Biblia, Kniha kníh, si získala v priebehu dejín milióny fanúšikov a inšpirovala ďalšie milióny k zmene života. Dodnes je bestsellerom a formovala celé národy a civilizácie. Vďaka nej vyrástli viaceré osobnosti. Kresťania a židia považujú Bibliu za Božie slovo, kde Boh inšpiroval obyčajných ľudí, aby spísali jeho vôľu pre tento svet. Ale Biblia je pozoruhodná aj z literárneho a historického hľadiska.
I keď má Biblia jednotnú tému, spásu človeka, vôbec nie je uniformná. Naopak, skladá sa z veľmi odlišných kníh. Nachádzame v nej nielen historické správy, ale aj drámu a lyrickú poéziu, prorocké vízie, kódexy aj príslovia, ba i piesne, bájky, hádanky. Biblia však nevznikla ako náhodná zbierka izolovaných kníh, ktoré si nejaký zberateľ postupne ukladal do svojej truhlice. Je ovocím odovzdávania z generácie na generáciu a formovanie jej kníh obopína viac ako tisíc rokov.
Východiskovým bodom pre vznik kníh Biblie bola spásonosná činnosť Boha v izraelskom ľude. Súčasne Duch Svätý tento ľud tajomne uspôsoboval, aby dokázal „prečítať“ Božie konanie vo svojich dejinách a potom po večeroch rozprávať o ňom svojim deťom. Neskôr si toto Božie konanie pripomínať počas sviatkov a liturgických slávení vo svätyniach či učiť o ňom v tých prvých pradávnych školách. Až potom sa začali tieto skúsenosti s Bohom pozvoľna, z kroka na krok aj zapisovať.
Zaiste to so spisovaním kníh Biblie nebolo tak, že Mojžiš si pri putovaní púšťou sadol na nejakú skalu a začal písať jednu knihu Tóry po druhej. Takto si to v minulosti predstavovali mnohí, nielen jednoduchí veriaci. Ani Dávid neskladal vo svojom paláci zbierky žalmov, aj keď sa väčšina z nich pripisuje práve jemu. Podobne môžeme hovoriť o prorockých knihách, najmä veľkých prorokov. Lebo aj keď nesú meno niektorého z nich, nemusel zapísať každú časť tej ktorej knihy prorok uvedený v jej názve. Často sa na spisovaní prorockých kníh podieľali ich učeníci, čiže žiaci prorokov, ktorí vytvárali celé prorocké školy.
Treba ešte podotknúť, že v dobe formovania Biblie písanie - najmä to, pod vedením Božieho Ducha - nebolo záležitosťou potvrdzovania seba samého, svojej popularity či schopností. Jednoducho sa písalo pre šírenie dobra, Božích vecí a hlavne z pobádania Božieho Ducha. Okrem prvotných autorov je pri formovaní kníh Biblie potrebné počítať aj s dlhoročnou redakčnou prácou na nich. Rôzni znalci, ktorí zbierali posvätné texty, ich pozorne prepisovali, usporadúvali ich časti a usilovali sa - s veľkou úctou samozrejme - vnášať do nich isté svetlo, aby boli zrozumiteľné aj ďalším generáciám. Napríklad tak, že novšie texty Biblie niekedy harmonizovali so staršími a tie staršie zas čítali vo svetle novších udalostí spásy.
Preto aj po ľudskej stránke neexistuje kniha podobná Biblii, ktorá by vznikala tak komplikovane, ktorej stránky by boli natoľko premyslené a najmä premodlené. Aj ľudský proces vzniku ktorejkoľvek z jej kníh mohol byť hodne komplikovaný.
Preto oveľa dôležitejšie ako hľadať autorov kníh Biblie je vedieť, že sa narodili v jednom skromnom Božom ľude a pre tento ľud, najprv starého a potom nového „Izraela“.
