V dnešnej dobe, kedy sa názory a interpretácie líšia, je dôležité hľadať pravdu v hĺbke vlastnej duše a v Božom slove. Zamyslime sa nad tým, ako sa Božie slovo zvestuje a aký to má vplyv na náš život a vieru.
Prvým listom svätého Petra, ktorý preberá slová proroka Izaiáša, sa ocitáme pred tajomstvom Boha, ktorý nám odovzdáva seba samého prostredníctvom daru svojho Slova. Toto Slovo, ktoré trvá naveky, vstúpilo do času. Boh vyriekol svoje večné Slovo ľudským spôsobom; jeho Slovo sa „stalo telom“ (Jn 1, 14). Toto je radostná zvesť, správa, ktorá sa nesie stáročiami a dnes prichádza aj k nám.
Dôležité je uvedomiť si krásu a pôvab nového stretnutia sa s Pánom Ježišom. Preto sa v mene otcov obraciame na všetkých veriacich slovami svätého Jána z jeho prvého listu: „zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“ (1 Jn 1, 2 - 3).
Apoštol hovorí o počutí, videní, dotýkaní sa a kontemplovaní (porov. 1 Jn 1, 1) Slova života, pretože v Kristovi sa nám zjavil sám život. My, čo sme boli povolaní do spoločenstva s Bohom a medzi sebou navzájom, sa musíme stať aj hlásateľmi tohto daru. V tejto kerygmatickej perspektíve bolo synodálne zasadanie pre Cirkev a svet svedectvom toho, aké krásne je stretnutie s Božím Slovom v cirkevnom spoločenstve. Preto povzbudzujem všetkých veriacich, aby opäť objavili osobné a komunitárne stretnutie s Kristom, Slovom života, ktoré sa stalo viditeľným, a aby sa stali jeho hlásateľmi, žeby sa dar božského života a spoločenstva čoraz viac šíril do celého sveta.
Cirkev sa totiž zakladá na Božom slove, z neho sa rodí a žije.2 Cez celé stáročia jej dejín v ňom Boží ľud vždy nachádzal svoju silu a aj dnes cirkevné spoločenstvo žije z počúvania, slávenia a zo štúdia Božieho slova. Treba uznať, že v posledných desaťročiach cirkevného života vzrástla vnímavosť na túto tému, zvlášť vzhľadom na kresťanské Zjavenie, na živú Tradíciu a na Sväté písmo.
Na 12. riadnom generálnom synodálnom zasadaní sa pastieri, pochádzajúci z celého sveta, zjednotili okolo Božieho slova a do stredu zhromaždenia symbolicky umiestnili text Biblie, aby znova objavovali to, čo sme uprostred každodennosti náchylní považovať za samozrejmosť: skutočnosť, že Boh hovorí a odpovedá na naše otázky.9 Spoločne sme počúvali Pánovo slovo a slávili ho. Navzájom sme si rozprávali o tom, ako Pán pôsobí, a delili sa o svoje nádeje a starosti.
Celý život apoštola Pavla bol poznačený horlivosťou za šírenie Božieho slova. V našich srdciach nemožno ignorovať jeho prenikavé slová o poslaní zvestovať Božie slovo: „Všetko robím pre evanjelium“ (1 Kor 9, 23); a ako píše v Liste Rimanom, „ja sa za evanjelium nehanbím; veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1, 16).
S týmto cieľom chcem predstaviť a prehĺbiť výsledky synody, pri čom budem stále vychádzať z Prológu Evanjelia podľa Jána (Jn 1, 1 - 18). V ňom sa nám podáva základ nášho života: Slovo, ktoré je od počiatku u Boha, sa stalo telom a prebývalo medzi nami (porov. Jn 1, 14). Je to obdivuhodný text, ktorý nám ponúka syntézu celej kresťanskej viery.
Novosť biblického zjavenia spočíva v tom, že Boh sa nám dáva poznať v dialógu, ktorý túži s nami viesť. Dogmatická konštitúcia Dei Verbum predložila túto skutočnosť, pričom pripomína, že „neviditeľný Boh vo svojej nesmiernej láske sa prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou“.
Synodálni otcovia hovorili v tomto súvise o analogickom spôsobe používania ľudského jazyka vo vzťahu k Božiemu slovu. Výraz „Božie slovo“ sa totiž týka jednak toho, ako nám Boh zjavuje seba samého, a na druhej strane nadobúda rozličné významy, ktoré treba brať do úvahy a dávať ich do vzájomného vzťahu tak z hľadiska teologickej reflexie, ako aj ich pastoračného použitia.
Synodálni otcovia potvrdili, že v skutočnosti stojíme pred analogickým používaním výrazu „Božie slovo“, čo musíme brať do úvahy. Preto treba viesť veriacich k tomu, aby si lepšie uvedomovali jeho rôzne významy a chápali jeho jednotný zmysel.
Vo vedomí základného významu Božieho slova vzhľadom na večné Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, jediným spasiteľom a prostredníkom medzi Bohom a človekom, nás počúvaním tohto slova biblické zjavenie vedie k uznaniu, že toto Slovo je základom všetkej skutočnosti. Prológ svätého Jána vo vzťahu k božskému Logu tvrdí, že „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3). Aj List Kolosanom hovorí o Kristovi, že bol zrodený skôr ako celé tvorstvo (porov.
