Náš Boh je úžasný: Spoznávanie Stvoriteľa cez Jeho dielo

Kniha Náš Boh je úžasný voľne nadväzuje na úspešný titul Neopísateľný (2020). Vesmír, Zem, zvieratá, ľudské telo - autor sa zameral na tieto fascinujúce veci, cez ktoré môžu deti pochopiť, čo všetko pre nás pripravil náš úžasný Boh. Jednotlivé poznatky sú doplnené o úryvok zo Svätého písma a krátku výstižnú modlitbu.

Autor Louie Giglio si myslí, že Boh má radosť, keď sa ho snažíme spoznať a skúmame to, čo stvoril. Zároveň je presvedčený, že v knihe pre deti pripravil mnoho prekvapení a jej čítanie bude jedno veľké dobrodružstvo a to nielen pre deti, ale aj pre ich rodičov.

Kniha je vhodná pre deti od 6 do 11 rokov, ale určite poteší aj starších.

O knihe Náš Boh je úžasný

Knižný bestseller Neopísateľný zaujal nielen deti, ale aj ich rodičov a učiteľov. Louie Giglio v ďalšej knihe Náš Boh je úžasný, ponúka ďalších 100 fascinujúcich zamyslení o Bohu a vede, ktoré prebudia zvedavosť u 6 až 10-ročných detí.

Spoznávaj nášho úžasného Boha prostredníctvom jeho stvorenia!

Zamyslel si sa niekedy nad tým, prečo Zem potrebuje Mesiac? Vieš, ako vznikajú vodné víry a prečo niektoré predmety svietia v tme? Zaujíma ťa, prečo vtáky spievajú? Vieš, že existuje NIEKTO, kto pozná odpovede na tieto otázky a vlastne na všetky otázky, aké ti kedy napadnú?

V Žalme 147, 5 sa píše: „Veľký je náš Pán a veľmi mocný, jeho múdrosť je nesmierna.“

Kniha Náš Boh je úžasný ti prostredníctvom fascinujúcich faktov, krásnych ilustrácií a fotografií ukáže nepochopiteľnú veľkosť nášho Boha. Kniha sa zameriava na:

• vesmír a čas
• Zem a počasie
• planétu a klímu
• ľudské telo
• ríšu rastlín a živočíchov

Každé zamyslenie obsahuje rubriku ÚŽASNÉ! so zaujímavými faktmi, aktivitami a krátkou modlitbou. Po úspešnej knihe Neopísateľný nám Louie Giglio prináša ďalších 100 pútavých zamyslení o Bohu a vede.

Obe knihy ti pomôžu spoznať veľkosť nášho Boha prostredníctvom zázrakov jeho stvorenia.

Boh a veda: Dve strany jednej mince?

Niektorí hovoria, že zázraky neexistujú a hľadajú na všetko dôkazy a logické vysvetlenie. Namiesto hľadania dôkazov stačí vyjsť do záhrady alebo do lesa a zázrak sa nám odohráva pred očami. Za pár dní je všetko zelené, v tráve a na stromoch kvitnú kvety, vtáčiky si stavajú hniezda. Keď priložíte ucho k starému dubu, tak v ňom počujete večný život. Nadšene rozprával o Vesmíre a jeho dokonalosti ako o Božom diele.

„Akoby mohla mať? Všetko sa začína a končí v Bohu. Boh je nad všetky pojmy, myšlienky a zvuky aj obrazy“...

Ja si na rozdiel od nich myslím, že aj Cirkev je súčasťou zázrakov okolo nás. Skala, pevná konštrukcia, bez ktorej by došlo k deštrukcii nás i celej spoločnosti. Práve dogmy a ortodoxia Cirkvi, ktoré sú tak často kritizované, sú dôležité pre prežitie nás i nášho spoločenstva.

Rozmýšľam o tom, kto je viac slobodný. Či ľudia, ktorí uznávajú iba svet matérie a determinizmu, alebo tí, ktorí majú vieru v transcendentálny svet. Som príslušníkom druhej skupiny a myslím si, že sme slobodnejší. My si môžeme vesmír predstavovať ako chceme, pre nás je s Bohom všetko možné, my máme anjelov a duchov. Keď chceme, môžeme mať aj drakov, škriatkov a lesné víly. Radšej ponecháme prázdnu stranu v knihe, ako by sme mali detským jazykom popisovať Všemohúceho. Zázraky stačí ticho obdivovať. Slová sú zbytočné.

