Nikto taký ako MAMA neexistuje. Iba mama dokáže niečo, čo nedokáže nikto na svete. Svoje dieťa miluje ešte skôr, ako sa narodí, od prvej sekundy kedy sa dozvie, že v nej rastie nový život. Ona je tá, ktorá v bolestiach privedie na svet nový život.
Ona je tá, ktorá sa o dieťa stará, vymieňa plienky, kŕmi ho, tíši keď plače...A to všetko bez toho, aby sa sťažovala. Ona je tá, ktorá prežíva každý úspech i neúspech. Ona je tá, ktorá nejde pokojne spať, kým jej dieťa nie je doma. Tá, ktorá poháňa dieťa dopredu, nech si ide za svojim snom. Ona je tá, ktorá v dieťa a jeho schopnosti verí do poslednej chvíle.
Prečítajte si krásny a úsmevný príbeh o tom, ako to asi vyzeralo, keď Boh stvoril MAMU.
Stvorenie (Genesis 1-2)
Boh a anjel: Diskusia o stvorení mamy
Boh sa rozhodol stvoriť matku na 6.deň, ktorý sa už pomaly chýlil ku koncu. V tom k nemu prišiel anjel a povedal: „Nechávaš si na tom až príliš záležať!“ Boh odpovedal: „Prečítal si si špecifikáciu k tejto objednávke? Nie je to jednoduché!“
„Táto bytosť musí byť plne umývateľná ale nie plastová“ „Musí mať 180 pohyblivých častí...všetky vymeniteľné.“ „Fungovať na čiernej káve a zvyškoch jedla.“ „Musí rozdávať bozky, ktoré vylieči všetko, od zlomenej nohy, až po zlomené srdce.“ „A šesť párov rúk.“ Anjel pomaly pokrútil hlavou a povedal: „Šesť párov rúk? Tak to nie...“
„Nie sú to ruky, ktoré mi spôsobujú problémy,“ povedal Boh.„Sú to tri pári očí, ktoré musia mať mamy.“ „To je v štandardnom modeli?“ spýtal sa anjel. Boh prikývol. „Jeden pár, ktorý vidí čo sa deje za zatvorenými dverami bez toho, aby sa spýtala, detí čo robia. Ďalší v zadnej časti hlavy, ktoré vidia to, čo by nemali vidieť a samozrejme jeden pár vpredu. Aby mohla pozrieť na dieťa a poveď rozumiem a milujem ťa bez toho, aby tieto slová vyslovila."
„Bože,“ povedal anjel jemne. „Poď spať“ . „Zajtra...“ „Nemôžem!“ povedal Boh. „Som tak blízko k tomu, aby som vytvoril túto bytosť podobnú sebe.“ Anjel pristúpil k modelu matky. „Je taká krehká,“ povedal.„Ale silná!“ povedal vzrušene Boh. „Nevieš si ani predstaviť, čo táto matka všetko dokáže a vydrží.“ „Dokáže aj premýšľať?“
„Nielen premýšľať. Bolo treba niekoho, kto počúva a chápe, aj keď má na vec iný názor... a Boh stvoril mamu. Bolo treba niekoho, kto dokáže povedať kritiku so srdcom naplneným láskou až po okraj... a Boh stvoril mamu. Bolo treba niekoho, kto miluje, aj keď je odmietaný... a Boh stvoril mamu. Bolo treba niekoho, kto úsmevom vylieči najťažší smútok, beznádej a zúfalstvo... a Boh stvoril mamu. Bolo treba niekoho, kto dokáže stáť pri dieťati aj keď sa mýli a robí chyby ... a Boh stvoril mamu. Bolo treba niekoho, kto nepočíta hodiny a dni, keď sa treba starať o dieťa ... a Boh stvoril mamu.
Bolo treba niekoho, kto bude neúnavne pracovať celý život pre dobro detí, bez nároku čo i len na malé „ďakujem“... a Boh stvoril mamu. Bolo treba niekoho, kto vždy prijme naspäť zblúdené dieťa, hoci zažil veľké sklamanie... a Boh stvoril mamu. Bolo treba niekoho, kto vydrží viac ako najsilnejší bojovník... a Boh stvoril mamu. Bolo treba niekoho, kto navždy ostane v srdci dieťaťa... a Boh stvoril mamu. Bolo treba srdce, kde bude vždy pre teba miesto... a Boh stvoril mamu.
