Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života. Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť. Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, čo akej slávnej. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície. Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“.
Na Slovensku sa nachádza miesto, ktoré je spojené s pôsobením jednej z najprísnejších reholí. Je ním Červený Kláštor, ktorý obývali kartuziáni a kamalduli.
PĚT MUŽŮ NAPADLO MILIARDÁŘE V RESTAURACI — TAJNÁ DOVEDNOST ČERNOŠSKÉ UKLÍZEČKY ŠOKOVALA VŠECHNY
Červený Kláštor - miesto dvoch najprísnejších reholí
Keď budete v týchto končinách, nemôžete vynechať návštevu múzea Červený Kláštor, ktoré rozpráva príbehy mníchov z rádov kartuziánov a kamaldulov. Kartuziáni patrili medzi najprísnejšie rehole s asketickým spôsobom života. Čas trávili najmä odpisovaním kníh. V rokoch 1711 až 1782 obývali Červený Kláštor zase kamalduli, ktorí hospodárili, chovali včely, zbierali liečivé rastliny a pomáhali chorým.
A keďže tu žili kartuziáni a kamaldulovia, dve najprísnejšie rehole, určite zaujmú aj ich malé pustovne, jednotky. Každý mal svoj minimalistický „domček“ pre život, modlitbu a prepisovanie biblie. Ku každému domčeku prislúchala malá záhradka, kde si mnísi pestovali zeleninu a bylinky pre svoju potrebu.
Architektonicky najvyspelejšou stavbou v Červenom Kláštore je gotický kostol sv. Antona pustovníka z konca 14. storočia, ktorý prešiel barokovou prestavbou a poslednou rekonštrukciou v r. 2008.
Od roku 1754 tu bola lekáreň, ktorá sa preslávila aj za hranicami Spiša hlavne vďaka frátrovi Cypriánovi. Z celého miesta dýcha úžasný pokoj a magická atmosféra. Môžete nakuknúť do mníšskych izbičiek, vychutnávať si božské ticho či rozpoznávať bylinky, ktoré sa tu aj dnes pestujú. My sme si mohli za hrsť nazbierať a zaliať si vlastný čaj v štýlovej dobovej krčme Pod lipami.
Vedenie múzea nedávno dostalo skvelý nápad. Na pôvodných miestach v záhradách kláštora vytvorili políčka s liečivými bylinami - vysadili ich a starajú sa o ne. Natrhať si pár lístkov medovky, myšieho chvostíku, medvedieho cesnaku, ktoré vám v kláštornej krčme prelejú do hlineného hrnčeka horúcou vodou, …. no dokážete si toho Cypriána nepredstaviť?
Fráter Cyprián je historicky najpopulárnejšou osobnosťou pôsobiacou v Červenom Kláštore. Hovorí sa, že skonštruoval lietajúci stroj, na ktorom sa pustil plachtiť z majestátneho vrcholu Troch korún. Kartuziánskeho mnícha (1724 - 1775) z dnes najkrajšieho kláštorného komplexu na Slovensku, sprevádzajú viaceré prívlastky: znalec liečivých bylín, liečiteľ, alchymista… Jedinečný herbár, ktorý vytvoril zbieraním bylín v okolí i počas výletov do Belianskych Tatier, si môžete v Červenom Kláštore kúpiť v knižnom vydaní aj dnes. Popísal 286 liečivých bylín, a to v štyroch jazykoch! Na tie časy mimoriadne nadaný farmaceut - bádateľ.
Tiež vás zaráža, že kartuziánsky mních sa prechádzal kade sa mu zachcelo? Veď kartuziáni sú predsa najprísnejšou rehoľou, prikazujúcou asketický život ako pustovníci, žiadne vychádzky, žiadne zbytočné debaty. Je to tak, i nie je. Cyprián bol totiž hierarchicky „len“ frátrom, t.j. s najnižším postavením v reholi. Táto pozícia mu dovoľovala chodiť po krajine, stretávať sa s ľuďmi. Byť užitočný ľuďom z okolia. Vybudoval široko ďaleko známu lekáreň, ktorá je najstaršiu v strednej Európe.
