Svätý Ján je jednou z najvýznamnejších postáv v kresťanstve. Cirkevné predmety, ikony, svietniky, kríže a ďalšie potreby pre veriacich a liturgiu sú často spojené s jeho menom. Bol jedným z dvanástich pôvodných apoštolov Ježiša Krista a je považovaný za autora Jánovho evanjelia, troch listov a Apokalypsy.
Ján je tiež nazývaný "milovaný učeník" a je spojený s mnohými dôležitými momentmi Ježišovho života, vrátane Jeho ukrižovania a vzkriesenia. V tomto článku sa pozrieme na jeho život, učenie a význam v kresťanskej tradícii.
Pôvod a Rodina
Ján pochádzal z Galiley, z Betzajdy (blízko Genezaretského jazera), a bol synom Zebedeja a Salome. Mal brata Jakuba (Sväty Jakub Mladší), ktorý bol tiež apoštolom. Ján a jeho brat Jakub boli pôvodne známymi ako „Boanergés" (synovia hromu), čo naznačovalo ich vášnivý temperament.
Povolanie za Apoštola
Keď mal Ján asi 20 rokov, stretol Ježiša a stal sa jedným z prvých Ježišových učeníkov. Ján, Jakub a Petrus sa stali Ježišovými najbližšími apoštolmi.
Jánovo Evanjelium
Jánovo evanjelium je najhlbšie teologické z evanjelií, obsahujúce rozsiahle diskusie o Ježišovej božskej povahe. Ján zdôrazňuje, že Ježiš je "Slovo" (Logos), ktoré bolo s Bohom a bolo Bohom (Ján 1:1).
Listy a Apokalypsa
Ján napísal aj tri listy v Novom zákone, ktoré obsahujú učenie o láske, spoločenstve a zázrakoch viery. V Knihe Zjavenia (Apokalypsa) je Ján zobrazený ako prorok, ktorý mal videnia o posledných časoch a o víťazstve Krista nad zlom.
Exil na Patmos
Ján bol posledným žijúcim apoštolom. Po prenasledovaní kresťanov v 1. storočí bol poslaný do exilu na ostrov Patmos v Egejskom mori, kde napísal Knihu Zjavenia.
Smrť a Sviatok
Ján zomrel prirodzenou smrťou okolo roku 100 n. l. a je považovaný za jedného z posledných apoštolov, ktorí sa dožili staroby. Svätý Ján Bohoslov sa uctieva 27. decembra (východná cirkev) a 8. februára (západná cirkev).
Ikony a Patrónstvo
Na ikonách je často zobrazený ako starý muž s knihou evanjelia a orlom, ktorý symbolizuje jeho evanjelium. Ján je patrónom teológov, spisovateľov a vydavateľov.
Svätý Ján Bohoslov je vzorom hlbokej viery a lásky k Bohu. Jeho odkaz nám pripomína dôležitosť lásky, spoločenstva a viery v našich životoch.
Svätý Ján bol najmladším spomedzi apoštolov. Bol synom Zebedeja a bratom Jakuba s prímením Starší. Bol učeníkom, „ktorého Ježiš miloval“. Narodil sa pravdepodobne v Betsaide. Jeho otec bol rybárom, zrejme zámožnejšie situovaným, pretože zamestnával viacerých ľudí. Keď Ježiš povolal Jakuba a Jána, oni hneď zanechali všetko a šli za ním.
Počas svojho pôsobenia ich Kristus nazval „Synovia hromu“, kvôli tomu, že chceli zoslať oheň z neba na dedinčanov, ktorí ich neprijali. Ich matka raz prosila Ježiša, aby mohli oni dvaja sedieť v Božom kráľovstve po pravici a ľavici Boha.
Ján bol jediným učeníkom, ktorý zostal s Ježišom až do poslednej chvíle jeho života tu na zemi. Jemu zveril Pán svoju Matku. Podľa tradície sa po vzkriesení Ján usadil v Efeze aj s Máriou, Ježišovou Matkou. Napísal štvrté evanjelium, tri listy a Apokalypsu (Zjavenie apoštola Jána). Založil viacero prvokresťanských spoločenstiev v Malej Ázii. Ako jediný z apoštolov nezomrel mučeníckou smrťou, hoci ho na rozkaz cisára Domiciána hodili do suda s vriacim olejom. Potom musel odísť do vyhnanstva na ostrov Patmos. Zomrel až okolo roku 100 v Efeze vo vysokom veku.
Biblické příběhy - Apokalypsa
Svätý Ján Nepomucký
Svätý Ján Nepomucký je v katolíckej cirkvi vysoko uctievaný ako český svätec a mučeník. Jeho život a smrť sa stali symbolom vernosti a odvahy v obrane cirkevných práv.
