Boh v Biblii zjavuje svoju prirodzenosť a vlastnosti prostredníctvom svojich mien. Každé z nich niečo znamená a ukazuje na nejakú črtu Božej podstaty.
Pozrime sa teraz na niekoľko Božích mien, zložených z viacero slov.
El Šaddaj, Všemohúci Boh. Prvotný význam mena El Šaddaj je „Boh, kto je ako rameno otca a prs matky“, „ten, ktorý všetko podopiera a živí“, „ten, kto je na všetko viac než dostatočný“.
V Písme často čítame o tom, že sa máme báť Boha, a bohoabojnosť je vyzdvihovaná ako dobrá a vítaná vlastnosť. V našom jazyku má sloveso „báť sa“ iba negatívny význam, v reči Písma však má tiež pozitívny rozmer.
Keď apoštol Pavol píše o rodine a hovorí, že manželia majú milovať svoje manželky a tie sa majú svojich manželov báť, (Ef 5,33) nemyslí tým, že ženy sa majú triasť strachom pred svojimi mužmi, ale že ich majú rešpektovať a ctiť si ich. Naša bázeň pred Bohom je spojená s vedomím nášho obmedzenia, našej hriešnej prirodzenosti a neschopnosti obstáť pred Bohom na základe vlastnej spravodlivosti.
Božia bázeň sa prakticky prejavuje rešpektom voči Bohu, odhodlaním poslúchať jeho príkazy, nenávisťou ku každej forme zla. (Jr 32,40; Gn 22,12; Žd 5,7; Pr 8,13) Božia bázeň je podľa Písma tiež počiatkom múdrosti. (Ž 111,10) Je tiež hnaciou silou, ktorá povzbudzuje človeka, aby hľadal posvätenie (2 K 7,1) a prejavuje sa v jeho postojoch a správaní voči ostatným kresťanom.
Boh ako Stvoriteľ a Udržiavateľ
Posledný deň úžasného stvoriteľského diela Boh zvláštnym spôsobom stvoril korunu stvorenia - človeka. Krásnu, žijúci bytosť. Človek žije - vidí, počuje, spoznáva, miluje, rozhoduje sa, sám tvorí. Spoznáva svet okolo seba a spoznáva aj seba. Život je zázrak.
Biblia svojou správou o stvorení úplne popiera vývoj človeka z nižších foriem života počas nekonečne dlhých vekov. Preto tiež správa o stvorení nám v stručnosti hovorí to podstatné o princípe nášho života, o našej prirodzenosti, o príčinách smrti aj o stave po smrti (1Moj 1. a 2.).
Už v prvej správe o stvorení Biblie opisuje človeka ako nedeliteľný celok. Každý pokus človeka rozdeliť na jednotlivé časti je skresľujúci.
Keď Pavol vyjadruje želanie, aby bol posvätený náš „duch, duša i telo“ (1 Tes 5,23), chcel, aby žiadna časť ľudskej bytosti nebola vylúčená z procesu posvätenia. Duchom rozumie našu inteligenciu, rozumové a duchovné schopnosti, ktorými komunikujeme s Bohom. Dušou chápe tú časť ľudskej prirodzenosti, ktorá sa prejavuje pudmi, túžbami a pocitmi. Nakoniec menuje telo, ktoré by malo byť podriadené rozumu a viere.
Biblia chápe človeka ako celok, a v tomto zmysle Boh človeka ako celok obnovuje. Kristus nielen uzdravoval choroby tela (Mat 9,35), ale tiež kázal a učil, svojím posolstvom obnovoval celého človeka.
Boh je jedinou bytosťou, ktorá existuje sama o sebe a nie je od nikoho alebo ničoho závislá. Znamená to, že nikdy nemal začiatok. Boha nikto nestvoril. Boh sa nikdy neskončí. Je absolútnym bytím.
