V súčasnosti si uvedomujeme pokusy kázať evanjelium jemnejšie a vľúdnejšie. V našom úsilí komunikovať Kristovo dielo miernejšie sa vyhýbame akejkoľvek zmienke o prekliatí, ktoré Boh uvalil na svojho Syna.
Avšak motív prekliatia nám už v súčasnosti pripadá úplne cudzí. Nad čím premýšľame, keď sa niečo také spomenie? Možno nás napadne nejaký voodoo šaman, ktorý strká špendlíky do bábiky znázorňujúcej nepriateľa. Možno je to nejaký okultista zapletený do čarodejníctva, ktorý preklína a počarúva ľudí.
Ak chceš skutočne pochopiť, čo pre Žida znamenalo byť prekliatym, pozri sa do známej židovskej prosby o požehnanie v Starej zmluve, ktoré kňazi často používali na záver bohoslužieb: „Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje! Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! Nech obráti Hospodin svoju tvár k tebe a nech ti udelí pokoj!“ (4. Mojžišova 6:24-26).
Štruktúra tohto známeho požehnania vychádza z bežnej židovskej básnickej formy známej ako paralelizmus. Nikde v Písme neexistuje jasnejší príklad synonymického paralelizmu, ako je ten v 4. knihe Mojžišovej 6. kapitole, kde je rovnaká vec povedaná troma rôznymi spôsobmi.
Pre Žida byť požehnaným od Boha znamenalo byť ponorený do žiarivej slávy, ktorá vyžaruje z Jeho tváre. „Nech ťa Pán požehná“ znamená „nech Hospodin rozjasní svoju tvár nad tebou.“ Nie je toto práve to, o čo Mojžiš prosil na vrchu, keď si žiadal vidieť Boha? Ten mu však povedal, že Ho žiadny človek nemôže vidieť a zostať pri tom nažive.
Vrcholná židovská nádej bola tá istá, aká je daná nám v Novej zmluve: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, Jemu budeme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký je.“ (1. Jána 3:2).
To najväčšie prekliatie by mohlo znieť nejak takto: „Nech ťa Pán prekľaje a opustí! Nech ťa zanechá v temnote a bez milosti odsúdi! Dielom zmierenia Syna nebola len uspokojená Otcova požiadavka po spravodlivosti, ale zároveň boli od nás odnesené všetky naše hriechy tak ďaleko, ako je východ od západu.
Urobil to tak, že sa stal prekliatím: „Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona tým, že sám sa stal kliatbou za nás, lebo je napísané: Prekliaty je každý, kto visí na dreve“ (Galatským 3:13).
Žalm 121: Pieseň dôvery v Božiu ochranu
Žalm 121 je jednou z najznámejších a najobľúbenejších piesní v Biblii. Táto pútnická pieseň, plná dôvery v Božiu ochranu, je zdrojom útechy a nádeje pre mnohých ľudí.
Najbezprostrednejší význam vyjadrenia názvu žalmu je, že pútnik vystupujúci do Jeruzalem sa pozerá na judské vrchy, uprostred ktorých stojí Jeruzalem. Bežný výraz „dvíhať oči“ (upierať zrak) znamená očakávanie a nádej. Izraeliti sa modlievali obrátení k svätyni. Pri modlitbe zdvíhali ruky. Keď išlo o vzdialenejších veriacich, tak sa obracali smerom k Júdskym horám, kde bol Jeruzalem.
Pozitívne chápanie tohto verša môže byť odvodené z úlohy, ktorú vrchy zohrávajú v ostatných častiach Biblie. Tak v Gn 22 Boh na vrchu ochraňuje Izáka, v Ex 3 na hore Boh zjavuje svoje meno, v Ex 19 -22 je hora miestom, kde Boh odovzdáva Izraelitom Zákon, v 1Kr 18 Boh ohňom dokazuje, že je pravý Boh Izraelitov, v 1Kr 19 sa Boh zjavuje Eliášovi pri vchode do jaskyne.
Vrchy Sinaj a Horeb boli miestom stretnutia s Bohom.
