Slovo požehnanie v nás vyvoláva predstavu vzývania Boha za účelom získania nejakej milosti, či dobrodenia alebo zvláštnej ochrany. Dobro, ktoré požehnanie prináša, nie je presne určený predmet, nejaký vymedzený dar, nepochádza z činnosti človeka, ale z konania Boha. Človek si teda nemôže od Boha nárokovať „veľkosť a silu“ požehnania. Boh ho dáva ako svoj dar a tak, ako On sám chce.
Božie požehnanie je a bolo prítomné v celých ľudských dejinách; vidieť to aj v mnohých spisoch Starého zákona. Môžeme smelo povedať, že celé dejiny Izraela sú dejinami Božieho požehnania. Z jeho dejín jasne vidieť, že Božia prítomnosť v živote človeka, ba aj celého národa, sa prejavovala požehnaním. Práve požehnanie sa ukazuje ako jeden zo základných prejavov Božej lásky a starostlivosti o človeka. Podľa viery Izraela je po Bohu prvým prameňom života otec rodiny, a preto jemu patrí právo žehnať.
Nový zákon je súvislé naplnený slovami požehnania. Veď akoby nám Otec, ktorý vydal na smrť vlastného Syna, mohol niečo odoprieť (Rim 8, 32)? Kristus, najväčšie Otcovo požehnanie, sa ukázal v evanjeliu, ako požehnáva bratov, najmä najmenších, a ako sa obracia k Otcovi modlitbou velebenia. V apoštolských listoch Nového zákona sa s požehnaním stretneme zvyčajne len v závere listu, kde sa požehnanie stáva záverečným prianím autora listu.
Napríklad v Liste Rimanom: „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou…“ a prakticky vo všetkých Pavlových listoch. V Liste Hebrejom je priamo uvedená modlitba požehnania: „A Boh pokoja … nech vás utvrdí v každom dobre … nech v nás vykoná, čo sa jemu páči, skrze Ježiša Krista. Jemu nech je sláva na veky vekov.
Kristus nežehnal len ľud, ale vyslovuje aj požehnanie pred lámaním chleba v Emauzách. A tu nie je podstatné, či požehnanie predstavuje nejaké osobitné gesto alebo formulu rozdielnu od eucharistických slov. Cirkev, vždy si vedomá toho, že z boku Krista na kríži pramení jej tajomstvo, je ako zázračná sviatosť pokračovaním Kristovej prítomnosti vo svete. Základná štruktúra, v ktorej On v Cirkvi pôsobí, je sviatostná.
V dejinách Cirkvi môžeme sledovať niektoré významné medzníky vývoja požehnaní. Keď sa v západnej cirkvi začalo okolo 12. storočia sedem sviatostí špecifikovať z celého spektra viditeľných liturgických znamení a úkonov, hovorilo sa im „sacramenta maiora“ (veľké sviatosti), kým tie ostatné boli „sacra-menta minora“ (malé sviatosti). Tieto ešte v tom storočí pomenoval Peter Lombardský pojmom sakramentálie, sväteniny.
Čo sa týka tradície požehnávania vecí a predmetov, vieme, že už na začiatku 3. storočia nachádzame v spisoch sv. Hypolita požehnanie olív, oleja a medu. V časoch biskupa Serapiona v polovici 4. storočia pozná už aj východná tradícia požehnanie osôb aj predmetov. Rovnako v liturgických knihách Západu používaných v rozmedzí 6. - 8. storočia je známe požehnanie osôb a predmetov. V Španielsku bolo známe požehnanie kňazských rúch a sakrálnych stavieb.
Požehnanie sa trvalo stalo súčasťou každého liturgického zhromaždenia, pretože je spojené s liturgiou ako slávením, ktoré prináša posvätenie človeka i oslavu Boha. Každé požehnanie je spojené s modlitbou Cirkvi a cez ňu s Kristom. Práve pre toto spojenie je požehnanie „účinné“. Táto skutočnosť je vysvetlená tézou, že sväteniny pôsobia „ex opere operantis Eeccelesiae“, teda pôsobením konajúcej, modliacej sa Cirkvi. Kňaz, ako aj laik, vysluhuje požehnanie modlitbou a mocou Cirkvi. Avšak nie na základe modlitby jednotlivca, ale modlitby Cirkvi ako takej. Duchovný úžitok nepochádza priamo z týchto predmetov, ale z úmyslu a modlitby Cirkvi, a predovšetkým z pravej viery tých, ktorí tieto predmety používajú.
