August je obľúbeným mesiacom všetkých pracujúcich, ktorí si často v lete doprajú odpočinok, ale tiež významným časom pre kresťanov. 15. augusta si totiž pripomínajú Nanebovzatie Panny Márie. Jedná sa o mariánsky sviatok, ktorý je v niektorých kresťanských cirkvách považovaný za vôbec najdôležitejšiu udalosť z celého roka.
Východné cirkvi Pannu Máriu oslavujú o pár dní neskôr, a to 28. augusta. Odkedy vlastne kresťania sviatok oslavujú? A prečo práve tejto udalosti prikladal svätý pápež Ján Pavol II. mimoriadny význam?
História a vývoj sviatku
História osláv Nanebovzatia Panny Márie nás zavedie do Jeruzalema. Práve tu tradícia osláv v 5. storočí vznikla. O storočie neskôr sa oslavy rozšírili do celého sveta a v 7. storočí tiež do Ríma. Nanebovzatie Panny Márie je tak od tých čias obľúbeným a najčastejším titulom mariánskych kostolov.
Viera v Nanebovzatie Panny Márie bola povýšená na dogmu až oveľa neskôr. Konkrétne tak urobil pápež Pius XII.
Už prví kresťania vyznávali vieru v Máriino nanebovzatie. Nikdy sa nehovorilo o relikviách, pozostatkoch jej tela. V Jeruzaleme na vrchu Sion je Chrám usnutia Panny Márie. Podľa tradície na tomto mieste bol dom, v ktorom žila aj dokončila svoj pozemský život Panna Mária. Cirkevní otcovia nazývajú smrť Bohorodičky usnutím.
Pochovaná bola v údolí Cedron a nad jej hrobom stojí Bazilika Nanebovzatia. Hrob je prázdny, otvorený, lebo Mária bola vzatá do neba.
Do tohto obdobia spadajú i korene sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Slávil sa ako najväčší mariánsky sviatok tak na Východe, ako aj na Západe. Najstaršie dielo, ktoré hovorí o nanebovzatí Panny Márie je dielo, ktoré pochádza z gréckej jazykovej oblasti: O smrti sv. Panny - De obitu S. Dominae.
Byzantský cisár Mauritius (588 - 602) ho ustanovil za štátny sviatok v celej svojej ríši na 15. augusta, aby tak zatienil starú orientálnu slávnosť vinobrania, ktorá si uchovávala mnohé pohanské prvky. Západná cirkev ho slávila najskôr v Galii (dnešné Francúzsko) v 7. storočí, a to 18. januára. Aj vo Vizigótskom kráľovstve (dnešné Španielsko) sa slávil už v 7. storočí, ale 16. augusta.
V Ríme ustanovil tento sviatok pápež Sergius I. (687 - 701). Zo začiatku mal titul Natale sanctae Mariae (Narodenie Panny Márie pre nebo), ale už rímske sakramentáre Gelasianum a Gregorianum pochádzajúce zo 6. - 8. storočia ho nazývajú Assumptio beatae Mariae Virginis (Nanebovzatie preblahoslavenej Márie Panny).
Sergius zaviedol aj slávnostnú sviečkovú procesiu ulicami Ríma v predvečer sviatku, ktorá sa slávnostne končila v starobylej Bazilike Santa Maria Maggiore.
Sviatok sa slávil s takou úctou a slávnostnosťou, že pápež Mikuláš I. ho vo svojich Inštrukciách Bulharom dáva na úroveň Vianoc, Veľkej noci a Turíc.
Ústnu tradíciu viery o nanebovzatí začali čoskoro hlbšie vysvetľovať tak východní, ako aj západní cirkevní otcovia. Gregor, biskup v Tours, už v 6. storočí jasne zdôrazňuje Máriino telesné nanebovzatie. Túto náuku horlivo hlásal i sv. Ján Damascénsky (675 - 749).
Sv. Tomáš Akvinský hovoril, že Panne Márii patrí zvláštna úcta hyperduliae - nadúcta. Odôvodnenie a závery teológov o telesnom nanebovzatí Bohorodičky zhrnul a rozširoval sv. Peter Kanízius (1521 - 1597).
