Výraz "Naozaj Boh je medzi vami!" zaznieva v Biblii ako mocné vyhlásenie prítomnosti a pôsobenia Boha v životoch ľudí. Tento článok sa zameriava na rozbor tohto významného posolstva, pričom sa dotýka tém lásky, duchovných darov a spravodlivosti.
Svätá Trojica symbolizuje dokonalú lásku a jednotu Boha.
Božia láska ako základ
Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. Vyjadrenie „Boh je láska“ ukazuje najhlbším spôsobom, kto je Boh a aký je. Láska nie je len jeho vlastnosťou - On sám je láska. Boh je láska a všetko stvoril z lásky. Keď pozorujeme prírodu, vidíme obdivuhodnú krásu, rozmanitosť a poriadok. Celý vesmír je dokonale stvorený až do najmenšieho detailu. Všetko je usporiadané a premyslené. Vrcholom Božieho stvoriteľského diela je človek. A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.
Vyššie citované biblické miesta ukazujú, že Boh nám dáva dar života. Stará sa o nás, je voči nám milosrdný, ponúka nám vzťah, a tak s nami zdieľa svoju lásku. Všetko jeho konanie voči nám a celému stvoreniu je láska. Božia láska je „stelesnená“ v Božej bytosti - vo vzťahu medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Tento vzťah je jedinečný a dokonalý a prejavuje sa v nezištnom vzájomnom dávaní. Boh chce pre nás to najlepšie a všetko stvoril tak, aby nás pritiahol k sebe - k svojej láske. Boh nám skrze svoju lásku dáva sám seba. Jeho odovzdanosť voči nám ukazuje, že zmyslom nášho života je poznávať Božiu lásku a opätovať ju. Preto nás stvoril.
Ľudia hľadajú lásku rozličnými spôsobmi. Byť milovaným, váženým, prijatým a cteným je pre väčšinu ľudí najvyšším cieľom v živote. Keď ľudia Boha nepoznajú, vedome či nevedome sa snažia nájsť svoju identitu a hodnotu v tom, čo robia a ako ich druhí prijímajú. Tí, u ktorých hľadajú prijatie, sa potom nespravodlivo dostávajú do pozície, ktorá v skutočnosti patrí len Bohu. Takýto spôsob „lásky“ je egoistický, berie ľuďom slobodu vo vzťahoch a môže viesť k napätiam a sklamaniam. Aj keby sme boli dokonalí, nikdy nebudeme schopní naplniť najhlbšiu túžbu človeka - byť dokonale milovaný. Jedine Boh môže dať človeku jeho pravú hodnotu a identitu, pretože len on je zdrojom lásky. Teda, našu túžbu byť dokonale milovaní môže naplniť iba Boh.
Božia láska nás robí schopnými milovať bez toho, aby sme niečo očakávali naspäť. Milovať môžeme nezávisle na tom, ako sa cítime. Láska je slobodná od sebeckých túžob, nehľadá uznanie od druhých ľudí a nevolí si jednoduchšiu cestu. Vo vzťahoch založených na Božej láske človek nepotrebuje hľadať žiadne prijatie, uznanie alebo naplnenie svojich túžob, pretože Boh mu dáva to, čo skutočne potrebuje. Stvorenie a bytosť človeka sú veľkým svedectvom o Božej láske. Najväčším svedectvom jeho lásky však je, že k nám poslal svojho Syna. Boh k nám prišiel tak blízko, aby svojim životom a smrťou ukázal, ako veľmi nás miluje a že nás chce zachrániť.
Vedel, že ľudia najviac potrebujú zmierenie s Bohom, a že im v tom často bráni hriech. Jeho láska preto zahŕňa aj to, že jasne odmietol pokrytectvo a viedol ľudí k posúdeniu ich života pred Bohom. Ježiš žil bez hriechu, a preto bol jeho život pre ľudí zrkadlom, skrze ktoré mohli vidieť, čo v nich je. Tí, ktorí ho prijali, mohli byť vedení k obráteniu a odpusteniu. Ježiš hovoril každému pravdu priamo a ukazoval, čo musia ľudia zmeniť. Kvôli tomu ho mnohí nenávideli a nakoniec ho zabili.