Vrchy v dejinách Izraela (napr. Sinaj, Horeb a podob.) boli miestom stretnutia s Bohom, keďže umožňovali ľuďom fyzické aj duchovné priblíženie k nebu. Medzi nimi osobitnú úlohu zohráva Jeruzalem alebo vrch Sion. Postavením chrámu na žiadosť Boha sa stal trvalým miestom jeho prítomnosti uprostred svojho ľudu (Ž 76,3: „V Jeruzaleme má stan a na Sione príbytok.“)
„Odkiaľ mi príde pomoc?“ Táto duchovná pomoc dokonca prevyšuje fyzickú vojenskú presilu, preto v očiach veriaceho vzbudzuje veľkú nádej. Je však možné, že pri pohľade na mnohé vrchy judskej vrchoviny, na ktorých sa od nepamäti nachádzali posvätné výšiny, žalmista chce vedieť, z ktorého z vrchov pred jeho očami mu príde ozajstná pomoc.
Autor si na svoju otázku odpovedá ubezpečene. Božie konanie voči človeku má jednoznačný úmysel a to poskytnúť pomoc. Už v Gn 14,18-19 Melchizedech, kráľ Salema požehnal Abrama s odvolaním sa na Stvoriteľa nebies i zeme. Žalm 146,5-6: „Blažený, komu pomáha Boh Jakubov, kto sa spolieha na Pána, svojho Boha. On stvoril nebo i zem, more a všetko, čo je v ňom.
Od verša 3 pravdepodobne hovorí iná osoba, kňaz prepúšťajúci pútnika alebo príbuzný, priateľ, či spolupútnik, ktorá ho ubezpečuje o Božej ochrane. Obraz potácajúceho sa človeka, resp. Žalm 93,1: „Pán kraľuje, velebou sa zaodel; zaodel sa Pán, udatnosťou sa prepásal.
V tomto žalme sa pojem strážiť vyskytuje celkom šesťkrát z toho trikrát s menom Pán. Podľa Gn 2,1-3 Boh po skončení tvorenia sveta, čiže na siedmy deň, odpočíval. To však neznamená, že sa viac o stvorenie nestaral. Žalm 121 tvrdí, že existuje creatio continua v úlohe ochrany stvorenia, čiže celého diela. Človeku dáva istotu, že základy, na ktorých je človek ako koruna tvorstva postavený, budú pevné, a vďaka tomu je v bezpečí aj on sám. Áronovské požehnanie v Nm 6,24 spája Božie požehnanie so strážením/ochranou človeka.
Áronovské požehnanie spája Božie požehnanie so strážením/ochranou človeka.
Boh k prísľubu nesmierneho potomstva, ktorý dal Abrahámovi a Izákovi, pridal aj prísľub ochrany na všetkých cestách (Gn 28,15). Zatiaľ čo vo v. 3-4 sa autor zameriava na opis pasívnej Božej ochrany (nedopustí, nedrieme, nespí), od tohto verša do konca žalmu približuje symbolickou rečou aktívne spôsoby ochrany Izraela na jeho cestách, najmä formou sprevádzania (Ž 23,80). Hebrejské spojenie by sa dalo preložiť aj ako Pán je tvoj strážca.
Vo verši 6 vnímame, že pre pocestného, prechádzajúceho pustatinou bez stromov, bola možnosťou úkrytu pred páľavou poludňajšieho slnka práve tôňa vrchov, skál alebo skalných jaskýň či oblakov. Poludňajšie slnko mohlo spôsobovať nielen úpal, ale aj slepotu. Pútnik si má uvedomiť, že iba Stvoriteľovi neba a zeme treba vďačiť za primeranú ochranu, ktorá sa mu počas cesty ponúka. Žalm 104,19-23: „Na určovanie času si mesiac utvoril; slnko vie, kedy má zapadať. Prestieraš tmu a nastáva noc a povylieza všetka lesná zver.
Vo verši 7 všetko zlé treba chápať ako súhrn negatívnych udalostí každého druhu. Všetko zlé sú choroby a bolesť, chudoba a bezdetnosť vo fyzickom zmysle. V morálnom zmysle je zasa zlé všetko, čo vzďaľuje od Boha, najmä zlé skutky, konané v protiklade s Božou vôľou. Jedinou podmienkou pre to, aby Boh človeka mohol ochrániť pred každým zlom, je dovoliť mu byť nablízku, čiže slovami proroka Micheáša, pokorne chodiť so svojím Bohom (Mich 6,8).
Vo verši 8 máme pojem sprevádzanie. Sprevádzanie na ceste znamená kráčanie tam aj späť. Posledný verš spolu s predošlým pôsobí ako súhrn všetkého, čo Pána robí strážcom: ochrana pred všetkým zlým, ochrana celého života a ochrana na všetkých cestách. Žalmista poukazuje nielen na prírodné živly, ale aj na démonov a božstvá, ktoré nezasiahnu toho, kto sa utieka k Pánovi, Stvoriteľovi, teda Pánovi všetkých bytostí.