Počas zasadnutia Prvého vatikánskeho koncilu (8. december 1869 - prerušený 20. októbra 1870) v roku 1870 dvestoštyri biskupov žiadalo pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu (článok viery), že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Vtedy sa to nestalo.
Aj keď bol (vo forme súčasného ponímania dogmy) vyhlásený až v roku 1950, predsa však patrilo uvažovanie o Máriinej smrti k obsahom liturgických slávení už od 6. storočia. Keďže Biblia o tejto skutočnosti nehovorí, otváral sa priestor mnohým rozprávaniam a úvahám, ktoré literárne krásne i ľudovo zobrazujú posledné chvíle Ježišovej Matky. Smerujú však vždy k základnému kresťanskému presvedčeniu, že s Máriou sa udialo to, čo pri vzkriesení mŕtvych čaká všetkých ľudí.
Nanebovzatie Panny Márie od Tiziana
Vyhlásenie dogmy o Nanebovzatí Panny Márie
Nepretržitá tradícia viery, ako aj liturgická tradícia a súhlasný postoj biskupov celej Cirkvi umožnili až pápežovi Piovi XII., aby zaviazal všetkých kresťanov vo svedomí prijať vieru v nanebovzatie Panny Márie. Urobil tak 1. novembra 1950 apoštolskou konštitúciou Munificentissimus Deus (Najštedrejší Boh), ktorou vyhlásil dogmu o Nanebovzatí Panny Márie.
Nanebovzatie Panny Márie je tajomstvo, v ktoré máme veriť. Uvádzajú sa tri vieroučné dôvody na základe učenia apoštolov (Rim 5,8; 1 Kor 15,24; Hebr 2,14), podľa ktorého triumf Krista nad diablom predpovedaný v raji spočíva v trojitom víťazstve - nad hriechom, žiadostivosťou a smrťou.
Panna Mária má účasť na tomto triumfe podľa Božej predpovede v raji. „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3,15) Kristus zostal neporušený na tele, vstal zmŕtvych, a tak právom môžeme hovoriť, že aj Panna Mária bola vzkriesená a oslávená aj so svojím telom.
V tomto dokumente pápež vysvetlil pojem Nanebovzatie Panny Márie, aby veriaci nemali nejasnosti v chápaní tejto pravdy viery. Pápež vyhlásil: „Nepoškvrnená Bohorodička, vždy Panenská Bohorodička Mária, bola po zavŕšení pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“
Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) definuje Nanebovzatie Panny Márie takto (b. 966): „Napokon bola Nepoškvrnená Panna, ochránená od každého dedičného hriechu, po zavŕšení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa plnšie pripodobnila svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou.“ Nanebovzatá Panna Mária je predobrazom vzkriesenia, ktoré čaká všetkých ľudí.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (b. 974) učí: „Panna Mária bola vzatá do neba s telom a dušou, a tak už má účasť na sláve svojho Syna, na vzkriesení tela.
Teologický význam
Každá mariologická úvaha v starovekom kresťanstve bola výslovne kristocentrická. Nejestvovala žiadna reflexia o Márii, ktorá by nevychádzala z kristológie a v nej by sa rovnako aj nekončila. Podobne kristocentrická bola celá mariánska devocionálna tradícia.
Prvé vážnejšie mariologické úvahy začínajú na koncile v Efeze (431), kde ide hlavne o pravé Kristovo božstvo a človečenstvo. Mária porodila pravého Boha a pravého človeka - zaznieva vtedy z úst koncilových otcov. Odvtedy ju tradícia nazýva Bohorodičkou.
Táto výpoveď Starého zákona sa prenáša aj do novozákonného presvedčenia viery: Kristus vstáva z mŕtvych celý (s telom). V starovekých kázňach a katechézach išli tieto mariologické úvahy tematicky ešte ďalej a hovorili o nemožnosti, aby Máriino telo - ako chrám Kristovho tela - prepadlo rozkladu.
Na kresťanskom Západe podobné mariologické uvažovania mali charakter skôr dogmatický, špekulatívny a filozofický. Ak teda východný kresťan hovorí o Nanebovzatí (Usnutí) Panny Márie, ide to oslavovať. Zatiaľ čo pre prvého je Nanebovzatá Panna Mária pravdivá doxológia, ktorú treba osláviť, pre druhého je to dogmatické vyjadrenie, ktoré treba zdôvodniť, dokázať a zadefinovať. A práve v tomto duchu akéhosi „teologického empirizmu“ sa vyvíja západný spôsob mariologického reflektovania.
