Najčastejšia veta počas decembra? Teším sa, až bude po sviatkoch! Neuvedomujeme si však, že od nás samých závisí, ako budú vyzerať naše Vianoce.
Trblietky a vianočná výzdoba na nás číhajú z obchodov pomaly už od októbra. Obchodné reťazce netrpezlivo čakajú na november, aby naplno spustili lavínu vianočných piesní, pričom zamestnanci sa psychicky pripravujú na všemožné výpredaje v black friday. Či chceme alebo nie, úzkosť v nás pomaličky ale iste narastá.
Čo kúpime tete, bratrancovi, kolegyniam a sesternici z piateho kolena?! Niekde pri dvadsiatom človeku, ktorého si zapíšeme na zoznam kandidátov na vianočný dar, nás zachváti panika. Chaoticky prehľadávame e-shopy, beháme po obchodoch a snažíme sa spomenúť si aspoň na jednu jedinú vec, ktorá by sa ľuďom na našom zozname páčila. Preklíname sa, že sme si nákup nechali na poslednú chvíľu a darčeky neznášali priebežne počas celého roka. A preklíname celé stresujúce sviatky!
Sviatky (ne)pokoja a (ne)radosti
Čo je však na celých sviatkoch najhoršie? Že sa tieto nervy a žlč na jazyku snažíme prehltnúť a Vianoce si nasilu užiť.
Príde sviatočný čas, prvý a druhý sviatok vianočný, a my sedíme pri rozprávkach s vanilkovými rožkami a medovníkmi (ktoré sa nám, dočerta, nepodarili!) a premietame, prečo necítime ducha Vianoc.
Mali by sme sa radovať, užívať si, zababušiť sa do deky a po sviatkoch vstúpiť do života odpočinuté a namotivované na dosiahnutie budúcich cieľov. Čo je však naša motivácia? Prežiť. Prežiť nápor rodiny, nevhodné poznámky opitého strýka, plač a hádky detí, pretože kto by bol povedal, že súrodenci sa hašteria, však? K tomu nás bezdetná teta počastuje výchovnými radami a niekde medzi tretím pohárom vína a druhou porciou majonézového šalátu sme bombardované otázkami o ďalšom dieťati.
To však nie je všetko. Na druhý sviatok vianočný, alebo tesne po ňom, sa tá super drahá hračka, ktorú naše dieťa chcelo, pokazí, takže sa celý deň snažíme upokojiť nielen drobčeka, ale aj samé seba. Krása!
Máte ducha Vianoc? A môžeme ho vidieť?
Tak, kde je ten duch Vianoc?! Ako ho nájdem? Dá sa objednať z e-shopu? Číňania ho určite už vyrábajú. A večer po tom, čo uložíme deti a vylizujeme piaty pohárik vaječného koňaku nám to nepríde ako zlý nápad. Zadáme do vyhľadávača heslo duch Vianoc, samozrejme v angličtine, a namiesto rady nám vyskočí dánsky neurológ Anders Hougaard.
Zdá sa, že tento pán bol taktiež na love vianočného ducha, ktorého sa pokúšal lokalizovať v mozgoch svojich respondentov pomocou magnetickej rezonancie. Zaujímalo ho, čo s nami robí sviatočné obdobie, preto porovnal aktivitu mozgu pri prezentácií vianočných motívov s reakciou na vizuálne obrazy bez súvisu so sviatkami, a následne pokladal respondentom otázky ohľadne Vianoc.
Pred výskumníkmi sa zrazu objavila mapa mozgovej aktivity vyjadrujúca zložitú „vianočnú” sieť.
Hougaard objavil, že mozog vytvára unikátnu nervovú sieť špeciálne venovanú sviatkom a spracovaniu pocitov s Vianociami súvisiacich. Skutočne teda našiel ducha Vianoc! Sídli v mozgu každého z nás. Respektíve, v našom vnútri.
Nejedzte to vs. Prečo to nejete?!
