Keď si tak všímame kňaza a slávenie svätej omše, určite sme si už všimli, že kňaz si umýva po príprave darov ruky na znak túžby po vnútornej očiste.
V tomto článku sa pozrieme na význam tohto rituálu a jeho hlbšie súvislosti.
Počas prípravy obetných darov kňaz sa modlí nad darmi, zaznejú tam medzi iným aj tieto slová: „Plod zeme (viniča) a práce ľudských rúk.“
Aj v dnešnej dobe tieto slová znamenajú nás samých, náš život i naše radosti a trápenia.
Keď sa už teraz nepodieľame priamo svojimi darmi na slávení, môžeme do misky s hostiami, ktorú nesú zástupcovia Božieho ľudu, vložiť svoje životné situácie a očakávať, že to Pán Ježiš na oltári premení.
Taktiež sa môže použiť aj kadidlo ako symbol modlitby, očisty a obety, ktorá sa ma vznášať k Bohu.
Krásne to vyjadrujú aj slová ľudu: „Nech Pán prijme obetu z tvojich rúk na chválu a slávu svojho mena... .“
Na oltár prinášame chlieb a víno. Tieto dary si vybral sám Pán Ježiš pri poslednej večeri, preto sa tieto dary používajú v Cirkvi k sláveniu po celom svete.
Stredoveký teológovia hovoria chlieb k premeneniu musí byť dokonalý a bez poškvrny = bez kvasu.
Ako to je potom keď som celiatik ? Prijímam bezlepkové hostie ?
Kongregácia pre Boží kult a sviatosti v svojom obežníku o matérii k svätej omši hovorí: „Hostie, ktoré neobsahujú vôbec žiadny lepok, sú na Eucharistiu neplatnou matériou. Hostie, ktoré obsahujú málo lepku, predsa však dosť na to, aby sa príprava chleba zaobišla bez cudzorodých prísad a nebol narušený proces prípravy, pri ktorom sa zachováva prirodzený charakter chleba, sú platnou matériou.“
Z toho vychádza nie je možné používať hostie bezlepkové, ale iba s nízkym obsahom lepku.
A teraz si ešte povedzme niečo k vínu.
„Víno musí byť prírodné, z hrozna, čisté a nepokazené, bez primiešania cudzích látok. Ak kňaz nemôže prijať víno s obsahom alkoholu môže prijať čerstvú, ako aj konzervovanú hroznovú šťavu, v ktorej bol zastavený proces kvasenia, pričom sa jej podstata nezmenila (napríklad zmrazením).“
Pápež František sa raz na svojej stredajšej generálnej audiencii opýtal zúčastnených: „Prečo kňaz, ktorý slúži svätú omšu, hovorí: „Hore srdcia!“ a nehovorí: „Hore mobily, urobte si fotografie?“
A Svätý otec pokračoval: „ Poviem vám, veľmi ma zarmucuje keď tu na námestí alebo v bazilike slúžim svätú omšu a vitím ako mnoho ľudí má v rukách mobily. Prosím vás ! Omša nie je divadlo, je to cesta v ústrety umučeniu a zmŕtvychvstaniu Pána. Preto kňaz hovorí: „Hore srdcia!“
Táto jedná časť z trojice výziev sa nazýva dialóg pred prefáciou.
Tento dialóg sa tam nachádza preto, že aj keď najväčšiu časť modlitby hovorí kňaz, je to modlitba všetkých zúčastnených.
Tí sa pripájajú ku kňazovi počúvaní a niekoľkými odpoveďami.
Slová „Hore srdcia!“ odpovedajú tomu, že slávenie Eucharistie má obetný charakter.
Pri Eucharistii stúpa hore k Bohu naša chvála, ale pokiaľ by k Bohu s našou chválou nestúpali aj naše srdcia, pokiaľ by sa naše životy nepremieňali v dar Bohu, bola by táto naša chvála veľmi falošná.