Aj tu sa argumenty podobajú tým z východnej tradície, i keď sú spôsobom uvažovania komplikovanejšie. Niektorí západní otcovia používajú paralelu starej a novej Evy. Zatiaľ čo stará Eva je po smrti pre svoj hriech potrestaná rozkladom svojho tela, nová Eva - Mária je pre svoj súhlas k úlohe Bohorodičky uchránená od takéhoto údelu.
V súvislosti so sviatkom Nanebovzatia je dobré všimnúť si čítania, ktoré v tento deň ponúka liturgia. Slávnosť už v sebe tradične obsahuje perikopu zo Zjavenia apoštola Jána o kozmickej žene, odetej slnkom, a pod jej nohami je mesiac. Tento pozoruhodný obraz, pochádzajúci z 1. V tradícii biblických interpretácií prvých dvanásť storočí po Kristovi predstavuje spomínaná žena novozákonný Boží ľud prenasledovaný drakom - Rímom, ktorý ho ženie do púšte. V druhom tisícročí nastupuje interpretácia s mariologickou tendenciou. Spomínaná žena nesie Máriine črty, a preto sa tento obraz z Jánovej Apokalypsy stal súčasťou liturgie slávnosti Nanebovzatia. Žena, v tomto prípade predstavujúca Máriu, nepodlieha zlobe ani rozkladu.
Mária nie je cestou, ale veľkým znamením na ceste. Všetky Máriine cesty vedú ku Kristovi. Mária nie je sama zo seba, je celá z Krista.
Lukáš nám vo svojom texte síce ponúka vznešenú a dokonale prepracovanú „mariológiu“, predsa však nám evanjeliá vo svojom celistvom obraze predstavujú Máriu v inej podobe ako spomínaný apokalyptický výjav. Aj keď je Mária v interpretácii Jánovho videnia vznešená žena, odetá slnkom, vládnuca nad mesiacom a hviezdami, v evanjeliových obrazoch je obyčajná židovská deva z Nazareta, vystavená silnej patriarchálnej spoločnosti a bezpráviu žien (porov. Mt 1, 19). Napriek tomu nemusíme vidieť veľký rozpor medzi Nanebovzatou na jednej strane, ktorá je vládkyňou nad kozmom, a dievčaťom z Nazareta na strane druhej. Pozoruhodný je zámer obidvoch čítaní, a to ukázať, že ide o tú istú ženu: jednoduchá žena sa v Bohu stáva vládkyňou nad všetkým.
Zrejme aj preto text evanjelia ponúka Magnifikat - obrat v postavení chudobných. Práve ono je hlavným posolstvom, že Božia náklonnosť a spolupatričnosť patrí slabým, bezmocným a chudobným.
Snaha pápeža Pia XII. vyhlásiť v roku 1950 túto starokresťanskú výpoveď za dogmu v novodobom ponímaní mala aj iné dejinné motívy, ktoré úzko súviseli s vtedy sa končiacou druhou svetovou vojnou. Práve tento šok z neľudskosti bol rovnako silným motívom pre vtedajšieho pontifika, aby opäť povýšil to, čo vojna tak kruto ponížila. Ľudské telo sa stalo masou, číslom, kusom i pokusom. Toto zohavené a ponížené ľudské telo Boh povyšuje, objíma a prijíma k sebe. Je tak dokonalým vyjadrením Božieho milovania človeka v tele a s telom. A napokon je sviatok Assumptio rehabilitáciou ľudskej telesnosti.
Kresťanstvo sa už od 2. storočia konfrontuje s vplyvmi platonizmu a neskôr neoplatonizmu, kde milosť stojí nad slobodou a duch nad telom. Problémom nie je samotná hierarchia hodnôt, ale skôr ich nevyvážené používanie. Aj keď boli oficiálnymi koncilmi opakovane odsúdené, predsa sa nedá poprieť ich viac alebo menej skrytý vplyv (dokonca aj dnes). Všeobecne spôsobovali, že v niektorých spiritualitách sa udomácnilo vedomé či podvedomé popieranie tela a telesnosti.