Dobre, to nás prinúti zamyslieť sa. Sme samé tým duchom Vianoc, za ktorým sa tak zúfalo naháňame celú dospelosť? Kedy sme sa prestali radovať zo svetielok a začali sa spoliehať na varené víno, aby sme sa aspoň trochu uvolnili? Nalejeme si ďalší pohárik vaječného koňaku a spomenieme si na detstvo.
Tá radosť, túžba po koláčikoch, nedočkavosť po daroch a dravosť, keď sme z balíkov strhávali papier! Teraz je organizácia sviatkov na našich pleciach, z koláčov máme výčitky (január rovná sa musím zhodiť vianočné tri kilá) a váľanie sa na pohovke sa nám odmení bolesťou chrbta. Kedy sme si prestali užívať?
Áno, je to presne tam, v minulosti, v detstve. Keď sme sledovali mamu, ako vyčerpane pečie desať druhov koláčov, pretože čo by povedala babka. Keď štipľavo kritizovala každý neporiadok, pretože predsa príde návšteva a ona nebude upratovať znova. Nemôže domácnosť vydržať takto aspoň tri dni?! Koláče piekla už v prvej polovici decembra, schovala ich do krabice, ale nedovolila nám ich zjesť. Aby vydržali do Vianoc.
A po Vianociach zasa nadávala, prečo tie koláče nejeme, veď pre koho to piekla! Síce sme si ako deti sviatky užili, ale veľmi dobre sme vnímali, že pre našu skvelú mamu sú obdobím stresu, organizácie, práce a dvoch šícht (práca a práca doma). Síce ju neskonale obdivujeme a ľúbíme, ale neprebrali sme tak trošku jej maniere?
Vianočné perpetuum mobile
Hlavne musíš pôsobiť ako dobrá gazdiná, vravíme si. Čo by povedala mama, keď nemáme riadne upratané? Deti sa musia k sviatočnému stolu pekne obliecť a boh ich chráň, ak sa zašpinia skôr, než skončí večer! Roztrhané papiere z darčekov okamžite horlivo zbierame a vyhadzujeme, aby nezostal neporiadok.
A ešte sme zabudli na fotku pri stromčeku, aby sme si na Instagram mohli dať popisok, aká krásna a šťastná rodina sme! Z Vianoc sa razom stáva mašinéria nikdy nekončiacich úkonov a povinností v štýle musíš, musím, musíme. Ale skutočne? Alebo si ten stres vytvárame samé? Vianoce, a vlastne všetky sviatky, počas ktorých ľuďom dokazujeme, ako dobre a vhodne ich slávime, odhaľujú naše najhoršie i najlepšie stránky.
Podľa sociálnych psychológov sme stvorenia zvyklostí, máme tendenciu držať sa naučeného a dobre známeho. Dôvodom, prečo si zo sviatkov robíme ďalšiu príťaž, je teda sociálne učenie a strach z trestu. Tým trestom už nie je jedna výchovná po zadku alebo nevraživý pohľad rodičov. V dospelosti je to ten kritický hlások, ktorý nám vraví, že nemôžeme narušiť zaužívané.
Nemôžeme napiecť menej druhov koláčov alebo nebodaj si ich objednať. Musíme mať vypucovaný dom a kúpiť dary pre všetkých blízkych, ktorých vidíme raz za rok alebo tých, ktorých existencia je nám… tam, kde slnko už nesvieti. Ten hlások nás postrkuje, a ak ho nepočúvneme, presviedča nás, že nie sme dostatočné a mali by sme sa hanbiť.
Známe je bezpečné, aj keď vyvoláva stres
Presne tam vzniká naša nervozita. Pretože sme stvorenie naučeného, je nám veľmi zaťažko zmeniť zaužívané. Náš mozog je nastavený tak, aby sa cítil dobre v známom. Známe je bezpečné. V prípade Vianoc je to dobre známe a bezpečné všetko to, čo robíme automaticky - teda panikárime, neoddychujeme, „makáme”. Akokoľvek paradoxne to znie, inklinujeme k tomu vytvárať známe situácie.
