkay spomína: “… okrem nás bol prítomný člen Národnej bezpečnosti. (…) Tiso neprejavoval nepokoj, správal sa akoby neosobne, čo zvyšovalo dusivé napätie. Povedal nám, že rozhovorom s nami chce skončiť svoje pozemské vzťahy; po našom odchode sa chce duševne pripraviť na smrť. Môj konečný dojem z rozhovoru bol, že Tiso je presvedčený o svojom poslaní a o nevyhnutnosti obete pre myšlienky, pre ktoré žil.

Potom sme prešli na politické otázky. Uviedol, že nech je osud Slovákov ako etnika a politického celku akýkoľvek, národná suverenita, ktorá našla svoj výraz v štátnosti, tu zostane a bude nepochybná. Hovoril, že nechce predbiehať udalosti, ale nespornosť Slovákov ako národa je nenapadnuteľná. Politická suverenita národa môže mať akúkoľvek i kompromisnú formu, ako je to vo federácii a podobne. Tiso zdôraznil, že jeho smrťou sa tieto myšlienky len utvrdia, budú spojené i s jeho menom a jeho obeťou budú sankcionované, preto mu nie je ťažko zomrieť.

Uviedol, že od polnoci chce patriť len Bohu a bude sa pripravovať na smrť. Povedal, že ráno pred popravou už nebude s nikým hovoriť. Ďakoval nám, že sme sa rozhodli prísť na ten neľahký koniec a byť s ním. Nesmieme mu zazlievať, že sa nám už nebude venovať; to už nebude svetská cesta. Veľmi srdečne nám potriasol ruku, objal nás a dojatý odchádzal. Neprejavoval smútok ani strach, bol však zjavne rozcitlivený.

Posledné hodiny s pátrom Hilárom

Od polnoci teda zostal Tiso vo svojej cele iba s pátrom Hilárom - jeho občianske meno bolo Štefan Párik (1918 - 1977). Aj on nám zachoval svoje zážitky na papieri. Už predtým, prv než prišli Tisu zavolať na rozlúčku s jeho obhajcami, Tiso ho vyzval, aby sa spolu pomodlili tie modlitby, ktoré sa modlieval každodenne. Boli to: posvätný ruženec - všetky tri cykly, a štvoro litánií: k Božskému Srdcu, k Menu Ježiš, loretánske a k svätému Jozefovi. Uprostred týchto modlitieb prišiel strážnik a Tisu odviedol k jeho obhajcom.

Nechajme rozprávať človeka, ktorý strávil posledné hodiny s Jozefom Tisom. »Títo prišli dnu a ukázali mi svoje nové modlitebné knižky, ktoré si vraj zvlášť preto kúpili, lebo chcú, aby sa im pán prezident podpísal. Potom sme chvíľu rozprávali o ňom, pričom spomínali, že je ho škoda pre slovenský národ, že už druhého takého syna slovenský národ asi mať nebude. Hovorili, že by dali život za neho, ale že sami sú pod dozorom partizánov. Sú vraj viacerí, ktorí by ho chceli vyslobodiť, ale nenašla sa žiadna príležitosť. Ja som sa čudoval, že tak otvorene hovoria so mnou, ktorého nikdy predtým nevideli a nemôžu vedieť, čo som za človeka.

´Chudáci väzni. Dnes majú nepokojnú noc, asi sa veľa nevyspia. - Ja som ho v duchu obdivoval. Na seba nemyslí ten človek. Potom aj dozorcovia vyšli a Tiso si vykonal generálnu svätú spoveď z celého života. Keďže dvere boli iba privreté a na chodbe sa vymieňali väzenské strážcovia, Tiso sa spovedal po latinsky.

V nasledujúcom rozhovore »… Tiso mi rozprával, ako sa snažil súd vždy zapliesť do vyšetrovania Cirkev, ako sa musel namáhať, aby sa vyhol týmto zlomyseľným úkladom. Tiež mi spomenul jednu udalosť, ktorá mu zvlášť zostala v pamäti. Nikdy vraj ani obhajcovia, ani sudcovia neboli s ním osamote, vždy mali svedka. Iba raz bol osamote, tak vedel, že to bude niečo znamenať. Predložili mu návrh, že by sa mohol zachrániť, keby vydal vyhlásenie, aby sa slovenský národ nevzpieral komunizmu, ale aby prijal priateľstvo, ktoré mu sovietske Rusko ponúka. Vtedy on rozhodne vyhlásil, že také niečo nemôže urobiť. A keď mu namietali, že s Hitlerom a nacizmom mohol spolupracovať, on odvetil, že v národnom socializme bolo niekoľko bodov, ktoré sme mohli prijať a s Nemcami sme spolupracovali natoľko, nakoľko to bolo nutné ako so spriateleným národom, avšak v materialistickej ideológii nie je nič prijateľné z kresťanského hľadiska.