Už sme však spomenuli, že kresťanstvo je kontinuitou starozákonnej antropológie, ktorá chápe človeka nie ako hierarchiu, ale ako jednotu telesného a duchovného. Sviatok Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie nám ukazuje, že Boh prijíma celého človeka. Máriino prijatie do neba (nanebovzatie) je silnou antropologickou výpoveďou, lebo v Márii je prijaté a pozdvihnuté celé ľudstvo.
Dnes, 15. augusta slávi Katolícka cirkev sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Je to deň, kedy si uctievame deň, kedy sa skončil pozemský život Panny Márie. Aj napriek tomu, že tento sviatok je pomerne mladý, už ranná Cirkev si uctievala tajomstvo tohto dňa.
Katolícka cirkev učí, že Panna Mária bola po svojej smrti vzatá do neba telom a dušou. Toto učenie je dogmou a teda je ňou viazaný každý pokrstený katolík.
Podľa zmienky z Chalcedónskeho koncilu konaného v roku 451, svätý Ján z Damasku uviedol, že vtedajší rímsky cisár požiadal o vydanie tela Panny Márie. Podľa tejto správy svätý Juvenal, vtedajší biskup Jeruzalema, odpísal cisárovi, že “Panna Mária zomrela v prítomnosti apoštolov. Jej hrob však sv. Tomáš našiel prázdny potom, čo ho otvoril, z čoho apoštoli skonštatovali, že Panna Mária bola vzatá do neba.”
Okolo ôsmeho storočia pápež Adrian začal pri oslave tohto dňa používať pojem Nanebovzatie Márie. Viera v Nanebovzatie Panny Márie bola všeobecne uznávanou tradíciou a predmetom meditácii v Cirkvi, dogma o nanebovzatí však bola prijatá až v 20 storočí.
V roku 1950 pápež Pius XII. Prikázaný Sviatok Nanebovzatia Panny Márie je zo všetkých mariánskych sviatkov najstarší. Tradícia ho spomína už pred efezským snemom, ktorý bol v roku 431. Slávil sa aj v najstarších východných cirkvách - v arménskej i etiópskej.
Postupom času sa šíril na celú Cirkev. Na Prvom vatikánskom sneme v roku 1870 dvestoštyri biskupov žiadalo pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu (článok viery), že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Vtedy sa to nestalo. Až v milostivom roku 1950, 1. novembra, vyhlásil pápež Pius XII. Nanebovzatie Panny Márie ako tajomstvo, v ktoré máme veriť.
Biskupi uvádzali tri vieroučné dôvody na základe učenia apoštolov (Rim 5,8; 1 Kor 15,24; Hebr 2,14), podľa ktorého triumf Krista nad diablom predpovedaný v raji spočíva v trojitom víťazstve - nad hriechom, žiadostivosťou a smrťou.
O mieste a čase smrti Panny Márie nemáme zaznamenané nič určité. Najstaršia literatúra, ktorá hovorí o Nanebovzatí, je grécke dielo De obitu S. Dominae (O smrti sv. Panny).
Tradične sa o mieste smrti Panny Márie zvykne hovoriť, že to bolo mesto Efez, kde pôsobil aj sv. Ján, apoštol, ktorému Kristus na kríži zveril svoju matku (Jn 19,25-27). Sv. Ján Damascénsky (P. G., I, 96) hovorí o tradícii jeruzalemskej cirkvi: „Sv. Juvenal, jeruzalemský biskup na chalcedónskom koncile (451) oznámil cisárovi Marciánovi a Pulcherii, ktorí si priali vlastniť telo Božej matky, že Mária zomrela v prítomnosti apoštolov; ale keď neskôr na žiadosť sv. Tomáša otvorili jej hrob, zistili, že je prázdny. Na základe toho apoštoli dospeli k presvedčeniu, že jej telo bolo vzaté do neba.“ Iná tradícia zase spomína, že zomrela vo veku sedemdesiatdva rokov bez bolesti.
Niektorí pochybovali, že zomrela, keďže nemala dedičný hriech, no na druhej strane ona sama podliehala následkom dedičného hriechu - cítila bolesť.