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1) . Týmito slávnostnými slovami sa začína Sväté písmo. Stvorenie je základom „všetkých spasiteľných Božích plánov“, „začiatkom dejín spásy“, ktoré majú svoj vrchol v Kristovi. A naopak, Kristovo tajomstvo je rozhodujúcim svetlom tajomstva stvorenia; zjavuje cieľ, pre ktorý „na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1) : Boh mal od začiatku na mysli slávu nového stvorenia v Kristovi.

Katechéza o stvorení je mimoriadne dôležitá. Týka sa samých základov ľudského a kresťanského života, lebo vysvetľuje odpoveď kresťanskej viery na základnú otázku, ktorú si kládli a kladú ľudia všetkých čias: „Odkiaľ pochádzame?“ „Kam ideme?“ „Aký je náš pôvod?“ „Aký je náš cieľ?“ „Odkiaľ pochádza a kam smeruje všetko, čo jestvuje?“ Tieto dve otázky, čiže otázku o pôvode a otázku o cieli, nemožno oddeliť. Majú rozhodujúci význam pre zmysel a orientáciu nášho života a nášho konania.

Otázka o pôvode sveta a človeka je predmetom mnohých vedeckých výskumov, ktoré veľmi obohatili naše poznatky o veku a rozmeroch vesmíru, o vznikaní živých foriem, o prvom objavení sa človeka. Tieto objavy nás nabádajú väčšmi obdivovať veľkosť Stvoriteľa a vzdávať mu vďaky za všetky jeho diela a za inteligenciu a vedomosti, ktoré dáva vedcom a bádateľom.

Veľký záujem o tieto výskumy silno podnecuje otázka iného druhu, ktorá presahuje oblasť prírodných vied. Nejde len o to, aby sa vedelo, kedy a ako skutočne vznikol vesmír, ani kedy sa objavil človek, ale skôr o to, aby sa zistilo, aký je zmysel tohto vzniku: či ho riadi náhoda, slepý osud, anonymná nevyhnutnosť, alebo transcendentná, rozumová a dobrá Bytosť, ktorá sa volá Boh. A ak svet pochádza z Božej múdrosti a dobroty, prečo jestvuje zlo? Odkiaľ pochádza? Kto je zaň zodpovedný?

V otázke o pôvode sa kresťanská viera od začiatku stretala s inými odpoveďami, ako dáva ona. Už v dávnych náboženstvách a kultúrach sa vyskytujú početné mýty o pôvode všetkého. Všetky tieto pokusy o vysvetlenie svedčia, že otázka o pôvode je trvalá a všeobecne platná.

Ľudský rozum je nepochybne schopný nájsť odpoveď na otázku o pôvode. Veď jestvovanie Boha Stvoriteľa možno s istotou poznať z jeho diel svetlom ľudského rozumu, hoci toto poznanie často zatemňuje a skresľuje omyl. Preto viera posilňuje a osvecuje rozum, aby túto pravdu správne pochopil.

Písmo a Tradícia neprestajne učia a zvelebujú túto základnú pravdu: „Svet bol stvorený na Božiu slávu.“ Boh stvoril všetko, vysvetľuje svätý Bonaventúra, „nie… preto, aby svoju slávu zväčšil, ale aby ju prejavil a udelil“.

Božia sláva je v tom, že Boh prejavuje a udeľuje svoju dobrotu. Kvôli tomu bol svet stvorený. „On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti“ (Ef 1,5-6) . „Lebo slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha.

Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody. Veríme, že pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote. „Ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené“ (Zjv 4,11) . „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil“ (Ž 104,24) .

Veríme, že Boh nepotrebuje nijakú vopred jestvujúcu vec ani nijakú pomoc, aby niečo stvoril. Stvorenie nie je ani nevyhnutnou emanáciou Božej podstaty. Boh slobodne tvorí „z ničoho“.

Keďže Boh tvorí s múdrosťou, stvorenie je usporiadané: „Ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“ (Múd 11,20) . Keďže stvorenie je stvorené vo večnom Slove a skrze večné Slovo, „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15) , je určené, adresované človekovi, Božiemu obrazu, povolanému k osobnému vzťahu s Bohom. Keďže náš rozum má účasť na svetle Božieho rozumu, môže poznať, čo nám Boh hovorí prostredníctvom stvorenia, pravda, nie bez veľkého úsilia a v duchu pokory a úcty pred Stvoriteľom a jeho dielom. Keďže stvorenie vzniklo z Božej dobroty, má na tejto dobrote účasť (Gn 1,4.10.12.18.21.31) . Lebo Boh chcel stvorenie ako dar pre človeka, ako dedičstvo určené a zverené človeku. Cirkev musela veľa ráz brániť pravdu, že stvorenie, vrátane hmotného sveta, je dobré.

