Neznalosť spoločenského správania v kostole nie je dôvod na odsudzovanie. Primerané správanie v kostole však patrí k základom spoločenskej etikety. V nasledujúcom článku sa pozrieme na to, ako sa správať v kostole a aké pravidlá by sme mali dodržiavať.
Správanie pred kostolom
Zvlášť na dedinách je zvykom ani nevojsť do kostola a celú svätú omšu stráviť pod múrom fajčením, debatovaním, naháňaním sa detí… Ešte ako dieťa som často videla, že počas slávenia Eucharistie postávali oproti kostolu na druhej strane ulice muži, pričom fajčili a debatovali. Zarazilo ma, keď som sa dozvedela, že sú účastníkmi svätej omše, že na svätú omšu ani netreba vojsť do kostola, len stačí stáť neďaleko neho v okruhu niekoľkých desiatok metrov.
Nikto však nemôže namietať, keď zostaneme stáť vonku pred dverami do kostola vtedy, ak sa dnu nezmestíme, alebo máme malé dieťa, ktoré by ostatných vyrušovalo, či ak je dnu vydýchaný vzduch.
Správanie v kostole
V kostole je nevhodné neprestajne meniť miesto na sedenie i na státie. Lektor, ktorý má vyhradené špeciálne miesto na sedenie, by mal sedieť na ňom. Ak sedí v lavici a vie, že číta lekciu, mal by byť na svojom obvyklom mieste, pred čítaním normálne vyjsť z lavice a po prečítaní lekcie sa vrátiť naspäť. Ak si myslí, že bude spolusediacich rušiť, mal by si sadnúť na kraj lavice.
Človek, ktorý obetuje peniaze na kostol, by sa tým nemal chváliť, ani o tom hovoriť v iných súvislostiach. V tom prípade sa totiž z milodaru stáva reklama alebo niečo veľmi zištné. Svetská propagácia nemá v tomto prostredí čo robiť. Na druhej strane, ak sa lektor na čítanie vopred nepripraví, svedčí to o jeho neúcte k Božiemu slovu, ku kňazovi, veriacim i miestu, kde sa koná svätá omša.
Keď sme chodili na hody k babke na dedinu, rodičia ma ešte ako malé dieťa učili, že mám prísť na svätú omšu medzi poslednými a postaviť sa tam, kde je voľné miesto, a už vôbec mi nedovolili sedieť. Išlo o menšiu obec a lavice boli určené najmä starším a chorým ľuďom, ktorým státie spôsobovalo problém.
Človek by mal sedieť, ako mu je pohodlne, a súčasne slušne. Z hľadiska neverbálnej komunikácie noha prehodená cez nohu pôsobí vyzývavo. U muža ukazuje aj na istú agresivitu v povahe. No v kostole by sme spať ani driemať nemali. Ak by kňaz niečo také zaznamenal, mal by sa zamyslieť nad tým, či jeho prejav nie je monotónny, či mení tempo reči, výšku svojho hlasu, či uplatňuje dostatočné pauzy, či nehovorí priveľmi rýchlo, alebo, naopak, priveľmi pomaly.
Nikdy neviete, prečo sa človek pred vami vrtí a obzerá. Niekedy nám môže prekážať niekto len preto, že sa vôbec nehýbe. Akýkoľvek hluk je zásahom do nášho osobného teritória, čo v nás môže vyvolať napätie, nepokoj, stres. Počas slávenia Eucharistie zavrieť dvere i okná. Tiež dochádza k tomu, že si niekto z nástenky v kostole privlastní fotografiu, obrázok, informačný leták. Siedme Božie prikázanie znie: Nepokradneš. Preto by sme nemali brať z kostola nič, čo nám nepatrí. Ten, kto má záujem o nejakú fotografiu či leták, môže predsa poprosiť kňaza alebo kostolníka.
Aj v kostole existuje istá zóna, do ktorej už fotograf a kameraman nemôže vstúpiť, a to by mal rešpektovať. Niekedy nás v kostole vyrušia i naoko neznáme podnety, ktoré nevieme identifikovať, no prekážajú nám v koncentrácii. Mali by sme sa sústrediť na svätú omšu, na stretnutie s Pánom.
Oblečenie v kostole
Človek, ktorý vchádza do kostola a chce sa zúčastniť na slávení svätej omše, by mal byť čisto, vkusne a aj trochu sviatočne oblečený. Dámy by sa mali vyhnúť mikrosukniam a hlbokým výstrihom, páni krátkym nohaviciam. To, čo si dnes najmä v lete ľudia obliekajú do kostola, je vhodné skôr na kúpalisko. Tomu by potom malo zodpovedať oblečenie a aj naše správanie.
Ak prší a je blato, obuv si chtiac-nechtiac zašpiníme. Ak je pred kostolom rohožka, topánky si očistíme na nej, ak je sneh, odupeme ho z topánok tesne pred vstupom do kostola. Niektoré dámy sa aj do kostola líčia veľmi silno. Do kostola by som radila len decentné líčenie i konzervatívnejšiu úpravu zovňajšku. Nikdy však nepoznáme dôvod, pre ktorý sa žena silnejšie nalíčila - možno pod vrstvou mejkapu skrýva na tvári nejaký hendikep. Nemôžeme nikoho posudzovať a už vôbec nie odsudzovať.
Vždy treba vychádzať z toho, aby sa človek v chráme dobre cítil. Zvrchník môžem držať v lone. Kabelka podľa spoločenskej etikety nepatrí na zem ani na stôl. Treba ju položiť vedľa seba na lavicu alebo ju držať v lone. Nie, ani na očiach, ani na vrchu hlavy ako čelenku. Okuliare do miestnosti nepatria. Treba ich mať v puzdre. No keď je človek chorý, môže mať slnečné okuliare aj v miestnosti.
Je leto a je mi teplo - môžem sa v kostole vyzuť? Nie, nikdy. Žabky ako obuv do kostola nepatria, nemôžeme si ich obuť do chrámu ani ako letnú obuv.
Pokrývka hlavy v kostole
Pokrývka hlavy nie je v miestnosti žiaduca. Ak je však človek chorý alebo ide o malé dieťa a rodič sa bojí, aby neochorelo, môže mať pokrývku hlavy. V našom kultúrnom kontexte by sa do kostola nemali nosiť obrovské klobúky. Tie sú vhodné skôr na dostihy. Ak už má dáma obrovský klobúk, ktorý ma znervózňuje, nesadnem si za ňu.
Zhrnutie pravidiel etikety v kostole:
| Pravidlo | Vysvetlenie |
|---|---|
| Oblečenie | Čisté, vkusné, sviatočné. Vyhnúť sa mikrosukniam, hlbokým výstrihom, krátkym nohaviciam. |
| Správanie | Nevrtieť sa, neobzerať sa, nerozprávať sa, nevytvárať hluk. |
| Mobilný telefón | Vypnúť pred vstupom do kostola. |
| Pokrývka hlavy | Nie je žiaduca, výnimkou je choroba alebo malé dieťa. |
| Klobúky | Vyhnúť sa obrovským klobúkom. |
| Dáždnik | Vložiť do igelitovej tašky alebo vrecúška. |
| Kabelka | Položiť vedľa seba na lavicu alebo ju držať v lone. Nepatrí na zem ani na stôl. |
Záver
Dodržiavanie etikety v kostole je prejavom úcty k Bohu a k ostatným veriacim. Snažme sa správať v kostole tak, aby sme nikoho nerušili a aby sme sa mohli plne sústrediť na stretnutie s Pánom.