Ako sa Biblia menila v priebehu času?

Môžeme dnes - v 21. storočí brať Bibliu vážne? Nie je snáď plná protirečení, nezmyslov a historických nepresností? Nevyvrátili jej autenticitu archeologické nálezy? Racionálne uvažujúci človek verí, že spoľahlivosť každého historického dokumentu je potrebné preveriť. Skúsme teda odložiť naše predsudky a pocity bokom a preskúmajme Bibliu z pohľadu histórie a archeológie.

Historickú presnosť Biblie podporuje viacero kategórií dôkazov:

• Čo je na Biblii také jedinečné
• Čo hovorí o spoľahlivosti Biblie archeológia?
• Menila sa postupom času Biblia, alebo máme to, čo bolo pôvodne napísané?
• Potvrdili historici, že to, čo hovorí Biblia o Ježišovi, zodpovedá skutočnosti?
• Nakoľko sú záznamy evanjelií spoľahlivé?
• Sú v Biblii protirečenia?
• Podľa čoho sa vyberali knihy Novej zmluvy? Prečo by sme nemali uznať apokryfy, Judášovo či Tomášovo evanjelium?
• Prečo trvalo 30 - 60 rokov, než sa zapísali evanjeliá?
• Záleží na tom, či Ježiš naozaj urobil alebo povedal to, čo je v evanjeliách?

Čo je na Biblii také jedinečné?

Biblia (z gr. biblia = knihy) nie je jediná kniha. Je to vlastne akási „knižnica“, ktorá obsahuje desiatky kníh napísaných v časovom rozpätí vyše 1 500 rokov. Písalo ju viac ako 40 autorov rôznych postavení (od kráľov, vojenských hodnostárov, roľníkov, úradníkov, filozofov, rybárov, básnikov, hudobníkov, učencov až po pastierov). Bola písaná na troch rôznych kontinentoch (v Ázii, Afrike a Európe), v troch rôznych jazykoch (hebrejčine, gréčtine a aramejčine), v rôznych dobách a pri rôznych duševných rozpoloženiach autorov. Bola písaná v širokej rozmanitosti literárnych útvarov, ktoré zahŕňajú poéziu, historické rozprávanie, osobnú korešpondenciu, memoáre, biografiu, zákon, proroctvo atď.

Napriek svojej rôznorodosti a adresovaniu mnohých kontroverzných tém života je Biblia až neuveriteľne jednotná.

Ak sa ti to nezdá zvláštne, či dokonca absolútne jedinečné, dáme ti výzvu: Skús nájsť desiatich ľudí zo svojho okolia, ktorí majú podobné vzdelanie, pochádzajú z tej istej kultúry a hovoria tým istým jazykom, a požiadaj ich, aby napísali svoj názor na jednu jedinú kontroverznú tému, napríklad na zmysel života. Keď skončia, skús porovnať, k akým záverom prišli. Súhlasia so sebou navzájom? Asi sotva! Ale Biblia nemá len desiatich autorov, ale štyridsať. Nepísali ju v priebehu jednej generácie, alebo v rozpätí tisícpäťsto rokov; nie autori podobného vzdelania, kultúry či jazyka, ale mnohých, a nielen o jednej téme, ale o stovkách tém! Väčšina z týchto autorov sa navzájom vôbec nepoznala, ani nemala možnosť čerpať zo zdrojov iných „spoluautorov“. Preto je jednota tejto knihy unikátna a nemá obdoby v žiadnej inej náboženskej či filozofickej literatúre.

Lewis S. Chafer, zakladateľ Dallaského teologického seminára to zhrnul takto: „Biblia nie je kniha, ktorú by človek napísal, keby mohol, alebo mohol napísať, ak by chcel.“

Táto neobyčajná jednota uprostred takejto rozmanitosti je prvým náznakom toho, že jej tvrdenie o tom, že je inšpirovaná Bohom, je pravdivé.

Čo hovorí o spoľahlivosti Biblie archeológia?

Archeológia nemôže dokázať, že Biblia je Božím slovom zapísaným pre nás ľudí. Môže však potvrdiť jej základnú historickú presnosť, a presne to aj robí. Archeológovia neustále nachádzajú mená vládnych úradníkov, kráľov, miest a sviatkov, o ktorých sa zmieňuje Biblia - občas práve tých, o ktorých existencii historici predtým pochybovali. Objav za objavom preukázal spoľahlivosť v nespočetnom množstve detailov a posilnil uznanie hodnoty Biblie ako historického zdroja.