Osobná skúsenosť a vplyv rodiny
Moje detstvo nemôžem považovať za príliš šťastné a harmonické. Ostali sme s bratom, ktorý je o šesť rokov starší, sami. Vo svojich ôsmich rokoch som sa presťahovala do Bratislavy k otcovi a bratovi. Otec bol vášnivý záhradkár, takže víkendy sme strávili v záhradke. Cez zimu k nám chodila otcova mama, aby trochu pomohla synovi a nám trochu nahradila mamu. Otec sa nikdy neoženil, aj keď mal príležitosti, bral ohľad na nás a pripomienky môjho staršieho brata, či by to bolo prijateľné aj pre nás. Otec nepil, nefajčil, naučil sa dobre variť a ako z chlapskej pozície vedel, tak sa snažil. Ja som samozrejme už vo svojich trinástich rokoch musela komplet zvládať domácnosť, čo mi na druhej strane veľmi pomohlo pri mojej rodine.
Určite aj z tejto mojej životnej skúsenosti som sa snažila, čo najviac dať svojim trom deťom, aby pocítili čo je normálna, fungujúca celá rodina. Muž pochádzal z veriacej rodiny, ktorá mala tiež tri deti, tak aj jeho predstava bola mať takú rodinu. Snažili sme sa hodne prežiť voľný čas s deťmi a dať im to najlepšie čo sa dalo a to sa dá pri vzájomnej súdržnosti, láske a tolerancii. Dôležité je sa otvorene doma rozprávať a vysvetľovať si veci z viacerých pohľadov a vypočuť si názor každého člena rodiny. Snažíme sa, pokiaľ to bude možné, aspoň dva, trikrát do roka stráviť spoločne víkend alebo týždeň dovolenky spoločne. Človeku je vždy veselšie a dobre, keď je doma viac ľudí, ktorí sa snažia navzájom si pomáhať a na ktorých sa dá spoľahnúť. Nehovoriac samozrejme, že je doma aj v viac smiechu a ruchu.
Príbeh Nickyho Cruza: Odpustenie a uzdravenie
Nicky Cruz sa obrátil na základe služby pastora Davida Wilkersona. Ich spoločný príbeh je popísaný v knihe Dýka a kríž. Mal som 22 rokov, keď som dostal správu, že moja matka zomiera. V tom čase som býval v New Yorku. Stále som bol relatívne nováčikom vo viere, a pracoval som ako vedúci Teen Challenge Ministries. Moja mama ležala na smrteľnej posteli v malom štukatúrovom dome, kde som aj ja vyrástol, v meste Las Piedras v Portoriku. Kiež by som v tom čase mohol povedať, že som ľúbil moju mamu, no nemohol som. Moje pocity voči nej oscilovali od nenávisti k ľahostajnosti.
Dlhé roky som sa túžil priblížiť k matke, chytiť sa jej, cítiť na líci jej bozk. No satan jej tak zovrel srdce, že nevedela, ako má milovať, a ja som nevedel, ako ju mám milovať na oplátku. Zlo ovládlo jej ducha a nechcelo ju pustiť. A teraz zomierala. Mal som byť smutný? Mal som plakať? Mal som predstierať, že ju ľúbim, a bežať za ňou, ako by to urobil každý dobrý syn? Pravdu povediac, nevedel som. No hlboko v srdci som vedel, čo by urobil Ježiš. On by za svojou umierajúcou matkou šiel.
Keď som vošiel do matkinej spálne, nespoznala ma hneď. Stále ju vidím, ako tam leží, nesúvislo bľabotajúc, pričom jej pot stekal po tvári. Snažil som sa jej niečo povedať, ale ona len hľadela na mňa s očami studenými a prázdnymi. Oči bez života. „Mama, to som ja, Nicky“, povedal som jej niekoľkokrát. Nereagovala, len hľadela cezo mňa, akoby som tam ani nebol. Ako keby bola posadnutá nejakým starodávnym, zlým duchom. Temný a zlý pohľad mojej matky bolo viac, než som dokázal zniesť, tak som sa otočil a ušiel som.
Vyšiel som na ulicu, na dlhú ulicu vedúcu preč od rodičovského domu, preč od diabla, ktorý sa všade okolo vznášal a strašil. Dom mojich rodičov bol brlohom zla, ktoré som cítil každou bunkou svojej bytosti. Chcel som ďalej žiť svoj život a zahodiť minulosť. No predsa, niekde v hĺbke svojej duše som vedel, že to nedokážem. Boh ma nechcel nechať odísť. A zrazu som z diaľky počul spev. Krásne hlasy ozývajúce sa vo vetre, ako piesne chvály. Vošiel som do kostola a sadol si dozadu. Ľudia hovorili svoje svedectvá, tak som tam sedel a počúval, až kým nenastala vhodná príležitosť aj pre mňa, aby som vstal a prehovoril o svojej rodine.
