Znásilňovanie je nepekná vec, ktorá nie je stará ako ľudstvo, ale ešte staršia! Už dážďovky, či ploštenky sa znásilňujú, hoci sú obojpohlavné - no je výhodnejšie byť samcom ako samičkou z hľadiska energetického.
V spoločnosti stále prevláda názor, že ženy znásilňujú neznámi muži v tmavých uličkách. Realita je však úplne iná. Najčastejšie je páchateľom človek, ktorého obeť pozná.
Potvrdzujú to aj výsledky reprezentatívneho výskumu o sexuálnom násilí na ženách z roku 2017, ktorý zrealizovali Zuzana Očenášová a Peter Michalík z Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách na vzorke 2119 žien vo veku 18 až 70 rokov.
Štatistiky znásilnenia
Úplne neznámi muži sú podľa sondy páchateľmi len v 12 % prípadov. Naopak, prevažná väčšina žien páchateľa pozná, v takmer dvoch pätinách prípadov (38 %) je ním dokonca partner obete.
Druhou najfrekventovanejšou skupinou sú bývalí partneri obete, kolegovia, kamaráti či známi (28 %).
Podľa slovenskej právnej úpravy, ktorá vymedzuje pojem znásilnenie pomerne úzko - ako snahu o vykonanie súlože vaginálnou penetráciou ženy mužom - môže byť znásilnenou osobou iba žena. Pri tomto obzvlášť závažnom trestnom čine slovenská legislatíva vyžaduje, aby páchateľ použil násilie alebo bezprostrednú hrozbu násilia na prekonanie odporu obete. Za znásilnenie hrozia tresty od päť do 25 rokov.
Podobnú predstavu o znásilnení má aj väčšinová spoločnosť. Podľa všeobecne rozšírenej predstavy dochádza k sexuálnemu násiliu v noci, na ulici alebo v parku, a páchateľmi sú neznámi, psychicky narušení agresori, ktorí na ženu brutálne zaútočia a použijú hrubú fyzickú silu.
Opak je však pravdou. Obete znásilnenia páchateľov väčšinou poznajú a v šoku z toho, čo sa deje, sa zvyčajne nedokážu brániť.
Sexuálne násilie na Slovensku:
- celoživotná prevalencia sexuálneho násilia je u slovenských žien 4,9 %, čo tvorí približne 100 000 žien na Slovensku (po dovŕšení 15 rokov je miera prevalencie 3,8 %)
- ženy sú tie, čo najčastejšie zažívajú znásilnenie (38 %), pokus o znásilnenie (42 %), súhlas so sexom zo strachu (36 %), nútené dotyky na intímnych miestach (35 %) a iné (31 %)
- v prieskume Európskej agentúry pre ľudské práva priznala každá dvadsiata žena na Slovensku, že bola znásilnená
- objasnenosť znásilnení na Slovensku sa pohybovala na úrovni 63 % a sexuálneho násilia na ženách 76 %. Uvedené čísla nevypovedajú o tom, koľko prípadov skončilo v súdnom konaní odsudzujúcim rozsudkom.
Osobná skúsenosť so znásilnením
„Mala som vtedy sedemnásť rokov a znásilnil ma môj kamarát,“ potvrdzuje Petra nelichotivé štatistiky. Stalo sa to na cudzej pôde, v dome, ktorý nepatril obeti ani násilníkovi. Podľa spomínaného výskumu dôjde k znásilneniu v dome alebo byte niekoho iného ako obete v dvoch z desiatich prípadov (19 %).
Petra má dnes 25 rokov, je vydatá a s manželom vychovávajú malú dcéru. Pred ôsmimi rokmi sa zabávala s partiou kamarátov v jednom z bratislavských podnikov, kde sa pochytila so žiarlivým kamarátom. Dotyčného nahnevalo, že sa venovala inému mužovi, hoci s Petrou nechodil. Po odchode z podniku sa partia uchýlila do rodinného domu, ktorý patril rodičom jedného z tínedžerov. A práve tam ju žiarlivý kamarát znásilnil.