Nanebovzatie Panny Márie má pre nás veriacich veľký význam. Upevňuje nás v nádeji, že aj naše telá budú raz vzkriesené. Nebeská Matka nám vyprosuje mnoho milostí, aby sme tak ako ona boli vzkriesení na večnú slávu, aby sme prijali pozvanie jej Syna Ježiša Krista, ktorý každému z nás pripravil v nebi miesto (por.
Nanebovzatie Panny Márie v umení
Nanebovzatie Panny Márie inšpirovalo a stále inšpiruje celú radu umelcov. Téme bolo venované nespočetné množstvi mozaík, ikon, sôch a obrazov. Medzi najslávnejšie patrí napríklad dielo Petra Paula Rubensa z roku 1626 alebo oltárny obraz od španielskeho manýristu El Greca z roku 1577.
Nanebovzatie Panny Márie od El Greca
Často kladené otázky o Nanebovzatí Panny Márie
Dogma o Nanebovzatí Panny Márie bola prijatá až v 20. storočí, čo môže vyvolať množstvo nedorozumení. Preto by mal veriaci katolík poznať odpovede na najčastejšie kladené otázky a námietky v tejto problematike. Tajomstvo Nanebovzatia teda úzko súvisí s tajomstvom Nepoškvrneného počatia, ktoré ako článok viery slávnostne definoval pápež Pius IX. v roku 1854.
- Prečo bola Matka Božia vzatá do Neba?
Panna Mária nepodliehala nadvláde smrti z viacerých dôvodov. Pápež Pius XII. vo svojej slávnostnej formulácii tohto článku viery použil slovné spojenie „Panna Mária po skončení pozemského života”. Vyhol sa tak vyjadreniu o tom, či Panna Mária umrela a bola tak vzatá do neba s telom a dušou, alebo či bola priamo vzatá do nebeskej slávy. Mariánsku dogmu o Nanebovzatí (ako štvrtú v mariánskych dogmách) po dogmách o Máriinom božskom materstve, o jej večnom panenstve a o jej Nepoškvrnenom počatí vyhlásil Pius XII. 1. novembra 1950.
Teológovia až do prijatia dogmy o Nanebovzatí Panny Márie riešili túto otázku rôzne. Niektorí tvrdili, že aj Pán Ježiš zomrel na Kríži, po troch dňoch zmŕtvychvstal a Panna Mária preto išla rovnakou cestou. Iní však boli presvedčení, že Panna Mária neumrela, pretože bola uchránená od dedičného a každého osobného hriechu (dogma), preto nemohla umrieť.
- Musíme veriť v Nanebovzatie Panny Márie?
Áno, táto skutočnosť je dogmou svätej katolíckej viery, preto sa veriacim nedáva ako dobrovoľná (ako napríklad viera v súkromné zjavenie). Formálne bola dogma vyhlásená relatívne nedávno - pápežom Piom XII. 1. novembra 1950 v apoštolskej ústave Munificentissimus Deus: „… dôstojnosťou nášho Pána Ježiša Krista, svätých apoštolov Petra a Pavla vyhlasujeme, súdime a definujeme ako dogmu odhalenú Bohom: že Nepoškvrnená Matka Božia, vždy Panna Mária, bola po ukončení svojho pozemského života s telom a dušou prijatá do nebeskej slávy.“
- Verili katolíci v Nanebovzatie pred rokom 1950, ešte pred vyhlásením dogmy o Nanebovzatí Panny Márie?
V katolíckej Cirkvi žilo povedomie, že Pán Ježiš nenechal telo svojej matky na Zemi, ale ho oslávil a Pannu Máriu vzal do Neba. Presvätá Bohorodička Panna Mária dosiahla dokonalú a oslávenú telesnosť a ako individuálna osoba bola s telom i dušou vzatá do Neba. Toto učenie vyznáva katolícka, pravoslávna i časť Anglikánskej cirkvi.
Názory o Nanebovzatí Panny Márie sa začali objavovať už v 3. a 4.storočí. O tejto téme hovorili postupne mnohí svätci, napr. sv. Hieronymus, sv. Augustín, sv. Gregor z Tours, sv. Ján Damascénsky. Byzantský cisár Maurikius I. s prispením jeruzalemských mníchov sviatok Nanebovzatia Panny Márie určil na 15. august, v gréčtine sa sviatok nazýva koimésis - usnutie. Bezpečne doložený je tento sviatok už v liturgii pápeža Gelézia I. (492 - 496), počas pontifikátu pápeža Sergia I. (687 - 701) už išlo o jeden z najväčších sviatkov.
