Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3.
Večný Otče, svoju lásku k človeku najviac prejavuješ vo svojom Synovi, ktorého si poslal, aby za nás vydal svoj život na kríži a svojím zmŕtvychvstaním nám otvoril cestu k životu s tebou; otvor naše mysle i srdcia, aby sme poznávali jeho tvár v slovách Písma, a v sile Ducha o ňom vydávali vierohodné svedectvo. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.
Od 15. novembra (od pondelka 33. týždňa obdobia cez rok) budeme počuť na pokračovanie čítania z knihy Zjavenia pri svätých omšiach vo všedné dni. Časť, ktorou sa budeme zaoberať dnes zaznie pri svätej omši 17. Ide o začiatok 4 kapitoly knihy Zjavenia a prenáša nás do Božieho sveta, kde sa koná nebeská liturgia. 24 starcov a 4 bytosti sú tajomne prepojení s našimi dejinami, so stvorením a naším pozemským životom. Jánovo videnie Božej nádhery posilňuje našu vieru v Boha Stvoriteľa a tiež nádej, že jemu patrí celý svet, v ktorom zvíťazil nad silami zla.
Zjavenie Jána 4,1-7:
1 Potom som videl: Hľa, otvorené dvere na nebi a ten prvý hlas, ktorý som už počul ako zvuk poľnice, keď so mnou hovoril, povedal: "Vystúp sem a ukážem ti, čo sa má stať potom!" 2 Hneď som bol vo vytržení: A hľa, na nebi stál trón a na tróne On, Sediaci. 3 Ten, čo sedel, vyzeral ako jaspisový a sardionový kameň. Okolo trónu bola dúha, na pohľad ako smaragd. 4 Okolo trónu bolo dvadsaťštyri trónov a na trónoch sedelo dvadsaťštyri starcov odetých do bieleho rúcha a na hlavách mali zlaté vence. 5 Z trónu vychádzali blesky, hukot a hrmenie; pred trónom horelo sedem lámp, čo je sedem Božích duchov, 6 a pred trónom bolo čosi ako sklené more podobné krištáľu. A v strede pred trónom i okolo trónu boli štyri živé bytosti, plné očí spredu i zozadu. 7 Prvá bytosť sa podobala levovi, druhá bytosť sa podobala býkovi, tretia bytosť mala tvár ako človek a štvrtá bytosť sa podobala letiacemu orlovi.
Dnešná stať otvára druhú veľkú časť Knihy zjavenia. Prvá časť knihy, z ktorej sme čítali a rozjímali pri predošlých dvoch stretnutiach, pozostávala zo všeobecného úvodu a siedmych naliehavých listov maloázijským cirkvám (kap. 1-3). Druhá časť knihy od 4. kapitoly až po 22, čiže prakticky až do konca, odkrýva Boží eschatologický plán s prorockým vysvetlením dejín.
Zjavenie Jána - Biblia SK
Podobne ako úvod knihy aj tento úryvok pozostáva z videnia a posolstva. Do posolstva knihy vstúpil nový typ symboliky, po symbolike čísel, farieb a materiálov v prvých kapitolách tu nachádzame tzv. Vo v. 1 je povedané doslova „potom som videl“. Sme pozvaní, aby sme duchovným zrakom uvideli otvorené dvere na nebi. Nebo, ktoré predstavuje vesmírnu hranicu medzi nadprirodzeným a prirodzeným svetom, je zrazu otvorené.
Dvere sú otvorené natrvalo. Dvere otvoril zmŕtvychvstalý Kristus; dozvedáme sa to z textu veršov 7 a 8 z 3. kapitoly Zjavenia: „Svätý, Pravdivý, ktorý má Dávidov kľúč; keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí… Hľa, nechal som pred tebou otvorené dvere, ktoré nik nemôže zavrieť.“ Otvorené dvere neba sú dielom Krista. Otvoril ich svojím zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením.