Po stvorení Boh nenecháva svoje stvorenie samo na seba. Nielenže mu dáva bytie a jestvovanie, ale v každom okamihu ho udržiava v „bytí“, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu. Uznať túto úplnú závislosť od Stvoriteľa je prameňom múdrosti a slobody, radosti a dôvery.

Stvorenie má svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť, ale z rúk Stvoriteľa nevyšlo úplne dokončené. Je stvorené v stave napredovania („in statu viae“) ku konečnej dokonalosti, ktorú mu určil Boh a ktorú má ešte len dosiahnuť. Opatrenia, prostredníctvom ktorých Boh vedie svoje stvorenie k tejto dokonalosti, voláme Božia prozreteľnosť. „Boh chráni a riadi svojou prozreteľnosťou všetko, čo stvoril, ,siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie‘ (Múd 8,1) .

Svedectvo Písma je jednoznačné: starostlivosť Božej prozreteľnosti je konkrétna a bezprostredná, stará sa o všetko, od najmenších vecí až po veľké svetové a dejinné udalosti. Sväté knihy zdôrazňujú absolútnu Božiu moc nad behom udalostí: „Náš Boh je v nebi a stvoril všetko, čo chcel“ (Ž 115,3) . A o Kristovi sa hovorí: „Keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí“ (Zjv 3,7) .

Ježiš žiada detskú odovzdanosť do prozreteľnosti nebeského Otca ktorý sa stará aj o najmenšie potreby svojich detí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?‘ alebo: ,Čo budeme piť?‘!… Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete.

Boh ľuďom dáva aj schopnosť slobodne mať účasť na jeho prozreteľnosti, keď im zveruje zodpovednú úlohu „podmaniť si“ zem a ovládať ju. Boh takto uschopňuje ľudí, aby boli rozumnými a slobodnými príčinami, aby dopĺňali dielo stvorenia a zdokonaľovali jeho súlad pre svoje dobro a pre dobro blížnych. Ľudia často nevedome spolupracujú s Božou vôľou, no môžu sa aj vedome zapojiť do Božieho plánu svojimi skutkami, svojimi modlitbami, ale aj svojím utrpením. Tak sa naplno stávajú spolupracovníkmi Boha a jeho kráľovstva.

Od viery v Boha Stvoriteľa nemožno oddeliť pravdu, že Boh pôsobí v každom konaní svojich stvorení. On je prvá príčina, ktorá pôsobí v druhotných príčinách a prostredníctvom nich: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2,13) . Táto pravda nielenže neznižuje dôstojnosť stvorenej bytosti, ale ju zvyšuje.

Ak sa všemohúci Boh Otec, Stvoriteľ usporiadaného a dobrého sveta stará o všetky svoje stvorenia, prečo jestvuje zlo? Na túto otázku, takú naliehavú a nevyhnutnú, takú bolestnú a tajomnú, nepostačí nijaká rýchla odpoveď. Odpoveďou na ňu je kresťanská viera ako celok: dobrota stvorenia, tragédia hriechu, trpezlivá láska Boha, ktorý vychádza človeku v ústrety svojimi zmluvami, vykupiteľským vtelením svojho Syna, darom Ducha, zhromaždením Cirkvi, silou sviatostí a povolaním do blaženého života. Slobodné tvory sú pozvané, aby s týmto životom vopred súhlasili, ale môžu ho aj vopred odmietnuť, čo je hrozné tajomstvo. V kresťanskom posolstve niet takého prvku, ktorý by z určitého hľadiska nebol odpoveďou na problém zla.

Prečo Boh nestvoril taký dokonalý svet, aby v ňom nemohlo jestvovať nijaké zlo? Boh by vo svojej nekonečnej moci mohol vždy stvoriť niečo lepšie. Ale vo svojej nekonečnej múdrosti a dobrote chcel slobodne stvoriť svet v stave napredovania k jeho konečnej dokonalosti. V Božom pláne tento vývin prináša so vznikom určitých bytostí zánik iných, s dokonalejším aj menej dokonalé, so zveľaďovaním prírody aj jej ničenie.