Aj keď sa tieto dva pojmy na prvý, neskúsený, pohľad môžu biť, dôvod bol prozaický. Cudzinci a pútnici hľadali útočisko v cudzom svete práve v kláštoroch. A keďže za druhým nádvorím kláštora vládol už iba „pokoj svätý“, pohostinnosť pocestným sa preukazovala práve v krčme pred kláštorom. A čo by to bol za nedeľný výlet, keby na jeho konci nebola dobrá, pohostinná krčma.
Panoramatický pohľad na Červený Kláštor
Cirkev na Slovensku a prenasledovanie počas komunizmu
Za 20 rokov od pádu komunizmu sa na Slovensku udiali rôzne udalosti a vystriedali sa rôzne situácie, v ktorých mala aj Cirkev rôzne postavenie a rôzne úlohy. Najprv musím poukázať na to, že Slovensko bolo v rámci Československej republiky a sovietskeho tábora podrobené veľmi silnej ateizácii. Možno niečo menej ako Albánsko, Bulharsko a Rumunsko. Azda rovnako, ako v Maďarsku. Niektoré diecézy boli 40 rokov bez biskupa, ako napr. moja diecéza. Gréckokatolícka cirkev bola vyhlásená za pravoslávnu. Oživená bola až v r. l968. Jej majetok, kostoly a farské budovy, však užívali aj naďalej pravoslávni.
Je dôležité povedať, že Československo bolo uzavreté hrubou železnou oponou, nikto nesmel mať kontakty so Svätou stolicou. Najprísnejšie to bolo v päťdesiatych rokoch 20. stor. Biskupi mohli to robiť veľmi obmedzene a všetko bolo štátnymi orgánmi kontrolované. Kontakty sa týkali predovšetkým liturgického života. Pápežské dokumenty, ako sú dokumenty II. vatikánskeho koncilu, nový Kódex kanonického práva a encykliky, dostávali sa k nám cez Poľsko, v horách, kadiaľ ide štátna hranica. Koho prichytili, toho potrestali. Kňazovi vzali štátny súhlas na verejné účinkovanie, študenta teológie vylúčili zo štúdia, laika prepustili zo zamestnania a niekedy aj uväznili. Na severe Poľsko a na juhu Maďarsko boli pre nás skromné, ale dôležité zdroje informácií. Teológiu nikto nemohol študovať v zahraničí, iba na Teologickej fakulte v Bratislave.
Prečo toto všetko hovorím ako úvod? Lebo bez toho by sme nepochopili ďalšie, teda to, čo nasledovalo po páde komunizmu. Pád komunizmu bol veľkým prekvapením. Hoci sa to dalo predvídať, predsa sme si nemysleli, že to bude teraz a tak náhle. Komunistický systém sa zrútil, a nastala otázka: Čo ďalej? Nemali sme ani biskupov ani kresťanských politikov. Komunisti zväčša ostali na svojich miestach, a chytili sa iniciatívy. Keďže Cirkev začala voľne dýchať, mnohí si mysleli, že teraz Cirkev bude mať veľký vplyv v spoločnosti. Mnohí komunisti zrazu začali navštevovať bohoslužby. Kostoly boli vtedy preplnené. Začiatkom roka l990 boli obsadené všetky biskupské stolce. Biskupské vysviacky boli veľmi triumfálne, konali sa na štadiónoch a na námestiach. V prvých voľbách mali kresťanskí politici veľký úspech. Eufória však veľmi rýchle upadla. Realita bola iná. Komunisti sa zmenili na liberálov a nasadili kampaň proti kresťanským politikom a nepriamo aj proti Cirkvi. Kampaň sa niesla pod heslom: Nechceme čiernu totalitu! Ľud im uveril, lebo vedel, čo je to totalita. V ďalších voľbách už vyhrali liberáli.