Áronovské požehnanie: Pôvod a význam
„Hospodin hovoril Mojžišovi: Povedz Áronovi a jeho synom: Takto hovoriac požehnávajte Izraelcov: Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje! Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! Nech obráti Hospodin svoju tvár k tebe a nech ti udelí pokoj!“
Tento text je nám všetkým veľmi známy. Väčšina z nás by ho vedela citovať. Počujeme ho v našich kostoloch najčastejšie zo všetkých textov Biblie. Áronovské požehnanie je záverečným aktom služieb Božích. Pre každého účastníka znamená niečo iné.
Prosiť o Božie požehnanie znamená prosiť Pána Boha, aby sa priznal k tomu, čo práve ideme robiť. Teda aby to bolo v súlade s Jeho vôľou a tiež, aby nám pomáhal. V 127 žalme čítame: „Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia, ak Hospodin nestráži mesto, márne bdie strážnik.“
Je dôležité si to uvedomiť, lebo niekedy sa môže zdať, že požehnanie dáva farár, rodič alebo niekto iný. Pôvodcom požehnania je vždy len Hospodin. Ale hoci požehnanie prichádza od Hospodina, Pán Boh má vždy ľudí, cez ktorých to požehnanie vysloví. Človeku nestačí, aby toto požehnanie iba čítal alebo pasívne o ňom vedel. Človek potrebuje počuť, že Božie požehnanie sa týka aj jeho.
Áronovo požehnanie
Požehnanie v živote človeka sa odráža v tom, že sa mu v mnohých veciach darí. Nemyslím len na hmotné veci, teda, že má dobrú prácu či dôchodok, ale napríklad, že pekne nažívajú v rodine, má dobrú a milujúcu manželku či manžela, má dobrých priateľov na ktorých sa môže spoľahnúť a dôverovať im, že jeho dôveru nezneužijú. Božie požehnanie sa prejaví v každodenných činnostiach, ktoré človek robí, aby mohol prežiť jednotlivé dni, požehnanie sa môže prejaviť aj pevným zdravím.
Aj to čo sa pre nás zdá ťažkým a nezmyselným o niekoľko rokov môžeme pochopiť ako veľkú milosť Božiu a hojnosť Jeho požehnania. Veď práve vďaka zložitosti či nepríjemnosti celej situácie sme mohli zažiť Božiu prítomnosť v našom živote. A to je požehnanie. Zistenie, že Boh je s nami a koná v našom živote v každom okamihu, či to my vidíme alebo nie, je úžasným požehnaním pre človeka.
Prvá časť Božieho požehnania je: Hospodin sa prizná k tvojmu dielu a požehná ho, bude ťa ochraňovať a strážiť kamkoľvek by si išiel. Druhá časť je o Božej tvári: Tvár mračiaceho sa človeka nenazveme láskavou. Ale tvár usmiateho otca pozerajúceho sa na svoje milované dieťa je rozjasnená, rozžiarená tvár. To je postoj Hospodina k človeku - otca, ktorý sa láskavo usmieva na svojho syna a odpúšťa mu jeho chyby a slabosti. Vo svojej láske je k nemu milostivý.
Záverečnou časťou Božieho požehnania je teda, že Hospodin sa nehnevá na človeka, ale odpúšťa mu jeho priestupky. A práve keď prijímame Božie odpustenie našich hriechov, do nášho srdca môže prísť pokoj. Pokoj, lebo vieme, že pre obeť Pána Ježiša Krista Boh Otec už od nás neodvracia tvár, ale rozjasnene na nás pozerá láskavým a milostiplným pohľadom.
Žehnanie a sloboda
Keď si čítame pasáže z Písma, napríklad Matúš 7, verše 7 a 11, vidíme, že Boh túži požehnať svoje deti tým, o čo prosia. To sa píše v Matúšovi (Mt 7, 7): „Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám“. Ale keď sa pozrieme o pár veršov ďalej, vo verši 11 je napísané, že Boh v skutočnosti dáva svojim deťom iba dobré dary. Takže áno, Boh ti dá to, o čo Ho prosíš, ak je to niečo dobré.
Ak nie si pripravený zvládnuť kresťanské manželstvo, bolo by to skôr prekliatie ako požehnanie, ak by ti ho Boh dal. Ale dať Ferrari niekomu, kto nevie šoférovať a nie je schopný ovládať také rýchle auto, je ako želať niekomu smrť. Dieťa by pravdepodobne narazilo do stromu, zranilo sa alebo dokonca zomrelo, pretože nevie šoférovať. A preto Boh niekedy nepožehná ľudí manželstvom, aj keď po ňom veľmi túžia, pretože nie sú dosť zrelí na to, aby tento dar zvládli.