Anjeli a ľudia, rozumové a slobodné tvory, majú smerovať k svojmu poslednému cieľu slobodnou voľbou a uprednostňujúcou láskou. Preto môžu zísť zo správnej cesty. A v skutočnosti zhrešili. Tak vstúpilo do sveta morálne zlo, neporovnateľne horšie ako zlo fyzické. Boh nie je nijako, ani priamo, ani nepriamo, príčinou morálneho zla.

S odstupom času možno zistiť, že Boh vo svojej všemohúcej prozreteľnosti môže vyvodiť dobro z následkov zla, a to aj morálneho, ktoré zavinili jeho tvory: „Nie vy ste ma sem poslali,“ hovorí Jozef svojim bratom, „lež Boh… Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby… zachránil život mnohým ľuďom“ (Gn 45,8;50,20) . Z najväčšieho morálneho zla, aké sa kedy spáchalo, z odvrhnutia a zabitia Božieho Syna, zapríčineného hriechmi všetkých ľudí, vyvodil Boh nesmiernou hojnosťou svojej milosti najväčšie dobro: oslávenie Krista a naše vykúpenie.

„Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28) . Svedectvo svätých neprestáva potvrdzovať túto pravdu.

Pevne veríme, že Boh je Pán sveta a dejín. Ale cesty jeho prozreteľnosti sú nám často neznáme.

Ježiš Kristus nás povzbudzuje k synovskej odovzdanosti do prozreteľnosti nášho nebeského Otca.

Božia prozreteľnosť pôsobí aj prostredníctvom činnosti stvorení.

To, že Boh dopúšťa fyzické a morálne zlo, je tajomstvo. Boh ho objasňuje skrze svojho Syna Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby zvíťazil nad zlom.

Hospodine, dve veci žiadame od Teba. Prosíme, neodopieraj nám ich: klam a lživé slovo vzdiaľ odo nás, ani chudobu ani bohatstvo nám nedávaj, poskytni nám toľko chleba, koľko potrebujeme, aby sme sa nepresýtili a nezapreli Ťa, aby sme nepovedali: Kto je Hospodin? Alebo aby sme neschudobneli a nekradli, a tak nepotupili Tvoje meno, Bože náš.

Ježiš povedal: „Ja som…“ Môžeme tu doplniť mnoho slov, ktoré o sebe povedal sám Ježiš. Ale aj veľa, ktoré o ňom povedali apoštoli.

Pod menom, ktoré Boh nesie, si každý predstavuje niečo iné, a keď sa naše očakávania nenapĺňajú podľa plánu, nedokážeme zmeniť uhol pohľadu. Každý však asi zažil moment, keď si povedal, ako úžasne to Boh zariadil. Dostavil sa výsledok, ktorý by nám nikdy ani nenapadlo, že je skutočne možný.

Kristus je grécky preklad hebrejského slova Mesiáš. Do slovenského jazyka by sme ho preložili ako Pomazaný. Ak aj nemáte prečítaný Starý zákon, stále je takmer isté, že ste už počuli niektorý príbeh o tom, ako Boh poslal proroka a ten pomazal človeka, ktorého si Boh vyvolil.

O ňom hovorili všetci proroci, na neho sa vzťahuje celý Starý zákon. Toľkokrát chodíme a obdivujeme drevené vyrezávané betlehemy, no málokedy sa zastavíme a uvedomíme si, čo táto scenéria zobrazuje.

Ako predpovedal prorok Izaiáš: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ (Iz 7,14).

Boh v celých dejinách túži byť pri svojom ľude. Odluka, ktorá vznikla medzi Bohom a človekom, je spôsobená iba človekom. Človek odchádza, človek sa vzďaľuje a Boh stále nachádza spôsoby, ako sa k nemu opäť priblížiť.

Nakoniec Boh prichádza medzi ľudí ako jeden z nás. Ako človek. Vieme si predstaviť lepší spôsob, akým môže byť Boh úplne s nami, ak nie ako človek? S akou inou bytosťou dokáže človek vytvoriť hlboký, úprimný a plnohodnotný vzťah, ak nie s druhým človekom?

Už nie iba ako ohnivý či oblačný stĺp, alebo jemný vánok. Je pekné, keď si povieme, že Ježiš je taký človek ako my, asi vie, ako sa cítime, čo prežívame a tak ďalej. No oveľa dôležitejšie je, že to povedal on sám, keď sa nazval Synom človeka.