Mojžiš preberá dosky Zákona
Preklady Biblie do slovenčiny
Preklad Biblie do spisovnej slovenčiny vznikal a bol knižne vydávaný postupne v rokoch 1913 - 1926. Je známy ako „svätovojtešské Sväté písmo“ vďaka tomu, že ho publikoval Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Tento spolok založil v roku 1870 jazykovedec a katolícky kňaz Andrej Radlinský (1817 - 1879). V roku 1904 poveril výbor Spolku sv. Vojtecha koordináciou a redakciou nového prekladu Biblie básnika Jána Donovala (1864 - 1920).
Prekladom Starého zákona bol v roku 1908 poverený Andrej Hlinka, ktorý požiadal o spoluprácu Jána Vojtaššáka, Ignáca Kojdu, Jána Dorníka, Štefana Kofrita a Viktora Milana, aby preložili Mojžišove knihy a Knihu Jozue, ostatné knihy Starého zákona preložil Hlinka sám. Tejto práci sa venoval najmä počas svojho väzenia v Segedíne (1907 - 1910). Prvé svätovojtešské Sväté písmo vychádzalo v rozpätí štrnástich rokov. Má celkovo desať zväzkov, z toho dva zväzky tvoria Nový zákon a osem zväzkov Starý zákon. Jednotlivé časti vychádzali postupne ako podielové knihy, ktoré dostávali členovia Spolku svätého Vojtecha po zaplatení členského príspevku. Prvý zväzok s názvom Nový zákon Pána nášho Ježiša Krista: Časť I.: Evanjelia vyšlo už roku 1913.
Druhý „svätovojtešský“ preklad Biblie v spisovnej slovenčine je dielom Biblickej komisie pri Spolku sv. Vojtecha. Jej členmi boli Dr. Štefan Zlatoš a Dr. Jozef Búda, Dr. Anton Šurjansky, Dr. Mikuláš Stanislav, Dr. Ján Švec a Dr. Najprv bol vydaný Nový zákon v preklade Dr. Š. Zlatoša (Evanjeliá a Skutky Apoštolov) a Dr. A. Šurjanského (ostatné knihy Nového zákona). Vyšiel opäť ako podielové knihy Spolku svätého Vojtecha a to v štyroch vydaniach v rokoch 1946 - 1952. Preklad Starého zákona bol vypracovaný podľa hebrejského textu (BHK), LXX. Jeho publikácia sa pozdržala kvôli politickej situácii na Slovensku.
Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme vydal celý Nový zákon, ktorý spracoval Štefan Porubčan, SJ, profesor biblických vied, v roku 1968. Porubčan pri svojom preklade vychádzal z grécko-semitskej pôvodiny. Tento preklad Nového zákona vyšiel v štyroch vydaniach, evanjeliá oddelene vyšli v šiestich vydaniach, Skutky a listy apoštolov vyšli v piatich vydaniach.
Pri príležitosti storočnice Spolu sv. Vojtecha vyšiel v štyroch zväzkoch v reedícii s malými opravami katolícky preklad celého Svätého písma.
Svätovojtešský preklad Nového zákona, ktorý bol vydaný v roku 1986, je prekladom z Neovulgáty. Prvé vydanie tohto prekladu publikoval Spolok sv. Vojtecha, druhé vydanie vyšlo v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme roku 1988 a v trocha zmenšenom formáte ho vydala Slovenská biblická spoločnosť v roku 1992. Úvody k jednotlivým knihám Nového zákona vypracoval Dr.
Prvé katolícke jednozväzkové vydanie celej Biblie spracoval Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme v spolupráci so Spolkom sv. Vojtecha v Trnave. Prvýkrát bolo vydané v Ríme v roku 1995. Úvody k jednotlivým knihám vypracoval Dr. Jozef Heriban (1925 - 2009), profesor novozákonnej exegézy na Pápežskej saleziánskej univerzite v Ríme. Redakčná rada ho oslovila, aby napísal nové úvody do starozákonných kníh podľa najnovších poznatkov biblických vied. Úvody do novozákonných kníh boli prebrané spolu s textom vydania Nového zákona, ktorý vyšiel v Slovenskom ústave sv.