Keď ľudia lásku odmietajú, oddeľujú sa od Boha i od seba navzájom. V pravej, biblickej cirkvi každý žije láskou, ktorú dáva Boh. Jeden druhému slúži celým svojím životom a tiež si necháva slúžiť. To je láska, ktorá ľudí spája, nie človekom vytvorená hierarchia alebo organizácia. Ak láska kresťanov vychladne, prestane byť cirkev cirkvou. Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata. Láska je prikázanie. To nás povzbudzuje a dáva nám nádej, že dokonca aj dnes je možné nasledovať Ježiša a v láske žiť.
Všetci, čo uverili, boli jednej mysle a jedného srdca a nikto nehovoril o ničom, čo mal, že je to jeho vlastné, ale všetko mali spoločné. Z knihy Skutky apoštolov môžeme spoznať život prvých kresťanov. Milovali sa navzájom tak, že pre nich bolo úplne prirodzené zdieľať celý svoj život, vrátane svojho majetku. Naučili sa tejto láske od Ježiša a apoštolov. To je láska, ktorú musia kresťania voči sebe mať.
Návrat márnotratného syna symbolizuje Božiu bezpodmienečnú lásku a odpustenie.
Duchovné dary a ich význam
Usilujte sa o lásku, dychtite po duchovných daroch, zvlášť aby ste prorokovali. Lebo kto hovorí jazykmi, nehovorí ľuďom, ale Bohu; nerozumie mu nik, pod vplyvom Ducha hovorí tajomstvá. Ale kto prorokuje, hovorí ľuďom na budovanie, povzbudenie a potešenie. Kto hovorí jazykmi, buduje seba samého, ale kto prorokuje, buduje Cirkev. A chcem, aby ste všetci hovorili jazykmi, ale ešte viac, aby ste prorokovali. Lebo kto prorokuje, je väčší ako ten, kto hovorí jazykmi, iba ak by aj vysvetľoval, aby sa budovala Cirkev. Veď čo by som vám pomohol, bratia, keby som k vám prišiel a hovoril jazykmi, ak by som vám nehovoril zo zjavenia, poznania, proroctva alebo náuky?
Tak aj vy: ak hovoríte jazykmi, a nevydáte zrozumiteľné slová, ako sa bude vedieť, čo sa hovorí? Budete hovoriť do vetra. Ale ak nespoznám význam slov, budem pre toho, kto sa mi prihovára, cudzincom, a ten, kto sa mi prihovára, bude cudzincom mne. Tak aj vy, keďže sa horlivo usilujete o duchovné dary, usilujte sa mať ich v hojnosti na budovanie Cirkvi. A preto ten, kto hovorí jazykmi, nech sa modlí, aby vedel aj vysvetľovať. Lebo ak sa modlím darom jazykov, modlí sa môj duch, ale moja myseľ ostáva bez úžitku. Budem sa modliť duchom, budem sa modliť aj mysľou. Budem spievať duchom, budem spievať aj mysľou. Lebo ty iste správne vzdávaš vďaky, ale druhý sa tým nebuduje. Ale na zhromaždení radšej chcem povedať päť zrozumiteľných slov, aby som aj iných poučil, než desaťtisíc slov darom jazykov.
A tak dar jazykov nie je znamením pre veriacich, ale pre neveriacich, dar prorokovať zasa nie pre neveriacich, ale pre veriacich. Ale ak budú všetci prorokovať a príde nejaký neveriaci alebo jednoduchý človek, všetci ho usvedčia, všetci ho posúdia, vyjdú najavo tajnosti jeho srdca, a tak padne na tvár, bude sa klaňať Bohu a vyzná: "Naozaj je Boh medzi vami!" Keď sa zídete, každý niečo má: dar chválospevu, náuky, zjavenia, jazykov, vysvetľovania; všetko nech je na budovanie. Ak niekto hovorí jazykmi, nech hovoria dvaja alebo nanajvýš traja, jeden po druhom, a jeden nech vysvetľuje. Ale ak by nemal kto vysvetľovať, nech mlčí na zhromaždení; nech hovorí sebe a Bohu. Proroci nech hovoria dvaja alebo traja a ostatní nech posudzujú. Lebo jeden po druhom môžete všetci prorokovať, aby sa všetci poučili a všetci povzbudili. A tak, bratia moji, usilujte sa prorokovať a nebráňte hovoriť jazykmi. Ale nech sa všetko deje slušne a po poriadku.
