Boh stvoril človeka s túžbou uctievať, ktorú má od narodenia. V skutočnosti táto túžba predstavuje jeden zo základných rozdielov, ktorým sa ľudia líšia od zvierat. Boh túto silnú túžbu nevložil do zvierat. Ale ako hovorí Biblia: „Večnosť im dal [Boh] do sŕdc.“ (Kaz 3:11) Táto potreba núti všetkých ľudí, aby uctievali; ak neuctievajú pravého Boha, uctievajú boha, ktorého si sami vytvorili.
Raná cirkev bola cirkvou, ktorá sa učila, milovala, uctievala a evanjelizovala (pozri Sk 2:42-47).
Pochopenie pojmu uctievanie
Slovo uctievať (anglicky „worship“) má v angličtine pôvod v staršom slove („worth-ship“), ktoré znamená „pripisovať niečomu alebo niekomu cenu alebo hodnotu“. Uctievame to, čo za niečo stojí. Nami vytvorený boh nestojí za to, aby sme ho uctievali. Ten iba sklame.
V pôvodnom jazyku Biblie sa niekoľko slov prekladá slovom uctievať:
- Shachah: Toto slovo znamená „klaňať sa, vzdávať úctu“. Prvýkrát je použité v 1.
- Proskuneo: Toto slovo znamená doslovne „bozkávať niekoho“.
Keď tieto rozličné významy dáme dohromady, pochopíme, že uctievame Boha, pretože On je svätý.
Správne a nesprávne uctievanie
Ježiš dal jasne najavo, že existuje tak správny, ako aj nesprávny spôsob uctievania - pravé a falošné uctievanie. Nemali by sme uctievať Boha kvôli tomu, čo z toho získame; mali by sme uctievať Boha, pretože On je hoden nášho uctievania. A. W. Tozer raz povedal: „Ktokoľvek hľadá Boha len ako prostriedok na dosiahnutie svojho vytúženého cieľa, Boha nakoniec nenájde.
Uctievanie - alebo nesprávne uctievanie - ovplyvňuje každú stránku nášho života. Toto je základné vyjadrenie hlavného hriechu pýchy, ktorý je najväčšou príčinou padlého stavu človeka. Hoci sa môže zdať, že toto podľa vás nie je vážny hriech, podľa Boha je. Práve to, že kráľ Bélšaccar neoslavoval Boha, ho priviedlo k modlárstvu a nemorálnemu spôsobu života.
Písmo ustavične povzbudzuje veriacich ľudí, aby oslavovali Boha. Žalm 29:1-2 hovorí: „Vzdávajte Hospodinovi slávu a moc.
Tento krok nevyhnutne nasleduje po prvom kroku, lebo ak neoslavujete Boha ako Boha, nebudete mu vzdávať vďaku. Mnoho kresťanských domácností zanedbáva vzdávanie vďaky pri spoločnom jedle, lebo si myslia, že to nie je potrebné. Ale akým krásnym zvykom a príkladom sa to môže stať pre vaše deti. Prorok Daniel si zo vzdávania vďaky urobil pravidelný zvyk, dokonca aj potom, čo sa dozvedel, že by to mohlo viesť k jeho zatknutiu a poprave (pozri Dan 6:10).
Keď je Boh odstránený z vášho života, niečo alebo niekto Ho musí nahradiť. Ľudia sa vtedy často obracajú na systémy ponúkajúce iné presvedčenie, aby sa pokúsili uspokojiť svedomie zaťažené pocitom viny. Mnohí ľudia prilipnú k učeniu náboženstiev typu New Age, pretože sa v podstate prispôsobujú ich životnému štýlu. Iní prijímajú evolúciu, pretože ak Boh nestvoril zem, potom sa mu nemusia zodpovedať. Ale biblický opis stvorenia a teória evolúcie sú nezlučiteľné.
„A keďže nepokladali za hodné zachovať si poznanie Boha, vydal ich Boh prevrátenému zmýšľaniu, aby páchali, čo sa nesluší: naplnení všetkou neprávosťou smilstvom, zlosťou, lakomstvom, zlobou, plní závisti, vraždy, sváru, ľsti, zlomyseľnosti; utŕhači, ohovárači, nenávistníci Boha, pyšní, spupní, chvastaví, výmyselníci zla, neposlušní rodičom, nerozumní, vierolomní, neláskaví, nemilosrdní. Neoslavovanie Boha a nevzdávanie vďaky vedie nielen k modlárstvu, ale aj k zvrhlému spôsobu života. Začína nevďačnosťou a ľahostajnosťou a končí znižovaním úrovne morálnych zásad. Tento nekompromisný trend smerom nadol začína vo sfére nášho myslenia.
