Poľský kostol Kahlenberg: História a význam v bitke pri Viedni

Bitka pri Viedni v roku 1683 bola prelomovým momentom v dejinách Európy. Vďaka spojeným silám kresťanských vojsk pod vedením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho sa podarilo zastaviť osmanskú expanziu a oslobodiť Viedeň. Dôležitú úlohu v tejto bitke zohral pahorok Kahlenberg, kde sa zhromaždili vojská pred rozhodujúcim útokom.

Príchod záchrancov na Kahlenberg

Kara Mustafa Paša si bol natoľko istý svojím víťazstvom, že nepovažoval za potrebné, aby tieto dôležité kopce nad mestom, od západu vyčnievajúce, obsadil. Tak sa dostalo oslobodzujúce vojsko bez väčších ťažkostí na Lysú horu (Kahlenberg).

Už i to bolo preňho skľučujúce, že Poliaci namiesto v zmluve zaručených 40 000 mužov približovali sa len s 26 000, ktorí až 22. augusta prekročili sliezske hranice. Nešli teda naším slovenským územím, lež tiahli cez Moravu dolu na Rakúsko.

Posledný augustový deň dorazili vojská Sobieskeho do Oberhollabrunnu (Dolné Rakúsko). Predsa sa však podarilo všetky ťažkosti premôcť a Karol Lotrinský predostrel svoj plán na napadnutie nepriateľa, na ktorý Sobieski pristal. Útok mal prichádzať smerom od Viedenského lesa.

Spory o velenie

Ťažkým problémom bolo riešenie veliteľskej otázky. Sobieski si nárokoval vrchné velenie nad celým kresťanským vojskom. Sotva to bola ctibažnosť, ale skôr výhľad na istejšie víťazstvo pod jednotným vedením vojsk. Konečne uzniesli sa na tom, že utvorili viacero samostatných veliteľstiev pre kresťanské vojsko, ktoré dohromady počítalo asi 70 000 mužov. No predsa „minimálne“ hlavné veliteľstvo mal sám Sobieski.

Výstrel kanóna oznamoval mešťanom, že pomoc je už nablízku. Marco z Aviana píše z Lysej hory cisárovi 11. septembra: „Kresťanskí vojvodcovia nažívajú v najväčšej svornosti a zhode, ktorá by bola iste narušená bez predchádzajúcej úpravy dvorného ceremoniálu, za prítomnosti cisárovej. Vojvoda Lotrinský ani neje, ani nespí, osobne koná prehliadku jednotlivých stanovíšť a tak najlepšie plní povinnosti dobrého generála. Vojsko je vo výbornej nálade. Zajtra, ak Boh dá, začne sa útok“.

Veď je známe, že Ján Sobieski už pred východom slnka v malom kostolíku kamaldulského rádu, na Jozefovskej hore (terajší Kahlenberg) miništroval pri svätej omši, ktorú konal Marco z Aviana. Obľúbený ľudový kazateľ sa potom odobral na vyvýšenejšie miesto medzi vojsko s krížom v ruke, aby tam prosil za ochranu a víťazstvo kresťanov nad pohanským vojskom.

Útok z Kahlenbergu

Prajnou okolnosťou bolo pre kresťanské vojská i to, že Kara Mustafa Paša značnú časť janičiarov nechal i naďalej pred Viedňou. Vrchné velenie nad vojskom, ktoré sa rozložilo popri západnej časti Viedne, prevzal prirodzene Sobieski sám, lebo predsa len bolo treba považovať ho za vrchného vodcu celého kresťanského vojska, veď Poliaci tvorili viac ako tretinu kresťanského vojska.

Prehliadnuc postavenie Turkov, ihneď postrehol neprajnú situáciu protivníka a čoskoro tichým, no, rozhodným hlasom uisťoval svoje okolie: „Kara Mustafa Paša zle rozložil svoj tábor. Pobijeme ich.“

Cisárske vojsko a Sasi tvorili ľavé krídlo. Títo sa prví zrazili s nepriateľom, ktorý však kládol tvrdý odpor útoku, takže kresťanské vojsko až na poludnie mohlo obsadiť pahorky Nussbergu. V strede kresťanského frontu boli rozložení Nemci došlí z Ríše (Porýnska a Bavorska), ktorí tiež až na poludnie sa dostali víťazne dopredu. Poliaci mali najťažšiu úlohu na pravom krídle.

Až po hodine popoludňajšej mohli sa Poliaci pustiť pri Dornbachu do útoku, pričom boli značne vzdialení od Kahlenbergu, oproti ostatným častiam kresťanského vojska. Ukonaní Poliaci ťažko sa prebíjali hustými radmi Turkov. Medzitým však pravé krídlo Turkov bolo vojvodom Karolom Lotrinským až po stred rozbité, takže mohol Poliakom prispieť na pomoc.

Vlna víťazného postupu Poliakov a ostatného kresťanského vojska sa už nedala zadržať, a preto turecké vojsko začalo ústup z bojiska.

Víťazstvo a jeho dôsledky

Víťazstvo kresťanského vojska samo o sebe, ale najmä vo svojich dôsledkoch, bolo veľmi významné. Na bojisku ostalo asi 10 000 pobitých Turkov, kým na kresťanskej strane padlo asi 2000 mužov. Ohromná korisť padla do rúk víťazov: 117 kanónov, 15 000 stanov, medzi nimi i nádherný stan tureckého veľkého vezíra, na 10 000 volov a tiav, tiež toľko oviec, 600 mešcov plných piastrov, početné zástavy a iný vojnový materiál.