Požehnania (a sväteniny vôbec) často v tej istej „reči znaku“ akoby vlastne boli doplnením sviatostí; vidieť to v sprievodných obradoch ich vysluhovania. Cirkev vo vedomí zodpovednosti sprístupňovať všetkým veriacim všetky prostriedky spásy - ustanovila určité napodobenie sviatostí, obrady, prostredníctvom ktorých človeka posväcuje a sprostredkúva mu Božie dobrodenia. Cirkev používa pri takýchto obradoch vonkajšie znamenia, ktoré nepochádzajú priamo od Krista, ako je to v prípade sviatostných znakov, ale ich sama ustanovila využívajúc právo dané sv.
Modlitby požehnania sú vždy sprevádzané čítaním Božieho slova, vonkajšími úkonmi a symbolmi. Preto má štruktúra požehnania vždy dve časti (tie sa musia zachovať aj pri skrátených obradoch):
- Prvá časť - čítanie Božieho slova je dôležitá preto, aby sa požehnanie stalo posvätným znakom, ktorý práve z hlásania Božieho slova čerpá svoj zmysel a poriadok. K čítaniu Božieho slova sa môže viazať aj úvodné slovo, krátke vysvetlenie, prípadne príhovor. Je možné na oživenie viery vsunúť aj žalm, spev alebo posvätné ticho.
- Druhá časť smeruje k chvále a velebeniu Boha - ako pri všetkých liturgických modlitbách skrze Krista v Duchu Svätom. Jej stredobodom je samotná modlitba požehnania sprevádzaná osobitným znakom. Tieto viditeľné znaky majú pripomínať Pánovu spásonosnú činnosť a poukazovať na súvis so sviatosťami.
Najčastejšie používanými znakmi sú: vystretie, vyzdvihnutie a zloženie rúk, vkladanie rúk, pokropenie požehnanou vodou, incenzovanie a znak kríža.“ Kým niektoré z nich nie sú povinné, podľa dekrétu Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí z roku 2002, sa znak kríža musí konať vždy, pri každom požehnaní osôb, či vecí.
Keďže požehnania sú liturgickými úkonmi, preto sa pri nich vyžaduje spoločné slávenie, keďže ono lepšie zodpovedá povahe liturgickej modlitby. Vážnejšie požehnania sa teda majú sláviť v spoločenstve miestnej cirkvi, prípadne s predsedníctvom biskupa, menšie aspoň v spoločenstve farností na čele s farárom alebo aspoň menšej skupinky veriacich. Keďže sväteniny sú úradným pôsobením Cirkvi, Cirkev má právo rozhodovať aj o ich vysluhovateľovi. Sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva: každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával.
Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Čím viac sa požehnanie týka ekleziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom (biskupom, kňazom alebo diakonom). Udeľovanie požehnania je teda rozlievaním Božej milosti, dobra a ochrany v tomto svete na príhovor Cirkvi. Rovnako sa stáva oslavou Božej moci a vďakou za prijaté dobrodenia. Malo by mať teda významné miesto v našom živote, a to nielen pri oficiálnych liturgických sláveniach, ale aj v bežnom živote.
Biblia hovorí, aby sme horlili o duchovné dary. „No, snažte sa horlivo o lepšie dary milosti!“ (1Kor 12,30) Pritom je v tejto vete použité veľmi silné slovo zélute, čo znamená, že po duchovných daroch máme skutočne túžiť veľmi vrúcne. Príkaz horliť za duchovné dary je Božie slovo ako každé iné, rovnako platné ako požiadavka nekradnúť či milovať blížneho. Problém je, že drvivá väčšina cirkvi o duchovné dary nestojí, neprahne po nich, v lepšom prípade je voči nim pasívna a v horšom prípade, s ktorým sa stretávame častejšie, sa veriaci, ktorí sa z nejakého neznámeho dôvodu považujú za pravoverných, rozhodli proti duchovným darom bojovať.
Je podivuhodné, že ľudia, ktorí tvrdia, že veria v Boha, ktorý je nadprirodzený, nemajú o Jeho nadprirodzené pôsobenie v životoch žiadny záujem. Nikto nemôže poprieť, že charizmaticko-letničné hnutie prežíva nepomerne väčšiu expanziu ako tradičnejšie cirkevné denominácie. Je to práve preto, lebo dovolili Všemohúcemu, aby sa prejavoval v ich životoch a na zhromaždeniach nadprirodzene. V praxi sa môžu prejavovať duchovné dary cez službu pomazaných Božích služobníkov.