Jánovo evanjelium napríklad rozpráva o tom, ako Ježiš uzdravil chromého pri rybníku Betezda. Text dokonca hovorí o piatich stĺporadiach, ktoré k nemu viedli. Toto miesto sa dlho udávalo ako príklad Jánovej nepresnosti, pretože také miesto sa v Jeruzaleme jednoducho nenašlo. Rybník však nedávno vykopali. Leží asi dvanásť metrov pod povrchom, a má päť stĺporadí, presnejšie oblúkových kolonád, práve takých, aké opisuje Ján.

Rybník Betezda v Jeruzaleme

Archeológia napríklad identifikovala mnoho starovekých miest, o ktorých sa zmieňuje Lukáš v novozmluvných Skutkoch apoštolov. „Lukáš bez jedinej chyby menuje celkom dvadsaťtri krajín, päťdesiatštyri miest a deväť ostrovov.“

Archeologických nálezov potvrdzujúcich existenciu biblických miest či osôb, je veľmi veľa. Samozrejme vzhľadom na celkové množstvo historických detailov spomínaných v Biblii sa zatiaľ prostredníctvom archeológie nenašlo úplne všetko.

Uznávaný židovský archeológ Nelson Glueck však tvrdí: „Jednoznačne môžeme vyhlásiť, že žiadny archeologický objav nikdy nebol v protiklade so správne pochopenými biblickými zmienkami. Množstvo archeologických objavov potvrdilo rámec a často aj presné detaily historických zmienok v Biblii.“

Archeológia taktiež vyvrátila mnoho nesprávne podložených teórií o Biblii. Napríklad na niektorých vysokých školách sa dlho vyučovala teória, podľa ktorej Mojžiš nemohol napísať Pentateuch (prvých päť kníh Biblie), pretože v tom čase ešte nebolo vynájdené písmo. Archeológovia potom objavili tzv. Čiernu stélu. „Je písaná klinovým písmom a obsahuje detailný záznam Chamurapiho zákona. Vznikla snáď až po Mojžišovej dobe? Kdeže! Nielenže pochádza z doby staršej, než je Mojžišova, ale dokonca ešte skôr, než žil Abrahám (asi 2 000 rokov pred Kristom). Mojžiša predchádza najmenej o tri storočia.“

Jeden z najväčších archeologických objavov 20. storočia bol objav tabuliek v severosýrskej Eble. Týchto 14 000 hlinených tabuliek je datovaných do roku 2 300 pred Kristom a obsahujú dôkazy podporujúce mnohé biblické fakty (existenciu niektorých biblických miest, mien, starovekých zvyklostí, náboženských obradov a pod.).

Archeológia teda dôsledne potvrdzuje historickú presnosť Biblie, čo zvyšuje rešpekt bádateľov voči Biblii ako zbierke historických dokumentov.

Menila sa postupom času Biblia, alebo máme to, čo bolo pôvodne napísané?

Niektorí ľudia sa domnievajú, že Biblia bola toľkokrát prekladaná, že postupne došlo k narušeniu textu. Keby sa preklady robili podľa prekladov, skutočne by k tomu mohlo prísť. Preklady však vychádzajú z textových zdrojov v pôvodnej gréčtine, hebrejčine a aramejčine, podložených tisíckami starovekých rukopisov.

Na to, že je naša dnešná Nová zmluva verná originálu, sa môžeme spoliehať napríklad preto, lebo:

• Máme k dispozícii obrovské množstvo rukopisov (pred vynájdením kníhtlače) - vyše 24 000.
• Tieto rukopisy sa navzájom od slova do slova zhodujú v 99,5 % textu.
• Doba vzniku týchto rukopisov je veľmi blízka dobe spísania pôvodných textov.

Keď navzájom porovnáme texty jednotlivých rukopisov, zhoda je zarážajúca. Občas sa líši pravopis alebo poradie slov, to však má minimálny význam.