Pre Cirkev a náboženský život vôbec považujem za najnebezpečnejšie masmédia, lebo sú v rukách liberálov. Tiesa nestávajú proti Cirkvi priamo, lebo by nemali úspech. Nebezpečnejšie je to, že v mysliach veriacich rozkladajú všeľudské i kresťanské hodnoty. Tri oblasti považujem za ohrozené: bioetickú, infoetickú a socioetickú. V bioetickej oblasti sa relativizuje hodnota ľudského života, manželstva a rodiny. Sexuálny život sa odcudzil Božiemu zámeru a zredukoval sa iba na zážitok bez nejakého hlbšieho významu. Potrat a asistovaná reprodukcia sa stali akceptovateľnými spôsobmi riešenia niektorých ľudských problémov. V oblasti infoetiky sa nerešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby, právo človeka na česť, na osobné tajomstvo a na súkromný život. V oblasti socioetiky sa nerešpektuje spravodlivosť. Zisk sa stal cieľom všetkého snaženia bez ohľadu na práva iných.
Takto zmýšľajúcim ľuďom sa ťažko hovorí o duchovných veciach a o Božom kráľovstve. Večný život je v nedohľadne a z pekla sa vysmievajú. Hriech sa stal neznámym pojmom. Ľudia ho neberú vážne. Uvedomujeme si, že treba nový spôsob apoštolátu. Katolícka Cirkev na Slovensku má vlastné rádio: Radio Lumen. Je počuteľné už na celom Slovensku. Má veľa poslucháčov. Rozbieha sa aj vlastná televízia, TV LUX.
Za podstatné v apoštoláte však považujem spoločenstvá, ktoré poskytujú bezprostredné kontakty s ľuďmi. Veľmi dobre sa osvedčili miestne noviny, farské listy. Tie čítajú aj tí, ktorí nechodia do kostola a tak sa tam dá povedať veľmi mnoho a prebúdzať duše zo spánku. Inak Cirkev na Slovensku požíva slobodu. Štátna moc nezasahuje do jej činnosti. Je však na štáte finančne závislá. Cirkevné školy financuje štát a kňazi dostávajú od štátu finančnú podporu, hoci relatívne malú. Štátna moc, hoci demokraticky zvolená, je zväčša v rukách liberálov. Strana kresťanských demokratov máva vo voľbách iba 7-8 %. Kresťania v iných stranách sa síce deklarujú za kresťanov-katolíkov, ale v parlamente sa správajú liberálne.
Cirkev má však aj nádej. Veľmi mnohí, najmä mladí, sa organizujú v spoločenstvách. Máme cirkevné školy, asi l20 na celom Slovensku a jednu katolícku univerzitu, kde študuje asi 7 tisíc študentov. Máme ešte dosť dobrý počet kňazských povolaní, ale má klesajúcu tendenciu. Ženské rehole majú povolaní veľmi málo.
Kardinál Ján Chryzostom Korec
Kardinál Ján Chryzostom Korec bol biskup tajnej cirkvi na Slovensku. Kňazskú vysviacku prijal tajne v Rožňave 1. októbra 1950 z rúk biskupa Roberta Pobožného. Ako 27. ročného ho biskup Pavol Hnilica konsekroval na biskupa v Bratislave 24. augusta 1951. O deväť rokov ho zatkli a odsúdili pre vlastizradu na 12 rokov väzenia. Nasledoval Leopoldov, Ilava, Valdice. Z väzenia ho prepustili až v 68.
Po prepustení z väzenia až do dôchodku v roku 1984 pracoval napriek zdravotným ťažkostiam ako robotník. Po revolúcii sa stal rektorom bratislavského seminára a Ján Pavol II. ho vymenoval za biskupa do Nitry. 28. júna 1991 ho menoval za kardinála a pridelil mu titulárny kostol sv. Fabiána a Venancia v Ríme.
Knižná tvorba J. Ch. Korca predstavuje vyše 80 titulov kníh. Za pevné postoje mu udelili viaceré čestné doktoráty, napr. Notre Dame Indiana v USA, Univerzita v Bridgeport v USA, Katolícka univerzita vo Washinghtone, a iné.