Poľnicou sa v textoch Svätého Písma Starého zákona ohlasovali sviatky, korunovácie, povolanie do boja, ale aj zjavenie samého Boha (Ex 19). Výzva „vystúp“ je pozvaním pre Jána prejsť z úrovne počúvajúceho na úroveň hovoriaceho Krista. Kristus zjavuje skutočnosti, čo sa majú stať. Po vzkriesení vystúpil do toho nadprirodzeného sveta.
Ján videl trón. Trón je znakom výkonu Božej moci a vlády nad ľudskými dejinami. Opis sediaceho Boha na tróne prostredníctvom drahocenných kameňov poukazuje na neopísateľnú intenzívnu krásu Boha; jaspis a sardion sú kamene červenej farby. Dúha resp. žiara slávy okolo trónu sa ponášala na zelený smaragd. Dúha symbolizuje Božiu zmluvu medzi Bohom a ľuďmi, ktorú Pán Boh uzavrel s Noemom po potope (porov. Gn 9,17).
Okolo trónu stálo 24 trónov, na ktorých sedelo 24 starcov v bielych odevoch so zlatými korunami na hlave. Postavy starcov sú prítomné v Knihe zjavenia pri viacerých videniach, celkovo sú v knihe spomenutý až 12 razy. Vo Svätom Písme sú často spomínaní starší. V Starom zákone stretneme prvý raz sedemdesiat starších Izraela pod vrchom Sinaj pri uzatváraní zmluvy s Pánom (porov. Ex 24,1-12). Koho však predstavujú starci v Apokalypse? Anjelov? Oslávených ľudí, verných kňazov? Svätých Starého a Nového zákona? Ich identitu odhaľujú symbolické charakteristiky: tróny, na ktorých sedia, poukazujú na aktívnu účasť starcov na výkone Božej moci v dejinách spásy.
Číslo 24 nemá síce v apokalyptickej literatúre symbolickú hodnotu. V závere Knihy zjavenia (21,12.14.16.21) nachádzame v obraze nebeského Jeruzalema dvanásť mien kmeňov Izraela na bránach spolu s dvanástimi menami apoštolov na hradbách, počet mien spolu dáva číslo 24. Tento počet vystihuje tak Boží ľud dvoch období dejín spásy, v období Starého a Nového zákona. Biele odevy starcov naznačujú ich účasť na víťazstve zmŕtvychvstalého Krista a ich pobyt v nadprirodzenom svete. Koruny poukazujú na dovŕšené víťazstvo a ich kráľovskú pozíciu.
Môžeme povedať, že starci nie sú konkrétne postavy, inak by mali miesto aj v nebeskom Jeruzaleme; starci sú osobitné symbolické predlohy, do ktorých treba dosadiť konkrétne osoby. Skupina poslucháčov môže tieto predlohy zaplniť, keď do nich vloží osoby s menami, ktoré dôverne pozná zo Starého či z Nového zákona.
Všimnime si teraz obraz bleskov, hrmotu a hromov, ktoré vychádzajú z Božieho trónu. Blesky, hromy, prípadne krupobitie, či zemetrasenie sú obvykle javy, ktoré sprevádzajú zjavenie Pána Boha v Starom zákone (porov.
More pred trónom je obraz, ktorý rozvíja posolstvo knihy Genezis o stvorení, keď na druhý deň stvorenia prichádza k oddeleniu spodných a horných vôd oblohou (porov. Gn 1,7). Tie „horné vody“, oddelené oblohou od „spodných vôd“, sú teda pred Božím trónom a pretože chápaniu Svätého Písma Starého zákona je blízka aj predstava, že horné vody sú v tuhom skupenstve, čiže ako ľad, tak aj more pred trónom je priesvitné ako sklo, podobá sa krištáľu.