Preto my odpovedáme „Máme ich u Pána.“
Tým vyjadrujeme: Áno, sme síce tu na zemi, ale patríme Tebe, nášmu Bohu, a toto slávenie svätej omše nám tam pripravuje cestu, a dáva nám pookriať už dopredu to nebeské šťastie.
Po tomto úvodnom dialógu nasledujú samotné slová prefácie.
Slovo prefácia pochádza z latinského slova a znamená slávnostná reč, ktorá sa prednáša pred zhromaždeným ľudom a pred Božou tvárou.
Práve prefáciou sa začína eucharistická modlitba.
Eucharistická modlitba znamená v preklade modlitba chvály, modlitba ďakovania.
Práve prefácia je takou predprípravou k tejto modlitbe, ale zároveň je aj jej jadrom.
Prefácia je totiž tou časťou kde kňaz spieva Je naozaj dôstojné a správne, dobre a spásonosné vzdávať vďaky... .
Ďalší text prefácie sa odvíja od jednotlivého liturgického obdobia alebo sviatku, čo je pozostatkom minulosti, kedy bola celá táto modlitba improvizovaná.
Pri prefácii, pri eucharistickej modlitba sa pripájame k nebeskému spevu a pred prijímame to, čo budeme robiť po celú večnosť.
Preto nie je vôbec náhodou, že prefácia končí slovami Preto so zástupmi anjelov a svätých z celej duše spievame chválospev na tvoju slávu: Svätý, svätý, svätý ...
Keď si tak všímame kňaza a slávenie svätej omše. Určite sme si už všimli že práve od tohto dialógu má väčšinou kňaz ruky rozpäté - pozdvihnuté k nebu.
V jednom okamihu však tieto ruky spojí a vystrie ich dlaňami dole nad obetné dary.
Táto časť sa nazýva epikléza.
Epikléza ma svoj pôvod v gréckom slove a znamená zvolávanie zhora.
V tomto okamihu skôr než kňaz vysloví slová epiklézy si máme pokľaknúť.
Nastáva totiž jeden z vrcholov svätej omše, kedy kňaz týmito slovami zvoláva Ducha Svätého na dary chleba a vína.
Táto epikléza ukazuje krásnu logiku: Boh Otec posiela Ducha Svätého na chlieb a víno - Duch ho premení v Božieho Syna Ježiša - my Ježiša prijímame tak dostávame jeho Ducha - tak sa stávame Božími deťmi.
Preto hneď po eucharistickej modlitbe nasleduje Otče náš.
Vo svätej omši môžeme vidieť rovnakú postupnosť ako v dejinách spásy.
Nebeský Otec zoslal Ducha Svätého do lona Panny Márie, ten spôsobil, že prišiel Syn Ježiš Kristus.
Kto prijal Krista a stal sa jeho učeníkom, dostal na Turíce dar Ducha Svätého a tak bol prijatý za Božie dieťa.
Ak veríme, že Duch Svätý pri každej svätej omši zostupuje na dary chleba a vína, mali by sme taktiež uveriť, že Duch Svätý rovnakým spôsobom zostupuje na nás.
Vždy keď odchádzame zo svätej omši a zo svätého prijímania, odchádzame plný Božieho Ducha.
Všetci kľačia, kňaz hovorí pomalšie a zreteľnejšie, rodičia tíšia svoje detí, zvonia zvončeky a oblak z kadidla zahaľuje oltár.
Je to časť svätej omše, keď kňaz prednáša slová samého Pána Ježiša, ktoré povedal pri poslednej večery: „Toto je moje telo, toto je moja krv.“
Stredoveký pojem transubstanciácia znamená, že chuť, vôňa tvar, podoba síce zostali, ale podstata sa zmenila a teda pristupujeme k tomuto pokrmu s rovnakou úctou a láskou ako k samotnému Pánu Ježišovi.