Nový preklad Biblie s komentármi z Jeruzalemskej Biblie vypracoval rímskokatolícky kňaz ThDr. Anton Botek, pápežský prelát, člen Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda počas dlhoročného exulantského pôsobenia v Ríme. Vychádzal z hebrejskej a gréckej pôvodiny, s prihliadnutím na Jeruzalemskú Bibliu, ale tiež aj iné svetové preklady Biblie. ThDr. Anton Botek pracoval na preklade Biblie takmer 25 rokov a publikoval ho po častiach. Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme vydal napríklad jeho sériu kníh Sväté písmo Starý zákon: Za svetlom (1970), Múdrosť (1974) či Knihu žalmov (1978).
Systematickú prácu na preklade všetkých kníh Svätého písma konzultoval ThDr. Botek s Viliamom Pavlovským SJ a s ďalšími spolupracovníkmi v emigrácii. Redakčné práce začali v roku 1992. Cenzorovaním bol poverený ThDr. Ján Ďurica SJ, PhD., ktorý vytvoril širšiu skupinu poradcov. Kompletný preklad bol vydaný až 20 rokov po smrti Dr. Boteka. Najprv vyšli komentáre a preklad Pentateuchu, potom historické, múdroslovné a prorocké knihy Starého zákona a nakoniec Nový zákon. Kompletné jednozväzkové vydanie Svätého písma publikovalo Vydavateľstvo Dobrá kniha v spolupráci s Teologickou fakultou Trnavskej univerzity prvýkrát až v roku 2012.
Gutenbergova Biblia
Detská Biblia
Na Slovensku vznikla unikátna Detská Biblia. Okrem textov obsahuje aj ilustrácie a deti si môžu vypočuť pesničky, príbehy a niektoré biblické postavy sa im dokonca priamo prihovoria. Podľa Kočutovej zatiaľ nevyšla žiadna detská Biblia, kde sa ilustrácie môžu priamo prihovoriť deťom.
Vydavateľstvo, ktoré vydáva tzv. Hovoriaca kniha funguje pomocou špeciálnej ceruzky, kde si používateľ stiahne súbor so zvukmi a tie sa potom z pera prehrávajú na základe špeciálneho kódu ukrytého priamo na stránkach kníh. Katarína Kočutová pre Svet kresťanstva hovorí, že sa snažili o vydanie ekumenickej Biblie. „Vzdelaný človek má poznať Bibliu bez ohľadu na to, či je katolík, evanjelik alebo neveriaci. Ak spravíme Bibliu dobre, môže si ju kúpiť hocikto, kto chce, aby jeho deti poznali Bibliu.
Podľa Kočutovej s myšlienkou vydať takúto Bibliu sa pohrávali už dlhšie, ale nevedeli nájsť tvorcov textu. „Tam zaúradoval sám Pán Boh. Spomínané autorky majú s Kočutovou spoločnú kamarátku. Napokon sa spojili a to, čo ponúkli, sa jej páčilo. Ilustrácie do Detskej Biblie urobil akademický maliar Stanislav Lajda.
Interaktívna Detská Biblia obsahuje štyri príbehy zo Starého zákona a štyri príbehy z Nového zákona. Ku každému príbehu je v knihe okrem textu a ilustrácie aj nahrávka. Tie predstavujú asi desať hodín počúvania. Pri tvorbe Biblie boli aj dvaja garanti: Marián Lajda, ktorý učí na školách evanjelické náboženstvo, a salezián Peter Ondrej, podľa ktorého sa pri tvorbe Detskej Biblie snažili, aby posolstvo nebolo redukované, ako sa to pri detských Bibliách niekedy stáva.