Odraz Božej slávy v Ježišovi Kristovi
Biblia nám jasne ukazuje, že Boh má od večnosti dokonalý obraz seba samého, odblesk svojej slávy v Ježišovi Kristovi. Biblia to nazýva "obrazom jeho podstaty":
Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom ústami prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a cez ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a všetko udržuje svojím mocným slovom. (Hebr.
Tento obraz Boha je taký úplný vo všetkom, že Biblia hovorí o tomto obraze ako o druhej osobe Boha. Používa výraz Syn Boží, nie preto, že by bol nejakým biologickým spôsobom synom - ako keby mal pohlavný styk s Máriou a mal dieťa. To Biblia neučí. Tento Syn je synom nazývaný preto, aby naznačil, že majú rovnakú prirodzenosť. Obaja sú jedineční a vládne medzi nimi súlad. Biblia hovorí o tom, že Boh Otec miluje Boha Syna a Boh Syn miluje Boha Otca. Biblický obraz je teda taký, že existuje jeden Boh - nie traja bohovia - a že tento jeden Boh tajomne existuje ako Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý.
Ak by to ešte nebolo dosť úžasné, čo sme si povedali, prichádza to najúžasnejšie zo všetkého, čo sa týka toho, kto je Boh vo svojej dokonalosti, nezávislosti a plnosti. On je nielen dokonale spravodlivý a svätý, ale aj plný dobroty a radosti, aby ho jeho stvorenia mohli poznať, milovať, tešiť sa z neho a byť s ním navždy. Na tento účel Boh Otec poslal Boha Syna do svojho stvorenia, aby sa narodil ako Bohočlovek, Ježiša Krista. Toto má na mysli Jánovo evanjelium, keď hovorí:"Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh" (Ján 1:1). Tu sa mení kategória zo Slova na Syna, aby bolo jasné, že práve o ňom hovoríme - o večnom Synovi, o druhej osobe Boha.
Pretože všetky ľudské stvorenia nedokázali uctievať a milovať Boha a poslúchať ho tak, ako by sme mali. Zaslúžili sme si byť potrestaní. Boh by bol úplne spravodlivý, keby nás všetkých potrestal v pekle kvôli nášmu zlyhaniu a vzbure. Ale v plnosti svojej lásky Boh naplánoval už pred stvorením sveta, že príde na tento svet, aby zachránil pred potrestaním svoje vlastné stvorenia, ktoré si zaslúžia trest. Zachraňuje nás pred vlastným hnevom svojím milosrdenstvom. Boží Syn sa stáva človekom a je potrestaný namiesto nás. On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie.
Kto je teda Boh? Je Stvoriteľom, Udržiavateľom, Správcom a Sudcom vesmíru.
Je zaujímavé, ako Boh vidí dôsledok pádu do hriechu. Z hľadiska človeka je tragédiou, že kvôli hriechu končí jeho život smrťou fyzickou a následne večnosť strávi v pekle, eventuálne v ohnivom jazere. To, že sa tam človek dostane, však spôsobuje práve to, že stratil slávu. Opačne povedané, keby človek slávu nestratil, chránila by ho od smrti, chorôb a nekonečného množstva ďalších problémov, s ktorými sa stretáva.
Slávu nie je jednoduché definovať, a to práve preto, že sme ju stratili. Nemáme o nej dobrú predstavu a často dochádza k tomu, že to, čo Boh považuje za slávne a dobré, človek považuje za zlé. Všetku slávu má Boh - Jemu sú vlastné absolútne hodnoty, je prameňom všetkého dobrého, nemení sa a je večný. Božia sláva je nadprirodzená, spirituálna, ale vie sa prejaviť vo viditeľnom svete a aj v živote človeka (vie sa zmaterializovať, zjaviť, stať sa viditeľnou, ukázať sa v podobe ovocia).
Pavol rozlišuje slávu viditeľného a neviditeľného sveta. „Nebesia rozprávajú slávu silného Boha, a dielo jeho rúk oznamuje obloha.“ (Žalm 19,2) Viditeľný svet, slnko, hviezdy ako aj príroda so svojou neskutočnou rozmanitosťou vydávajú svedectvo (hovoria) o svojom Autorovi, ktorým je všemohúci Boh. Hovoria o Jeho veľkosti, kreativite, aj o umeleckom cítení.