Fakticky vzaté, Nová zmluva je jednoznačne tým najlepšie podloženým starovekým dielom, a to tak v otázke samotného počtu dokumentov a časového rozpätia medzi udalosťami a dokumentmi, ako aj v otázke rozmanitosti dostupných dokumentov, ktoré ho môžu potvrdzovať alebo vyvracať. Medzi rukopisnými podkladmi iných starovekých diel nenájdeme nič, čo by sa Novej zmluve - pokiaľ ide o dostupnosť textu a jeho ucelenosť - vyrovnalo.

Čo sa týka autenticity, Nová zmluva je ďaleko najspoľahlivejším spisom staroveku. To, že sa text zachoval neporušený, je omnoho istejšie než napr. u Platónových spisov či u Homérovej Iliady.

Aj text Starej zmluvy sa dochoval pozoruhodne neporušený. Presnosť našich moderných prekladov sa potvrdila významným archeologickým objavom tzv. zvitkov od Mŕtveho mora v roku 1947. Tieto zvitky obsahovali starozmluvné texty, ktoré pochádzali z roku 150 pred Kristom, boli teda o 1 000 rokov staršie, než akékoľvek rukopisy, ktoré sme mali k dispozícii predtým. Keď sa však porovnali, preukázala sa zhoda na 95 %! Päť percent variácií pozostávalo opäť predovšetkým z odchýlok v hláskovaní a slovoslede, ktoré však nič nemenili na význame viet.

Táto zarážajúca podobnosť medzi textom zvitkov od Mŕtveho mora a rukopisov, ktoré vznikli o tisíc rokov neskôr, dokazuje, s akou starostlivosťou opisovali židovskí pisári Bibliu. Preto keď dnes vezmeme do ruky Bibliu, bez strachu či zaváhania môžeme vyhlásiť, že v nej bol pôvodný text bez straty zachovaný počas mnohých generácií.

Veľký Izaiášov zvitok, jeden zo zvitkov od Mŕtveho mora

Potvrdili historici, že to, čo hovorí Biblia o Ježišovi, zodpovedá skutočnosti?

Biblia uvádza, že Ježiš z Nazareta vykonal veľa zázrakov, Rimania ho popravili a on vstal z mŕtvych. Veľa starovekých historikov potvrdzuje biblický záznam o Ježišovom živote.

Riman Cornelius Tacitus z druhej polovice prvého storočia n. l. sa pokladá za jedného z obzvlášť presných historikov starovekého sveta. Vo svojich Letopisoch podáva správu o požiari v Ríme, z ktorého niektorí vinili cisára Nera: „Aby teda zahladil tú povesť, Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud… nenávidel a nazýval kresťanmi. Pôvodca tohto mena Kristus bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontským Pilátom popravený.“

Josephus Flavius bol židovský historik (asi 38 - 100 n. l. ). V jeho diele Židovské starožitnosti sa zmieňuje o Ježišovi a jeho poslaní: „Asi v tom čase žil Ježiš, múdry človek, ak je vôbec správne nazývať ho človekom. Konal totiž podivuhodné skutky a bol učiteľom ľudí, ktorí majú radi pravdu. Získal si mnohých Židov aj Grékov. On bol Mesiáš. A keď ho dal Pilát na návrh našich popredných mužov ukrižovať, tí, čo ho od počiatku milovali, ho neopustili, lebo tretieho dňa sa im ukázal živý, ako o ňom spolu s tisíckami iných úžasných vecí predpovedali Boží proroci. A toto pokolenie, nazvané po ňom kresťanmi, dodnes nevymizlo.“

Aj Suetonius, Plínius ml. a Thallus písali o kresťanoch, ich spôsobe uctievania a o tom, že boli prenasledovaní. Zmienky, ktoré nachádzame v ich dielach, potvrdzujú údaje, ktoré máme z Novej zmluvy.

Dokonca i najdôležitejší náboženský text judaizmu Talmud, ktorý rozhodne nie je Ježišovi priaznivo naklonený, potvrdzuje základné fakty o jeho živote. Podľa Talmudu bol Ježiš počatý mimo manželstva, zhromažďoval okolo seba učeníkov, rúhal sa Bohu tým, že sa pokladal za Boha, a konal zázraky. Tie však Talmud pripisuje čarodejníctvu, a nie Bohu.