Pastor sa pri zvažovaní odpovede zahľadel po celej miestnosti. Pozrel na každého jedného, čo stáli okolo. A každý čakal na jeho odpoveď. Do pol ôsmej sa neukázal nikto. Čakal som na prednej verande a sledoval som dlhú príjazdovú cestu, ktorá sa krútila k domu mojich rodičov, no nikto neprichádzal. Neprídu, myslel som si. V diaľke som zbadal niekoľko ľudí, ktorí kráčali smerom k domu; nielen niekoľko, ale desiatky ľudí. Rad ľudí rástol stále viac a viac. O niekoľko minút sa všetci zhromaždili okolo domu, pričom hrali na gitarách a tamburínach. Náš dvor sa rýchlo zaplnil miestnymi obyvateľmi, nebolo ich tridsať či päťdesiat, ako som predtým dúfal, ale niekoľko stoviek!
Prekliesnil som si cestu do obývačky, kde ležala moja matka, a postavil sa necelé dva metre od nej. Stále vidím jej oči, keď sa na mňa zahľadela so strachom a zmätená. Okná boli dokorán otvorené. Náhly prúd studeného východného vetra zadul celým domom, cez všetky chodby, napĺňajúc izby sviežosťou. Bolo to, akoby Duch Boží vpadol cez okná a čistil celý dom od Zlého, pričom nás všetkých spájal v boji proti kráľovi temnoty. Každý to cítil.
V tom momente prehovoril v mojom srdci Ježiš tak jasne, ako nikdy predtým. Nicky, povedal, toto je tvoja matka. Viem, že nebola tou matkou, akú si potreboval. Poznám tvoju bolesť. Ale dnešný deň je dňom odpustenia. Odpustil som ti, Nicky, ale teraz ty musíš odpustiť svojej matke. Ako som tam stál plačúc, zmáčaný vlastnými slzami, pocítil som, ako ma niečo poťahalo za spodok mojich nohavíc. Prekvapilo ma to, a tak som rýchlo otvoril oči. Ani do dnešného dňa neviem, ako sa podarilo mojej matke zliezť z pohovky, na ktorej ležala, no keď som sa pozrel dole, videl som jej chabé telo ležať podo mnou. Len ťažko dokázala zdvihnúť ruky, a predsa našla v sebe silu, aby ma chytila. Zosunul som sa na kolená, až som zostal tvárou v tvár mojej matke. Stále sa naťahovala po mne, s očami plnými sĺz. „Niky“, prehovorila, „viem, ako veľmi som ťa zranila. Zničila som ťa. Nemám žiadne právo, žiadať to od teba, ale ak to dokážeš, prosím ťa, odpusti mi.
Priblížil som tvár k jej a moja mama ma pobozkala na líce. Jej pery boli teplé a nežné, pery, ktoré sa nikdy predtým ani len nedotkli mojej tváre. Nepamätám si, že by ma čo i len jedenkrát v detstve pobozkala. V tom okamihu som pocítil, ako sa Boh dotkol môjho srdca a odstránil všetku bolesť, nenávisť a ľahostajnosť. Po prvýkrát v živote som svoju matku miloval. Strach zmizol. Priepasť medzi nami sa navždy preklenula. „Mama“, povedal som, „vieš, že ti odpustím. Ľúbim ťa.“ Oči sa nám stretli a ona sa mi hodila do náručia. Vzlykali sme ešte viac. Celú večnosť sme tam plakali jeden druhému v náručí. Potom som jej povedal: „Odovzdaj svoje srdce Ježišovi, mama. On ti chce odpustiť. Prijmi Ježišovu lásku, mama. Moja mama tam, na podlahe, plačúc mi v náručí, prijala do svojho srdca Ježiša. Modlil som sa spolu s ňou, keď prosila Boha, aby jej odpustil celý jej život nenávisti a hriechu. Vlastnými očami som videl, ako Duch Boží zostúpil na ňu.