Život Svätého Jána Nepomuckého
Narodil sa v mestečku Pomuk v Čechách, ktoré dnes nesie názov Nepomuk a nachádza sa v Plzenskom kraji. Presný rok jeho narodenia nie je jednoznačne stanovený, historické pramene sa zhodujú na období medzi rokmi 1340 a 1350, pričom rok 1345 sa uvádza ako pravdepodobný . Mesto Pomuk v tom čase patrilo pod správu neďalekého cisterciánskeho kláštora, čo mohlo mať vplyv na jeho raný život a vzdelanie . Jeho otec, Velflín (alebo Welflin), zastával v Pomuku funkciu richtára, čo naznačuje jeho významné postavenie v miestnej komunite .
Jeho cirkevná kariéra sa začala v roku 1369, keď pôsobil ako verejný notár v Prahe, čo bolo v tom čase dôležité administratívne povolanie . Neskôr pracoval ako pisár pre súdne záležitosti generálnych vikárov pražského arcibiskupstva a v rokoch 1373 až 1383 zastával rôzne funkcie v kancelárii arcibiskupa Jána Očka z Vlašimi . V roku 1380 bol Ján vysvätený za kňaza a stal sa oltárnikom v Katedrále svätého Víta v Prahe . Súčasne pôsobil aj ako farár v kostole svätého Havla na Starom Meste pražskom . Jeho túžba po hlbšom vzdelaní ho viedla k štúdiu kánonického práva na univerzite v Padove v rokoch 1383 až 1387, kde získal titul doktora dekrétov a dokonca pôsobil ako rektor pre študentov spoza Álp v roku 1386 . Po návrate do Prahy v roku 1387 sa stal kanonikom pri kostole svätého Jiljí . V septembri 1389 bol vymenovaný za kanonika vyšehradskej kapituly a generálneho vikára pražského arcibiskupa Jána z Jenštejna . V roku 1390 zmenil svoje pôsobisko a stal sa arcidiakonom žateckým .
Hlavným dôvodom sporu bola snaha kráľa ovplyvňovať obsadzovanie cirkevných úradov, čo arcibiskup a jeho generálny vikár Ján Nepomucký odmietali . V marci 1393 Ján Nepomucký potvrdil nového opáta kladrubského kláštora proti vôli kráľa, čím si kráľa rozhneval . Následne bol spolu s ďalšími členmi arcibiskupovho sprievodu zatknutý . Na príkaz kráľa Václava IV. bol kruto mučený, pričom sa uvádza, že ho osobne pálili fakľou . Zomrel počas mučenia 20. marca 1393 v Prahe . Jeho telo bolo zhodené z Karlovho mosta do rieky Vltavy .
Svätý Ján Nepomucký bol blahorečený 31. mája 1721 pápežom Inocentom XIII. a za svätého ho vyhlásil pápež Benedikt XIII. 19. marca 1729 . Jeho sviatok sa slávi 16. mája na Slovensku a v Českej republike a 20. marca v nemecky hovoriacich krajinách . Je patrónom Čiech a Bavorska, ako aj lodníkov, pltníkov, mlynárov, spovedníkov a je vzývaný na ochranu pred povodňami a chorobami jazyka .
Svätý Ján Nepomucký: Symbol Mlčanlivosti a Odvahy
Svätého Jána Nepomuckého, kňaza a mučeníka, si pripomíname v liturgickom kalendári. Ide o jedného z najvýznamnejších českých svätcov, patróna právnikov, lodníkov, mlynárov, spovedníkov a pre katolíkov symbol mlčanlivosti, odvahy a spoľahlivosti. Za svätého bol vyhlásený 19. marca 1729 pápežom Benediktom XIII.
Telo umučeného generálneho vikára pražského arcibiskupstva nechal v roku 1393 zhodiť z Karlovho mosta do Vltavy kráľ Václav IV. Dodnes nie je úplne jasné, prečo Nepomucký upadol do nemilosti a skončil na mučidlách. Podľa niektorých prameňov kritizoval kráľa, podľa ďalšej nepotvrdenej verzie odmietol vyzradiť spovedné tajomstvo kráľovnej. Väčšina historikov sa ale prikláňa k názoru, že príčinou boli spory kráľa s pražským arcibiskupom.
Jan z Pomuku, ktorý bol tiež žateckým arcidiakonom, však jeho zámer zmaril. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Inocent XIII. v roku 1721 a v roku 1729 bol vyhlásený za svätého. Vlani uplynulo od tohto momentu 290 rokov. Súčasťou beatifikačného procesu bola i exhumácia jeho ostatkov, počas ktorej vypadol z lebky kus tkaniva, čo bolo považované za božie znamenie v domnienke, že ide o jazyk a že sa tak potvrdzuje legenda o spovednom tajomstve.