Obráťme teraz našu pozornosť k novým aktérom videnia, k štyrom bytostiam. Štyri bytosti sú spomenuté vo videniach v knihe Zjavenia často, celkovo až 20 krát. Ján opisuje najprv ich výzor (vv. 6b-8a) a potom ich činnosť (v. Identitu bytostí je ťažké určiť. Je zrejmé, že ich prítomnosť vo videní v knihe Zjavenia súvisí s podobnými videniami, ktoré sa nachádzajú opísané prorokmi Izaiášom a Ezechielom (porov. Iz 6; Ez 1). Počet bytostí súvisí so symbolom univerza, so štyrmi svetovými stranami a štyrmi zemskými živlami. Bytosti zahŕňajú v sebe celú pozemskú skutočnosť. Kresťanská tradícia, predovšetkým sv. Irenej, videl v bytostiach 4 evanjelistov: človek prestavoval Matúša, lev Marka, býk Lukáša a orol Jána (Adversus Heareses 3,11,8).
Funkciu štyroch bytostí zdôrazňuje šesť krídel, ale ešte viac veľký počet očí, ktorým nič neujde. Výzor bytostí je charakterizovaný slovami, že sa podobajú levovi, býkovi, človekovi a orlovi. Štyri bytosti nikdy nespia a ich úlohou je, aby dňom i nocou spievali chválospev na Božiu slávu. V ich speve sa objavuje nová formulácia, osobitá práve pre knihu Zjavenia, že Pán je oslavovaný ako všemohúci Boh, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde (porov. Zjv 4,8). Ku chválospevu štyroch bytostí sa pridáva 24 starcov.
Všetci, ktorí sú okolo trónu, nie sú tu, aby Bohu radili, ako to bolo obvyklé vo vtedajšej spoločnosti, že vladári mali okolo seba skupinu radcov. Tí, ktorí sú okolo Božieho trónu v knihe Zjavenia, chcú sa spoločne Bohu klaňať a Boha chváliť. Starci si skladajú svoje víťazné vence pred trónom, ukazujú, že sú vo svojom postavení úplné závislí a že iba Bohu patrí moc a sláva. V týchto slovách sa skrývala a skrýva kritika vtedajších ale aj súčasných mocipánov. Nie rímsky cisár, alebo iná svetská vrchnosť, ale iba Boh môže byť právom nazývaný „Pán a náš Boh“.
Formulácia „si hoden“ je známa z cisárskych ceremoniálov, používala sa predovšetkým pri slávnostných zvolaniach na slávu cisárovi. Pre kresťanov však slová zo Zjavenia znamenali výraz pevného presvedčenia: Pán stvorenia a dejín má pevne vo svojich rukách všetky udalosti a nikto ho nemôže pozbaviť jeho moci.
Tri hlavné myšlienky z textu:
- Uvedomenie si, že svet patrí Bohu: V popredí stojí nebeský trón a sediaci na tróne, ktorým je všemohúci nevysloviteľný nádherný Boh, žijúci na veky vekov.
- Význam liturgie: V 24 starcoch a 4 bytostiach vidíme symbolické vzory, cez ktoré celé stvorenie oslavuje stvoriteľskú a spásnu aktivitu Boha. Každá bohoslužba je predsieňou neba, cez gestá a slová sa spájame s Božím svetom.
- Pochopenie, že neviditeľný Boh dáva hlboký zmysel celému svetu: Viera v jediného stvoriteľa, žijúceho na veky vekov je spôsob, akým človek zaujíma postoj k celej skutočnosti. Viera v Boha nie je iba poznanie, ale je to dávanie zmyslu, bez ktorého je človek a stvorenie nepochopiteľné.
Tí, ktorí sa zdajú byť bohmi, nie sú bohovia, ani cisár Domicián, ktorý v čase vzniku knihy Zjavenia v malej Ázii utláčal kresťanov, hoci si dával titul: Dominus et Deus noster, Pán a náš Boh (Svetónius, Domitianus 13). Jediný Pánom, ktorému patrí úplná úcta je Boh, ktorý je trikrát svätý.