Spravodlivý človek a ospravedlnenie vierou
Pre tých, ktorí veria v Boha Biblie, je výraz "spravodlivý človek" veľmi dôležitý. Je to otázka absolútnej existencie - veď podľa Písma sa do života vo večnosti dostanú iba spravodliví ľudia. Údelom tých ostatných je večné trápenie. Najdôležitejšou úlohou kresťanov - nad všetky ostatné - je: získanie a udržanie svojho spasenia, a tiež aby boli v tomto cieli nápomocní iným. K tomuto je však nutné stať sa už tu na zemi spravodlivým človekom, a aj ním zostať. Ale - ako sa dá získať spravodlivosť?
Apoštol Pavol zhrnul odpoveď na túto otázku takto: „...tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona.“ (Rim 3,28) Vyjadruje to, že sa nestávame spravodlivými pred Bohom vďaka svojim dobrým skutkom, ale výhradne skrze vieru v Ježiša Krista. Toto je v protiklade so všeobecným ponímaním, ktoré má sklon automaticky túto otázku vysvetľovať nasledovne: spravodlivý je ten človek, ktorý činí dobré skutky, tak ako hriešnik konajúci hriešne skutky. Teda, zvyčajne si myslíme, že hriešny človek sa stáva spravodlivým vtedy, keď začne konať dobré skutky. Podľa Jeho zmýšľania, ktoré poznáme z Písma, človek nie je hriešny preto, lebo činí hriech, ale preto činí hriech, lebo už je hriešny. Takisto spravodlivý človek sa nestáva spravodlivý tým, že koná spravodlivo. Opak je pravdou - dobré veci je schopný robiť vtedy, keď už je spravodlivý. A keďže naše skutky určuje vnútorný duchovný stav - toto je koreň, skutky sú už iba ovocím.
Podľa tohoto kvôli Adamovmu pádu, na každého človeka vplýva hriech, t. z. že každý človek sa narodil s hriešnou prirodzenosťou a nikto sa na tejto planéte nenarodil ako spravodlivý (so spravodlivou prirodzenosťou). Prvotný hriech teda znamená, že od svojho počatia vlastníme hriešnu prirodzenosť, a preto všetci konáme hriešne skutky, a nie kvôli hriešnym skutkom sa stávame ľuďmi s hriešnou prirodzenosťou. Lenže! V stave hriešnosti nemôžeme byť spasení. Toto je ale zúfalá situácia, pretože aj keby sme sa zo všetkých síl snažili urobiť všetko pre večný život - predsa ideme cestou do večného zahynutia!
Apoštol Pavol skrze Ducha Svätého prichádza k tomu, že pôvodne cieľom Zákona nebolo ospravedlnenie, a ani to nebolo ním umožnené, ale išlo práve o to, aby nám zjavil prítomnosť a moc hriechu prebývajúceho v koreňoch ľudskej prirodzenosti, ktorý má vládu nad životom každého človeka, a týmto vytvoril potrebu spasenia - Mesiáša. Riešením a odpoveďou Božou je spasenie, obeť Pána Ježiša Krista na golgotskom kríži. On jediný bol bez hriechu, počatý zvláštnym spôsobom, a tým ochránený od hriechu. Vyniesol všetky naše hriechy aj trest za ne na kríž, aby sa za nás obetoval Bohu, potom vstal z mŕtvych, a tak porazil moc hriechu a smrti na zemi. Preto dostal anjelom zjavené Meno - Ježiš, ktorého význam je: Vysloboditeľ, Záchranca.