Pretože nás tieto slova vynikajúcim spôsobom spájajú s Ježišovou poslednou večerou, získali mimoriadnu dôležitosť.
Pozdvihnutie premeneného chleba a vína ma praktický dôvod.
Kňaz vyzdvihne hostiu a kalich práve pre to, aby všetci mohli pohliadnuť na Krista a klaňať sa mu.
Toto je to hlavné premenenie, ale v tejto časti sa môže uskutočniť aj druhé premenenie - premenenie nášho srdca.
Prijatím premeneného chleba, môžeme my sami byť premenení v samotného Ježiša.
Môžu o nás platiť slová sv. apoštola Pavla: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20)
Eucharistická modlitba je sprítomňovanie toho čo sa uskutočnilo v minulosti v živote Ježiša.
Veď On sám povedal, že svätá omša má byť slávená na jeho pamiatku.
Ježiš hovorí pri poslednej večery svojim učeníkom o svojej smrti - smrti na kríži.
Práve Ježišova láska bola rovnaká vo Večeradle ale i na kríži.
Presne tak ako na kríži, tak pri každej svätej omši, je Ježiš, tým, kto prináša obetu a kto je obetovaný.
Obeta neznamená, že niečo pridávam, žeby Ježišov kríž nestačil ani to, žeby sme Ježišova znovu a znovu ukrižovali.
Vyjadrujte to, že ide o tú istú obeť, že sa Ježiš pri svätej omši - ktorý je v nebi so svojim osláveným telom - dáva rovnako, s láskou až do krajnosti.
Konať túto pamiatku znamená reálne zakúsiť na svojom vlastnom živote tu v chráme a a ponoriť sa do toho čo slávime.
Jedno príslovie hovorí: „Kto ide na more, sa modlí jeden krát. Kto ide do vojny sa modlí dva krát, a kto sa žení sa modlí tri krát.“
Podľa tohto príslovia, by sa mohlo stať, že svätá omša predstavuje veľkú svadbu.
Keď si ešte spomenieme na Bohoslužbu slova, priblížili sme si, že túto časť svätej omše uzatvárajú spoločné modlitby - príhovory, tak nimi je tvorená aj posledná časť eucharistickej modlitby.
Vyjadrujú, že svätá omša sa slávi v jednote s pápežom, miestnym biskupom, so zborom biskupov a celým Božím ľudom a taktiež aj so svätými v nebi.
Svätá omša nikdy nie je súkromnou záležitosťou. Je slávením celej Cirkvi tak putujúcej i oslávenej.
Na samom konci eucharistickej modlitby kňaz pozdvihne eucharistické dary k nebu, k Bohu Otcovi, ako gesto Ježišovho darovania a obete a pritom spieva o Božej sláve, ktorá sa cez túto obeť zjavuje.
Všetci prítomní na to spoločne odpovedajú zvolaním „Amen.“
Je to najdôležitejšie „amen“ celej svätej omše.
Týmto „amen,“ každý prítomný potvrdzuje, že modlitba nad darmi, je taktiež jeho modlitbou a že prijíma to čo pre neho Kristus, vykonal svojou obetou na kríži.
Na záver by som už len dodal slová dnes už svätého pápeža Jána Pavla II. Každá svätá omša je nekrvavou obetou Pána Ježiša.
Rozdeľuje sa na dve časti: bohoslužba Slova a bohoslužba obety.
Bohoslužbu Slova začína úvodná modlitba dňa.
Pri oltári začína bohoslužba obety a hovorí sa modlitba nad obetnými darmi.
Na slovo kňaza sa z obyčajného pšeničného chleba, stane Telo - najsilnejšia bytosť dejín.
Chlieb zostane rovnaký, nezmení sa jeho veľkosť, hrúbka, farba, no zmení sa podstata. Z obyčajného sa stane neobyčajné. Tiež z obyčajného hroznového vína (bez prísad), sa na slovo kňaza stane Krv.