„Začal ma objímať, aj keď som ho žiadala, aby odišiel. Nepomohlo. Naopak, ľahol si ku mne do postele, začal sa ma dotýkať a bozkávať ma na krk. Dookola som mu opakovala, nech ma nechá a ide preč. On však nástojil na tom, že nič nerobí a všetko je v absolútnom poriadku,“ približuje osudnú noc, o ktorej roky mlčala. Petra si dodnes nevie racionálne vysvetliť, prečo sa násilníkovi nedokázala ubrániť.
„Moje telo odrazu stuhlo. Zmohla som sa na jediné: že som mu dohovárala,“ hovorí mladá žena.
Podobne to bolo aj v Petrinom prípade. Jej telo ustrnulo a nedokázala sa brániť, čo je pomerne bežná reakcia. Obeť v strachu o život nezriedka nekladie odpor, ale ustrnie v stave, v ktorom nie je schopná strach prejaviť.
Mlčanie ako obrana
Mnohé ženy bojujú okrem pocitu hanby a bolesti aj s tým, že ohlásením znásilnenia na polícii nič nezmenia, dokazovanie bude náročné a traumatizujúce a páchateľ napokon vyviazne bez trestu. Boja sa, že polícia nebude mať dostatok dôkazov a ich výpoveď nebude stačiť.
Mlčanie je často výsledkom pocitu hanby pred okolím alebo strachu z pomsty páchateľa, čo však situáciu nerieši. Hovoriť znamená vyhrať.
Petra, ktorú znásilnil kamarát, sa odhodlala prehovoriť až po rokoch. Mala pocit viny, dokonca sa samú seba snažila presvedčiť, že je všetko v poriadku.
„Najprv som to zľahčovala, potom som o tom nehovorila vôbec, a napokon som všetko povedala psychológovi. Nemyslím si, že by som sa z toho niekedy dostala bez jeho pomoci,“ priznáva Petra.
Príčiny mlčania však môžu byť podľa Burajovej rôzne: od zahanbenia a strachu z páchateľa až po snahu potlačiť to, čo sa stalo.
„Najlepším východiskom na prelomenie mlčania je pochopenie. Keď porozumieme dôvodom mlčania obetí, môžeme začať budovať systém, ktorý im pomôže zdôveriť sa a nájsť pomoc,“ pripomína odborníčka.
Zdôverenie je podľa nej potrebné pre ochranu a podporu pri zotavení sa z následkov násilia. „Stíhanie páchateľov je síce dôležité, ale prvoradé by mali byť záujmy tých, ktorí sexuálne násilie zažili alebo sú ním ohrození,“ dodáva Burajová.
Trauma zo znásilnenia môže mať viaceré závažné dôsledky. Snažila sa s ňou vyrovnať roky. Napokon našla spôsob, ktorý jej pomohol.
PTSD súvisiaca so znásilnením a typické správanie obetí znásilnenia.
Znásilnenie ako nástroj vojny
Nástrojmi vojny nie sú len zbrane a tanky, ale predovšetkým strach, ktorý ovládne životy ľudí. Súčasťou neho sa stalo aj znásilňovanie, pred ktorým varovali dokonca samotní ruskí vojaci. V ich radoch má byť mnoho beštií, ktoré brutálne znásilňujú ženy, ale aj deti a mužov.
Jednou z obetí brutálneho činu má byť aj Karina († 22), ktorú neušetrili ani od mučenia, aké si pamätáme azda už len z výpovedí preživších druhej svetovej vojny.
Týždeň predtým, ako by oslávila 23 rokov, zabili Karinu Yershovovú ruskí vojaci v meste Buča neďaleko Kyjeva. Mučili ju a s najväčšou pravdepodobnosťou aj znásilnili, povedal Karinin nevlastný otec Andrij Dereko pre denník Kyjev Independent. Potom ju strelili do hlavy.