Boh znížil latku bez zaujatosti na ten najnižší - na nultý bod, aby bolo spasenie dosiahnuteľné pre každého, aby nezáviselo od ľudskej schopnosti, či majetku, ale aby ho aj ten najzaostalejší, najslabší, najnevzdelanejší, najhriešnejší človek mohol dosiahnuť. Jednu vec predsa len musí urobiť človek, ktorý prijíma spasenie, aby sa Božia sila vyslobodenia od hriechu uvoľnila v jeho živote: musí prijať Božiu milosť vierou, ktorá nám je daná v Kristovi Ježišovi. No aj túto vieru dostávame ako dar od Pána, veď viera pochádza skrze počutie Božieho slova. Srdce je centrom a podstatou celej osobnosti. Písmo nevyučuje o srdci v dnešnom sentimentálnom, pocitovom ani rozumovom poňatí, ale ako o prameni osobnosti, z ktorého pochádzajú pocity, vôľa aj myslenie. Viera v Boha teda znamená, že celú tiaž o pozemský aj večný život premiestnime na Pána tak, ako tiaž domu stojí na jeho základoch, ako aj tiaž dieťaťa na rukách rodiča. Je to duchovná, srdcová, nie intelektuálna aktivita. Nie je to pasívne prijatie, či očakávanie.
„Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.“ (Ef 2,8-9). Viera je teda kľúčom k spravodlivosti a spáse. Podľa učenia Novej zmluvy sa človek stáva spravodlivým vo chvíli, keď v dôvere vloží celú svoju bytosť do Božej všemohúcej sily skrze Ježiša Krista, vzýva Jeho Meno, aby bol oslobodený od hriechov a jeho následkov. Ľudia, ktorí veria celým srdcom v Ježiša Krista, sa už teda stali spravodlivosťou, sú za okamihom ospravedlnenia, sú spravodliví. Neznamená to ale, že už nikdy nezhrešia. Znamená to, že sa stav ich vnútra, skrze Božiu stvoriteľskú silu, nielen symbolicky, ale skutočne zmenil. A takto sa ospravedlnenie udeje okamžite z milosti - skrze vieru, keď človek vzýva Meno Ježiša Krista. Z toho potom pramení to, že jeho skutky sa očisťujú, hriechy sa pomaly vytrácajú.
Požehnaný Boh
Termín „požehnaný“ je základná Božia vlastnosť. Synonymum Boha rovnako ako Svätý či Najvyšší. Kým latinský text konštatuje, aký je Boh (dáva mu atribút „benedictus“), v slovenčine sa hovorí, že (my) Bohu dobrorečíme. Súčasná úprava prekladu na „požehnaný Boh“ môže znieť zvláštne. Problémom je viacznačnosť termínu, ktorý treba správne chápať. Jedno slovo môže mať v rozličných kontextoch odlišný význam. Ide o atribút Boha, nie o výsledok obradu požehnania v súčasnom chápaní. Bohu prisudzujeme atribút „svätý“, lebo je prameňom svätosti. Rovnako môžeme chápať aj výraz „požehnaný Boh“. Termín „požehnaný Boh“ nemožno teda chápať v kontexte požehnania ako obradu, pobožnosti.
Modlitba Pána, prejav hlbokej viery a vzťahu s Bohom.
Evanjelium a jeho posolstvo
Aby sme pochopili dobrú správu evanjelia, musíme si najprv osvojiť význam slova „správa“. Kresťanstvo nie je vo svojej podstate dobrá rada. Na pochopenie evanjelia nemusíme ísť na seminár. Na pochopenie evanjelia nemusíme byť v službe. Potrebujeme len porozumieť tomu, že pred 2 000 rokmi nastala invázia. Nebol prišlo na zem v osobe Ježiša a ten nastolil nové kráľovstvo. 33 rokov žil život neochvejnej, dokonalej vernosti Bohu Otcovi. Žil život, ktorý my nedokážeme, nech sa snažíme akokoľvek. A keďže nás miluje, zomrel smrťou, ktorou sme si zaslúžili zomrieť my. Potom bol Ježiš pochovaný. Až kým nebol - lebo o tri dni neskôr vstal a vyšiel z hrobu. Teraz každý, ktorý sa odvracia od svojej vzbury - či už otvorene zlej alebo nenápadne „náboženskej“ sorty - a dôveruje Ježišovi, je s ním zjednotený v tomto aj ďalšom živote. Veriaci budú jedného dňa vzkriesení v nových telách vhodných pre novú, vzkriesenú zem.