Vďaka tomu na vlastnej koži zažil to isté, čo zažívame my, a naplno tomu rozumie. Rozumie každej bežnej veci. Vie, aký je to pocit tešiť sa a usmievať, ale aj to, keď sa na nás niekto usmeje. Vie, ako sa človek cíti, keď je naňho niekto hrdý a keď je on na niekoho hrdý. Čo je to námaha a pot, starosti, hlad, smäd, bolesť. Pozná súcit, smútok, plač a ľútosť. Všetko pozitívne aj negatívne. Vďaka tomu môžeme my, toto všetko použiť ako obetu pre neho. Všetko ľudské a pre nás bežné môžeme odovzdať a priniesť pred neho.

Raz som v jednej kázni počula, prečo je také dôležité veriť, že Ježiš prišiel na zem v ľudskom tele ako človek. Vďaka tomu na vlastnej koži zažil to isté, čo zažívame my, a naplno tomu rozumie. Rozumie každej bežnej veci.

Svätý don Bosco povedal: „Je možné, je nutné a je pomerne ľahké stať sa svätým.““ Neviem, ako sa pri týchto slovách cítite vy, no ľudia v Ježišovej dobe by asi nesúhlasili. Svätosť a stretnutie tvárou v tvár so svätosťou v nich vzbudzovala strach. Iba Boh je Svätý a uvidieť Boha znamenalo smrť. Iba veľkňaz smel vstúpiť do svätyne svätých a aj to až po dôkladnom očistení od svojich hriechov. Keď Izaiáš vo videní zbadal Božiu svätosť a slávu, zhrozil sa nad vlastnou nečistotou. Keď sa na to pozrieme v tejto optike, potom Petrovo vyznanie: „My sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý,“ (Jn 6,69) naberá iný význam a silu. Podobné slová zvolal v synagóge človek posadnutý zlým duchom, ktorý sa ho bál. Zlo má pred Ježišom strach, pretože vychádza na svetlo. My sa však nemusíme viac báť. Pretože čomu veríme? Ježiš svojou smrťou zmazal trest za naše hriechy. Preto viac neplatí, že kto vstúpi do prítomnosti Boha, zomrie.

Ježiš, nový Jozue, ktorý priviedol svoj ľud do zasľúbeného Božieho kráľovstva. Je Synom človeka, jedným z ľudí, Kristus - Pomazaný, teda Bohom vyvolený, Boží Svätý - čistý, nepoškvrnený hriechom.

Sme takmer v polovici Adventného obdobia. V čase, ktorý nás ešte čaká, spoznávajme Ježiša bližšie. Spoznajme ho po mene, za ktorým sa skrýva toľko ďalších. Odhalíme veľké veci, ktoré sme možno doteraz nevideli.

Mladý kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá… Má dobre poznať „liturgickú reč„. Je to vzdanie úcty Pánovi.

Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Boh je väčší ako my.

Kto dokáže hovoriť jasne, zreteľne a správne, dáva najavo, že berie svoju službu vážne. Bože náš, sláva tebe.

Hľaďťe, hľaďte, ja som Boh.

Kristus je obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15). Nie v telesnej podobe, ale v Ježišovom konaní, slovách a zmýšľaní spoznávame pravý Boží obraz. Obraz, na ktorý aj nás Pán Boh stvoril. Obraz, ktorý máme svojím počínaním aj my odrážať v tomto svete. Jediný pravý obraz o Bohu nachádzame v Ježišovi. Ak ho hľadáme inde škodíme sebe i generáciám, ktoré prídu po nás. Sme zodpovední, kde hľadáme obraz Boha a aký obraz o Bohu vytvárame. Ak je Hospodin Boh horliaci, žiarlivo milujúci - tak nie pre naše zlo či odsúdenie, ale pre našu záchranu. Preto nemusíme Bohu vracať vstupenku, ale smieme sa odvážiť dôverovať Mu v radosti i v kríži, aj v čase, ktorý je pred nami. Amen.

Modlitba: Hospodine, ďakujeme Ti aj za toto prikázanie, nami neraz zabúdané. Ďakujeme, že ním chrániš náš vzťah k Tebe, zvrchovaný Bože, ale aj náš vzťah k ľuďom. Nie je nám milé, keď k nám niekto pristupuje s predsudkami. Prosíme, chráň nás pred vytváraním si definitívnych obrazov o ľuďoch, ktorými im berieme možnosť zmeniť sa.

Tabuľka: Kľúčové pojmy

tags: #nas #boh #je #vacsi #text