Sú to pozoruhodné informácie, hlavne ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že väčšina starovekých historikov sa zameriavala na popredných politikov a vojvodcov, a nie na neznámych rabínov v odľahlých provinciách Rímskej ríše. Napriek tomu starovekí historici rímskeho, gréckeho i židovského pôvodu, ktorí neboli kresťanmi, potvrdzujú významné udalosti, ktoré opisuje Nová zmluva.

Nakoľko sú záznamy evanjelií spoľahlivé?

Historici, ktorí v Ježiša Krista neverili, zaznamenali niektoré všeobecné fakty o jeho živote, no ľudia z jeho blízkeho okruhu spísali podrobnejšie opisy založené na správach očitých svedkov. Sú to takzvané evanjeliá - prvé štyri knihy Novej zmluvy. Ako si môžeme byť istí, že sú tieto Ježišove životopisy presné?

Keď sa historici snažia posúdiť, či je životopis dôveryhodný, kladú si otázku: Koľko ďalších zdrojov uvádza o dotyčnom človeku rovnaké informácie? Funguje to asi takto: Predstav si, že zbieraš životopisy amerického prezidenta J. F. Kennedyho. Nájdeš množstvo kníh o jeho rodine, o jeho prezidentskom období, o tom, ako riešil krízu na Kube. Skoro všetky životopisy budú uvádzať podobné fakty. Ale čo ak narazíš na knihu, podľa ktorej pôsobil prezident Kennedy desať rokov ako kňaz v Južnej Afrike? Vzhľadom na to, že podľa ostatných životopisov strávil tie roky v Spojených štátoch, sa každý rozumný historik prikloní k názoru záznamov, ktoré sa zhodujú.

Máme viacero životopisov uvádzajúcich podobné fakty aj v prípade Ježiša z Nazaretu? Áno. Tu je ukážka niektorých udalostí z Ježišovho života v jednotlivých evanjeliách. Vidíme, že aj keď jednotlivé evanjeliá nie sú totožné (písali ich rôzni autori s rôznymi dôrazmi), všetci štyria rozprávajú v podstate ten istý príbeh.

Dve z evanjelií napísali apoštoli Matúš a Ján, ktorí Ježiša osobne poznali a strávili s ním na cestách viac než tri roky. Ďalšie dve napísali Marek a Lukáš, blízki spolupracovníci apoštolov. Títo pisatelia mali priamy prístup k faktom, ktoré zaznamenávali. Raná cirkev všetky tieto štyri evanjeliá uznávala, pretože boli v súlade s faktami, ktoré boli o Ježišovi všeobecne známe.

Každý z autorov evanjelií spísal veľmi podobný záznam. Ako sa dá v prípade viacerých životopisov tej istej historickej osobnosti čakať, jednotlivé štýly sa rôznia, ale fakty súhlasia. Evanjeliá uvádzajú zemepisné názvy a podrobnosti týkajúce sa danej kultúry, ktoré potvrdzujú historici aj archeológovia.

Je množstvo tém, ku ktorým by si raná cirkev priala poznať Ježišovo vyjadrenie, avšak medzi jeho zaznamenanými výrokmi ich nenachádzame. Aj táto skutočnosť svedčí o tom, že autori evanjelií boli čestní a nevkladali Ježišovi do úst slová, ktoré by slúžili ich záujmom.

Sú v Biblii protirečenia?

Občas počujeme, že Biblia je plná rozporov, ale pri pozornom skúmaní zistíme, že to nie je pravda. Vlastne sa dá povedať, že na knihu takéhoto rozsahu a záberu sa v nej i tých zdanlivých rozporov nájde neobyčajne málo. Tie rozporné tvrdenia, ktoré skutočne existujú, neznamenajú žiadnu katastrofu a nanajvýš prebúdzajú zvedavosť. Netýkajú sa žiadnej významnej udalosti ani dôležitého článku viery.