Podľa saleziána Ondreja detské Biblie sa často končia tým, ako Pán Ježiš odišiel do neba. „Veľmi mi záležalo na tom, a nie úplne sa to podarilo, aby sa táto Biblia nekončila tým, že Ježiš odchádza. Tvorcovia knihy podľa neho diskutovali aj o tom, aké posolstvo chcú deťom z Biblie odovzdať. „Niekedy má dospelý pokušenie ukázať deťom Bibliu ako knihu, ktorá ich k niečomu vedie. Napríklad: buďte dobrí, počúvajte rodičov, neseďte toľko za počítačom. Sú to klišé z detských táborov.
„Zoznámenie sa detí s týmto svetom je nové. To slovo už začína prinášať ovocie, je ako semiačko hodené do zeme. Ovocie neprichádza hneď v nejakej moralistickej alebo modlitebnej atmosfére.
Biblia bratislavská
Staroslovienske rukopisy na Slovensku
Ak chceme porozumieť, ako sa cirkevné spisy napísané v staroslovienčine, dostali pod horu Horeb, musíme vniknúť do histórie. Vznik a rozkvet cyrilometodskej slovienskej prekladovej a pôvodnej literatúry na Veľkej Morave v rokoch 863 až 885 sa pokladá za udalosť prvoradého významu v kultúrnych dejinách slovanstva. Je najzávažnejším prínosom prvého štátu našich predkov do pokladnice duchovných hodnôt ľudstva a reprezentuje aj podiel slovenského národa na európskej literárnej kultúre.
Pomenovanie Slovieni sa v časoch Cyrila a Metoda týkalo všetkých, ktorí si nevytvorili, alebo nedostali vlastné pomenovanie. Slovienov žijúcich v Pribinovom kniežatstve treba pokladať za osobitnú skupinu, ktorá si, zrejme, bola vedomá svojej odlišnosti od Moravanov. Pomenovanie Slováci nám dali pravdepodobne severní a západní susedia. Za svojej vlády dal v Nitre postaviť prvý kostol na Slovensku, ale kresťanstvo sa začalo rozširovať na našom území ešte stáročia pred príchodom Cyrila a Metoda v roku 863. Slovienom na území Veľkej Moravy však chýbala Biblia, alebo jej časti vo vlastnom jazyku.
Základným predpokladom zvrchovanosti mladého slovanského štátu bolo zriadenie samostatnej veľkomoravskej cirkevnej organizácie, ktorá by nepodliehala arcibiskupstvu v Salzburgu. Keď sa petícia veľkomoravského kniežaťa Rastislava pápežovi Mikulášovi I. nestretla s pochopením, Rastislav poslal v roku 862 diplomatické posolstvo k byzantskému cisárovi Michalovi III., v ktorom sa podľa Konštantínovho životopisca uvádza: „Keďže náš ľud pohanstvo odvrhol a drží sa kresťanského zákona, a nemáme učiteľa, ktorý by v našom jazyku vysvetlil pravú kresťanskú vieru, aby aj iné krajiny, vidiac to, nás napodobnili, pošli nám teda, vladár, takého biskupa a učiteľa. Lebo od nás na všetky strany dobrý zákon vychádza.
„Michal III. vyhovel Rastislavovi a poslal na územie veľkej Moravy Konštantína (Cyrila) a Metoda zo Solúna (súčasné Thessaloniky), ktorí rozprávali sloviensky čisto. Nie je vylúčené, že mali slovanský pôvod. Konštantín zostavil hlaholiku (glagol = hláska), prvé slovanské písmo, ktoré pozostávalo z 38 grafických znakov. Tá podľa mienky odborníkov zostavil na základe malého gréckeho písma s použitím prvkov ďalších abecied, napríklad samaritánsko-hebrejskej a ďalších. Táto originálna slovanská abeceda dokonale vystihovala hláskovú stavbu jazyka macedónskych a veľkomoravských Slovienov.