V spomínanej epištole Korinťanom sa dozvieme, že duchovné dary sú dávané na budovanie cirkvi, okrem jedného, a to je hovorenie v jazykoch. Hovorenie v jazykoch je dané predovšetkým na osobné budovanie veriaceho. Ostatných osem duchovných darov, ktoré Pavol vymenúva, majú prispievať k tomu, aby sa cirkvi upevňovali v Kristovi a rozrastali.
Odpoveďou na otázku, prečo v Čechách a na Slovensku bol tento cieľ splnený v takej malej miere je, že zrejme nešlo o duchovné dary, ale ich plagiáty, napodobeniny a v mnohých prípadoch o obyčajný náboženský podvod. V skutočnosti v prípade niektorých kruhov nejde o charizmaticko-letničné hnutie, ale o mysticizmus (myslené pejoratívne), ktorý v mnohých prípadoch zabieha do okultizmu, čarovania a klamstva. Pre tieto skupiny, ktoré sa nerozrastajú, je charakteristické, že sa špecificky orientujú na prorokovanie, videnia a sny.
Samozrejme, verím, že biblické príbehy, v ktorých Boh týmto spôsobom zasahoval do životov veriacich, sú pravdivé a taktiež verím, že Boh takto môže konať aj teraz. Problém však spočíva v tom, že práve prorokovanie a videnia je možné najľahšie sfalšovať. Stále dokola počuť: „Takto hovorí Pán…“ Hovorí sa, že sú to prorocké hnutia, len sa nikam nehýbu. Zažili sme dokonca konferencie, kde každému jednému nahrali Boží odkaz preňho osobne na kazetu, ktorú si potom mohol kúpiť. Zvláštne je, že nikomu neprekáža, keď sa tieto proroctvá nenaplnia. Nikto nerobí pokánie a celá vec sa ospravedlní tým, že sme ľudia, ktorí robia chyby, a tým, ktorí volajú po poctivom používaní duchovných darov, sa dostane obvinenie, že pohŕdajú proroctvami. To, že takáto „chyba“ zdeformuje človeka, ktorý falošné proroctvo alebo videnie prijal, nikoho nevzrušuje. Takéto správanie nie je malý hriech. Páchatelia sa dopúšťajú klamstva, manipulácie a zneužívania Božieho mena.
V tejto oblasti je bezbrehý priestor pre frustrovaných jedincov, ktorí nie sú úspešní v žiadnej inej oblasti. Podľa môjho názoru sú dva duchovné dary, ktoré je možné napodobniť len veľmi ťažko, a to je hovorenie v jazykoch a dar uzdravovania. Nie je náhoda, že proti jazykom a uzdravovaniu sú systematicky vytvárané predsudky. Preto je správne tieto dary obhájiť a položiť na ne väčší dôraz. Snažíme sa, aby každý, kto sa obrátil, čím skôr začal hovoriť v jazykoch, a neustále ponúkame modlitby za uzdravenie. Ako sme už spomenuli, hovorenie v jazykoch je duchový dar, po ktorom má každý veriaci túžiť. Musí ho chcieť, musí ho oceňovať.
O požehnaniach, ktoré plynú pri správnom používaní jazykov, sme už na stránkach Logosu viackrát písali. Platí to stále. Modlitby v jazykoch prinášajú veľké požehnanie. Hlavným dôvodom, prečo sa usilujeme o to, aby ľudia hovorili v jazykoch je, že je dôkazom o tom, že človek prijal Svätého Ducha. Pri tomto konštatovaní však veľa ľudí pravdepodobne očervenie a začne protestovať. Začnú argumentovať a úplne v rozpore so želaním Všemohúceho vymýšľajú dôvody, že hovoriť v jazykoch netreba, a tak sa dostávajú do opozície voči Bohu. Keď Peter počul pohanov hovoriť v jazykoch pri svojej návšteve Kornélia v prímorskej Cézarei, prehlásil, že sa im stalo to isté, čo sa stalo Židom v Jeruzaleme na Letnice.
„Vtedy užasli všetci veriaci z obriezky, ktorí boli prišli s Petrom, že i na pohanov je vyliaty dar Svätého Ducha; lebo ich počuli hovoriť jazykmi a velebiť Boha. V rozsahu, ktorý dovoľuje článok, sa pokúsim vyvrátiť najčastejšie argumenty proti krstu vo Svätom Duchu a hovoreniu v jazykoch. Prvým je tvrdenie, že keď človek prijme Ježiša Krista, automaticky prijíma Svätého Ducha. Toto tvrdenie môžeme veľmi ľahko vyvrátiť. Keď Pavol prišiel do Efezu, položil nasledujúcu otázku: „Či ste dostali Svätého Ducha, keď ste uverili?“ (Sk 19,2) Vieme, že neprijali vtedy, keď uverili, ale neskôr, keď sa s nimi modlil Pavol.
