V kontexte bohoslužobných zhromaždení zohrávajú hudba a spev dôležitú úlohu pri vytváraní atmosféry a sprostredkovaní posolstva. Krásne príslovie svätého Augustína hovorí, že kto spieva, dvakrát sa modlí. V našich farských či domácich spoločenstvách môžeme spievať množstvo piesní, záleží už len na vašom vkuse a hudobnom štýle, ktorý vás osloví.
Určite je vhodné mať doma spevník s piesňami z Jednotného katolíckeho spevníka, ktorý si zoberiete na omšu. Vybrať si môžete aj z iných spevníkov, ktoré využijete pri večeroch chvál alebo aj doma pri súkromnej modlitbe či pri učení sa obľúbených piesní, ktoré radi spievate. Vyberte si z našej ponuky!
Kráľ Dávid hrajúci na harfe
Význam hudby a spevu v Biblii
Štúdia stručne mapuje význam a funkciu hudby a spevu v Biblii. Početné narážky na hudbu a spev v Starom zákone potvrdzujú fakt, že hudba a spev tvorili dôležitú súčasť spoločenského, kultúrneho a náboženského života starých Izraelitov.
Keď sa zhromažďujeme, Boh nám pripomína evanjelium - kto je a čo pre nás urobil - a my odpovedáme životom uctievania. Náš spev je kľúčovým prostriedkom od Boha, ktorý nám pomáha pamätať si evanjelium a odpovedať srdcom a mysľou na pravdu o Kristovi.
Máme službu slova, prostredníctvom ktorej ukazujeme druhým Krista z moci Ducha. Ako hudobníci a hudobní vedúci duchovne vedieme druhých tým, že pomáhame ľuďom vidieť Krista (2Kor 3:18) prostredníctvom spevu v zhromaždení, aby v nich bohato prebývalo jeho slovo.
Naša hudba slúži tomuto cieľu podporovaním spevu a vyzdvihovaním evanjelia. To, čo ako hudobníci robíme prakticky, môže tomuto cieľu napomáhať alebo prekážať.
Hudba a spev v Starom zákone
S prvou zmienkou o hudbe sa stretávame v mýto-poetickom úvode knihy Genezis, v genealógii Kaina: „20 Ada porodila Jabála, ktorý sa stal praotcom tých, čo bývajú v stanoch pri stádach. 21 Jeho brat sa volal Jubál; on sa stal praotcom všetkých, čo hrajú na citare a flaute.“ (Gn 4:20-21)
Autor textu situuje vznik hudby a logicky aj spevu do pastorálneho prostredia, kde sa prvýkrát stretávame aj s hudobnými nástrojmi citarou/harfou a flautou (heb. kinnôr - harfa, citara; heb. ûḡāḇ - flauta, skupina píšťal).
Prvou zaznamenanou piesňou v SZ je „pieseň“, ktorú predniesol Lemech svojim dvom ženám potom, čo zabil prvého biblického vraha, prekliateho Kaina, : „„Ada a Cilla, počujte môj hlas, Lemechove ženy, načúvajte mojej reči! Zabil som muža, ktorý ma poranil, mládenca, ktorý ma udrel. 24 Ak je pomsta za Kaina sedemnásobná, za Lemecha je sedemdesiatsedemnásobná.““ (Gn 4:23).
Prekvapivo najviac informácií máme o hudobných nástrojoch, o ktorých sa SZ zmeňuje priamo. Ako však uvádza väčšina odborníkov, aj napriek mnohým narážkam a zmienkam nám chýbajú bližšie informácie o ich vzhľade či funkcii.
Hudobné nástroje starých Izraelitov nemožno posudzovať ani klasifikovať na základe moderných typológií hudobných nástrojov. Učenci ich preto rozdeľujú do troch skupín: strunové, dychové a bicie nástroje.
Biblické texty „neobsahujú žiadne náznaky tvaru ani techniky týchto nástrojov, a sotva (nájdeme) nejaké indície ich zvukových vlastností.“ Bádatelia sa usilujú rekonštruovať ich tvar aj na základe etymologických výkladov, tie však majú zväčša viac špekulatívny charakter a nemožno ich považovať za relevantný dôkaz.