Ján Korec sa narodil 22. januára 1924 v Bošanoch. Vstúpil 15. septembra 1939 v Ružomberku. Študent zmaturoval na Gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Na nátlak štátnej moci odišiel do civilného života. Tajne vysvätil aj za biskupa. Udelených pre obdobie komunistického teroru pápežom Piom XII. Predstaviteľov tzv. tajnej či podzemnej cirkvi. Rozsiahlu pastoračnú činnosť. Istého roku ho odsúdili na 12 rokov väzenia. Na osobitnej audiencii Korca 8. júla 1969 prijal pápež Pavol VI. daroval mu biskupské insígnie. Rektorom Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Diecézneho biskupa. 16. júla 2005. Ján Pavol II. V roku 1993 mu udelili francúzske vyznamenanie Rad Čestnej légie. Ľudovíta Štúra I.
Kováča. Štátne vyznamenanie Rad Andreja Hlinku I. V rozvoji (všetky 1987). „Povzneste sa nad túto skorumpovanú generáciu. Pápež Pavol VI.
Biskup Korec opustil najprísnejšie väzenie vo Valdiciach u Jičína na začiatku roku 1968, poslední náboženskí väzni opustili väzenie až 8. mája 1968. Boli to katolícki kňazi Alojz Litva a Vojtech Reiner a evanjelický kňaz Ján Juráš.
November 1989
November 1989 som prežil ako vojak základnej služby. Boli sme poslední, ktorí si odkrútili celé dva roky. V napätí sme cítili, že čosi sa láme. Cenzurované správy vmédiách sme sledovali pomedzi riadky. Bol som v pracovnom tábore vojenského útvaru v Leviciach. Pracoval som ako montér na stavbe jadrovej elektrárne v Mochovciach. Za dva roky som na vkladnej knižke mal zarobených 4200 Kčs.
V jedálni, kde sa stravovalo množstvo robotníkov sa koncom leta 89 vytvorilo akési fórum, kde niektorí odvážlivci rečnili. Mali sme inštinktívny strach, ktorý komunizmus 40 rokov infikoval, ale zároveň sme cítili akúsi vzpruhu, že čosi prichádza. Istý parťák odvážne rečnil proti komunizmu a „ľudovým milíciám“ To nie sú ľudové milície, to sú komunistické milície“, ohnivo kázal. Ľuďom sa postupne otvárali oči. Z Mochoviec do Levíc sme cestovali poschodovou vlakovou súpravou. V nej mohlo byť okolo tisíc vojakov. Pri presune zo stanice do kasární sme šli cez mesto a tam sme boli v mase nekontrolovate ľní a po 17. Novembri, keď bola vlna naštartovaná, mnoho vojakov začalo impulzívne kričať heslá, sloboda, preč s boľševizmom. Po príchode do útvaru sme inštinktívne zmækli. Politruk dal nastúpiť útvar na politické školenie. Jeho prejav sa niesol v absurdite komunistick ých fráz typu: „súdruhovia, naša strana prechádza skúškou, ale ako vždy, ona touto skúškou prejde“. Odpoveďou bolo posmešné skandovanie na naprogramovaného dôstojníka, telesne silného, duševne chybného. Pripadal mi ako bohatý, arogantn ý, sebavedomý pasažier na Titanicu , ktorý tvrdil že loď sa nepotopí, lebo je veľká, hoci jej osud bol spečatený.
Nadšenie Novembra však rýchlo vyprchalo, bola to akási úľava, ošiaľ. Fundamentálni komunisti ostali, líšky odhodili stranícke legitimácie, vstúpili do kostolov pred strachom z „obesenia“. Rýchle sa pretransformovali na ľudí „demokracie“. Komunistom sa vlastne nič nestalo. Šli ďalej ako bezcharakterní ľudia za svojím prospechom. Napriek výhodám socializmu sociálnej istoty, ľudia rýchlo zabudli, aká beštia a obluda je komunizmus. Bol založený na strachu a udávaní, neslobode. Treba však zdôrazniť, že bol dlho umelo udržiavaný aj ekonomicky. Môžem to dosvedčiť zvlastnej skúsenosti, keď som vyše päť rokov pracoval ako robotník vo výrobe. Zamestnanosť sa udržiavala tak, že povedzme k piatim ľuďom na výrobnej linke dali ďalšieho.
tags: #najprisnejsia #rehola #zeny