Vytlačili sme Boha z triedy a súdnej siene. Jeho zásady, ktoré nám daroval ako ochranu, sme odsunuli na vedľajšiu koľaj a prepísali sme svoje vlastné dejiny. Teraz naša krajina žne úrodu, akej sa nedalo vyhnúť: rodina je pod čoraz častejším útokom, máme zlyhávajúci systém vzdelávania, stupňujúca sa násilná zločinnosť napĺňa naše ulice, vychvaľuje sa a tlačí na nás sexuálna zvrátenosť.
Správny spôsob, ako uctievať Boha, názorne ukazuje citlivý a dojímavý príbeh Márie z Betánie zapísaný v Evanjeliu podľa Jána 12:1-8. Marta, ako sa dalo čakať, pracovala a Mária uctievala. Mária chcela dať Ježišovi niečo hodnotné, vzácne a jedinečné. A tak s úplnou bezstarostnosťou rozbila fľaštičku drahej voňavky a poutierala Ježišovi nohy. Ale hodnota daru nebola tým dôležitým. Mohla smelo vyhlásiť: „Táto voňavka má hodnotu ročného zárobku!“ Mohla dokonca povedať, že mala väčšiu hodnotu, aby urobila dojem na druhých. Toto bol hriech Ananiáša a Zafiry - keď predstierali niečo, čím neboli (pozri Sk 5:1-11). Nie, ona ju s úplnou bezstarostnosťou rozbila, akoby ničím nebola. Ona vedela, že v porovnaní s Ježišom nemala žiadnu cenu.
Keď kráľ Dávid kupoval pole od Ornána, povedal: „Nie! Odkúpim to iba za plnú hodnotu.
423 - Boha svojho vzývam (K sv. Jánovi Nepomuckému)
Je zaujímavé, že v Evanjeliu podľa Jána 12:4-6 Judáš protestuje proti Máriinmu uctievaniu, keď hovorí, že peniaze, ktoré dala za voňavku, sa mali dať chudobným. Navonok to vyzeralo tak, akoby Judáš bol tým pravým uctievačom a Mária márnotratným človekom. Ale nebolo to tak, ako sa zdalo. Všetci musíme byť takými uctievačmi Boha, akým bola Mária. Mali by sme to robiť, pretože Boh je toho hodný.
Najsvätejšie meno Ježiš
„Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky. Dnes, ponorení do vianočného obdobia, oslavujeme Najsvätejšie meno Ježiš - titulárny sviatok jezuitov. Úcta k tomuto svätému menu vznikla v štrnástom storočí. Svätý Bernardín zo Sieny a jeho učeníci rozšírili túto úctu: „Toto je to najsvätejšie meno, po ktorom tak veľmi túžili dávni otcovia, ktoré sa očakávalo v toľkých úzkostiach, v toľkých mdlobách opakované, v toľkých stonoch vzývané, toľkými slzami žiadané, ale až v čase milosti bolo darované.“ (sv. Je správne, aby sa ľudia vo svojej jedinečnej výnimočnosti odlišovali vlastným menom. Ale čo sa týka Boha: riadne meno, ktoré by sa k nemu hodilo, neexistuje. Vo svojom nekonečnom Milosrdenstve sa sklonil k človeku a dal sa poznať pod „vlastným menom“.
Zjavenie jeho mena sa uskutočnilo na púšti: „Mojžiš povedal Bohu: „Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: “Boh vašich otcov ma poslal k vám.” Oni sa budú pýtať: “Aké je jeho meno?” A čo im odpoviem?“ Boh povedal Mojžišovi: „Ja som, ktorý som!“ - a dodal: „Toto povieš Izraelitom: “Ja-som” ma poslal k vám!““(Ex 3, 13-14). Vo svojej veľkorysej blahosklonnosti sa Boh Syn vtelil, aby nás spasil. Zostal pravým Bohom a stal sa pravým človekom. Ako každý človek dostal meno, meno Ježiš, ktoré mu Mária s Jozefom dali podľa slov anjela Gabriela. Meno Ježiš - „Ješua“ znamená „Boh je spása“. Tu ide o meno - Najsvätejšie meno Ježiš -, ktoré si zaslúži všetku úctu a úplný rešpekt. Naznačuje to druhé prikázanie Božieho zákona.