Svätý Otec Benedikt XVI. 11. októbra 2010 v úvodnej meditácii na synode biskupov o východných cirkvách v Ríme hovoril veľmi naliehavo o cene zvrhnutia falošných božstiev, ktoré sa dnes usádzajú na tróne sveta, takto: „Pomyslime na veľké mocnosti dnešných dejín, na anonymný kapitál, ktorý zotročuje ľudí, ktorý nepatrí ľuďom, ale je to skôr anonymná moc, ktorej ľudia slúžia a ľudí sužuje a dokonca ich ničí. Jedná sa o ničivú moc, ktorá ohrozuje svet. Potom sú to teroristické ideológie. Zdanlivo v mene Božom sa uplatňuje moc, ale to nie je Boh: sú to falošní bohovia, ktorých je treba demaskovať. A potom sú to drogy, táto moc, ktorá ako žravá beštia naťahuje svoje pazúry do všetkých častí zeme a prináša skazu: nie sú to božstvá, ani falošné božstvá a musia byť zhodené... A tento pád falošných bohov sa stáva práve v časoch vzniku Cirkvi skutočnosťou, z ktorej poznávame, ako sú krvou mučeníkov zbavovaní moci bohovia, počínajúc božským cisárom. Je to krv mučeníkov, bolesť, krik Matky Cirkvi, ktorá spôsobuje ich pád, a tak sa mení svet. Ich pád nie je len poznanie, že nie sú bohmi. Je to proces premeny sveta, za ktorý sa platí krvou mučeníkov, a je zaplatený utrpením Kristových svedkov. Tento proces nie je nikdy na konci. Uskutočňuje sa v rôznych časových obdobiach dejín stále novým spôsobom, aj dnes, v tomto okamihu, v ktorom sa musí jediný Boží Syn narodiť pre tento svet pádom bohov, cez utrpenie, mučeníctvo svedkov. Aj verejnou mienkou propagovaný životný spôsob, kde česť už neznamená nič, a kde čistota už nie je viac čnosť, sa stáva panujúcou ideológiou, ktorá sa presadzuje mocou a stáva sa falošnými bohmi. V bolesti svätcov, v bolesti veriacich, Matky Cirkvi, ku ktorej patríme, musia byť títo bohovia pováľaní, musí sa uskutočniť to, čo hovoria Listy Kolosanom a Efezanom: panstvá a mocnosti padnú a budú poddané jedinému Pánovi Ježišovi Kristovi… Dnes sú tiež klimatickými problémami ohrozované základy zeme, ony sú však ohrozované naším chovaním. Vonkajšie základy sa kolíšu, pretože sa kolíšu vnútorné mravné a náboženské základy, teda viera, z ktorej vyplýva, aký je správny spôsob života. A my vieme, že viera v jediného Boha je základom a že základy zeme sa nemôžu kolísať, keď je pevná viera“ (Benedikt XVI., Príhovor z 31.
V našom texte sme videli práve v 24 starcoch a 4 bytostiach symbolické vzory, cez ktoré celé stvorenie oslavuje stvoriteľskú a spásnu aktivitu Boha. Každá bohoslužba je predsieňou neba, cez gestá a slová sa spájame s Božím svetom. Liturgia je anticipáciou, preddavkom, nebeskej liturgie. Kristu otvoril dvere neba a tieto dvere zostávajú otvorené navždy, modlitby, ktoré prednášame pri bohoslužbe, sú pozdvihnuté a spájajú sa s nebeskou liturgiou.
Liturgia nie je teda len stretnutím skupiny ľudí, ktorá si urobí slávnosť a venuje sa v nej predovšetkým sebe. Zaraďujeme sa ňou do celého spoločenstva celej Cirkvi, čo naznačuje 24 starcov a tiež aj do spoločenstva svätých. My sa v nej pripájame k chóru vzývajúcich. Vieme, že nie sme sami, ale že sa pridávame k spevu iných a že hranica medzi nebom a zemou sa naozaj stiera.