O iných nástrojoch toho vieme na základe ich výskytu v SZ viac. Napríklad harfa či citara (heb. kinnôr) sa spomína už v prvých kapitolách Biblie (Gn 4:21; 31:27). Išlo o malý prenosný nástroj, o ktorom nevieme, či sa naň hralo rukou alebo plektrom (trsátko, brnkadlo).
Tento nástroj si čitateľ Biblie najčastejšie spája s postavou mladého pastiera a neskôr kráľa Dávida, ktorý naň hrával (1 Sam 16:16-23). kinnôr sa používal ešte dávno pred vznikom SZ, pravdepodobne v polovici 3 tisícročia pred n. l.
Ďalším najčastejšie uvádzaným hudobným nástrojom v SZ (74x) je trúbka (heb. šôpār). Išlo o dlhý roh so zahnutým koncom, ktorý sa používa pri zvolávaní do vojny či pri náboženských príležitostiach. Čitatelia Biblie si ho zväčša vybavia pri zázračnom dobývaní mesta Jericho (Joz 6:1-20).
SZ sa zmieňuje aj o ďalších nástrojoch, o ktorých máme tiež len čiastočné či minimálne informácie a sme odkázaní na dohady. V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s píšťalou (heb. hālîl - píšťala, flauta; 1 Sam 10:5; 1 Kr 1:40; Iz 5:12; 30:29; Jer 48:36); s cimbalmi (gr. kymbalon, prekladajú sa ním v SZ heb. mesiltajim a selselîm, 2 Sam 6:5; Ž 150:5); so zvončekmi (heb. paamôn) a s tamburínou či bubnom (heb.
Muž fúka na šofar pri Západnom múre
Funkcie hudby a spevu v Starom zákone
Z hľadiska funkčnosti a využitia môžeme rozdeliť hudbu a spev v SZ na svetské a kultické/liturgické účely. Takéto rozdelenie však nemožno považovať za kategorické, pretože hranica medzi sakrálnym a profánnym nebola v religióznej spoločnosti starovekých Izraelitov tak striktne definovaná, akoby sme si dnes predstavovali.
Sendrey preto vyčleňuje viacero typov tzv. sekulárnych piesní, s ktorými sa môžeme v SZ stretnúť. Uvádzame niektoré z nich: vojenské piesne (Nm 21:14-15; 21:27-30), piesne triumfu (Ex 15:20; Sdc 5:1; 1 Sam 21:12; Iz 14:4), piesne pochodu (Nm 10:35-36; 2 Krn 20:21), pracovné piesne (Nm 21:17-18; Sdc 9:27; Iz 5:1; 16:10; 27:2; 65:8; Jer 25:30; 48:33; Oz 2:17), piesne lásky (Ž 45; Pies 2:14; 5:16; Ez 33:32), svadobné piesne (Gn 31:27; Jer 25:10; 33:11), tanečné piesne (Ex 15:20; 32:18-19; 1 Sam 18:6-7; 21:12; 29:5; Ž 26:6; 68:26; 87:7) či piesne smútku a nárekov (2 Sam 1:18-27; 1 Kr 13:30; 2 Krn 35:25; Kaz 12:5; Jer 9:16-17; 22:18; Ez 27:30-32; Am 5:16; Zach 12:12-14).
O biblických oslavách vieme, že sa na nich prevádzkovala hudba a spev v sprievode tanca. Počas hostín (Iz 5:12), pri vinobraní (Iz 16:10) či na svadbách (Jer 7:34; 1 Mak 9:37-39). Pri jednej príležitosti je predmetom oslavy a spevu vyhĺbenie studne (Nm 21:17-18).
O profánnom využívaní hudby a spevu môžeme hovoriť pri kráľovských či dvorných spevákoch a hudobníkoch (2 S 19:36, Kaz 2:8), pri pastierskej bukolickej hudbe a spevoch (1 S 16:16-18) či v speve prostitútok (Iz 23:15-16).
Hudba má v Biblii aj magicko-terapeutické účinky. V správe v 1 Sam 16:16-23 sa sluhovia kráľa Saula pýtajú: „16 Nech náš pán dá príkaz svojim služobníkom, čo ťa obsluhujú, aby vyhľadali niekoho, čo ovláda hru na citare. Ak by ťa niekedy prepadol zlý duch od Boha, zahrá ti na nej a uľaví sa ti.“
Kultická a liturgická funkcia hudby a spevu
Popri „svetskom“ používaní hudby a spevu sa v SZ najčastejšie stretávame s ich kultickou a liturgickou funkciou. Hudba a spev zohrávali dôležitú funkciu v náboženskom živote starých Izraelitov.