Takúto výsadu má iba kňaz. Ani Panna Mária nedokáže urobiť z chleba a vína Telo a Krv.
Navonok sa nezmení nič, ale podstata sa zmení úplne.
Neznamená to, že kňazi sú viac ako Panna Mária.
Kňazský úrad je svätejší ako čokoľvek. Boh dal kňazom takúto moc.
Vega Tv - Svetový deň umývania rúk
Nie nadarmo sa kniha od o. Gobbiho volá: Kňazom, mojim najmilším synom.
Panne Márii sú kňazi najmilší, pretože majú jedinečnú výsadu, ktorá by sa za žiadnych okolností nemala zneužívať.
Sv. Katarína Sienska povedala: ,,Keby som na ulici stretla anjela a kňaza, ako prvého by som pozdravila kňaza.
Vtedy, keď miništrant zazvoní - je to najdôležitejšia časť svätej omše, čo znamená, že Ježišovi pribíjajú ruky na kríži.
V tej chvíli sa stáva z chleba a vína, Telo a Krv.
Kňaz premení a potom sa modlí: ,,Prikáž svojmu svätému anjelovi, preniesť tieto dary na nebeský oltár.“
Anjel príde a vezme ich do neba.
Zrazu naše trápenia, bolesti a srdce i život majú zmysel.
Zmysel majú preto, lebo to všetko obetujem za svojich drahých.
Po obetovaní sa kňaz modlí modlitbu Beraka: Pán s vami, hore srdcia.
V strede Beraky je premenenie.
Uzatvorenie Beraky nastane, keď kňaz dvihne kalich a paténu druhýkrát: Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi.
Po tomto nasleduje sv. prijímanie.
Sväté prijímanie začíname najkrajšou modlitbou, ktorú nás naučil sám Pán Ježiš - Otčenáš.
Musíme si dať veľký pozor pri časti z tejto modlitby: Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom.
Ozaj dokážeme odpustiť všetkým? Ak si v mysli spomenieme len na jedného človeka, ktorému nedokážeme odpustiť, radšej buďme pri Otčenáši ticho.
To je akoby sme hovorili: Otče, neodpusť mi viny, pretože ani ja neodpustím sestre/bratovi.
Hriechy blížnym nepripomínajme, lebo ani nám Boh nepripomína našu vlastnú hriešnosť.
Samotné sväté prijímanie je ako svadobná hostina. Ak na svadbe nič nezjeme ani nevypijeme, sme sklamaní. Tak aj na svätej omši, ak neprijmeme Ježiša do svojho srdca, nebudeme šťastní.
V dvoch ampulkách na oltári sú v jednej víno, v druhej voda. Víno znázorňuje Božstvo Pána Ježiša a voda človečenstvo.
Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek. Pravý Boh znamená, že Ježiš necíti bolesť. Zelený štvrtok je preto veľmi dôležitý.
Práve na zelený štvrtok Ježiš založil sviatosť kňazstva založil sv. „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj.
Keď kňaz obetuje Telo, vtedy my, ľudia, môžeme v duchu na paténu položiť to, čo nás v tej chvíli trápi (je nám teplo/zima, sme smädní, hladní).
Pri obetovaní vína a vody, môžeme do kalicha v duchu položiť všetky naše bolesti (bolel ma zub, ponížil ma manžel, znevážila ma manželka, nahneval ma syn).
Ak my toto spravíme, kňaz si ide pred všetkými umyť ruky, ako znak, že je hriešny.
Ruky si umýva preto, aby sa mohol dotknúť Ježiša - aby pred tým zmyl svoju hriešnosť.
Ak dáme na paténu svoje momentálne trápenia, do kalicha svoje bolesti, ešte musíme dať na vrch svoje srdce.
Toto znamená skutočne položiť srdce na oltár.
Keď prídeme do kostola, či kaplnky a vidíme červené svetielko - večné svetlo, máme si pokľaknúť.