Druhým je tvrdenie, že človek prijíma krst Svätým Duchom zároveň s vodným krstom. Aj toto je ľahko vyvrátiteľné. Práve pri zmienenej návšteve Petra u Kornélia došlo k tomu, že tí, ktorí počúvali a uverili, najprv prijali Svätého Ducha a hovorili v jazykoch a pokrstení vo vode boli až potom. Naopak, v ôsmej kapitole Skutkov Filip tých, ktorí uverili v Ježiša, pokrstil vo vode, ale Svätého Ducha prijali neskoršie, až keď prišli Peter a Ján z Jeruzalema: „... ktorí, keď tam zišli, modlili sa za nich, žeby dostali Svätého Ducha, lebo ešte nebol zostúpil na niktorého z nich, a boli len pokrstení v meno Pána Ježiša.“ (Sk 8,15-16)
Tretím argumentom proti jazykom je, že dôkazom prijatia Svätého Ducha je láska. Nepleťme sa. Láska nie je dar, ale ovocie. Prejaví sa až neskôr práve ako dôsledok prijatia Svätého Ducha. Ak nie je Svätý Duch, nie je ani láska, ale len akási napodobenina vo forme pretvárky. Ďalším častým argumentom je, že nadprirodzené znamenia netreba. Nuž, Biblia hovorí, že treba. A stále platí, že je lepšie počúvať Boha ako ľudí. S argumentom, že hovorenie v jazykoch pochádza od satana, sme sa stretávali skôr v minulosti. Nezabudnime: jazyky slúžia na budovanie.
Aj uzdravovanie je dôležité pre správne napredovanie cirkvi. Na rozdiel od vyššie zmieneného pseudocharizmatického hnutia, ktorého základom sú pokusy o prorokovanie, videnia a výklady snov, sa uzdravovanie dá veľmi ťažko sfalšovať. Verejnosť okamžite preverí, či bola modlitba za uzdravenie účinná a či bola chorá osoba uzdravená, prípadne sa jej uľavilo, alebo nie. Ľahko sa zistí, či modlitby za uzdravenie prinášajú ovocie, alebo nie. Ak nie, služobníci musia čestne a poctivo podľa Božieho slova skúmať, kde robia chybu, kde ich názory a teológia potrebujú poopraviť.
Uplatňujú sa tu princípy, o ktorých Ježiš hovorí v 15. kapitole Jána: „… ja som ten pravý vinič, a môj Otec je vinár. Každý letorast, ktorý nenesie na mne ovocia, odrezuje, a každý, ktorý nesie ovocie, čistí, aby doniesol viacej ovocia.“ (Jn 15,1-2) Pred niekoľkými mesiacmi sme začali usporadúvať uzdravujúce zhromaždenia a už teraz je jasné, že donášajú ovocie. Ľudia sú zbavovaní svojich neduhov a získavame viacej učeníkov pre Ježiša ako v minulosti. Každý týždeň sa modlíme za takmer tisíc ľudí. Keď takto slúžime Pánovi, v praxi môžeme získať odpovede na neľahké otázky, ktoré sme si v minulosti kládli bez toho, aby sme boli ochotní niečo významné urobiť. Ujasňujeme si, akú úlohu hrá viera chorých a viera tých, ktorí sú prítomní, vrátane služobníka, ktorý sa modlí.
Dostávame aj odpovede na otázku, kto sa má kedy modliť. Šestnásta kapitola Marka poukazuje na to, že klásť ruky a modliť sa za chorých môže každý, kto uveril v Ježiša: „A uverivších budú sprevádzať tieto znamenia… na chorých budú vkladať ruky, a budú sa mať dobre.“ (Mk 16,17-19) Áno, na základe tohto slova sa môže každý veriaci modliť za chorých, platí to špeciálne pre jeho okolie, rodinných príslušníkov a ľudí, s ktorými sa spontánne stretáva. Vtedy je vhodné rozumným, nie sektárskym spôsobom ponúknuť modlitbu za uzdravenie.