„Ó, slávne meno, meno obľúbené, meno milované a mocné! Pre toto meno hriechy sa odpúšťajú, pre toto meno sú protivníci premožení, pre toto meno chorí sa uzdravujú, pre toto meno sa trpiaci v protivenstvách posilňujú a obveseľujú! Tvoje meno je česť veriacich, učiteľ kazateľov, sila pracujúcich, udržiavateľ padajúcich. Ohnivým plameňom a svojím teplom nech sa zapália túžby, nech sa dosiahne žiadaná pomoc, nech sa opoja kontemplujúce duše a skrze toto meno nech sú oslávení všetci, čo sú víťazmi v nebeskej sláve. A s nimi nás, najdrahší Ježišu, pre tvoje najsvätejšie meno urob hodnými kraľovať s tebou.“ (sv.
Bože, večná pravda, veríme v teba. Bože, naša sila a spása, dúfame v teba. Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom. Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno. Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom. Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi. Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi. Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia. Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery. Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi. Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci. Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.
Desatoro Božích prikázaní
Desatoro Božích prikázaní je základným kódexom katolíckej viery. Tieto prikázania, obsiahnuté v Svätom písme, sú usmerneniami pre život každého katolíka, ktorý túži prežiť svoj pozemský život v harmónii s Bohom a so svojimi blížnymi.
1. prikázanie: Ja som Pán, Boh tvoj! Prvé Božie prikázanie nám hovorí o postavení Boha. Katolícka viera nás učí, že Boh je len jeden, je Stvoriteľom a Pánom všetkého stvorenstva, a preto si zaslúži našu oddanosť a úctu.
2. Druhé Božie prikázanie hovorí o úcte k Božiemu menu. Katolícka Tradícia nás učí, že Božie meno je sväté a má byť nami ľuďmi používané s veľkou úctou. Božie meno (ale aj mená svätých či meno Panny Márie) nesmú byť používané ako nadávka.
3. Tretie Božie prikázanie hovorí o dôležitosti uctievania Boha. My, ľudia, si potrebujeme pre Boha vyhradiť čas, kedy by sme ho mohli nerušene vzývať. V katolíckej tradícii sme namiesto soboty, ktorá bola Bohu zasvätená v Starom zákone pred príchodom Ježiša Krista, zasvätili Bohu nedeľu ako deň Pánovho zmŕtvychvstania. Nedeľa je časom na svätú omšu, modlitbu, rodinu a oddych.
4. Štvrté Božie prikázanie nás učí, že máme voči našim rodičom prejavovať úctu a lásku. Naša viera hovorí, že rodičia majú veľkú zodpovednosť za výchovu detí a že deti im majú byť poslušné a vďačné za všetku starostlivosť.
Piate Božie prikázanie zakazuje zabitie človeka a učí nás, že každý ľudský život je darom od Boha, ktorý jediný je zodpovedný za jeho stvorenie.
6. Šieste Božie prikázanie hovorí o posvätnosti manželstva. Katolícka cirkev učí, že manželstvo je nerozlučiteľný zväzok medzi mužom a ženou, ktorý ustanovil Boh. Toto prikázanie zakazuje rozvod.
7. Siedme Božie prikázanie zakazuje krádež a vyzýva nás, aby sme boli spravodliví voči majetku druhých a nepoškodzovali ho. Katolícka viera nás učí, že majetok je dar od Boha a máme ho spravovať s múdrosťou a štedrosťou. Nemáme brať to, čo patrí iným.
8. Ôsme Božie prikázanie hovorí o pravde a spravodlivosti. Katolícka viera nás učí, že by sme mali byť spravodliví vo všetkých našich slovách a činoch. Nemáme klamať ani nepravdivo svedčiť proti druhým ľuďom. Taktiež nemáme ohovárať a osočovať našich blížnych.
9. Deviate Božie prikázanie upozorňuje na dôležitosť vernosti v manželskom vzťahu. Katolícka viera nás učí, že manželstvo je posvätným zväzkom, ktorý si vyžaduje úctu a nesmie byť narušený neverou.