V Pentateuchu nájdeme viacero odkazov, ktoré upravujú používanie hudby a spevu v kultickom živote. Izraeliti dostali konkrétny pokyn od Jahveho, aby vytvorili dva strieborné rohy, ktorými mali byť zvolávaní na pochod a pri rôznych príležitostiach, ktoré sa spájajú s kultom (v dňoch radosti, pri sviatkoch, pri spaľovaní obetí, porov. Nm 10:2-10).
Na iných miestach v SZ sa uctievanie Jahveho spája priamo so spevom (1 Krn 15:16-24). Podľa jednej správy kráľ Dávid vyčlenil na potreby kultického spevu 4000 mužov - levitov (1 Krn 23:3,5). Títo speváci boli minimálne v istom čase oslobodení od ostatných kultických povinností, a to preto, aby sa mohli venovať výlučne hudbe a spevu (1 Krn 9:33).
Ukážkou viacerých náboženských piesní je kniha Žalmy (heb. tehilîm - chvály, piesne chvál, gr. Psaltērion, lat. Liber Psalmorum). Kniha Žalmy predstavuje korpus viacerých polytematických textov rôzneho datovania a autorstva, ktoré boli pri finálnom redigovaní zlúčene do jednej knihy.
Typologicky možno zaradiť žalmy do rôznych kategórií podľa ich ústrednej témy: hymny (Ž 8, 19, 67, 100, 145-150…); vďakyvzdania (Ž 30:2-4, 9, 34, 66, 92…); žalospevy spoločenstva (Ž 44, 58, 74, 90, 108…) a žalospevy jedinca (Ž 3, 5, 17, 35, 109, 130…).
Niektoré žalmy obsahujú v nadpise informáciu o hudobnom nástroji, ktorý má byť použitý pri ich prednese (speve). Strunový nástroj sa má používa napríklad pri Ž 4, 6, 54, 55, 67…), osemstrunový nástroj pri Ž 12 či flauta pri Ž 5. Ďalšie žalmy obsahujú informáciu o žánri, ktorý zastupujú.
Ž 120-134 obsahujú v nadpisoch heb. šir, ktoré bežne prekladáme ako pieseň. Týmto pojmom sa v hebrejčine označujú sakrálne aj sekulárne piesne (porov. Pie 1:1; Iz 23:16; Am 6:5; 8:10).
Lektor a žalmista
Svätá omša nie je záležitosťou len kňaza. Do jej slávenia by sa mali aktívnym spôsobom zapájať aj ostatní veriaci. Jedným z takýchto spôsobov je aj služba lektora a žalmistu. V bežnej reči pojmom lektor označujeme každého, kto pri liturgii číta Božie slovo.
Pápež sv. Pavol VI. zreformoval služby v Cirkvi a lektorát a akolytát zaviedol ako trvalé ministériá, do ktorých je kandidát ustanovený liturgickým obradom. Služba lektora je prakticky taká stará, ako kresťanská liturgia vôbec, pretože čítanie posvätných textov pri nej bolo základným prvkom už od apoštolských čias. Lektorát je preto považovaný za najstaršiu liturgickú službu.
V súčasnej liturgii platí, že: „Lektor je ustanovený na prednes čítaní zo Svätého písma, okrem evanjelia. Pápež sv. Pavol VI. vo svojom liste Ministeria quaedam z roku 1972, ktorým obnovil lektorát ako riadnu službu v Cirkvi, stanovil nasledovné: „Lektor je ustanovený na úlohu, ktorá mu je vlastná: v liturgickom zhromaždení čítať Božie slovo. Preto nech číta vo svätej omši a pri iných posvätných obradoch lekcie (ale nie evanjelium); ak chýba žalmista, nech medzi čítaniami recituje žalmy; ak niet diakona ani kantora, v spoločnej modlitbe veriacich prednesie úmysly; usmerňuje spev a účasť veriaceho ľudu na bohoslužbách; pripravuje veriacich na hodné prijatie sviatostí.