Evanjelium sa dá s úžitkom sledovať z dvoch biblických uhlov pohľadu: „vo vzduchu“ a „na zemi“. Rovnako, ako Virgínia nemá dve hlavné mestá, neexistujú ani dve evanjeliá. Evanjelium „vo vzduchu“ je panoramatický pohľad od Genezis po Zjavenie, ktorý sa dá zhrnúť do niekoľkých bodov v príbehu (napríklad stvorenie, pád, vykúpenie a nové stvorenie). Môžeme sa pozrieť na príbeh evanjelia v štyroch dejstvách: Vládca, Vzbura, Záchrana a Odpoveď.
Na začiatku Boh stvoril, udržiava a riadi všetko, čo existuje. Je Kráľ slávy a Pán lásky. Je večnou komunitou osôb, Otec milujúci svojho Syna v radosti Svätého Ducha. Tento trojjediný Boh stvoril ľudstvo - mňa i vás - na svoj obraz, aby sme poznali a zakúšali jeho lásku. Sme stvorení Bohom (teda patríme výlučne jemu) a pre Boha (teda len on nás uspokojí).
Lásku hľadáme na samých nesprávnych miestach, lebo niečo sa v našich srdciach hrozne pokazilo. Je to odrazom toho, keď sa naši prví rodičia, Adam a Eva, otočili Bohu chrbtom povedali si, že sa budú rozhodovať sami, čím poškodili stvorenie a uvrhli nositeľov Božieho obrazu do mora hriechu. Namiesto života pre svojho Stvoriteľa žijeme pre seba. Chápadlá hriechu zdeformovali naše srdcia a vniesli chaos do toho, čo milujeme.
Keď sa Adam a Eva vzbúrili proti Bohu, nebol to len prešľap v správaní; bola to zrada na úrovni srdca. Podviedli sme nášho Stvoriteľa. Hoci horizontálne dôsledky hriechu sú zničujúce, vo svojej podstate je to vertikálny problém. Dôsledkom hriechu spravodlivo čelíme Božiemu hnevu - jeho svätému a pevnému odporu voči zlu. Potrebujeme morálnu dokonalosť, takí dobrí ako Boh.
V Biblii nájdeme viac situácií, v ktorých sa Boh cez sny prihováral ľuďom. Môžeme povedať, že sen im má pomôcť vytvoriť priestor pre Božie pôsobenie. V živote prvých kresťanov mali sny veľký význam. Dôležité je vždy vnímať sny v súlade so Svätým písmom a učením Cirkvi. Nezabúdajme však na to, že aj sny sú rečou Boha.
Usilujte sa o lásku, dychtite po duchovných daroch, zvlášť aby ste prorokovali. Lebo kto hovorí jazykmi, nehovorí ľuďom, ale Bohu; nerozumie mu nik, pod vplyvom Ducha hovorí tajomstvá. Ale kto prorokuje, hovorí ľuďom na budovanie, povzbudenie a potešenie. Kto hovorí jazykmi, buduje seba samého, ale kto prorokuje, buduje Cirkev. A chcem, aby ste všetci hovorili jazykmi, ale ešte viac, aby ste prorokovali. Lebo kto prorokuje, je väčší ako ten, kto hovorí jazykmi, iba ak by aj vysvetľoval, aby sa budovala Cirkev. Veď čo by som vám pomohol, bratia, keby som k vám prišiel a hovoril jazykmi, ak by som vám nehovoril zo zjavenia, poznania, proroctva alebo náuky?
Ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon. Ak sa chcú niečo naučiť, nech sa doma opýtajú svojich mužov, lebo sa nesluší, aby žena hovorila na zhromaždení.
V skratke v Biblii vidíme, že všetci traja, Ježiš, Duch Svätý a Boh YHWH sú samostatné osoby a každá z nich je Boh. Zároveň vidíme, že Boh je jeden. Možno to stále neviete presne uchopiť, ako môže byť Boh trojjediný, no pravdou je, že Boh hovorí „moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty, - hovorí Pán. Ako sú nebesia vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“ (Iz 55:8-9) Na jednej strane Boha môžme spoznávať takého, aký je, a to je aj zmysel života.
Biblických dôkazov o Ježišovom Božstve sa nachádza v Biblii mnoho, ale v skratke pozri napr. Jn1:1-14 tiež Fil 2:5-6. Preto vidíme veľa ľudí sa klanať Ježišovi, no keď sa išiel niekto pokloniť anjelovi (Zjv 19:10) alebo apoštolovi Pavlovi (Sk13:14), tak ich zastavili.