Druhým znakom toho, že ťa Boh pravdepodobne necháva slobodným, je, že si stále nestretol osobu, ktorú pre teba On chce. Ak si teraz z akéhokoľvek dôvodu pasívny, len tak sedíš, čakáš a Boh ti možno hovorí, aby si niečo robil, potom je možné, že si slobodný preto, lebo nič nerobíš. Ale ak si biblicky proaktívny a stále nie si v manželstve a ešte si nestretol toho správneho človeka, je to znakom toho, že Boh ti hovorí, že robíš všetko, čo treba, ale ešte nie je správny čas. Takže teraz ťa necháva slobodným.
Ak si v období aktívneho vzdoru voči Bohu, nepožehná ťa niečím, čo by pre teba nebolo dobré. Ale nemyslím tým, že ťa Boh trestá, keď ťa necháva slobodným. On nás vychováva, čo znamená, že sa snaží nasmerovať naše správanie tak, aby sme nehrešili rovnakým spôsobom znova a znova. Prečo obdobie vzdoru môže byť príčinou, že si single a byť znakom toho, že Boh je ten, kto ťa necháva slobodným? On ti nedá niečo, čo by ti mohlo uškodiť.
Ak žiješ bezbožným spôsobom a búriš sa proti Bohu, potom je naivné myslieť si, že budeš schopný fungovať zdravým spôsobom v manželstve, ktoré je navrhnuté a vytvorené Bohom. Boh ťa v období tvojho vzdoru necháva slobodným z lásky.
Staroveké chápanie požehnania
Na inak nenápadnom mieste, v 6. kapitole Štvrtej knihy Mojžišovej, sa nachádza jedna z najväčších básní v celej Biblii. Potom nasleduje to, čo dnes poznáme ako „Áronovské požehnanie,“ nielen jeden z najznámejších veršov Písma, ale aj jeden z jeho najstarších.
Čo asi starovekí Izraeliti predpokladali, že toto „požehnanie“ od Boha bude obsahovať? Aké duchovné, večné a božské boli nádeje ľudí? Azda žiadne miesto nevystihuje lepšie, aké mnohotvárne bolo Pánovo požehnanie v ich mysliach, ako 26. kapitola Tretej knihy Mojžišovej. Zahrnuté bolo to pozemské a dočasné, čo Boh neľutoval: dažde, úrodu a plodiny (3M 26:3-5), pokoj v krajine a víťazstvo v boji (3M 26:6-8), plodnosť a rozmnožovanie potomstva (3M 26:9), a sklady plné zásob (3M 26:10).
Druhý riadok (4M 6:25), ako sme si všimli, rozširuje Božie pôsobenie na požehnanie svojho ľudu. Tretí, posledný a najdlhší riadok (4M 6:26) potom rozširuje Božie pôsobenie na ochranu svojho ľudu. Chrániť ťa bude Hospodin pred každým zlom, On bude chrániť tvoju dušu. Hospodin bude chrániť tvoje vychádzanie i tvoje vchádzanie odteraz až naveky.
Požehnanie sa končí dôrazom na „pokoj“. Boh hovorí, že vyslovením tohto posvätného požehnania „dáva svoje meno“ svojmu ľudu. Identifikuje ich ako svojich. Patria mu. Vedia to oni a budú to vedieť aj okolité národy. Sú jeho ľudom a reprezentujú ho vo svete. Sú jeho obrazom. Nesú jeho meno.
Kresťania sa dnes stretávajú s trojslovným zhrnutím Áronovho požehnania vždy, keď čítajú listy apoštola Pavla a Petra: milosť a pokoj. Teraz poznáme tohto veľkého Boha zmluvy v Ježišovi Kristovi a ako Ježiša Krista. A v ňom teraz poznávame Boha ako svojho Otca. Videli sme a zakúsili milosť v oveľa väčšej definícii a hĺbke ako Boží ľud prvej zmluvy. V Kristovi „zjavila sa milosť Božia“ (Tit 2:11).