V Starom zákone čítame, že bolo veľmi zreteľné, kedy Boh osobne vstúpil do viditeľného sveta. Keď sa priblížil k vrchu Sinaj, všetko sa triaslo, kamene vrchu začali horieť. Ale aj bez toho, že sa Boh v prirodzenom svete osobne zjaví (vtedy hovoríme o epifánii), človek má podľa stvoreného sveta dôjsť k poznaniu Božej suverenity.
Dávid jasne oddeľuje človeka od zvyšku stvoreného sveta. Konštatuje, že Boh učinil človeka pánom nad dielom Jeho rúk. A ako sme spomenuli, on je spojnicou medzi viditeľným a neviditeľným svetom. Jeho telo bolo sformované z prachu a do jeho nozdier Boh vdýchol dych života. Človek bol stvorený pre Božiu slávu. Vplyvom hriechu o ňu však prišiel - prišiel o tú časť slávy, ktorá umožňuje víťazstvo a nesmrteľnosť, prišiel o úzke spoločenstvo s Bohom.
Je dôležité mať správnu predstavu o oslávenom Ježišovi Kristovi. Tradícia neustále oslavuje udalosti, ktoré už prebehli, ako je narodenie, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie. Cieľom týchto udalostí je však sláva, preto máme upierať zrak na Ježiša Krista, dokonalého Božieho Syna a dokonalého človeka, ktorý je oslávený.
Návrat do slávy spôsobil s Ježišom takú zmenu, že jeho...
Babylonská veža a zikkuraty
Na začiatku 11. kapitoly knihy Genesis čítame o stavbe veže, ktorej vrchol mal dosahovať až do nebies. Podstatou tohto úsilia bola vzbura proti Božiemu prikázaniu, aby sa ľudstvo po potope rozptýlilo po celej zemi. (Gn 9,7) Ľudia sa pod vedením Nimroda usadili na jednom mieste, na rovine v zemi Šineár (Sumer) v Babylonii, kde založili mesto. Rozhodli sa postaviť vysokú vežu, ktorá mala spojiť nebo so zemou, zjednocovať ľudstvo a zabrániť jeho rozptýleniu. (Gn 11,4)
Boh na túto aktivitu reagoval tak, že zmiatol jazyky ľudí a zabránil im tak v dokončení ich smelého plánu. Výsledkom zmätenia jazykov bol vznik národov, ktoré si navzájom nerozumeli, a boli rozptýlené po celej zemi.
Je veľmi zaujímavé, že koncept „babylonskej veže“ zostal v mezopotámskej kultúre prítomný aj po rozptýlení ľudstva a pre mestské štáty tej oblasti boli typické chrámové stavby v podobe stupňovitých veží, tzv. zikkuraty. Asi najznámejším zikkuratom je zikkurat zasvätený bohu Mardukovi, ktorý sa nachádza v Babylone. Jeho základňu tvorí štvorec 91 x 91 metrov a pôvodná odhadovaná výška stavby bola rovnako 91 metrov. Pôvodný názov veže v starej sumerčine znie Etemenanki, čo v preklade znamená „chrám základov neba a zeme“. Stavba zikkuratu zodpovedá biblickému opisu stavby Babylonskej veže, materiálom boli hlinené tehly spájané asfaltom.
Zikkurat v Uru, Mezopotámia
Baal a Beliál v Starom zákone
Slovo baal po hebrejsky znamená pán, vlastník alebo manžel. V Starej zmluve je toto slovo často používané ako označenie rôznych kannánskych božstiev mužského pohlavia. Najčastejšie bol takto označovaný Hadad, západosemitské božstvo búrky a najdôležitejší boh kanaánskeho panteónu. V prípade Baala, ktorého prorokom čelil Eliáš na vrchu Karmel (1Kr 18), pravdepodobne išlo o týrskeho boha Melkarta. Jeho uctievanie sa v Izraeli snažila presadiť Jezábel, manželka kráľa Achaba, ktorá pôvodom pochádzala z Týru.