Uctievanie Svätého Jána Nepomuckého
Jánovi Nepomuckému sú zasvätené desiatky kostolov nielen v Čechách, ale i v iných krajinách. Tomuto svätcovi je zasvätených množstvo sôch aj na Slovensku. Jeho socha zdobí mosty, hrádze rybníkov či námestia. Jeho relikvia sv. Jána Nepomuckého je uložená v Chráme sv. Víta v Prahe.
Posolstvo Svätého Jána Nepomuckého
Duchovné posolstvo tohto svätca poukazuje na tri veci. Prvou je význam a dôležitosť ľudovej zbožnosti. "Ľudovú zbožnosť, ktorou žije a dýcha nábožný ľud, netreba nikdy podceňovať. Viera sa zbožnosťou stáva kultúrou, čiže spôsobom života človeka a spoločenstva," Druhou vecou je podľa jeho slov "dôležitosť pristupovania k sviatosti zmierenia. "Táto sviatosť je akoby “druhým krstom”, ako to nazýva sv. Katarína Sienska, lebo Kristova krv nás v tejto sviatosti opäť obmýva z hriechov a daruje Božiu milosť," uvádza. Treťou vecou je, že "téma spovedného tajomstva je stále aktuálna".
Individuálne vyznané hriechy v spovedi sú chránené Božou pečaťou a iba Boh to môže odpečatiť. Nie človek," dodáva prof. Ján Duda.
Na Orave sa môžeme stretnúť s desiatkami sôch a obrazov Jána Nepomuckého. Niektoré pieskovcové sochy tohto svätca sú kamenárske práce z dielne rodiny Bielopotockých z Oravského Bieleho Potoka, ktorých neskorobaroková figurálna tvorba sa nachádza v rôznych mestách a obciach Slovenska a Poľska.
Predurčoval jeho poslanie symbol jazyka, ktorý bol strážcom ľudskej dôstojnosti a cti proti ohováraniu, očierňovaniu a nactiutŕhaniu? Svätý Ján pomáha tiež zlepšovať hospodárenie s vodou v organizme a odstrániť opuchy a vodnateľnosť. Jazyk je symbolom mlčanlivosti, spoľahlivosti a odvahy i strážcom ľudskej dôstojnosti a cti proti ohováraniu, očierňovaniu a nactiutŕhaniu. Pomáha udržať tajomstvo, predovšetkým spovedné tajomstvo - preto je patrónom kňazov a spovedníkov.
Učenie o Láske
Charakteristickým prvkom Jánových spisov je láska. Jedna vec je istá: z lásky nerobí abstraktný traktát, ako by sa mohlo stať keď hovoríme o argumente doktrinálneho, alebo teoretického charakteru. Skutočná láska totiž, vo svojej prirodzenosti, nie je nikdy špekulatívna, ale priamo, konkrétne sa odvoláva na skutočné osoby. A Ján nám ukazuje, ktoré sú komponenty, alebo ešte lepšie fázy kresťanskej lásky.
Prvé sa týka samého zdroja lásky, ktorý apoštol umiestňuje v Bohu a potvrdzuje, že „Boh je láska“ (1 Jn 4,8.16). Ján je jediným autorom v Novom zákone, ktorý nám ponúka definície Boha. On napríklad hovorí, že „Boh je duch“ (Jn 4,24), alebo že „Boh je svetlo“ (1 Jn 1,5). Tu vyhlasuje vo svojej intuícii, že „láska je Boh“! Inými slovami: Ján sa neobmedzuje iba na opísanie Božského konania, ale ide ďalej a to až k jeho koreňom.
Okrem toho nepripisuje všeobecnej láske božskú a neosobnú hodnotu; nevychádza od lásky k Bohu, ale obracia sa priamo k Bohu, aby definoval jeho prirodzenosť nekonečnou dimenziou lásky. Tým chce Ján povedať, že základným konštitutívnym prvkom Boha je láska a teda celá Božia činnosť sa rodí z lásky a odráža sa v láske: všetko čo robí Boh, robí z lásky a s láskou.
Tu však musíme urobiť krok vpred a upresniť, že Boh prejavil konkrétne svoju lásku tým, že vstúpil do ľudskej histórie prostredníctvom osoby Ježiša Krista, ktorý sa vtelil, zomrel a vstal zmŕtvych za nás. On sa neobmedzil iba na slovné vyhlásenia, ale skutočne konal a „zaplatil“ v prvej osobe. Ako o tom píše Ján. „Boh tak miloval svet (teda všetkých nás), že obetoval svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Teda Božia láska k ľuďom sa konkrétne prejavuje v láske samého Ježiša. Ján píše: Ježiš „miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1).
Mocou tejto darujúcej sa a totálnej lásky sme my boli od pôvodu vyslobodení od hriechu, ako píše apoštol: „Deti moje, … keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta“ (1 Jn 2,1-2; por. 1 Jn 1,7). Hľa, kde až siaha Ježišova láska k nám: až po vyliatie vlastnej krvi za našu spásu!