Ostatne už od dvoch rokov viem, aký bude môj koniec, a nič inšie som ani nečakal. O milosť som žiadal, lebo som bol požiadaný zvonka a nechcel som, aby sa povedalo, že azda svojou tvrdohlavosťou som zmaril dobré úmysly tých, ktorí ma chceli zachrániť. A som vďačný Pánu Bohu, že mi doprial čas na pokánie: dva roky a že mi dal vedieť poslednú hodinu.

… páter Hilár pripomenul, aby mu nadiktoval svoj odkaz, ktorý spomínal pri rozlúčke s príbuznými. „V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady - za Boha a za národ - vždy, všade a v každom ohľade. Tomuto zákonu slúžil som celý život, a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade tohto zákona Božieho.

Nasledovali modlitby za umierajúcich s litániami a krížovou cestou z nábožných výlevov ako príprava na poslednú svätú omšu, ktorú potom o pol štvrtej hodine Tiso slúžil v kaplnke väznice. »Svätá omša bola tichá, okrem mňa boli prítomní naši dvaja dozorcovia a ten starší, ktorý nám pripravoval oltár. Po svätej omši sa Tiso sústredil na modlitby poďakovania.

Poprava

O samom výkone popravy sa podávali rozličné verzie, ktoré nachádzame aj v niektorej literatúre. Keďže úradný záznam o vykonaní popravy, o jej priebehu neobsahuje okrem mien prítomných úradných osôb a časových údajov nič podrobnejšieho a zase iné opisy pochádzajú z druhej či z tretej ruky, teda od žiadneho z prítomných, prevezmem tu podstatné prvky z dosť podrobného opisu popravy, ako ho zaznamenal tam prítomný Tisov obhajca Dr. Žabkay. Mal som príležitosť s ním osobne dôkladne prediskutovať všetky otázky, ktoré mi neboli jasné, a tak si doplniť aj to, čo on publikoval na túto tému.

Dr. Žabkay opisuje: »Po predvedení odsúdeného Tisu, ktorý vošiel do miestnosti vzpriamene a hrdo, sme všetci prechádzali chodbou cez špalier nastúpených dozorcov a dozorkýň (pozn.: tento deň, t. j. 18. IV. roku Pána 1947 bol piatok, teda deň, v ktorom, po nespravodlivom rozsudku, bol na kríži vyzdvihnutý a na ňom zabitý náš Pán a Spasiteľ - večný Veľkňaz, Bohočlovek Ježiš Kristus). Na čele sprievodu šiel Tiso v sprievode stráží spolu s bradatým kapucínskym mníchom v kamži a štóle. Skľučujúce ticho bolo priam absolútne, prerušované iba krokmi odrážajúcimi sa v zlej akustike chodby.

Sprievod prešiel na väzenský dvor, odsúdenec sa správal dôstojne, kráčal so vztýčenou hlavou tvrdým, istým vojenským krokom. Keď sprievod došiel k popravnému kolu, odsúdenec sa postavil k nemu, vedľa neho stál kapucínsky mních. Zástupca Národného súdu znovu prečítal enunciát rozsudku a rozhodnutie prezidenta republiky o zamietnutí milosti a odovzdal odsúdeného popravnému majstrovi, ktorý stál pri kole s dvoma pomocníkmi.

Kat v ošumelom občianskom obleku so žltkastými, kedysi bielymi semišovými rukavicami, mu zviazal ruky povrazom. Povrazom ho previazal aj pod pazuchami, vystúpil po rebríku k vrcholu kola a povraz spod pazúch prevliekol cez kladku. Jeho pomocníci vytiahli odsúdenca hore na kôl a povraz držali tak, aby odsúdený visel vo vzduchu zachytený pod pazuchami. Kat potom zostúpil, zviazal nohy odsúdeného, previazal dlhý povraz od nôh, pretiahol ho kladkou na spodku kola a koniec povrazu podal pomocníkom, ktorí držali aj povraz prevlečený cez hornú kladku. Kat znovu vystúpil po rebríku na vrcholec kola, pripevnil na krk odsúdenca sľučku a zavesil ju na hák kola.