Ďalšie slovo, ktoré hovorí o uzdravovaní, sa nachádza v Jakubovi, a to nám určuje poriadok, podľa ktorého majú prebiehať modlitby za chorých členov cirkvi. „Je niekto nemocný medzi vami? Nech si zavolá starších zboru, a nech sa modlia nad ním pomažúc ho olejom v mene Pánovom. A modlitba viery uzdraví chorého, a Pán ho pozdvihne, a jestli urobil hriechy, odpustí sa mu.“ (Jak 5,14-15) V cirkvi majú slúžiť uzdravením preverení presbyteri a modlitba je tu spojená aj s pastoračnou starostlivosťou, prípadne aj s vyznaním hriechov.
V súčasnosti skúmame, ako objaviť a uplatniť dary uzdravovania, o ktorých hovorí Prvý list Korinťanom, v praxi. Po prvé, začíname vidieť, že pri niektorých služobníkoch vidno viac uzdravení a väčších ako pri iných. Po druhé, keď služobník prúdi v tomto obdarovaní, vie prekonať rôzne stresové situácie a modlitby za uzdravenie ho nevyčerpajú. Znovu zdôrazňujem, že pri používaní duchovných darov treba preskúmať ovocie. Nestačí robiť semináre o duchovných daroch, ale treba budovať cirkev. Keď cirkev nie je budovaná a nerastie, je úplne jedno, že členovia poznajú rozdelenie duchovných darov alebo že ich vedia vymenovať po grécky.
VŠETKY duchovné dary VYSVETLENÉ za menej ako 10 minút
Teraz z iného súdka. Je to neuveriteľné, ale tak ako proti veľmi potrebnému daru hovorenia v jazykoch, povstáva odpor aj proti uzdravovaniu. Už tento odpor nám hovorí o tom, že tieto dve oblasti sú pre trvalé napredovanie cirkvi zvlášť dôležité. Kritizovať liečenie a uzdravovanie nemôžu normálni ľudia. Každý normálny človek chce byť zdravý, veď je to najčastejším obsahom novoročných prianí. Nikto nechce chodiť po doktoroch, vyhadzovať peniaze za recepty, žiadny normálny človek nechce, aby jeho deti museli podstúpiť operáciu alebo aby im zdravotný stav zabránil študovať či športovať. Choroba nie je dobrá na nič, je dôsledkom ľudského hriechu rovnako ako smrť. Smrť je najväčší nepriateľ človeka a ak niekto hovorí proti uzdravovaniu, je na strane smrti, chorôb a diabla.
Niekedy počujeme argument, že nás skrze chorobu chce Pán Boh niečo naučiť. Tí istí ľudia, ktorí to hovoria, však idú k lekárovi, aby ich choroby zbavil. Môžeme sa spýtať, prečo utekajú z „osožnej Božej školy“? V minulosti (vďaka Bohu, predsa len sme sa už niekam posunuli) sme počuli argument, že choroba je kríž a poukazuje sa na verše: „Vtedy povedal Ježiš svojim učeníkom: Ak chce niekto prísť za mnou, nech zaprie sám seba a vezme svoj kríž a ide za mnou!“ (Mt 16,24) Ježiš tu jasne hovorí o tom, že nesenie kríža je dobrovoľná záležitosť - môžeš ho vziať alebo odložiť. Kríž je naša egoistická stará prirodzenosť a my ju môžeme buď zaprieť, alebo jej dať priestor.
Keby bola choroba krížom, znamenalo by to, že ju môžeme hocikedy odložiť. Napríklad, ak je niekto chromý alebo má rakovinu a chcel by vycestovať za rodinou, potom by na ten čas chorobu odložil. Absurdné, však? Taktiež voči tvrdeniu, že nie vždy chce Boh človeka uzdraviť, musíme byť skeptickí. Potom by bol Boh nevypočítateľný a platilo by to aj na spasenie. Chce snáď Boh niekedy spasiť a niekedy nie? A potom, ako poznať, že Boh chce niekedy spasiť a niekedy uzdraviť, a inokedy zasa nie? A ešte jedna otázka - ak Boh nechce uzdravovať, prečo máme chodiť k lekárom? Nie sú snáď aj lekári a veda Božím nástrojom?