V Starej zmluve je slovo Baal často používané v množnom čísle. V priebehu dejín Izraela Baalov kult konkuroval uctievaniu Hospodina, ktorý bol pravým „manželom“ (baalom) Izraela a keď Izraelci podľahli pokušeniu uctievať Baala, bolo to prorokmi nazývané duchovným cudzoložstvom.
Hebrejský výraz Baal zebúb, „pán múch“, je pravdepodobne zosmiešňujúcou formou mena Baal zebúl, „pán vyvýšeného miesta“. V Starej zmluve ide o označenie boha mesta Ekrón, s ktorým sa chcel izraelský kráľ Achazjáš poradiť ohľadom svojej choroby. (2Kr 1,1-6) V Novom zákone nachádzame toto meno ako označenie „kniežaťa démonov“.
Toto slovo, ktoré v Písme najčastejšie nachádzame v spojení „syn beliála“, „muž beliála“ alebo „žena beliála“, predstavuje bezcennosť, ničotnosť, prázdnotu či nízkosť. Syn (alebo muž, či žena) beliála teda v hebrejčine predstavuje naničhodníka, bezbožníka alebo zločinca.
Biskup v Novej zmluve
Tento pôvodne grécky výraz episkopos doslova znamená dozorca alebo v prenesenom význame strážca či ochranca. V Novej zmluve je biskupom na prvom mieste Kristus (1Pt 2,25) ako pastier našich duší. Ďalej sú biskupmi označovaní ľudia, zastávajúci úlohy vo vedení miestnych zborov. Týchto služobníkov ustanovovali apoštoli v zboroch, ktoré založili a zverovali im ich správu.
Od biskupov požadovali bezúhonnosť, schopnosť učiť druhých, pohostinnú povahu, trpezlivosť, skúsenosť, schopnosť viesť a nenapadnuteľnosť. (1Tm 3; Tt 1) Inými slovami, išlo o kvality dobrého učiteľa, pastiera a administrátora. Väčšina vykladačov Novej zmluvy sa zhoduje v názore, že pojmy biskup (episkopos) a starší (presbyteros) sa zhodujú.
V Sk 20 hovorí Pavol o starších v efezskom zbore ako o biskupoch a zdôrazňuje im, že ich Duch Svätý ustanovil ako strážcov stáda. V Tt 1,5 Pavol prikazuje Títovi, aby ustanovil starších a hneď nato čítame, že potrebujú rovnakú kvalifikáciu ako biskupi. V 1 Pt 5,2 sa dozvedáme, že náplňou práce starších je „dozeranie“ (episkopeó).
Význam blahoslavenstva
Tento na prvý pohľad nezrozumiteľný výraz nachádzame na mnohých miestach Starej i Novej zmluvy. (napr. Ž 1,1, Mt 5,3) Je prekladom hebrejského slova ašrej a gréckeho výrazu makarios. Týmto prívlastkom sú v Písme označení ľudia, ktorí sú šťastní v dôsledku toho, že sa tešia Božej priazni a požehnaniu.
Blahoslavení ľudia nie sú šťastní preto, že by túto emóciu nutne v daný čas museli prežívať. Sú štastní preto, že je s nimi Boh a jeho požehnanie. Podľa Ježišových slov sú blahoslavení aj ľudia čeliaci ťažkým okolnostiam - chudobní, hladní, smädní, prenasledovaní, plačúci.
Baránok Boží
Týmito slovami označil Ján Krstiteľ Ježiša, s ktorým sa stretol, keď krstil davy v Jordáne. Keď ho zbadal, povedal: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ (J 1,9)
V bohoslužbe starozmluvného Izraela predstavoval baránok obetné zviera, ktoré bolo obetované každé ráno a každý večer, na šabat obetovali ráno a večer dva baránky. (Ex 29,38-41; Nu 28,3-4) Baránok bol obetovaný na sviatok pesach, pri odchode Izraelcov z egyptského zajatia, a jeho krv na zárubniach dverí ochránila prvorodených Izraela pred Zhubcom.