Keď dal povel, holomci pustili odsúdenca visiaceho na povraze cez pazuchy a nacvičeným pohybom trhli povrazom od nôh. Ten váhou tela a ťahom od nôh padol do slučky pod krkom zavesenej na kole a pritom sa kat hore na kole pokúšal trhnutím slučky odsúdencovi zlomiť krčný stavec. Zrejme sa mu to nepodarilo. Nedošlo k prerušeniu miechy. Odsúdený sa dusil, začal chrčať, niekoľko ráz trhol telom a po chvíli roztvoril ruky, pokiaľ mu to dovolil povraz. Zo zopnutých rúk vypadol veľký, kovový, podľa zvuku strieborný kríž a po páde na betónovú dlažbu v tom strašnom tichu ostro zacvendžal. Telo obeseného zmeravelo a po niekoľkých minútach ticha prokurátor vyzval lekárov. Lekári súhlasne konštatovali smrť odsúdeného a prokurátor vyhlásil, že rozsudok smrti obesením bol vykonaný.

J. Tiso sa počas popravy správal neuveriteľne sebavedome, hrdo a dôstojne, akoby sa ho to netýkalo a nešiel na smrť. Vyvolalo to vo mne obdiv a priznám sa, že som mal obavy, že pri jeho masívnej postave poprava nebude dôstojná. (E. Žabkay: c. d., s. Tu treba iba spresniť, že Tiso - ako to bol povedal vo väznici - s nikým z ľudí už nehovoril.

To všetko sa udialo 18. apríla 1947 medzi 5.15 hod. a 5.39 hod. na dvore väznice Justičného paláca v Bratislave. Vlastný akt popravy trval od 5.22 hod. Pre históriu treba ešte spomenúť Žabkayov záznam, mne potvrdený aj jeho osobnou výpoveďou, že totiž keď vo väznici viedli Tisu na popravu, zjavil sa tam český dôstojník, ktorého meno si presne nezapamätal - asi Kratochvíl, hovoril - , s hodnosťou podplukovníka.

Tisova poprava skutočne otriasla srdcami, mysľami i svedomím drvivej väčšiny slovenského národa. V Bratislave 11. mája 1947 katolíci zorganizovali krížovú púť do Mariatálu (teraz Marianka), počas ktorej najmä univerzitní študenti niesli ťažký drevený kríž od kostola jezuitov v centre mesta až do pútnického chrámu Panny Márie. Účastníci sa zastavili pri prezidentskom paláci a na kolenách sa modlili za Jozefa Tisu. O týždeň neskôr sa na podobnej púti zúčastnilo vyše 50 000 veriacich. Na tradičnej púti na Mariánskej hore v Levoči 1. júla 1947 sa zišlo vyše 100 000 pútnikov.

Púť za Jozefa Tisu

Ani zahraničie nezostalo indiferentné k odsúdeniu a poprave Jozefa Tisu. Švajčiarsky denník Vaterland už 19. apríla 1947 napísal: »Prvý a hlavný „zločin“ Tisov bol, že nechcel padnúť do záhuby s celým českým štátom, ale chcel zachrániť Slovensko vo vtedajších politických okolnostiach. (…) Drvivá väčšina slovenského národa stojí za Tisom, lebo sa mu za štátnej samostatnosti podarilo uchrániť svoj národ od vojny a ušetriť mu nezmerateľné muky, ktoré museli znášať iné národy. (…) Tisova hrdinská smrť je ako záloha krvi pre budúcu nezávislú Slovenskú republiku. Tiso nezomrel ako vinný. Položil svoj život ako obetu krvavú na oltár svojej otčiny. Boh, ktorý ho prijal na milosť, neodmietne túto čistú obeť, ale posvätí ňou ideu, za ktorú bola obetovaná.

Jeden z najvýznamnejších holandských denníkov De Tijd 21. apríla 1947 uviedol: »…Proces proti Tisovi bol súčasne aj zúčtovaním so slovenským klérom. Súd v Bratislave kládol veľkú váhu na to, aby všetc... Ale čechoboľševická mašinéria Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky a Rady slobodného Československa ešte na plné obrátky chrlila do sveta klamnú propagandu o jednotnom národe československom a kategoricky vyhlasovala, že v budúcnosti Československo sa musí zachovať. Túto propagandu mali na starosti aj slovenskí zradcovia a zapredanci, v uvedených denomináciách, Dr. Jozef Šrámek, Dr. Imrich Kružliak, Dr. Martin Kvetko.