Nie, Boh nie je nevypočítateľný. Boh chce zachraňovať a uzdravovať. To, že sa to tak nedeje vždy, nie je chybou na Jeho strane, ale na našej. Možno chýba viera alebo poznanie Boha. Jedno obdobie v živote prvej cirkvi muselo byť fantastické. Je napísané, že všetci boli uzdravení: „A schádzalo sa i množstvo z okolitých miest do Jeruzalema, ktorí niesli nemocných a takých, ktorých trápili nečistí duchovia, a boli všetci uzdravení.“ (Sk 5,16) Ak však vidíme, že sme to ešte nedosiahli, vidíme, že nie všetci sú uzdravení a stane sa aj to, že zomrú v mladom veku, malo by nás to viesť k tomu, že budeme ešte viacej hľadať Pána v tejto oblasti.
Dary Ducha Svätého
Dary Ducha Svätého sú oporou mravného života kresťana. Sú to trvalé dispozície, ktoré priaznivo uspôsobujú človeka, aby bol ochotný konať podľa vnuknutí Ducha Svätého. Cirkev jasne formulovala sedem darov Ducha Svätého. V plnosti tieto dary prislúchajú Kristovi. Dary Ducha Svätého dopĺňajú a vedú k dokonalosti čností tých, ktorí ich prijímajú. Robia veriacich ochotnými pohotovo poslúchať Božské vnuknutia.
Prorok Izaiáš uvádza vo svojej knihe šesť darov Pánovho Ducha (Iz 11,2): poznanie, porozumenie, múdrosť, rada, Božia bázeň a sila. V liste sv. Pavla Galaťanom (Gal 5,22) sa uvádza deväť darov Božieho Ducha: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť.
Dary Ducha Svätého:
- Múdrosť
- Rozum
- Rada
- Sila
- Umenie
- Nábožnosť
- Bázeň Božia
Svätodušná Nedeľa (Turíce)
Svätodušná nedeľa, známa aj ako Turíce, je kresťanský sviatok, ktorý sa slávi 50 dní po Veľkej noci. Tento deň si pripomíname zoslanie Ducha Svätého na apoštolov a iných učeníkov Ježiša Krista, ako je opísané v Skutkoch apoštolov (Sk 2).
Turíce sú považované za "narodeniny Cirkvi", pretože Duch Svätý apoštolov posilnil a inšpiroval k šíreniu evanjelia a zakladaniu kresťanských spoločenstiev. Tento sviatok je oslavou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v živote veriacich a v Cirkvi.
Zoslanie Ducha Svätého
Už tradične sa na Svätodušnú nedeľu udeľovala sviatosť birmovania mladým ľuďom. Dnes sa udeľovanie sviatosti birmovania roztiahlo na mnohé týždne a nebirmuje sa už len v dóme, ale aj vo farských spoločenstvách. Prijatie sviatosti birmovania má urobiť z mladých uvedomelých a zodpovedných kresťanov.
Svätý Efrém Sýrsky, ktorého tradícia nazýva „harfou Ducha Svätého“, hovorí o Panne Márii, že Panna Mária je „ateliér Ducha Svätého“.
Svätý Augustín učil, že milosť sa vylieva vždy, pri každom udelení sviatosti. Takže aj keď malé dieťa počas svojho krstu spí, predsa sa z neho stáva „nové stvorenie“ (2 Kor 5, 17). A hoci by bol kňaz, ktorý nás spovedá, sám hlboko ponorený v hriechu, predsa sú nám pri jeho slovách rozhrešenia naše hriechy skutočne odpustené.
Duch Svätý je hlboko prítomný pri všetkých sviatostiach. Táto skutočnosť bola obzvlášť zdôrazňovaná v čase Druhého vatikánskeho koncilu.
Preto Ignác z Loyoly plakal od radosti, keď konečne mohol ako kňaz slúžiť svätú omšu. Preto si pápež František dáva záležať na tom, aby sa sám vyspovedal tesne predtým, ako ide spovedať iných.
Sviatky Svätého Ducha sú dobrou správou, že Letnice pokračujú. Veď Hospodin i v dnešnej dobe dáva Ducha Svätého tým, ktorí o Neho prosia, ktorí sa Jeho pôsobeniu otvárajú. Po veľkom záujme, ktorý mali veriaci o knižočku „Zákony zo Sinaja a Vatikánu“, predkladáme ďalšiu prácu „Sedem darov Ducha Svätého“. Toto dielo pôvodne vzniklo ako duchovná obnova a chceme ho predložiť aj tým čitateľom, ktorí sa jej nemohli zúčastniť, ale i tým, ktorí hľadajú pravdu a chcú lepšie poznať učenie Cirkvi. Mnohí z nás prijali Ducha Svätého vo sviatosti birmovania, mnohí z nás sa vtedy pevne rozhodli, že budú svojim kresťanským životom dávať najavo, že patria Kristovi.