Katolícky pohľad na požehnanie
Text tzv. Áronovského požehnania, ktoré je obsahom dnešného prvého čítania, stojí približne v strede úvodnej časti (1,1 -10,10) knihy Numeri (podrobnejšie o knihe Numeri pozri napr. katechézu na 26. cezročnú nedeľu roku B na tejto webovej stránke), ktorá opisuje prípravy Izraela na odchod od hory Sinaj - kde Izraeliti dostali od Boha Zákon, kde sa zrodila izraelská liturgia, a kde táborili asi rok -, aby pokračovali vo svojej ceste do Zasľúbenej zeme. Toto požehnanie je preto pôvodne určené práve pre túto situáciu pútnikov a malo byť používané každý deň po dobu ich cesty až kým nedôjdu do cieľa.
Katolícka Cirkev používa na sprostredkovanie Božieho požehnania trojičnú formulku, ale Áronovské požehnanie používa pri svojich pobožnostiach stále napr. evanjelická cirkev a.v. (Pán Boh, požehnaj a ochraňuj vás! Pán Boh, rozjasni svoju tvár nad vami a buď vám milostivý!
Ten, kto v tomto požehnaní hlavne koná, však nie je kňaz, ale Boh sám, kňaz je len prostredníkom. Toto Božie spásonosné konanie sa opisuje šiestimi obrazmi: žehnať, ochraňovať (strážiť), usmievať sa (rozjasniť tvár), zmilúvať sa, obrátiť k niekomu tvár a darovať šalom. Týchto šesť výrazov teda opisuje Božie láskavé konanie z rôznych uhlov pohľadu.
Božie požehnanie znamená nielen láskavé konanie Boha voči ľuďom vo všetkých sférach života, ale aj samotné dary, ktoré sú plodom tohto Božieho konania. Všetko dobro, čo jestvuje, pochádza od Boha, bez neho niet nijakého dobra, preto čokoľvek človek chce a potrebuje, dostáva len z Božej lásky ako prejav jeho požehnania. Každý nádych či úder srdca je teda Božím darom, prejavom Božieho požehnania, Božieho milostivého konania voči človeku.
Sloveso ochraňovať, príp. strážiť (hebr. šámar) vyjadruje osobitný dar Božieho požehnania, ktorý je spojený s otázkou bezpečnosti pred nepriateľmi, ale aj pred každým zlom. Boh ukrýva svojich vyvolených pred zlom a jeho účinkami, a to najmä vzhľadom na nebezpečenstvá putovania divokou pustatinou (týka sa to nielen putovania Izraela púšťou, ale je to aj obraz ľudského života).
Žiariaca (dnes by sme mohli povedať: usmievajúca sa) Božia tvár, je opakom Božieho hnevu na hriešnika. Ak sa však Boh na nás usmieva (hebr. výraz ór znamená svetlo) napriek našim hriechom, znamená to jeho odpustenie, ale tomu by mala zodpovedať naša neustála snaha o pokánie. Božie požehnanie si síce nijako nezaslúžime, ale ak ho už napriek všetkému dostávame, mali by sme ho používať podľa Božej vôle.
Ide o gesto priazne, láskavý pohyb smerom k druhému, podobne ako sa otec s úsmevom obracia na syna, aby mu povedal niečo milé alebo mu dal nejaký dar. Tento obraz vlastne len rozvíja a zdôrazňuje obraz Božej rozžiarenej tváre a skutočnosť, že Božie požehnanie dostávame zadarmo, bez vlastnej zásluhy, ale nie na nezodpovedné používanie.
Kňazské požehnanie zverené Áronovým synom, ktoré má Izraelitom sprostredkovať Božie požehnanie (ide teda o akúsi starozákonnú sviatosť), sa končí želaním pokoja - Šalom! Tento výraz má v hebrejčine úplné iný, resp. oveľa širší význam ako je obsah slova pokoj či mier. Znamená niečo ako „mať sa dobre“, je obrazom všeobecného blahobytu, prosperity, rodinného aj národného šťastia a spokojnosti, bezpečnosti, dobrého zdravia, priateľstva, dobrých medziľudských vzťahov a podobne. Ide o život, aký Boh pôvodne plánoval pre človeka.
Záverečný verš dnešného prvého čítania zdôrazňuje skutočnosť, že prameňom Božieho požehnania je sám Boh Izraela - Jahve. Kňazi (príp. aj iní ľudia, ako napr. rodičia) sú len sprostredkovateľmi požehnania. Požehnávanie je božská činnosť, ktorá dáva život (spolu so všetkými prejavmi života), a ktorej prameňom je Otec (por. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, čl. 1078). V plnom zmysle môže požehnávať len ten, kto dokáže stvoriť. Ale aj každý, kto je Bohom požehnaný (napr. všetci pokrstení), môže odovzdávať Božie požehnanie ďalej.