Iste jedným z najcennejších predmetov koristi boli úbohé dietky, počtom asi 500, ktoré Turci na svojom pochode pod Viedeň nazbierali.

Oslobodenie prišlo pre mesto iste v poslednej hodine. Sám Sobieski píše o tom: „Mesto by sa už sotva bolo udržalo na päť dní. Cisársky hrad je dostrieľaný, je akoby prederavený, bašty sú podkopané a povyhadzované do vzduchu, takže poskytujú úžasný pohľad. Veď sú to už len ohromné sutiny kamenia. Všetky vojská konali statočne svoju úlohu. Všetci pripisujú víťazstvo Bohu a mne“.

V Ríme asi najlepšie usudzovali o nebezpečenstve. Pápež nariadil prosiace a potom - po príchode radostnej zvesti - zasa ďakovné bohoslužby. Sám celé hodiny kľačal pred Sviatosťou oltárnou, modliac sa za odvrátenie nebezpečenstva pohanského. Čo bolo možno zohnať na peniazoch pri všetkých domácich ťažkostiach, s ktorými aj pápežské financie v tom čase zápasili, všetko venoval na pomoc proti Turkom, na vyzbrojenie a platenie kresťanského vojska.

Pri tomto bode neslobodno zamlčať ani tú pomoc, ktorú vlastné naše slovenské kraje poskytli. V Trnave sídliaci ostrihomský arcibiskup, Juraj Selepčéni (1666 - 1685), keďže cisárska komora nedisponovala ani najpotrebnejšou sumou na túto vojnu - vrhol kapitál cirkevných základín v sume asi 400 000 zlatých, na vojnové ciele. Týmito peniazmi platené bolo obranné vojsko viedenské, takže na zdare a víťazstve podiel má i slovenský katolicizmus, vo veľkej miere iste aj mozole nášho ľudu.

Spory medzi cisárom a Poliakmi po bitke

Po víťazstve nastali ďalšie nedorozumenia medzi Nemcami a Poliakmi pod Viedňou. Poliaci podnes si ťažko sťažujú na nemeckú nevďačnosť. Základom ťažkostí bol nešťastlivý dvorný ceremoniál, ktorý nechcel dostatočne uznávať hodnosť poľského kráľa. Veď preto odkladali i osobné stretnutie cisára s poľským kráľom. V tomto ohľade konečne dohodli sa na tom, že stretnutie sa stane pri odchode Poliakov spod Viedne, pri ktorej príležitosti obidvaja panovníci sediac na koňoch mali sa stretnúť, akoby na rozlúčku.

Stretnutie cisára s poľským kráľom bolo dosť slušné, ale keď bol poľský kráľ predstavený cisárovi, ten ani len ku klobúku nesiahol. Tak isto sa mala vec, aj pri predstavení poľských pánov a rytierov. Tým bola vyvolaná veľká nevôľa uprostred poľského vojska, ktoré toľko utrpenia prestálo a obetí prinieslo na záchranu kresťanstva a s ním spolu aj Nemcov.

Nemci vytýkajú Poliakom, že väčšinu koristi zaujali, oproti čomu Poliaci zasa vznášajú túto žalobu: „Nemci nedali Poliakom žiadnu živnosť pre ľudí i kone, okrem toho, že Sv. Otec poslal výzbroje a peniaze. Chorých a ranených Poliakov nechali na hnoji, no a ranených bolo veľmi mnoho. Kráľ nevedel sa doprosiť jedinej lode, aby Dunajom mohol poslať ranených do Bratislavy, aby ich tam na vlastné trovy liečil“.

Že za víťazstvo treba ďakovať predovšetkým Bohu, sám kráľ Ján najkrajšie vyslovil vte... Sv. Život brata Krišpína z Viterba je bohato poprepletaný malebnými príhodami a žartovnými i veľavravnými aforizmami.

Súčasnosť a pamätníky

Dnes je Kahlenberg obľúbeným výletným miestom s nádherným výhľadom na Viedeň. Na mieste bývalého kostolíka stojí kostol sv. Jozefa, ktorý pripomína historické udalosti. Mesto Viedeň žije spormi okolo neexistujúceho pomníka poľskému kráľovi Jánovi III. Sobieskemu. Spory odhaľujú veľa o súčasnej rakúskej spoločnosti, dokonca o západoeurópskej spoločnosti.

Primátori Viedne a Krakova sa dohodli, že na Kahlenbergu postavia pomník Jánovi III. Sobieskemu. Poľský sochár vyhotovil pomník, ten je pripravený na dopravu do Viedne, ale odrazu viedenský mestský parlament nedal súhlas na postavenie pomníka. Dôvod: pomník by pôsobil provokujúco na tureckých obyvateľov Viedne.

Tento týždeň, 12. septembra, sme si pripomínali 340. výročie veľkého víťazstva kresťanského vojska nad osmanskou armádou pri Viedni. Takéto udalosti si naozaj treba pripomínať, pretože história je našou učiteľkou v duchu múdreho výroku George Santayana: „Tí, ktorí nepoznajú minulosť, sú odsúdení k tomu, aby ju opakovali“.

tags: #polsky #kostol #kahlenberg