„Bolo jasné, že polícia vie, že bola znásilnená, keď bola mučená, ale detektív nám to dopredu nepovedal. Povedal: Nemám žiadne morálne právo vám to povedať... ale naznačila to,” uviedol pre denník Karinin nevlastný otec.
Jeho nevlastnou dcérou bola drobná žena, ktorá pracovala ako manažérka v miestnom sushi bare a pre nikoho nepredstavovala žiadnu hrozbu. Polícia neukázala Karinino telo rodičom s tým, že by to bolo príliš šokujúce vidieť. Dereko požiadal detektívov, aby mu aspoň dovolili vidieť fotografie mŕtveho tela jeho nevlastnej dcéry. Ukázali mu iba Karininu hornú časť tela. To, čo videl, bolo desivé. „Boli tam rezné rany a tržné rany, bol tam aj odtrhnutý kus mäsa z jej rebier," povedal. „Je zrejmé, že ju mučili."
Polícia Derekovi povedala, že Karine mal prestrelenú nohu. Krvácanie sa zrejme snažila zastaviť škrtidlom. „Polovicu nechtov mala vytrhanú," povedal Dereko.
Karina nebola jedinou obeťou. Odkedy sa ruskí vojaci začiatkom apríla stiahli z Kyjevskej oblasti, úrady zbierali a exhumovali telá civilistov zabitých Rusmi počas jednomesačnej okupácie. Len v Buči objavili viac ako 400 tiel zavraždených civilistov.
Exhumácie a svedectvá miestnych obyvateľov, ktorí prežili, vrhli svetlo na ďalšie ruské zverstvo: hromadné znásilňovanie Ukrajincov vrátane mužov a detí. V celej Kyjevskej oblasti, Buču nevynímajúc, boli ženy varované samotnými ruskými vojakmi, aby si ľahli a vyhli sa tak znásilneniu.
Ako postupovať v prípade znásilnenia
Aj keď je to pre obete sexuálneho násilia veľmi náročné, bez ich výpovede nebude násilník nikdy potrestaný. Zabudnúť na potupu a bolesť, nabrať odvahu postaviť sa agresorovi a označiť ho si však vyžaduje absolútne podporu zo strany okolia i kompetentných orgánov.
Je dôležité, aby obeť vyhľadala bezpečné miesto a vyhla sa ďalšiemu kontaktu s páchateľom. Aj keď je to ťažké, je dobré sa obrátiť na niekoho, komu dôveruje a kto ju bude sprevádzať ďalšími krokmi (návšteva lekára a polície). Obeť môže kontaktovať Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie na bezplatnom telefónnom čísle 0800 212 212. Poradenstvo je určené aj osobám, ktoré jej chcú pomôcť.
Bezprostredne po skutku treba absolvovať lekárske ošetrenie, aj keď obeť nemá viditeľné zranenia. Ak sa chce obeť obrátiť najskôr na políciu, môže tak urobiť, policajti jej sprostredkujú zdravotnícke ošetrenie. V zdravotníckom zariadení by malo dôjsť k vyšetreniu, ktoré je zamerané na zaistenie forenzných stôp.
Prípad nie je „stratený“ ani vtedy, keď sa obeť po čine osprchuje, čo je pochopiteľná reakcia. Ak páchateľ obeť kontaktoval pred alebo po čine a z komunikácie vyplýva, že o ňu prejavoval záujem, obťažoval ju alebo sa jej vyhrážal, komunikáciu treba uchovať. Dôležité je uviesť, ako prišla obeť do kontaktu s útočníkom, identifikovať ho a uviesť všetky detaily, na ktoré si spomenie (napríklad popis postavy, oblečenie, črty tváre, prípadne niečo, čo je na páchateľovi neobvyklé - jazva, tetovanie, znamienko). S ohľadom na dlhodobé následky sexuálneho násilia na duševné zdravie je vhodné vyhľadať odbornú psychologickú alebo terapeutickú pomoc zameranú na traumu.
tags: #muzi #znasilnuju #v #posteli