Ak sme ako deti zažili počas Vianoc rovnaký vír povinností, nervozity a absenciu relaxu od našej mamy, pravdepodobne sa na to náš mozog nastavil a vytvoril predstavu „dobrej ženy a mamy”. Takto to má vyzerať, a ak to nesplním a nedostojím danému obrázku, nie som tá „dobrá žena a mama.” Bez vytvorenia tejto atmosféry sa Vianoce stávajú neznámym sviatkom, ktorý nás znervózňuje ešte viac, než dobre známy stres.
Vezmime si Vianoce späť
Výborne, takže si konečne priznáme, že čaro Vianoc je súhra reakcií v mozgu formovaná našimi zážitkami z detstva a osobným vnímaním sviatkov. Pre väčšinu ľudí sú primárne príjemným zážitkom, ktorý však vieme skaziť prílišnými požiadavkami a očakávaniami.
Tak ako Mila Kunis vo filme, aj my sa musíme postaviť zoči voči tomuto kritickému hlasu, či už v podobe reálnej osoby alebo nášho vnútorného hlasu, a bojovať s ním za pokojné Vianoce, ktoré si chceme opäť užívať, ako keď sme boli deťmi.
Čo sme si nenavarili, to si objednáme
Priznajme si to: deti chcú hlavne pohodu, nie myslieť na to, že nemajú z vanilkového rožka natrúsiť a zašpiniť si sviatočné šaty kakaom. Ak si sviatky neužívame, spájajú si ich s nutnosťou mať všetko tip-top alebo naopak mať ich, takpovediac, „na háku”.
Stres a naháňanie sa za splnením požiadaviek, ktoré sme si vytvorili sami vo svojej hlave, zabíjajú detskú radosť. Aj tú v nás. Negatívny alebo neutrálny postoj k Vianociam si tvoríme už v detstve podľa toho, ako sa počas tohto obdobia správali rodičia.
Rovnakú atmosféru máme tendenciu vytvárať doma, či chceme alebo nie. To však neznamená, že nás prepadne depresia, otvoríme fľašu vína a zanôtime All by myself ako Bridget Jones. Stačí spomaliť, na väčšinu povinností si povedať: No a čo? a tento status podporiť punčom na vianočných trhoch.
Ja osobne kupujem domáci vaječný likér od dámy, ktorá ho sladí stéviou. Takže je aj zdravý a január nemusím dychčať na bežiacom páse ako zmyslov zbavená. Vianočné koláče objednávam od pani, ktorá vedie domácu pekáreň a sladí datlami a medom. Vianočnú výzdobu nahadzujem na začiatku decembra, a postupne, deň po dni, upratujem celý byt podľa toho, ako mám čas.
Vtedy si pustím do slúchadiel obľúbenú hudbu a tancujem. Spájam príjemné s užitočným. Nepotrebujem na to životných koučov ani instagramové influencerky. Stačí sa zastaviť, vypnúť automatické úkony a spýtať sa samej seba: Robí mi toto radosť a prispieva k životu, aký chcem žiť? Ak je odpoveď nie, zmeňme svoje návyky.
Sviatky pokoja vo svete zmietanom búrkami nepokojov
Len v ťažkých dobách, ako je teraz tá naša, vieme lepšie doceniť a uvedomiť si, aký nesmierne veľký dar nám Pán Boh v podobe Vianoc dáva.
Opak dnešného sveta
Naša planéta je najmenej posledných 4 - 5 rokov skutočne zahalená v akejsi temnote. Prežili sme covid i lockdowny, no ak si niekto myslel, že nastane pokoj, veľmi sa mýlil: prišla vojna na Ukrajine. A táto vojna ďalej trvá, no nielen to - rozpútala sa vojna v Pásme Gazy a ako píšem tieto riadky, tanky postupujú aj údoliami Libanonu. Nad tým všetkým sa vznáša temný mrak možnej väčšej vojny, do ktorej by sa mohli zapojiť všetky väčšie mocnosti sveta - a spolu s nimi aj ich menší spojenci. Ani v krajinách samotných nepanuje pokoj, veď na Slovensku bol tento rok spáchaný atentát na premiéra!