Uveďme si príklad jedného takéhoto rozporu. V Matúšovom evanjeliu a Skutkoch apoštolov vidíme rôzne verzie smrti Judáša. Matúš píše, že Judáš sa obesil, ale v Skutkoch sa vraví, že spadol „z výšky dolu hlavou, pričom ho roztrhlo tak, že sa z neho vyvalili všetky vnútornosti“. Ako do seba tieto dve správy zapadajú? Jednoducho. Judáš sa mohol obesiť na kraji útesu, povraz sa roztrhol a on sa zrútil dole. Aj miesto, kde podľa tradície Judáš zomrel, s týmto výkladom súhlasí: ide o pole na úpätí útesu za Jeruzalemom.

Alebo si vezmime iný príklad zdanlivého rozporu: Bol Ježiš v hrobe dve, alebo tri noci predtým, než bol vzkriesený? Pred svojím ukrižovaním totiž vyhlásil: „… tak bude aj Syn človeka v lone zeme tri dni a tri noci.“ Marek zaznamenáva iný Ježišov výrok: „… Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť, vydajú pohanom, budú sa mu vysmievať a pľuvať na neho. Zbičujú ho a zabijú, ale po troch dňoch vstane z mŕtvych.“

Ježiša zabili v piatok a to, že bol vzkriesený, sa zistilo v nedeľu. Ako teda mohol stráviť v hrobe „tri dni a tri noci“? V Ježišových časoch sa časť dňa či noci označovala za celý deň a noc; bol to bežný spôsob obraznej reči, ktorú máme aj my v našom jazyku. Keď niekto povie: „Dnes som celý deň nakupoval,“ je nám jasné, že tým pravdepodobne nemyslí 24 hodín.

Toto sú typické zdanlivé rozpory v Novej zmluve. Väčšina z nich sa dá vyriešiť pozorným preskúmaním samotného biblického textu alebo štúdiom historického, lingvistického či kultúrneho pozadia.

Podľa čoho sa vyberali knihy Novej zmluvy? Prečo by sme nemali uznať apokryfy, Judášovo či Tomášovo evanjelium?

Biblia je súčasťou nášho civilizačného kódu, je pravdepodobne najcitovanejšou knihou sveta. Aj tí, čo neveria v jej svätosť, používajú v bežnej reči frázy či prirovnania z nej. Vieme, že je dobré byť múdry ako Šalamún, bojíme sa jóbovských zvestí, pochybujúcich nazývame neveriacimi Tomášmi. Biblické mená ako Mária, Jozef, Marek, Matúš, Anna, Ján či Jakub sú stále najpoužívanejšími. Poznáme však túto knihu kníh?

Biblia bola pôvodné písaná na papyrusové zvitky, neskôr sa jej časti prepisovali na papyrusové a pergamenové listy, ktoré viazali do kódexov podobným dnešným knihám. Prelom znamenal Gutenbergov vynález kníhtlače, ale aj vplyv reformácie, ktorá dávala na priame štúdium Biblie väčší dôraz. Po roku 1455, keď Gutenberg vyrobil prvý výtlačok Biblie, sa pomaly začalo s jej masovejším šírením. Dnes je dostupná teoreticky všade a všetkým, v tých najrôznejších formách a na prakticky všetkých možných nosičoch. No neznamená to automaticky, že o nej vieme viac ako generácie pred nami.

„Niekedy sa mi zdá, že ľudia z Biblie nielenže prevažne nič nečítali, ale že - čo je horšie - myslia si, že sú tam napísané úplne iné veci, než tam naozaj sú,“ myslí si divadelný režisér Pavol Smolík, ktorý sa podieľal na slovenskej audionahrávke Biblie, vstupujúcej tento týždeň do predaja. Príbehy Starého a Nového zákona interpretované slovenskými hercami, sú podľa neho tak trochu „Bibliou instant“, s „donáškou až do ucha“. Pri realizácii sa snažili vynechať pátos: „Biblia je vo svojej podstate pragmatická vec - ja ju nazývam manuálom k životu,“ dodáva Smolík.

Audiokniha s Bibliou je vo svete veľmi bežnou formou. Na stránke www.audio-bible.com je možné počúvať až 72 hodín nahranej Biblie v angličtine. Iná medzinárodná skupina Audio Bible Ministry vedie kampaň pod heslom „Viera je z počutia“. Na svojich stránkach www.FaithComesByHearing.com dáva možnosť zadarmo si stiahuť Bibliu vo formáte mp3 v 330 jazykoch.

tags: #nech #sa #neodvazi #znenit #biblia