Ježiš Kristus ako pravý Boží baránok svojou obeťou dokonale naplnil zmysel všetkých starozmluvných obetí.
Ježiš Kristus ako Baránok Boží
Ako sa dozvedieť o Bohu?
Keď sa pozriem na Ježiša a jeho učenie, do spisov jeho nasledovníkov, za ktorých pravdivosť sa sám Ježiš zaručil, k židovským spisom, s ktorými Ježiš súhlasil, na svet prírody a k svedectvu vlastného svedomia - keď sa pozriem na tieto miesta, kde sa Boh človeku zjavuje - nájdem tu odpoveď na otázku: Kto je Boh?
Ježiš hovorí, že Boh je Duch:Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v duchu a v pravde. To znamená, že Boh je Duch. Inými slovami, nie je fyzický. Nie je hmotný. Nemá telo. Je neviditeľný.
Boh sa zjavil ako absolútny, samostatne existujúci, nezávislý od všetkých ostatných skutočností. Jeden z najdôležitejších veršov v Biblii je Exodus 3:14: "Boh povedal Mojžišovi: 'Ja som, ktorý som'."
Veta "Ja som, ktorý som" je vyhlásením o absolútnej slobode od toho, aby bol stvorený alebo formovaný, vedený, ovplyvňovaný, alebo určovaný niečím mimo seba. Znamená to, že nikdy nemal začiatok. Boha nikto nestvoril. Boh sa nikdy neskončí. Je absolútnym bytím.
Ak je bytím od večnosti, niet miesta kde by on nebol. Boh je úplne nezávislý. Všetko, čo nie je Boh, je úplne závislé od Boha. Všetko, čo nie je Boh, je druhoradé a závislé. On je stály. On je ten istý včera, dnes a naveky. Nemožno ho vylepšiť. On sa niečím nestáva. V Bohu nie je žiadny vývoj, žiadny pokrok. On je absolútnym meradlom pravdy, dobra a krásy.
Neexistuje žiadna zbierka zákonov, v ktorej by listoval, aby vedel, čo je správne. Neexistuje žiadna príručka, ktorá by pre Boha stanovila čo má robiť, žiadna komisia, ktorá by určila, čo je dobré alebo krásne. Všetko, čo Boh robí, je vždy správne, vždy spravodlivé, vždy krásne a vždy v súlade s pravdou - teda s ním samým.
Kto je Boh?
7 skrytých znakov, že si vás Boh vybral
Zjavenie v knihe Zjavenia
Od 15. novembra (od pondelka 33. týždňa obdobia cez rok) budeme počuť na pokračovanie čítania z knihy Zjavenia pri svätých omšiach vo všedné dni. Ide o začiatok 4 kapitoly knihy Zjavenia a prenáša nás do Božieho sveta, kde sa koná nebeská liturgia. 24 starcov a 4 bytosti sú tajomne prepojení s našimi dejinami, so stvorením a naším pozemským životom. Jánovo videnie Božej nádhery posilňuje našu vieru v Boha Stvoriteľa a tiež nádej, že jemu patrí celý svet, v ktorom zvíťazil nad silami zla.
Vo v. 1 je povedané doslova „potom som videl“. Sme pozvaní, aby sme duchovným zrakom uvideli otvorené dvere na nebi. Nebo, ktoré predstavuje vesmírnu hranicu medzi nadprirodzeným a prirodzeným svetom, je zrazu otvorené. Dvere sú otvorené natrvalo. Dvere otvoril zmŕtvychvstalý Kristus; dozvedáme sa to z textu veršov 7 a 8 z 3. kapitoly Zjavenia: „Svätý, Pravdivý, ktorý má Dávidov kľúč; keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí… Hľa, nechal som pred tebou otvorené dvere, ktoré nik nemôže zavrieť.“ Otvorené dvere neba sú dielom Krista. Otvoril ich svojím zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením.