Katolícka liturgia pochopila úlohu starcov aj tým spôsobom, že do prvej eucharistickej modlitby (do tzv. Rímskeho kánona, ktorý vznikol približne v 4. storočí) vsunula dlhý zoznam 24 svätcov (začína sa od Petra, Pavla, Ondreja, Jakuba a na záver spomína Kozmu a Damiána). Liturgia je pre nás dar, ktorý nemožno svojvoľne manipulovať, spájame sa ňou s nebeskou liturgiou a prebúdza v nás úprimný zmysel pre posvätnosť.
Text nám pomáha pochopiť, že neviditeľný Boh dáva hlboký zmysel celému svetu a neviditeľný svet je výsostnou skutočnosťou. Viera v jediného stvoriteľa, žijúceho na veky vekov je spôsob, akým človek zaujíma postoj k celej skutočnosti. Viera v Boha nie je iba poznanie, ale je to dávanie zmyslu, bez ktorého je človek a stvorenie nepochopiteľné.
Viera ako dávanie zmyslu predchádza ľudské hodnotenie a konanie. Z tohto Božieho zmyslu, slov a lásky všetko žije. Bez neho sa nedá žiť, aj keď má človek všetko pohodlie a dostatok. Zmysel celého stvorenia a vesmíru je daný Bohom, zmysel teda nepochádza z poznania. Človek si ho nemôže utvoriť, môže ho iba od Boha prijať. Prijatie tohto zmyslu stojí na pozadí našej oslavy Boha. Veriť znamená odovzdať sa tomuto zmyslu, ktorý podopiera mňa i svet. Veriť znamená chápať našu existenciu ako odpoveď na to, čo robí Boh, keď podopiera a udržiava všetky veci.
Kresťanská viera aj na základe dnešného textu knihy Zjavenia nám hovorí, že neviditeľné je v konečnom dôsledku skutočnejšie ako viditeľné, a že tento neviditeľný svet má prvé miesto v živote. Starci a bytosti žasnú práve z tejto skutočnosti. Vierou súhlasíme, že svet má duchovný základ. Práve tento zmysel sveta je dôvodom k oslave a vďake k Bohu.
Viera nám umožňuje stretnutie s Bohom, ktorý je na pozadí zmyslu a zámeru sveta. Pane Ježišu, uvedomujem si s vierou, že otvorené dvere na nebi znamenajú pre mňa radostnú nádej mnohorakým spôsobom. Nebo má otvorené dvere, tými dverami si Ty sám, veď si povedal: „Ja som brána. Pane, Ty si moja nenahraditeľná brána. Cez Teba som vstúpil pred Boží trón a dostal som dar byť ponorený do mora, ktoré je pred Božím trónom. Vo sviatosti krstu, čistá voda ako krištáľ, voda z mora Božej milosti ma obmyla, očistila ma od hriechov a bol som prijatý do Božej rodiny (porov. Apringio, Trattato sullʼApocalisse 2). Aj mne si pri krste a potom aj pri každom odpustení hriechov povedal a znova mi hovoríš: Vystúp sem. (porov. Zjv 4,1). Poď vyššie. Pri krste si ma pozval a znova ma pozývaš, aby som hľadal to, čo je hore, aby som myslel na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi (porov.
Pane Ježišu, ďakujem Ti, že ma pozývaš k pravdivému pohľadu na seba samého. Ján videl, ako pred Tebou skladajú vence zo svojich hláv starci. Uznali, že za všetko vďačia Tebe (porov. Primasio, Commento allʼApocalisse 1, 4, 248-266). Aj ja za všetko v poriadku prirodzenom a v poriadku nadprirodzenom vďačím Tebe. „Čo máš, čo si nedostal?“ (1Kor 4,7), pýta sa aj mňa svätý Pavol, keď na to zabúdam. Starci skladajú svoje vence, uctievajú si Božie rozhodnutia, tak aj v modlitbe a aj v skutkoch chcem skladať veniec pred Bohom: Otče, buď Tvoja vôľa ako v nebi tak i na zemi (porov.