A tu zrazu, uprostred vojnového lomozu, nenávistného kriku a hádok prichádza… tichá noc.
Ľudia pohrúžení do každodenných bojov sa zrazu zastavia a s nemým úžasom pozerajú na tú scénu. Ticho prehlušilo vojnový lomoz, nábožné piesne znejú hlasnejšie ako dunivé zvuky tankov, malé dieťatko v jasličkách priťahuje väčšiu pozornosť ako postupujúce armády. Svet sa zastavil. Aspoň na na malú chvíľu.
Vždy to tak bolo. Pamätné sú Vianoce roku 1914, kedy znepriatelené armády Veľkej Británie a Nemecka nielenže prestali bojovať, ale ich vojaci povychádzali zo zákopov a spoločne, doslova ruka v ruke spievali koledy. Aký to zázrak! Tieto národy boli už v tom čase veľmi bezbožné. Nemecký militarizmus poháňal obdiv k pohanskej kultúre starých Germánov, britský militarizmus zas láska k peniazom. Toto ich viedlo do vojny, toto ich viedlo k zabíjaniu sa navzájom. No bol to práve malý Ježiško v jasličkách kvôli komu odhodili svoje zbrane. Toto dieťatko je mocnejšie ako démon vojny a mamony.
Celý rok sme mohli vidieť zábery plačúcich detí. Vianoce sú možno jedinou radosťou, ktorú títo najmenší a nevinní v celom roku majú. Aj keby nedostali žiaden darček, predsa dostávajú dar najväčší: Stvoriteľa a Spasiteľa sveta uloženého v jasličkách. Tak je. Betlehem. Len letmý pohľad na toto malé umelecké dielo upokojuje a lieči rozorvaného ľudského ducha. Koho by nepotešili oslík, kravička, pastieri s palicou a baránkami, Mária, Jozef a Ježiško uprostred? Narodené dieťatko je víťazstvom života vo svete, ktorý si obľúbil smrť v nespočetných podobách.
Vskutku, Ježiško je pravým opakom dnešného starnúceho, unaveného, sebanenávidiaceho a predovšetkým v hriechu ponoreného sveta. Jeho detská ručička, ktorú nám z jasličiek podáva, nám opätovne dodáva silu a pripomína nám, že tento svet je v skutočnosti krásnym miestom, ktoré dal sám Boh človeku - pretože nás tak miluje, že nám ešte aj svojho jednorodeného Syna poslal. A Ježiš nesklame: vykúpi a očistí nás - opäť budeme čistí a nevinní ako je On a akými sme my sami boli pri narodení.
Čas odpustenia
Ježiš sa v tento čas pripomína, že On je skutočným Bohom. Kto to môže poprieť? Stačí si pozrieť zábery z Japonska, Číny, Blízkeho východu. Takmer všade slávia Vianoce - a ani sami nevedia prečo. Či svet slávi nejaký iný sviatok tak masovo spojený napríklad s Budhom? Hare Krišnom? Alahom? Nie! Nie, celý svet slávi narodenie Ježiša Krista, jediného Spasiteľa, Stvoriteľa nás všetkých. Aj tí Aziati to musia niekde v hĺbke duše cítiť - Budha nás nespasí; Alah nás nestvoril.
A vidno to aj v našich vlastných slovenských rodinách. Ľudia, ktorí nechodia do kostola ako je rok dlhý, naraz sa tam objavia. Aj tí najväčší neznabohovia sa zastavia pri Betleheme a hľadia naň v tichej bázni. Oni to vedia: že Ježiš je skutočný, že Vianoce nie sú len nejakým umelým výmyslom, ale skutočnou oslavou narodenia Boha. Problém týchto ľudí nie je to, že by neverili v Ježiša - ich problém je, že sa o Neho zaujímajú iba v jeho narodeninový deň. Pán nás pritom volá k sebe po celý rok. Ale Vianoce sú časom zvlášť požehnaným.