K službe lektora neodmysliteľne patrí kniha - lekcionár. Zapojenie laikov do liturgie je jeden z pilierov liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu. Má to niekoľko dôvodov. Prvý je historický, teda súčasná liturgia sa vracia k ideálu liturgickej tradície poapoštolskej Cirkvi, podľa ktorej bola vždy liturgia spoločným slávením všetkých kresťanov, teda všetkých pokrstených. Druhý dôvod je teologický. Tretí dôvod je liturgický. Každý má pri liturgii robiť všetko to a len to, čo mu prináleží.
Je určite veľmi užitočné, aby to bol kresťan, ktorý má solídne znalosti o Božom slove, v zmysle poznania usporiadania jednotlivých kníh, ich stručného obsahu, posolstva a autora. Samozrejme, veď je to človek, ktorému Cirkev doslova vkladá do rúk i do úst slová Svätého písma, ktoré je Božím slovom. Lektor sa dotýka nielen posvätných kníh, ale aj slov. Všetko to, čo prináleží iným. Nemal by robiť to, čo je úlohou akolytu, žalmistu, diakona a najmä kňaza. Lektor by mal byť služobník Božieho slova. Je ten, kto ho číta, teda prednáša iným.
Ak sa pýtate na bezprostrednú prípravu, tak v prvom rade modlitbou, pretože vykonáva službu pri liturgii, dáva sa k dispozícii Cirkvi, a tým aj Bohu. Potom niekoľkonásobným prečítaním posvätného textu, oboznámením sa, kde a ako, na ktorej strane je text umiestnený v evanjeliári.
Nádhernú definíciu nájdeme vo Všeobecných smerniciach liturgie hodín: „Žalmy sú skvelé básne, ktoré zložili z vnuknutia Božieho Ducha svätopisci v Starom zákone. Ak myslíme eucharistickú liturgiu (k liturgii patrí aj liturgia hodín, ktorá je vlastne postavená na modlitbe žalmov), v nej majú dvojakú úlohu. Spievajú sa ako tzv. medzispev, teda buď medzi dvomi čítaniami pred evanjeliom, alebo medzi čítaním a evanjeliom.
Text žalmu napomáha rozjímaniu o Božom slove, pretože je vždy vybraný tak, aby zodpovedal počutému textu Svätého písma alebo slávenému sviatku. Druhou úlohou je tá, že zo žalmov môžu byť vhodne vybrané aj texty pre antifóny určené pre úvod omše a pre sväté prijímanie, ako ich uvádza Rímsky misál.
Grécky názov pre tehillim znie psalmoi, teda piesne, ktoré sú určené pre spev so sprievodom strunového nástroja psaltéria. Opäť si pomôžem aj Všeobecnými smernicami liturgie hodín: „Všetky žalmy majú v sebe čosi hudobné a z toho vyplýva aj spôsob, ako ich prednášať. Spievať žalmy múdro znamená rozjímať o každom verši so srdcom stále pripraveným odpovedať, ako chce Duch, ktorý inšpiroval žalmistu a ktorý pomôže aj nábožným ľuďom pripraveným prijať jeho milosť.
Liturgické normy stanovujú: „Žalmistovi prislúcha úloha spievať žalm alebo iný biblický spev medzi čítaniami. Aby žalmista svoju úlohu mohol riadne zastávať, má vedieť spievať žalmy a mať aj dobrý prednes a výslovnosť“ (VSRM, 102). K tomu môžeme pridať to, čo platí aj pre lektora: mal by aj po biblickej a teologickej stránke aspoň v hrubých rysoch poznať obsah žalmu, jeho charakter a posolstvo. Mal by to byť človek viery a duchovného života.
Žalm patrí k bohatstvu Božieho slova, preto sa patrí, aby sa prednášal od „stola Božieho slova“ - ambóny. Je rozjímaním nad počutým slovom, a preto je logické, že sa spieva z toho istého miesta, ako samo slovo. Aj tentoraz si vypomôžem textom Všeobecných smerníc o liturgii hodín, v ktorých sa píše: „Kto spieva žalmy, otvára svoje srdce tým citom, ktoré vanú z každého žalmu podľa jeho literárneho druhu, či je to nárek, dôvera, ďakovanie, alebo iné literárne druhy, na ktoré nás upozorňujú exegéti.“ (bod 107)
Spievať žalm a prednášať Božie slovo znamená otvárať srdce textu, ktorý skôr ako vstúpi do úst, prejde mojím srdcom. Verím, že každý, kto ochotne a s vierou slávi liturgiu, sa musí posväcovať.
