Germánska mytológia a náboženstvo predstavujú súhrn nábožensko-mytologických predstáv germánskych kmeňov. Ich základom bol polyteizmus, ktorý sa vyvíjal od prvopočiatočnej mágie až po zložitý nábožensko-mytologický systém s prepracovanou kozmogóniou a kozmológiou.
Medzi najvýznamnejšie božstvá germánskeho panteónu patril Odin, boh búrky, bojovníkov, mŕtvych, básnickej inšpirácie a mágie. Bol považovaný za najvyššieho boha zo skupiny Asov, ktorých sídlom bol Asgard.
Odin na drevoreze z roku 1882
Pramene poznania germánskej mytológie
Prvé zmienky o mytológii západných Germánov poskytuje Tacitov spis O pôvode, polohe, mravoch a národoch Germánov (Germania, 98 n. l.), ktorého súčasťou je aj antropogonický mýtus o vzniku Germánov. Informácie o náboženstve Germánov prinášajú aj Caesarove Zápisky o vojne v Galii, Strabónova Geografia, ako aj neskoršie stredoveké diela.
Najvýznamnejším prameňom poznania germánskej mytológie a náboženstva sú literárne pamiatky zachytávajúce škandinávsku (severskú), najmä islandskú mytológiu, napr. ságy (Sága o Ynglingovcoch, Sága o Egilovi, rodové ságy), skaldská poézia a predovšetkým Staršia a Mladšia Edda. Rozsiahle informácie poskytujú aj západogermánske (kontinentálne) literárne pamiatky z kresťanského obdobia inšpirované starými germánskymi povesťami, napr. staroanglický hrdinský epos Beowulf a kronika Gesta Danorum od Saxóna Grammatica, ako i oslavné piesne na bohov a hrdinov (Pieseň o Nibelungoch, Pieseň o Hildebrandovi).
Mytologické námety, ktoré inšpirovali stredovekú literatúru germánskych národov, boli neskôr potlačené antickou a kresťanskou literárnou tradíciou a znovuobjavené v 18. a 19. stor.
Vývoj germánskeho náboženstva
Islandské ságy rozprávajú o vzniku a usporiadaní sveta, o jeho postupnom zhoršovaní až po konečný súboj bohov (boj dobra a zla) v tzv. ragnaröku (súmraku bohov); po zničení starého sveta požiarom vznikne nový, čistý svet.
Podľa mytologických predstáv bohovia vytvorili (resp. vyzdvihli z vôd mora) Zem - ríšu ľudí, Midgard (v jej centre stojí strom Yggdrasil, tvoriaci os sveta a kozmu), ďalej Slnko, Mesiac, hviezdy i prvých dvoch ľudí a na nebi sídla bohov, ktorí sa delili na dve skupiny: vanov (staršie pokolenie) a asov (mladšie pokolenie).
Vanovia boli najmä ochranné božstvá a bohovia plodnosti a rastu. Patrili k nim boh mora, vetra a ohňa, ochranca moreplavcov a rybárov, praotec pokolenia vanov Njörd, jeho sestra (resp. manželka), pramatka vanov, bohyňa zeme, plodnosti a rastu Nerthus, ich deti - boh plodnosti Frey a bohyňa plodnosti Freya a i. Vanovia bojovali o vládu nad svetom s asmi (najmä bohovia vojny, ochranné božstvá domu a rodiny, ich sídlom je Asgard); po skončení bojov boli niektorí z vanov prijatí medzi dominantných asov.
K celkovému obrazu sveta rozdeleného na podsvetie, pozemský a nadzemský svet patrili ešte obri (často sú to otcovia alebo matky bohov), trpaslíci, napr. Fafni, vlk Fenrir a ďalšie vlčie, dračie, resp. hadie bytosti, vládkyňa ríše mŕtvych - bohyňa podsvetia Hel, valkýry sprevádzajúce mŕtvych hrdinských bojovníkov do raja hrdinov (Valhala) a i. Osobitné postavenie v panteóne mali dobrý boh svetla a jari Balder a jeho protipól - úkladný boh ohňa Loki.
Odinove atribúty a funkcie
Najvyšší germánsky boh Wodanaz (Odin) Rimanom pripomínal ich boha Merkúra, ktorý síce patril k dôležitým bohom, ale nebol najvýznamnejším. Odin bol vládcom Asgardu a bohom vojny, mágie, poézie a múdrosti. Bol zobrazovaný ako jednooký starec s dlhou bradou, často jazdiaci na osemnohom koni menom Sleipnir.