10. Desiate Božie prikázanie nás varuje pred chamtivosťou a závisťou. Katolícka viera nás učí, že by sme mali byť spokojní s tým, čo nám Boh dal, a nežiarliť na dary či talenty, ktoré nadelil iným ľuďom.
Desatoro Božích prikázaní je základnou a neoddeliteľnou súčasťou katolíckej viery. Tieto prikázania, dané Bohom, nám ponúkajú usmernenie pre správne konanie vo všetkých našich vzťahoch - s Bohom i blížnymi.
Úcta a bázeň pred Bohom
Celé roky cirkev rozprávala veľa o Božej svätosti a Božej spravodlivosti a celé roky nám cirkev vravela, že by sme mali mať k Bohu bázeň. Ale potom nastala prudká zmena, a vydali sme sa opačným smerom. Samozrejme, že je dobré hovoriť viac o Božej láske, Božom milosrdenstve a Božom odpustení. Nemali by sme hovoriť o jednom aj o druhom? Nemali by sme hovoriť o milujúcom láskavom odpúšťajúcom Otcovi, ktorý túži po vzťahu s nami, no nevynechávať fakt, že je svätý, nestranný a spravodlivý? Je to dôležité, lebo sám Hospodin vraví: „Buďte svätí, lebo aj ja som svätý!
Mal som tú výsadu, že som žil v dobe Jesus Movement, keď sa zrodilo to, čo sme nazvali moderné uctievanie či chvály. Ale toto nikdy nesmieme spustiť zo zreteľa: Keď uctievame, ide o viac než spev. Uctievanie je praktická vec. Deje sa pred bohoslužbami a deje sa po bohoslužbách. V Liste Rímskym 12:1 apoštol Pavol napísal: „Úpenlivo vás prosím, aby ste Bohu vydali svoje telá pre to všetko, čo už pre vás urobil. Nech sa stanú živou a svätou obeťou - takou, ktorú on uzná za prijateľnú. Takto ho naozaj uctievame“ (podľa angl. Potom dodal: „Nekopírujte správanie a zvyky tohto sveta, ale dovoľte Bohu, aby vás premenil v nového človeka tým, že zmení váš spôsob zmýšľania. Pavol v podstate vravel, že uctievať neznamená len spievať. Neznamená to len modliť sa. Uctievať znamená každý deň dávať Bohu svoj život. Uctievať znamená aj dávať Bohu financie. Byť milujúcim manželom či manželkou. Uctievať znamená byť nezadaným človekom, ktorý žije mravne čistým životom. Uctievať znamená pracovať usilovne, čestne a poctivo.
V skutočnosti, ak neuctievame zo správnych pohnútok, Boh hovorí, že našu hudbu nechce už viac počúvať. Boh prehovoril v starozmluvnej knihe Ámos, kde povedal: „Preč odo mňa s hlukom vašich piesní! Nechcem počuť hudbu tvojich hárf!
Prečo uctievame Boha?
Uctievame ho, lebo je hoden. Anglické slovo pre uctievanie („worship“) pochádza zo staroanglického slova, ktoré by sa dalo preložiť ako to, „čo má cenu“, resp. „čo má kvalitu“ (angl. „worthship“). Inými slovami, uctievame takého Boha, ktorý za to stojí. Anglické slovo worship znamená aj „pripisovať niekomu či niečomu cenu alebo hodnotu“.
Celý rad slov sa v Biblii prekladá slovom „uctievať“. Prvý raz sa to slovo objavuje v 1. knihe Mojžišovej 18, keď k Abrahámovmu príbytku prišli traja návštevníci: „Tu pozdvihol oči, obzrel sa a videl troch mužov stáť pred sebou. Len čo ich zazrel, bežal im v ústrety od stanového vchodu, poklonil sa k zemi“ (1. M 18:2). Ďalšie biblické slovo, ktoré sa prekladá ako „uctievať“, má význam „bozkávať“.