Poľnicou sa v textoch Svätého Písma Starého zákona ohlasovali sviatky, korunovácie, povolanie do boja, ale aj zjavenie samého Boha (Ex 19). Výzva „vystúp“ je pozvaním pre Jána prejsť z úrovne počúvajúceho na úroveň hovoriaceho Krista. Kristus zjavuje skutočnosti, čo sa majú stať. Po vzkriesení vystúpil do toho nadprirodzeného sveta. Ján videl trón. Trón je znakom výkonu Božej moci a vlády nad ľudskými dejinami.
Opis sediaceho Boha na tróne prostredníctvom drahocenných kameňov poukazuje na neopísateľnú intenzívnu krásu Boha; jaspis a sardion sú kamene červenej farby. Dúha resp. žiara slávy okolo trónu sa ponášala na zelený smaragd. Dúha symbolizuje Božiu zmluvu medzi Bohom a ľuďmi, ktorú Pán Boh uzavrel s Noemom po potope (porov. Gn 9,17).
Okolo trónu stálo 24 trónov, na ktorých sedelo 24 starcov v bielych odevoch so zlatými korunami na hlave. Postavy starcov sú prítomné v Knihe zjavenia pri viacerých videniach, celkovo sú v knihe spomenutý až 12 razy. Vo Svätom Písme sú často spomínaní starší. V Starom zákone stretneme prvý raz sedemdesiat starších Izraela pod vrchom Sinaj pri uzatváraní zmluvy s Pánom (porov. Ex 24,1-12).
Identitu bytostí je ťažké určiť. Je zrejmé, že ich prítomnosť vo videní v knihe Zjavenia súvisí s podobnými videniami, ktoré sa nachádzajú opísané prorokmi Izaiášom a Ezechielom (porov. Iz 6; Ez 1). Počet bytostí súvisí so symbolom univerza, so štyrmi svetovými stranami a štyrmi zemskými živlami. Bytosti zahŕňajú v sebe celú pozemskú skutočnosť. Kresťanská tradícia, predovšetkým sv. Irenej, videl v bytostiach 4 evanjelistov: človek prestavoval Matúša, lev Marka, býk Lukáša a orol Jána (Adversus Heareses 3,11,8).
Štyri bytosti
Božie zjavenie a Písmo
Autorita Biblie pre vieru a praktický život pochádza z jej pôvodu. Jej pisatelia odlišovali Písmo od ostatnej literatúry. Zmieňovali sa o ňom ako o „svätých písmach“ a „Božích výrokoch“. (Rim 1,2; 3,2; 2 Tim 3,15; Žid 5,12) Jedinečnosť Písma svätého spočíva v jeho pôvode a zdroji. Biblickí pisatelia tvrdili, že nie sú pôvodcami jeho posolstiev, lebo ich prijali z Božieho zdroja. Božie zjavenie ich uspôsobilo opisované pravdy „vidieť“.
Pisatelia biblických kníh sa odvolávajú na Ducha Svätého, ktorý posolstvá oznamoval ľuďom ústami prorokov. (Neh 9,30; pozri Zach 7,12) Dávid povedal: „Duch Hospodinov hovoril skrze mňa a jeho slovo bolo na mojom jazyku.“ (2 Sam 23,2) Ezechiel píše: „Duch vstúpil do mňa,“ „Duch Hospodinov padol na mňa,“ „Duch sa ma zmocnil“. (Ez 2,2; 11,5.24) A Micheáš svedčí: „Plný som moci skrze Ducha Hospodinovho.“ (Mich 3,8)
Keďže pisateľov Biblie inšpiroval Duch Svätý, jej autorom je teda Boh.
Boh „vdýchol“ pravdu do mysle ľudí. Tí ju potom vyjadrili slovami, ktoré nachádzame v Písme. Inšpirácia je teda spôsob, ako Boh oznamuje svoju večnú pravdu.