Nie však len zo zvyku, rýchlo na jedno koleno a prežehnať sa.
Ježiš nestojí o ,,gymnastický úkon“. V prvom rade sa musíme pokloniť srdcom.
V srdci si musíme uvedomiť, komu sa klaniame.
Keď si pred Ježišom kľakneme, On nie je ani väčší, ani menší, či šťastnejší, On z toho nemá nič, to my z toho niečo máme.
My, ak si v srdci uvedomíme, že sa klaniame Kráľovi, vtedy potvrdzujeme, že chceme plniť všetky Jeho príkazy, zákazy, i rešpektovať duchovné predpisy.
Ak dodržíme všetky duchovné predpisy, môžeme ísť hoci aj na kraj sveta a nič sa nám nestane.
V kríži (v núdznych a trpiacich) - ,,Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.
Vtedy mu spravodliví povedia: Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?
Ježiš je prítomný v týchto piatich. Je na nás, či sa Mu budeme klaňať alebo posmievať.
Ak sa Mu klaniame, môžeme si takto zachrániť život. Ak sa mu však budeme posmievať a raniť Ho, život môžeme rýchlo stratiť a premárniť ho.
Už len to, že vojde kňaz slúžiť svätú omšu, a ja sa nepostavím - už som kopol do Ježiša, ktorý je prítomný v kňazovi.
Kňaz číta Sväté Písmo a ja sa posmievam - už som kopol do Ježiša. Je Eucharistia, idem s hriechom na sv. prijímanie - už som kopol do Ježiša. Pri modlitbe vyrušujem - už zraňujem Ježiša.
Preto neurážajme Ježiša, pretože už bol urážaný dosť.
Kňaz pristupuje k oltáru. Môj Pán Ježiš Kristus, Syn Boha živého, ktorý si sa pred svojím utrpením triasol od strachu a smútku, daj mi milosť, aby som Ti vedel obetovať všetky svoje vnútorné utrpenia a bolesti.
Kňaz začína sv. omšu. Kňaz hovorí Confiteor. Kňaz bozkáva oltár. Kňaz ide na pravú stranu oltára. Kňaz číta Introitus. Kňaz sa modlí Kyrie eleison. Kňaz hovorí Dominus vobiscum. Kňaz číta Epištolu. Kňaz ide do stredu oltára. Kňaz číta Evanjelium. Kňaz odkrýva kalich. Kňaz obetuje chlieb a víno. Kňaz prikrýva kalich. Kňaz si umýva ruky. Kňaz sa modlí Orate fratres. Kňaz sa modlí Prefáciu. Spomienka na živých. Spomienka na svätých. Môj Pán Ježiš Kristus, ktorý si na svojej smrteľnej ceste napomenul plačúce ženy, aby nad sebou plakali, daj mi milosť, aby som dokonale oľutoval svoje hriechy.
Kňaz prežehnáva chlieb a víno. Kňaz pozdvihuje Hostiu. Kňaz pozdvihuje kalich. Spomienka na mŕtvych. Pred Pater noster. Pater noster. Kňaz láme Hostiu. Kňaz sa modlí Pax Domini. Agnus Dei. Domine non sum dignus. Prijímanie. Postcommunio. Dominus vobiscum. Posledné modlitby. Požehnanie. Môj Pán Ježiš Kristus, Syn Boží a Vykupiteľ, ďakujem Ti, že si mi dal dnes milosť, aby som bol účastným na svätej omši. Prosím pre zásluhy tejto svätej obety, vlej mi svojho ducha a silu, aby som vždy odporoval zlým pokušeniam, aby som na konci života mohol vojsť do Tvojho večného raja.
Iná varianta pobožnosti ku sv. Začína sv. Pán s vami - Pán Ježiš svojim pohľadom obracia sv. Pozdvihuje sv. Láme a delí sv. Čiastočku sv. Sv. omša sv.