Konštantínov životopisec dosvedčuje, že prvým preloženým staroslovienskym textom bol začiatok Evanjelia sv. Jána: „Iskoni bě Slovo...„ (Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.) Pripomíname, že z biblického nasledujúceho textu je zrejmé, že Slovom je Ježiš Kristus. Solúnski bratia preložili z gréčtiny do staroslovienčiny všetky potrebné liturgické, biblické a obradné texty a stala sa kultivovaným spisovným jazykom s bohatou, pest-rou a presnou slovnou zásobou a rozpracovanou vetnou skladbou. V roku 868 pápež Hadrián II. slávnostne potvrdil sloviensku liturgiu, ktorá nadobudla v západnej cirkvi zákonité oprávnenie. Konštantín Filozof čelil v Benátkach náporu latinských trojjazyčníkov, ktorí popri latinčine uznávali ako posvätné jazyky iba gréčtinu a hebrejčinu. Pápež ale slovienske cirkevné knihy posvätil.
Jednými z unikátnych staroslovienskych cirkevných spisov, ktoré sa zachovali do súčasnosti, patria spisy z kláštora svätej Kataríny na Sinajskom poloostrove. Ich faksimile môžu vidieť aj návštevníci Slovenského národného literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice v Martine. Ich originály pochádzali z 9. storočia a na Sinaji sa zachovali iba ich odpisy.
K spisom, ktoré sa zachovali v Kláštore sv. Kataríny patria aj Príkazy svätých otcov. Ide o starosloviensky spovedný poriadok preložený z latinskej predlohy, ktorý je súčasťou euchológia a obsahuje zoznam základných previnení proti kresťanskej vierouke a tresty za ne. Tento spis má neoceniteľný význam pre spoznávanie spoločenských a právnych pomerov našich predkov v čase Veľkomoravskej ríše.
Príčiny a okolnosti ani dátum ukrytia spomínaných spisov sa nepodarilo bezpečne zistiť. Dá sa iba predpokladať, že ich ukryli v čase rozdelenia sa cirkvi na ortodoxnú a katolícku v 11. storočí, keď už staroslovienčina prestala byť v krajinách, ktoré boli pod vplyvom Ríma, liturgickým jazykom a nahradila ju opäť latinčina. Žiaľ, veľkomoravské originály Života sv. Konštantína a Života Metoda v hlaholike sa nezachovali, alebo čakajú na svoje objavenie.
Mária Makovníková zo Závady má rada starožitnosti. Medzi predmetmi, ktoré sa jej doteraz podarilo zachovať aj pre budúce pokolenia, je jej srdcu najbližšia stará biblia. „Pochádza z roku 1864. Je viazaná v koži, bohato ilustrovaná a písaná švabachom. Patrila našej starej mame. Bibliu má odloženú v drevenej skrinke. „Všetci k nej máme taký zvláštny vzťah, ktorý sa ťažko vyjadruje slovami. Snáď pokora, úcta, obdiv, to sú tie najvýstižnejšie pomenovania," dodá sympatická Mária.
Vizsolyská Biblia v Košiciach je súčasťou historickej zbierky Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach. Expozícia bola zriadená v rámci projektu Program cezhraničnej spolupráce Interreg V-A Slovenská republika - Maďarsko s cieľom propagácie písomného kultúrneho dedičstva a zvýšenia záujmu verejnosti o knižnú kultúru. V rámci Dni európskeho kultúrneho dedičstva sme pripravili mimoriadny vstup, v rámci ktorého budú návštevníkom formou výstavných panelov prezentované historické súvislosti a osobnosti podieľajúce sa na vzniku vzácneho dokumentu. Priblížime objavenie kníhtlače, náročný proces tlačenia kníh a vývoj kníhtlačiarskeho remesla v Košiciach. Záujemcovia tiež uvidia tlačiarenský stroj z prelomu 19. a 20. storočia a kovové písmená na sadzbu textu. V expozičnej miestnosti bude sprístupnený originál Vizsolyskej Biblie, z ktorej sa do súčasnosti zachovalo len zhruba 60 výtlačkov.