Pred očami celého zástupu ľudí a mojej rodiny jej Boh nielen odpustil, ale ju aj uzdravil. Aj keď lekári hovorili, že pravdepodobne neprežije ani noc, pred našimi očami zosilnela. Všetci ľudia okolo nás začali tlieskať, modliť sa, tešiť sa z toho zázraku, ktorého sme všetci boli svedkami. Moja mama žila ďalších dvadsaťpäť rokov a sedem mesiacov. Až do posledného dňa zostala verná Bohu. Dovtedy dokázala priviesť k Ježišovi aj môjho otca. Zriekol sa bosoráctva a svoje srdce dal Bohu. Viera mojej mamy ovplyvnila tisíce ľudí po celom ostrove.
Boh mi začal odhaľovať bolesť a zmätok, v akom žila celé tie roky. Ako ju môj silný a tvrdý otec, zmietaný v satanovom zovretí, zastrašoval. Ako mladú ju zviedol na život bosoráctva a čarodejníctva a všetkého s tým spojeného. A ona prežila mnoho rokov pripútaná k nemu. Moju mamu úplne naplnila úloha vychovávať toľko detí a snaha udržiavať domácnosť. Tak veľmi chcela byť dobrou mamou a milujúcou a starostlivou manželkou, no nevedela ako. No vstúpil Boh a všetko to odstránil. Vrátil nám roky, ktoré nám Satan vzal. Vykúpil dni zla a navždy obnovil našu rodinu.
Príbehy farára Kuffu: Humor a zamyslenie
Všetci máme radi príbehy farára Kuffu. Čo je však za nimi? Spomínam si na reklamný slogan pre jeden náš nemenovaný týždenník: „To nevymyslíš, to je život.“ Život prináša vždy originálne príbehy nás samých, našich blízkych, aj našich rodičov.. Vlastne všetkých ľudí. Vlastný príbeh nášho života je vždy jedinečný a neopakovateľný. Každý životný príbeh je práve tak originálny.
Moji rodičia sa volali Mária a Jozef. Mamička sa narodila 10. 09. 1926 a otec 03. 04. 1923. Keď som raz tieto mená spomenul jednej známej sestre z Nemecka, ktorá nás pravidelne raz ročne v Tatrách navštevovala, tak úsmevne povedala: „Pavel, ty si sa musel stať farárom!“ A potom som jej ešte úsmevne dodal, že aj starí rodičia z otcovej strany boli Mária a Jozef! Myslím, že takých manželstiev bolo mnoho - s tými biblickými menami - Mária a Jozef. Tu myslím aj na Jozefa tesára, pozemského otca nášho Pána Ježiš Krista, remeslom tiež tesára. Čo myslíte, čo bolo ľahšie? Otesávať brvná, či ľudské srdcia? Práca s ľuďmi je najkrajšia, aj keď nie je vždy najjednoduchšia.
Mamička Mária, rod. Verčimáková a otec Jozef Kušnír, teda moji rodičia - sa nebrali z veľkej lásky. Bolo to v máji 1951. Otec mal vtedy už 28 rokov, mamička 25. V 50-tych rokoch minulého storočia bolo to už dosť „neskoro“. Otec, ako „starý mládenec“ sa neženil, pretože sa staral o domácnosť. A mamka sa dozvedela (pravdepodobne od tej istej osoby), že „v Kojecicoch je šumny parobek.“ A zakrátko, v máji 1951 bola svadba. V máji 2021 uplynie už 70. rokov od ich svadby, keď sa teda nebrali z dôvodu, že sa do seba zaľúbili. A presne o 9. mesiacov sa narodil ich najstarší syn, môj brat Jozef a potom o tri roky neskôr brat Dušan.. Nebrali sa ozaj z veľkej lásky. Láska ale prišla neskôr! Boh im ju obom dal! Obaja mali v srdci Pána Boha, ktorý im dal lásku do sŕdc, pretože Boh je láska.
A prežili požehnaný život plný lásky, keď v manželstve spolu strávili 49 rokov. Dnes si ozaj nevieme predstaviť, že by sme sa brali bez lásky a čakali na ňu, že až potom príde. Moja teta Anna (najmladšia sestra môjho otca) sa tiež „takto“ vydávala do Lesíčka pri Prešove, ale v jej prípade láska vôbec neprišla. U nás na dedine bola taká povera, že tí, čo sa berú v máji, budú mať nešťastné manželstvo. A pritom máj je mesiacom lásky. Pri mojich rodičoch to vôbec neplatilo. Moji rodičia sa nehádali pre zbytočnosti. Zažil som harmonické detstvo - iste pri mnohej ich práci, ktorú som ako chlapec na dedine nemal vždy rád.