Odin bol uctievaný pre svoju múdrosť a moc, a bol považovaný za ochrancu bojovníkov. Padlí bojovníci boli odnášaní valkýrami do Valhally, Odinovej siene, kde sa pripravovali na Ragnarök, záverečnú bitku medzi bohmi a silami chaosu.
Odin sa obetoval za ľudstvo, aby získal magické runy. Pre vyššiu vedomosť bol schopný obetovať čokoľvek, dokonca aj svoje oko. Mnohí sa domnievajú, že Odin je jeden a ten istý boh ako keltský Lugus. Následne mohol nastať prienik s Merkúrom vplyvom rozširovania keltských rituálov do germánskej kultúry.
Odin umiera počas Ragnaroku - konca sveta.
Aby sa odlíšili germánski bohovia skrývajúci sa pod rímskymi menami od rímskych, ale aj keltských bohov, dostávali na nápisoch prívlastok, napríklad Mercurius Cimbrianus, teda „germánsky Merkúr“ (podľa kmeňa Kimbrov), alebo Mars Thingsus, teda Mars Snemovný, pričom Thingsus je prívlastok odvodený z jazyka Germánov.
Germánskym bohom a bohyniam Rimania ponechali ich germánske mená len vtedy, ak nenašli ich rímsky ekvivalent. V týchto prípadoch takmer vždy išlo o menšie kmeňové alebo lokálne božstvá.
Rímska interpretácia je dodnes zachovaná v názvoch dní týždňa v germánskych jazykoch, ktoré spolu s prevzatím sedemdňového týždňa vznikli prekladom latinských názvov pravdepodobne už v 2. alebo 3. storočí.
CELÝ príbeh severskej mytológie vysvetlený | Najlepší animovaný dokumentárny seriál o severskej mytológii
Náboženské praktiky a vplyv kresťanstva
Podľa antických prameňov Germáni poznali funkciu kňaza, kultové obrady mohol vykonávať aj náčelník, ktorý spoločne s kmeňom prinášal obetiny (nádoby, mince, kovové predmety, zbrane, zvieratá; známe sú aj ľudské obete) na obetné miesta (pramene, studne, rieky aj špeciálne obetné šachty a pod.); svätyne sa stavali zriedkavo. Zobrazením bohov boli najčastejšie jednoduché drevené idoly. Veľký význam v náboženskej praxi malo veštenie (zo stromov, z koní, letu vtákov a i.), významnými veštkyňami boli ženy.
Od konca rímskej doby a v období sťahovania národov prenikalo medzi germánske kmene kresťanstvo, k východným Germánom predovšetkým arianizmus, do Franskej ríše od polovice 5. stor. západné kresťanstvo.
Mená germánskych bohov sa zachovali v dodnes používaných názvoch jednotlivých dní týždňa, ktoré im boli pôvodne zasvätené.
Germánske dni týždňa a ich pôvod
V prvých troch storočiach nášho letopočtu bol zvlášť medzi porýnskymi Germánmi rozšírený kult regionálnych, lokálnych, kmeňových či rodových ochranných bohýň, ktorý sa dnes označuje ako kult matiek podľa toho, že autori votívnych nápisov na kameni a keramike ich venovali „matkám“.
Dôležitým prameňom k náboženstvu Germánov sú tiež práce kresťanských autorov, ktorí však boli voči pohanstvu zaujatí. O uctievaní „modiel“, stromov, prameňov, démonov, bohoslužbách, tancoch, piesňach a veštení písali takmer vždy len v súvislosti s potláčaním germánskej viery a kultu. Ničenie germánskych svätýň horlivými misionármi, biskupmi a kresťanskými kráľmi bolo záslužným činnom hodným nasledovania.
Nepriamym svedectvom niekdajšej pohanskej svätyne, hája, prameňa alebo kopca sú kresťanské kostoly, kaplnky, modlitebne alebo kláštory, ktoré na týchto miestach vznikli práve preto, aby prekryli pôvodný kult a znemožnili tak miestnemu obyvateľstvu vykonávať obrady a prinášať obety starým bohom.
tags: #najvyssi #boh #germanskej #mytologie