- Slávia sviatok Nanebovzatia Panny Márie iba rímski katolíci?
Nie, sviatok slávi aj pravoslávna cirkev, niektoré frakcie Anglikánskej cirkvi. Arméni začínajú nové obdobie liturgického roka slávením práve Nanebovzatím Panny Márie, v habešskej a etiópskej liturgii sa v mariánskych antifónach spieva „v tento deň (15. 8., pozn. red.) je telo Panny Márie, Matky Božej vzaté do Neba”.
Sviatok Nanebovzatia Panny Márie slávia aj Chaldejci, Sýrčania, Maroniti a Kopti.
- Zomrela teda Panna Mária pred Nanebovzatím, alebo nezomrela?
Ako už bolo spomenuté v úvode, odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Východné cirkvi nikdy neboli presvedčené o fyzickej smrti Panny Márie. Dogma pápeža Pia XII. sa nezmieňuje o smrti Panny Márie, ale sa v nej píše, že „po skončení pozemského života“ (expleto terrestris vitae cursu) bola Panna Mária vzatá do Neba s telom aj dušou. O Panne Márii sa pomerne často hovorí, že neumrela, ale usnula a v spánku bola s telom a dušou vzatá do Neba.
- Sú tvrdenia teológov v rozpore s vedeckými poznatkami medicíny, chémie alebo biológie? Ako sa k dogme stavia moderná veda?
Moderní vedci samozrejme neboli pri Nanebovzatí Panny Márie, takže žiaden výskum vykonať nemohli. V poslednej dobe však vedci objavili určitú zvláštnosť, ktorá má pomenovanie ako mikrochimérizmus. Niektoré bunky žijú v tele hostiteľa, aj keď sú už definitívne úplne oddelené od hostiteľa. Každé dieťa navždy zanecháva v tele matky mikroskopický kúsok seba samého.
Čo z toho možno vyvodiť? Kristus bol dokonalý Bohočlovek, ktorý prebýval pred svojím narodením v tele Panny Márie. Dogma katolíckej Cirkvi (§ 491) o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ktorú v roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX. vyznáva: „Preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.“ A tu nastupujú teológovia. Keďže sa Kristovo telo nemohlo rozpadnúť, kvôli mikrochimérizmu sa nemohlo rozpadnúť ani telo Panny Márie. Navyše Panna Mária bola uchránená od každého hriechu, takže umrieť nemohla, pretože smrť je následkom hriechu.
Katechizmus katolíckej Cirkvi vo svojom § 402 hovorí: Do Adamovho hriechu boli zatiahnutí všetci ľudia. Sv. Pavol hovorí: „Neposlušnosťou jedného človeka sa všetci stali hriešnikmi. Ako skrze jedného človeka vstúpil do sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.” (Rim 5,12)
Svätý Pavol však aj dodáva: „Ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného (Krista) priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život.“ (Rim 5,18)
Moderná veda a teológia kráčajú ruku v ruke. Panna Mária bola uchránená dedičného a každého hriechu, teda nemusela byť potrestaná smrťou. Keďže telo Panny Márie aj po narodení Pána Ježiša (mikrochimérizmus) obsahovalo jeho mikroskopické čiastky, nemohlo ostať na zemi, preto je logické, že Panna Mária sa musela pripojiť po skončení svojho života hneď ku Kristovi v nebeskej ríši Nanebovzatím.
- Prečo sa na sviatok Nanebovzatia Panny Márie požehnávajú kvety a bylinky?
Keď Panna Mária ukončila svoju pozemskú púť, apoštoli a veriaci, ktorí ju poznali a žili v jej blízkosti našli na mieste jej odpočinku kvety s nádhernou vôňou. Ustálila sa tradícia, že byliny, zasvätené v tento deň prostredníctvom Panny Márie majú veľkú uzdravovaciu silu a dokážu chrániť pred chorobami.
V minulosti roľníci 15. augusta ďakovali Bohu za úrodu a obilie na svojich poliach.
tags: #nanebovstupenie #panny #marie #sviatok