Načrtol by som aj duchovný profil mojich rodičov. Mamka bola z veriacej rodiny. Pochádzala zo 6 detí. Jej otec Michal Verčimák - veriaci gazda, bol trochu „solventnejší“, pretože mal aj kone. Moja stará mama Mária, rod Bašistová, čítala iba Roháčkov preklad Biblie. Jej Biblia bola takmer zodratá od každodenného používania. Keď prišla k nám na návštevu, tak som ju ako dieťa vždy pozoroval, ako deň začínala a končila na kolenách. Pre mňa, ako dieťa to bolo niečo nové. Boli sme vedení k modlitbe, ale nie na kolenách. Bola to pre mňa veľmi dobrá duchovná škola. Veľmi rád som ju pozoroval.
Nebohá mamka Mária od svojich rodičov získala dobrý duchovný základ aj do svojho manželstva. Ako má vyzerať duchovná rodina evanjelického a.v. vierovyznania? Mamka o láske veľa nehovorila. Žila ju. Prekladala Bibliu do života po príklade svojej mamky, ale aj otca - vo všetkej svojej nedokonalosti. Pre spomienku na naše mamičky už vo večnosti, či aj ešte tie žijúce - vôbec pre všetky mamy, krstné, aj staré ponúkam zopár citátov na osvieženie, aj na poďakovanie.
Známy, pôvodom srbský geniálny fyzik Nikola Tesla povedal: „Moja matka ma naučila hľadať všetku pravdu v Biblii“ či A. Lincoln - v poradí 16. prezident USA povedal: „Ten, kto mal zbožnú matku, nemôže byť chudobný.“ Nie sme chudobní, zostalo nám veľké duchovné bohatstvo. Rodičia sa už pominuli, všetko s nimi odišlo, ale ich láska zostala. Napriek pominuteľnosti to najpodstatnejšie predsa zostáva. A. G. Washington povedal. „Moja mama bola najkrajšou a najlepšou ženou, ktorú som kedy videl. Za všetko, čím som, vďačím svojej mame. Aj za svoj úspech v živote, ktorý som dosiahol vďaka morálnej, intelektuálnej a telesnej výchovy od nej.“ M. Gorkij tak trochu úsmevne konštatuje: „Pán Boh nemôže byť všade, preto stvoril mamu.“ Spomíname s láskou a vďačnosťou.
Výzva pre mamy: Nestratiť samú seba
Milá matka, viem, že kdesi hlboko pod filtrom akútne chronického nedostatku spánku, snahy obetovať sa pre druhých a túžby byť dokonalou mamou sa nachádzaš ty -nespútaná, vášnivá, tvorivá, radostná a slobodná žena. Možno si už zabudla na to, aká naozaj si. Možno máš pocit, že tá energická žena, ktorou si kedysi bola, sa stratila v horách špinavých riadov alebo v koši na špinavé prádlo, rovnako ako jedna ponožka z každého páru vo vašej domácnosti…Moment, keď sme sa stali matkami a prvýkrát sme v náručí držali svoje dieťa, nás mal na chvíľu uschopniť zabudnúť na seba. Je to prirodzené, náš svet sa na chvíľu zastavil. Čo ak sme však seba samu uviedli do stavu umelého spánku a zabudli sme nastaviť budík? Čo ak sme sa stali „iba matkou“ a prestali sme byť ženou, manželkou, priateľkou? Čo ak prebdené noci a dni bez chvíle oddychu spôsobili, že v nás vyhasol oheň? Čo ak naše oči už nežiaria?
Obeta, ktorú ako mamy prinášame, ukrajuje z nášho tela (ukrajuje z jeho síl a posilňuje tvary), ale aj z nášho srdca. Ak zabudneme, že na to, aby sme mohli dávať, musíme aj prijímať, ostaneme prázdne. Svet stratí farby a z našej tváre sa vytratí úsmev. Naše deti nebudú mať milujúcu mamu, ale iba nervóznu strhanú ženu, ktorá trpí pri každom nádychu. Buďme tou, ktorou nás stvoril Boh. Nedovoľme našim talentom, aby ostali pochované v našom vnútri. Zobuďme svoju jedinečnosť, povolajme k životu našu tvorivosť, nespútanosť a vášeň… Tancujme bosé na lúke plnej kvetov, čítajme knihy, píšme básne, maľujme obrazy… Buďme tou, ktorou naozaj sme. Na to, aby sme mohli svoje materstvo žiť naplno, musíme sa starať o svoje telo, dušu, ale aj ducha.