Iným pasy zas vrátili z Prahy až o 4 - 5 dní, aby im znemožnili účasť na púti. Niekoľkým sa šťastlivo podarilo dostať sa do Altöttingu aj bez víz, aj keď si boli vedomí následkov. Týmto rodákom patrí zvlášť vďaka a uznanie, že i pri hrozbe trestu, neváhali podstúpiť toto riziko, len aby sa mohli zúčastniť púte a pokloniť sa pamiatke mučeníka Tisu. Slováci teraz prvý raz v dejinách zapĺňali ulice i námestie najväčšieho nemeckého pútnického mesta Altöttingu. Občania Altöttingu milo sledovali ako sa napĺňal kostol sv.

Kostol bol preplnený. O zážitkoch v izbe sa mnohí bavili počas cesty ku kaplnke Panny Márie Omilostenia, vykonali si krížovú púť, za ktorej sa modlili za slobodu, štátnu samostatnosť a za blahorečenie Dr. Po krížovej ceste pútnici odišli na obed a po ňom do hotela Zur Post, do jedného z najväčších hotelov, kde bola slávnostná akadémia, ktorú moderoval Dr.

Juraj Puškár s veľkým údivom, s príjemným a milým prekvapením nevedel sa poďakovať všetkým prítomným a organizátorom, že toto podujatie je v kresťanskom a slovenskom, národnom duchu, čo im doteraz doma zamlčovali a zatajovali. František Kavecký vyhlásil, že dnes videl to, o čom sa im na Slovensku ani len nesnívalo, že dnes počuli to, čo im doteraz zastierali, hanobili. Vo svojom prejave povedal, že dnes sa chcú vysporiadať s tým, čo ich najviac trápilo, že pred nimi boli zamknuté všetky ľudské dôstojnosti, tak kultúrneho aj politického života iných, slobodných a demokratických národov. Cítil hrôzu politického i hospodárskeho stavu na Slovensku, ktorú zapríčiňujú Česi a Maďari.

Potom prehovoril predseda SKL (Slovenskej kanadskej ligy) Ing. Štefan Kovačič, ktorý pri svojom vystúpení vychádzal z dobre informovaných prameňov a uistil rozohnených študentov, ale aj iných aktivistov, že SKL je ochotná slovenským národným organizáciám kedykoľvek pomôcť v rámci svojich možností, a to nielen morálne, ale aj finančne a materiálne, pokiaľ budú mať za cieľ slovenskú štátnu samostatnosť. Poznamenal, že na Slovensku vznikajú organizácie, ako huby po daždi, tie sú z 95% komunistické, čechoslovácke a maďarónske, ako aj rôzne iné, slovenskej veci škodlivé. Ing.

Rozhovoril sa o osobe Jozefa Tisu, ako o človekovi, ktorý nenávidel lož, zlomyseľnosť a krádež, okrádanie a vydieranie chudobného ľudu, obchodníkmi, úradníkmi a tiež štátom. Za pravdu žil a krivdu potieral, kde sa len to dalo. Bol to človek, ktorý žil iba pre dobro človeka. Msgr. Tiso, pracoval nielen ako poslanec, spolu s Andrejom Hlinkom, s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou bojovali za slovenskú materinskú reč, slobodu a rovnoprávnosť v ČSR, a ako minister zdravotníctva zakladal školy, kultúrne strediská, svojpomocné spolky proti českému a maďarskému vydieraniu, a zriadil v Sliači sanatórium.

Počas predvojnovej krízy v r. 1939 a počas druhej svetovej vojny zachránil Slovensko pred rozdelením medzi Poľsko, Maďarsko a Nemecko. Z ožobračovaného Slovenska vybudoval štát, prvú Slovenskú republiku, ktorej hospodárstvo, kultúrne a sociálne zariadenia nemali vo svete páru. Hospodársky pokrok a blahobyt vzrastal so dňa na deň tak, že nám ho okolité národa a štáty závideli.

Ing. Rok 1991 sa mi zdal najšťastnejším a najúspešnejším rokom môjho života. Všetko išlo samo od seba, ako po masle, prípravy na púť nikto nerušil, nikto ma nenapádal, nik mi nenadával, cítil som sa akosi opustený, opanovala ma akási nuda. Pozdávalo sa mi, že zahraniční Slováci z rádia Slobodná Európa, Hlas Ameriky i Rady slobodného Československa sa už o národnú púť nezaujímajú, že nás ignorujú, bolo mi až ľúto, že sa nik o nás nezaujíma.