Keď dáme tieto dve slová dohromady, dostávame predstavu o tom, čo je uctievanie a čím by malo byť. Uctievame Boha, lebo je toho hoden. A keď to robíme, klaniame sa a vzdávame mu poctu. To hovorí o zbožnej úcte voči Bohu a rešpektu pred Ním. Boh teda od nás chce, aby sme mu vzdávali úctu a česť. Uctievame Boha, pretože si zaslúži našu chválu. A On je vždy hoden našej chvály, dokonca aj vtedy, keď sa nám nedarí. Spomeňte si na Jóba. Tomu sa hovorí mať zlý deň. V priebehu niekoľkých hodín prišiel o svoju rodinu, svoj majetok a svoje zdravie. Všetko sa rozsypalo. Čo teda urobil? Biblia hovorí, že padol na zem a poklonil sa. Áno, uprostred ťažkých okolností môžeme uctievať. Neznamená to, že vzdávame vďaku za tie zlé veci. Vzdávame skôr vďaku za fakt, že Boh je stále na tróne.
Nemali by sme Boha uctievať len preto, že sa nám vo všetkom darí. Nemali by sme Boha uctievať ani z dôvodu, že za to môžeme niečo získať. Boha neuctievame preto, aby sme získali požehnanie, či preto, že túžime po citovom zážitku. A. W. Tozer povedal: „Ktokoľvek bude hľadať Boha ako prostriedok na dosiahnutie vytúžených cieľov, Boha nenájde. Boh nechce byť použitý ako prostriedok na dosiahnutie nejakého cieľa. On je tým cieľom. On je ten, ku komu smerujeme.
Vek neúcty?
Historici a učenci sa často snažia pomenovať rôzne obdobia dejín, napríklad: Osvietenstvo (myšlienkové hnutie v 17. a 18. storočí zdôrazňujúce ľudský rozum, slobodu a propagujúce výsledky vedy), Vek Vodnára, Stratená generácia, Vek podvodov, Éra modernizmu, Éra postmodernizmu atď. Keby sme chceli podľa väčšiny pomenovať našu dobu, niesla by názov: Vek neúcty. V dnešných dňoch nič nie je sväté. V knihách a časopisoch, v televízii, rádiu a na reklamných plochách je málo toho, čo je tabu (niečo zakázané a nedotknuteľné; niečo, o čom sa z morálnych, spoločenských alebo iných dôvodov nehovorí). Náboženstvo, sex, viera, rodina - to všetko je terčom posmechu, zosmiešňovania a vtipkovania. Našťastie, nie každý stratil zmysel pre úctu. U Ježišových nasledovníkov by úcta mala byť jedným z hlavných prejavov viery.
Úcta v každodennom živote
Preukázať Bohu úctu v zbore je samozrejmé. Ako to však robiť na inom mieste, napríklad v obchode alebo na pracovisku?
Úcta a odpustenie
Uvažuj o myšlienke, že Božia ochota odpustiť nám je najpresvedčivejším dôvodom k úcte voči nemu.
Rozdiel medzi úctou a strachom
Aký je rozdiel medzi úctou a strachom?
P. Sergio G. Keď mala moja matka osemdesiat, ešte stále cestovala. Mne pripadlo sprevádzať ju na ceste do Svätej Zeme a Egypta. V Káhire sme navštívili krásnu mešitu, miesto modlitby pre moslimov a obdivu pre svet. Pri dverách moslimský strážca upozorňoval turistov, aby sa podľa moslimského zvyku pred vchodom vyzuli. Pripomenulo mi to, ako anjel žiadal Mojžiša, aby si zobul obuv, pretože miesto, na ktorom stál, bolo sväté. Kým sme si prezerali mešitu, prišla skupina moslimských adolescentov na exkurziu a všetko sa naplnilo hurhajom, smiechom, strkaním, pobehovaním a všetkým tým, čo je bežné u mladých, keď sú spolu. Moja matka automaticky zareagovala ako mama a začala ich po španielsky napomínať, že sa majú správať slušne, lebo to je posvätné miesto. Mladí stíchli a od tej chvíle zachovali pri návšteve poriadok. Keď sme vychádzali, strážnik sa vďačne usmieval a nadšene zdravil moju matku.