Je to čas zázrakov, čas odpustenia, čas lásky. Koľkí ľudia si po dlhých rokoch odpustili v tento čas! Koľkí sa stretli prvýkrát po rokoch! Kristus nás spája; i my odhadzujeme staré spory a spoločne sa stretávame pri vianočnom stromčeku. Vianoce sú kúskom Neba v tomto blúdiacom svete, ktorému je sympatickejšie Peklo.
Vianoce sú časom rodiny. Aké rozbité sú aj tie naše! Svet a diabol ich drvia na prach, spôsobujú nenávisť medzi manželmi, odcudzenie medzi rodičmi a ich deťmi, zabudnutie na starých rodičov. Vianoce naše rodiny opäť spájajú. Niet sa čo čudovať, že tie najkrajšie rodinné filmy vždy rozprávajú o Vianociach: otec v bláznivom pletenom svetri montuje svetielka pred domom, mama v slávnostných šatách plne zamestnaná prípravou slávnostnej večere v kuchyni, starí rodičia spomínajú na staré časy, deti konečne odlepené od svojich mobilov - a všetci smerujú k jednému veľkému rodinnému stolu. Nechýba ani spoločná modlitba a celá kopa milých situácií.
Vianoce uchovávajú národné zvyky
Hovoria nám, že kresťanstvo zanikne. Že neprežije novú dobu vedeckého ateizmu. Odhliadnuc od toho, že toto hovorili už komunisti (súčasní progresívci sú ich duchovnými potomkami), možno sa skutočne, na čas, stane kresťanstvo záležitosťou posledných „pár“ jednotlivcov. Ale ak niečo z kresťanstva určite prežije, budú to Vianoce. Čas, kedy sa aj najväčší neznabohovia pýtajú sami seba, či predsa len niečo medzi nebom a zemou neexistuje.
A možno to budú Vianoce, čo národy raz opäť pritiahne späť ku Kristovi. Veď pravda sa nedá zničiť, len na nejaký čas potlačiť.
Vianoce však neoživujú iba vieru našich otcov; oživujú aj našu starobylú kultúru. Slovenská kultúra je, podobne ako katolícke náboženstvo, pod hrozným ideologickým útokom. Niet sa čo čudovať: veď naše národné zvyky sú s naším náboženstvom úzko prepojené. Kto chce zlikvidovať jedno, musí zlikvidovať aj to druhé.
Ako náboženstvo tak aj kultúru sa pokúša zničiť svetoobčianska ideológia, podľa ktorej už náboženstvá ani národné hranice netreba. Všetci máme byť rovnakí, vyzerať rovnako, rovnako myslieť. Žiadne kultúrne odlišnosti sa nepripúšťajú, náboženstvo je nutné zlo, podľa týchto cudzokrajných ideológií.
Ježiš je víťaz
A čo by vlastne bola zima bez Vianoc? Dlhé ročné obdobie - rovnako dlhé ako ostatné tri dokopy! -, ktoré je zároveň obdobím najťažším. So zimou i chladom prichádzala temnota a hlad. Február sa v poľštine povie „luty“. A „luty“ znamená niečo veľmi ťažké, niečo, čo sa dá prežiť len s tým najväčším vypätím síl.
Britský spisovateľ Ken Follett napísal trojdielny román o dejinách 20. storočia. Druhá kniha v poradí rozprávajúca o hrôzach druhej svetovej vojny nesie názov „Zima sveta“. Tento názov jasne vyjadruje, že zima je temným obdobím, dobou smrti, beznádeje, smútku.
Teda… bola by. Vianocami Boh pretvára to najtemnejšie obdobie v roku na to najkrajšie.