Výber piesní a príprava na liturgiu
V našom prípade sme identifikovali približne 150 piesní, ktoré sme chceli, aby naši ľudia spievali. Tieto piesne museli mať spievateľné melódie a dôstojné texty.Náš zoznam sme zostavili v troch krokoch. Najprv sme vymenovali všetky piesne, ktoré sme spievali za posledné tri roky. Po druhé, prečítali sme si každý text, zvážili každú melódiu a potom sme určili, ktoré zostanú a ktoré (prípadne) odídu. Je to pravda? Oplatí sa ju spievať? Spieva sa dobre? Spievajú ju naši ľudia dobre?
Definovali sme teda súbor starobylých vyznaní viery, historických vyznaní a čítaní z Písma, ktoré sa hodia najmä pre rôzne prvky našej bohoslužby.Možno je to pre vás spevník, liturgická kniha a vaša Biblia. Pre nás to, že sme mali texty piesní v jednom dokumente, v ktorom sa dalo vyhľadávať, zlepšilo našu prípravu a celkový dizajn bohoslužieb.
Kľúč ponúkla známa vlastnosť spevníkov: tematický index. Chceli sme vytvoriť niečo podobné, ale digitálne. Chceli sme využiť značky, aby sa piesne dali vyhľadávať nielen podľa textu, ale aj podľa liturgického použitia a témy.
Naším druhým krokom bolo štúdium textov a označovanie jednotlivých piesní. Chceli sme pomôcť našej mysli, aby sa ľahko presunula od Písma k možnostiam piesní.Najprv sme všetky naše piesne natlačili do abecednej tabuľky. Po druhé, pridali sme päť ďalších stĺpcov, v ktorých sme zaznamenali posledných päťkrát, keď sme pieseň použili. Na prvý pohľad môžeme zistiť, či sa pieseň v poslednom čase hrala veľa, alebo či to bolo dávno.
Mám dobré oko na správne texty, na ich pravdivosť a prínos pre náš katalóg. Mám záujem vychovávať mužov k pastorácii a vedeniu zborov.V týchto dňoch potrebujem na prípravu plánu zhromaždenia približne tri hodiny. Sú to však kvalitné hodiny. Nestrávim ich navštevovaním webových stránok a kníh a lámaním si hlavy nad riadkami veršov.
Chcel som, aby sa tento deň uzavrel piesňou, ktorá by túto pravdu niesla v osobnom duchu. Hneď mi prišla na um pieseň „Ježiš zaplatil za všetko“. Napadlo mi však, že budem hľadať pieseň, ktorá by túto pravdu podporila s dôrazom na pokoj, ktorý prináša. Pokoj bol témou večerného modlitebného stretnutia a kázne.
Existuje mnoho legitímnych spôsobov, ako koncipovať bohoslužbu.
Melódie pre orácie a evanjelium
Missale Romanum zdôrazňuje modálnu jednotu nápevov počas celej svätej omše, preto na prvé miesto kladie nápevy v moduse RE a to od úvodných obradov až po záverečné. Na Slovensku sa však tradične v úvodných a záverečných obradoch používajú nápevy v mode DO, preto sú v slovenskom Rímskom misáli uvedené v Omšovom poriadku (ordo missae).
Melódie pre orácie (Kolekta, Nad obetnými darmi, Po prijímaní) sú zjednotené s ich aktuálnym znením v Missale Romanum, v ktorom sú uvedené tri nápevy: dva v mode DO (Jednoduchý nápev A, Jednoduchý nápev B) a jeden v mode RE (Slávnostný nápev).
V úvodnom dialógu v rámci prefácie sa zachovali pôvodné melódie vychádzajúce výlučne z jednoduchého nápevu s jednou zmenou pre celebranta, a to pri aklamácii „Hore srdcia“, kde sú zdvojené obe slabiky na slove „srdcia“.
Zachoval sa výber prefácií so slávnostným nápevom, v ktorom však došlo k zavedeniu adaptačného pravidla pre vnútornú a záverečnú kadenciu.Na prednes Evanjelia sú v dodatku uvedené tri nápevy s vyznačenými kadenciami. Najčastejšie používaný nápev A má jednotne v celom texte záverečnú kadenciu využívajúcu zmenu na 4.
tags: #spev #na #citanie #evanjelium