Úcta je uznať dôstojnosť, ktorá patrí osobe, uznať, že všetci ľudia sme dôstojní a máme rovnaké práva od chvíle počatia. OSN slávnostne vyhlásili práva človeka v roku 1948. Chrámy ktoréhokoľvek náboženstva sú posvätné, rovnako ako aj vlastné objekty kultu. Nikto nepochybuje, že cintorín si zaslúži úctu kvôli pamiatke našich predkov. Verejné dobrá sa musia ctiť, lebo slúžia spoločnosti. Nás Mexičanov naučili ctiť si naše vlastenecké symboly, medzi nimi najmä vlajku. Spolužitie s inými kultúrami nás nakazilo ich ľahostajnosťou voči svojim vlajkám a už si prestávame ctiť tú našu. Preukazujeme česť, pretože uznávame dôstojnosť ostatných, ale aj kvôli potrebe pokojného spolužitia. Ak medzi manželmi chýba úcta a správajú sa k sebe urážlivo, ich láska a rodinná harmónia skončí. V takomto domove nie je žiadny div, ak u detí chýba úcta k rodičom a medzi sebou navzájom . V chráme požadovať, aby si deti dali dole čiapku, aby nežuvali žuvačku, aby nejedli a nepili, aby zachovali slušnosť.
Každý z nás má meno. Meno vyjadruje to, kto sme. Keď sa stretávame s niekým neznámym - predstavíme sa svojím menom. Menom privolávame niekoho a určitým spôsobom ho nabádame, aby si nás všimol. Keď poznáme meno niekoho, vtedy táto osoba tým činom žije v našej pamäti. Hovoríme taktiež o dobrom mene, keď ten, kto nosí toto meno, si zaslúži úctu. V trestnom kódexe je aj trest za poškodenie, zničenie dobrého mena druhého.
Podľa náuky Katechizmu Katolíckej cirkvi „medzi všetkými slovami Zjavenia je jedno osobitné slovo, ktoré je zjavením Jeho mena. Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a ntímnosti. „Pánovo meno je sväté.” Preto ho človek nesmie zneužívať. „Musí ho uchovávať v pamäti, v tichu adorácie plnej lásky. S obrovskou úctou k Božiemu menu sa stretávame v knihách Starého zákona. Boh zjavuje Mojžišovi svoje meno a vďaka tomu sa stal blízky Izraelitom (por. Ex 3,13-14). Vyvolený národ sa snažil nesklamať dôveru Boha. Jeden z prejavov úcty k Jeho menu bola skutočnosť, že žiaden Žid Ho nemohol vysloviť, keď sa čítali sväté texty. Počas čítania Biblie sväté meno nahradili vyjadrením „Adonai”, čo v gréckom preklade znamená „Kyrios - „Pán”. Podľa Jozefa Flavia mohol Božie meno vysloviť len veľkňaz na mieste „Sväté Svätých” len raz do roka.
Za svojich učeníkov sa Ježiš modlí pri poslednej Večeri k Bohu hovoriac: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja”. (Jn 17.26) Božie meno, teda kto je Boh, nám zjavuje už samotné meno Ježiš, ktoré znamená „Boh spasí”. On je predpovedaný ako „Knieža Pokoja” a Emanuel, čo znamená „Boh s nami”. Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Pochádza tak ako aj prvé prikázanie z čnosti nábožnosti. Hovorí konkrétne, ako máme používať slová o svätých veciach. (por. KKC 2142) Dodržiavanie tohto prikázania hovorí veľa o našej viere, o úcte k samotnému Bohu. Keď Božie meno určitým spôsobom privoláva Jeho Samého, v prípade, keď nie je úcta voči Jeho menu, je nedostatkom úcty voči Bohu.
Božiemu menu vzdávame úctu rôznym spôsobom. Prejavom úcty voči Božiemu menu sú slova, ktoré hovoríme, keď sa žehnáme znakom kríža „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého”, tak isto konáme, keď požehnávame. Kresťanmi (tí, ktorí nosia meno Krista) sa stávame prostredníctvom sviatosti krstu, ktorý vysluhujeme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého”. Kresťanský pozdrav: „Pochválený buď Ježiš Kristus” nám pripomína, že slovom a životom sa máme snažiť o Božiu slávu; je zároveň odvážnym vyznaním a svedectvom našej viery. Každý deň opakujeme modlitbu „Otče náš”. Prosba modlitby Pána, v ktorej sa obraciame na Boha „posväť sa meno Tvoje” je jadrom Božieho príkazu , ktorý je v druhom prikázaní.
Zapamätajme si: Božie meno obklopujeme úctou, lebo Ho používame preto, aby sme Ho velebili, chválili a oslavovali. Je zakázané, aby sme Ho používali za účelom spáchania zločinu a pri všetkých iných nezodpovedných situáciách.