Tvrdenia Svätého písma ukazujú, že všetko, čo jestvuje, nie je plodom iracionálnej náhody, ale chcené Bohom a je súčasťou jeho plánu, ktorého stredobodom je ponuka účasti na Božom živote v Kristovi. Stvorenstvo sa rodí z Loga a nesie v sebe nezmazateľnú stopu stvoriteľského Rozumu, ktorý usporadúva a riadi. O tejto radostnej istote spievajú žalmy: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje“ (Ź 33, 6) a „on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené“ (Ź 33, 9).
Všetko, čo jestvuje, teda vzniká zo Slova ako creatura Verbi a všetko je povolané slúžiť Slovu. Stvorenie je miestom, kde sa odohrávajú celé dejiny lásky medzi Bohom a jeho stvorením, preto pohnútkou všetkého je spása človeka. Keď kontemplujeme vesmír v perspektíve dejín spásy, objavujeme jediné a jedinečné miesto, ktoré má človek v celom stvorení: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27).
Dôležité je skúmať svoju vieru a utekať od hriechu s modlitbou o pomoc. Klásť si otázky na modlitbách a prosiť o pomoc a vedenie. Tí, ktorí chcú rozumieť okolnostiam, musia skúmať svoju živú vieru.
Často sa stáva, že človek stratí vieru kvôli hádkam a rozdielnym názorom. Vtedy je dôležité uvedomiť si, že Biblia je „mapa“, ktorá nás môže naviesť do správneho cieľa. Ak sa jej budeme držať, určite nezablúdime.
Netreba si myslieť, že prvotný zbor kresťanov bol dokonalý a bez problémov. Koniec 1. storočia a posolstvá siedmym rozptýleným zborom už ukazujú, že sa pomaly schyľovalo k Ježišom predpovedanému všeobecnému odpadnutiu od pravdy po smrti apoštolov. Aj preto RKC nemôže byť za žiadnu cenu tou "apoštolskou cirkvou". Nič také neexistuje!
Dobrým znamením je, že si vôbec kladieme otázky. Je v tom pokora a bez pokory človek nemôže nájsť Boha. Treba hľadať Boha radšej sám v Jeho slove a z celého srdca. Boh má moc dať sa nám poznať, ak ho budeme hľadať úprimne. Potom už by sme nemali mať pochybnosti, či ideme po správnej ceste. Ale nenechajme si do viery zasahovať ľudskými náukami a vysvetleniami, veď dnes je iná situácia ako v prvom storočí, kedy existoval len jeden pravý Zbor.
Zoberme si napríklad Dávida. Keď zhrešil s Batšebou, robil pokánie a Boh mu odpustil. Pokánie mnohému napovedá a ukazuje náš postoj k hriechu a náprave! Všetko závisí od postoja nášho srdca, od našich pohnútok!
Ako povedal Martin Luther: „Písmo je prostredníctvom samého seba najistejšie, najľahšie prístupné, najzrozumiteľnejšie. Je tým, ktoré sa samo sebou vykladá, ktoré všetky slová všetkými slovami zachováva, posudzuje a osvetľuje……Nechcem byť ten, čo je oslavovaný a učený.
Preto k čistej historickej kritike textu pripája teologickú kritiku. Preto dokáže povedať, že tam, kde sám Pavel píše proti duchu ním zvestovaného evanjelia o ospravedlnení, treba na neho uplatniť teologické kritérium evanjelia. Tým Bultmann kladie základ toho, čo označujeme ako kérygmatický a existenciálny prístup k biblickému textu.
Súčasná doba je tak charakterizovaná rozvojom tzv. kontextuálnej hermeneutiky. V istom zmysle ide o kombináciu Bultmannovho dôrazu na zmysel textu ako zvesti pre existenciu jednotlivca a Ricoeurovho dôrazu na hľadanie objektívneho zmyslu textu.
Reformácia sa prihlásila k princípu sola scriptura. Tým ale vôbec nestanovila raz a navždy nemenný a jednoznačný význam biblického textu. A už vôbec nás nezbavila povinnosti hľadať význam biblického textu pre nás osobne a pre spoločenstvo, ktoré tvoríme ako ľudia tu a v tejto dobe.
Máme v rukách bohaté dedičstvo plynúce zo zápasov o správne porozumenie biblickému textu. Nevzdávajme sa ho. Bez takéhoto hľadania zmyslu biblického textu vo zvestovanom evanjeliu pre dnešného človeka stráca teológia a ňou formovaná cirkev svoju podstatu.
Tabuľka: Kľúčové postavy v interpretácii Biblie
| Osobnosť | Prínos |
|---|---|
| Martin Luther | Princíp Sola Scriptura, teologická kritika Písma |
| Karl Barth | Syntéza viery a rozumu, inšpirácia Písma Duchom Svätým |
| Rudolf Bultmann | Kérygmatický a existenciálny prístup k biblickému textu |
| Paul Ricoeur | Kritika subjektivity, hľadanie objektívneho zmyslu textu |
Záver:
Nech sa akokoľvek zvestuje Kristus, dôležité je, aby sme sa držali Božieho slova, skúmali svoju vieru, hľadali Boha z celého srdca a pristupovali k interpretácii Biblie s pokorou a otvorenosťou.
Obrázok: Otvorená Biblia ako symbol Božieho slova