Kontroverzie a spomienky

Memoriál Jozefa Tisa, ktorý má prívlastok nábožný, sa uskutoční túto sobotu. Jeho organizátori tvrdia, že si chcú iba uctiť Tisovu pamiatku pri príležitosti 66. výročia jeho smrti. Peter Marianek z hnutia HUMAN však poukazuje, že 20. apríla sa narodil aj Hitler a spojenie týchto termínov nie je náhodné.

Monika Vrzgulová z Dokumentačného strediska holokaustu tvrdí, že organizátori púte hrajú na istotu. Trasa nočnej púte má viesť od busty Ferdinanda Ďurčanského, ďalšieho predstaviteľa slovenského vojnového štátu, v Rajci k rodnému domu Jozefa Tisa v Bytči.

Aktivista a teológ Miro Kocúr odmieta memoriál nazývať nábožnou púťou, pretože podľa neho ide o jasnú propagáciu nacistickej ideológie, ktorú treba odmietnuť. Žilinská diecéza nijaké povolenie neudelila a púť považuje za akciu pomýlených radikálov. „Vieme o nej len z médií a neodporúčame veriacim sa na nej zúčastniť,“ tvrdí hovorca diecézy Peter Holbička.

Najväčšie nemecké pútnické miesto dňa 16. 4. 1994 slávilo 100. výročie od smrti kapucínskeho brata sv. Konráda, a 60. výročie od jeho vyhlásenia za svätého pápežom Piom XI. v r.

Svätú omšu, v bazilike sv. Anny, s piatimi oltárnymi bratmi koncelebroval otec Ing. Rudolf Maslák, pôvodom z Krásna nad Kysucou, veľmi dojímavú homíliu o svätom kríži a mučeníkovi Tisovi povedal otec Vojtech Zeman, pôsobiaci teraz v Paríži, pri ktorej máloktoré oko nezaslzilo. Pútnici sa potom vybrali do kapucínskeho kláštora, do izby, v ktorej býval Dr. Tiso, kde si v malom múzeu po prvej Slovenskej republike prehliadli pamiatky po ňom, mince, známky atď.

Aristid Zelenay privítaním pútnikov príhovorom o zmysle tejto púte a prečítaním pozdravov a príspevkov najmä z Kanady, USA a Austrálie. Potom prehovoril Dr. Jozef Palkovič z Carouge, Švajčiarsko, bývalý bibliotekár Matice slovenskej v Bratislave, dnes vysokokvalitný vedec a historik slovenských dejín, ktorý svojím vedeckým a dokumentmi podloženým prejavom prítomných oboznámil s mnohými cudzinou zatajenými dokumentmi o činnosti a politike ešte za prvej ČSR ako aj počas vedenia Slovenskej republiky Dr.

Títo sa všade snažili túto púť očierňovať a slovenskú verejnosť nielen ovplyvňovať, ale aj zastrašovať, že táto púť je veľkým nešťastím pre slovenský národ a jeho kredit v zahraničí. Koho nezlomili ani týmito argumentmi, vyrukovali na nich ešte ďalšími, najmä tým, že Slovenská republika bola fašistická, jej vláda i prezident boli fašisti, ktorí dobrovoľne sa prihlásili k nemeckému nacizmu a my ešte dnes vraj oslavujeme vznik fašistického štátu a ostatné nacistické sviatky, oslavujeme fašistických predstaviteľov, za ktorých považujú i Hlinku, Tisu a iných, a čo je najhoršie, ešte k nim poriadame aj púte.

Otec Zeman vo svojej homílii o mučeníkovi Jozefovi Tisovi povedal, že vďaka Božej prozreteľnosti, ktorá ho ako kňaza, politika a prezidenta Slovenskej republiky obdarila smelosťou, rozhodnosťou a láskou k národu, viedol neúprosný boj za záchranu slovenského národa v r. Dlhý zástup pútnikov, po svätej omši, idúci navštíviť Tisovu izbu, pre ich veľký počet sprevádzali kapucíni, ktorí udržiavali poriadok.

Zhrnutie

Cesta Jozefa Tisu na popravisko bola sprevádzaná modlitbami, rozhovormi a duchovnou prípravou. Jeho poprava vyvolala silné reakcie na Slovensku i v zahraničí, a jeho pamiatka je dodnes predmetom kontroverzií a spomienok.

Tabuľka: Chronológia udalostí

tags: #mucenik #jozef #tiso #put