Táto otázka nás privádza k tretiemu momentu dynamiky lásky: z adresátov lásky, ktorá nás predchádza a prerastá, sme povolaní k aktívnej odpovedi, ktorá aby bola adekvátna, musí byť odpoveďou lásky. Ján hovorí o „prikázaní“. On uvádza tieto Ježišove slová: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34). V čom je tá novinka na ktorú sa odvoláva Ježiš? Je to v tom, že on sa neuspokojuje s opakovaním toho, čo žiada Starý zákon a čo čítame aj v ostatných evanjeliách: „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ (Lv 19,18; por. Mt 22,37-39; Mk 12,29-31; Lk 10,27).
V starom prikázaní bolo zákonné kritérium odôvodnené od človeka, zatiaľ čo v Ježišovom prikázaní, Ján predstavuje dôvod a pravidlo našej lásky jeho samotnou osobou. A tak sa láska stáva skutočne kresťanskou: v tom, že musí smerovať ku všetkým bez rozdielu, a tiež v tom, že musí ísť až do extrému, pretože nemá inú mieru, je bez miery.
Aký by bol lepší komentár „nového prikázania“, ktoré ohlasoval Ján? Modlime sa k Otcovi, aby sme ho dokázali žiť tak intenzívne, aby sme nakazili všetkých, ktorých stretneme na našej ceste“.
Benedikt XVI. - Katechéza
Drahí bratia a sestry, dnešné stretnutie venujeme ďalšiemu veľmi dôležitému členovi zboru apoštolov: Jánovi, Zebedejovmu synovi a Jakubovmu bratovi. Jeho typické hebrejské meno znamená „Boh je milostivý“. Ježiš ho povolal spolu s bratom vo chvíli, keď opravoval siete na brehu Tiberiadského jazera (por. Mt 4, 21; Mk 1, 19). Ján je vždy súčasťou úzkej skupiny, ktorú má Ježiš okolo seba pri osobitných príležitostiach.
Spoločne s Petrom a Jakubom sa nachádza v Kafarnaume, keď Ježiš vošiel do Petrovho domu a uzdravil jeho svokru (por. Mk 1, 29); s ďalšími dvoma nasleduje Majstra do Jairovho domu, ktorého dcéru Ježiš privedie opäť k životu (por. Mk 5, 37); nasleduje ho, keď vystúpi na vrch, kde príde k premeneniu (por. Mk 9, 2); nachádza sa pri ňom na Olivovej hore, keď pred impozantnosťou Jeruzalemského chrámu hovorí o konci mesta a sveta (por. Mk 13, 3); a nakoniec je mu nablízku v Getsemanskej záhrade, keď poodíde nabok, aby sa modlil k Otcovi pred utrpením (por. Mk 14, 33).
Krátko pred Veľkou nocou, keď Ježiš vyberie dvoch učeníkov a pošle ich vopred, aby pripravili miestnosť na večeru, je to práve on a Peter, ktorí majú vykonať túto úlohu (por. Toto jeho výnimočné postavenie v skupine dvanástich, nám pomáha pochopiť skutok jeho matky: v jeden deň sa priblížila k Ježišovi a požiadala ho, aby jej dvaja synovia, Ján a Jakub, mohli sedieť v jeho kráľovstve jeden po jeho pravici a druhý po ľavici (por. Mt 20, 20 - 21). Ako vieme, Ježiš odpovedal otázkou: opýtal sa, či sú ochotní piť kalich, ktorí On sám mal piť (por. Mt 20, 22). Úmyslom, ktorý sa ukrýval za týmito slovami, bolo otvorenie očí dvom učeníkom, ich uvedenie do poznania tajomstva jeho osoby a naznačenie ich povolania byť svedkami až po najvyššiu skúšku krvi. O trochu neskôr Ježiš upresnil, že neprišiel, aby bol obsluhovaný, ale aby slúžil a obetoval vlastný život, ako výkupné za mnohých (por. Mt 20, 28).
V dňoch, ktoré nasledovali po zmŕtvychvstaní, nachádzame Zebedejových synov, ako spoločne s Petrom a niektorými učeníkmi v noci nič neulovili a po zásahu Vzkrieseného prišiel zázračný rybolov: je to práve „učeník, ktorého Ježiš miloval“, ktorý ako prvý spozná „Pána“ a povie to Petrovi (por. V Jeruzalemskej cirkvi patrilo Jánovi významné miesto vo vedení prvej skupiny kresťanov. Pavol ho menuje medzi tými, ktorých nazýva „stĺpmi“ tejto komunity (por. Gal 2, 9). Lukáš v Skutkoch apoštolov ho predstavuje, spolu s Petrom, ako sa idú modliť do chrámu (por. Sk 3 ,1 - 4.11), alebo sa objavia pred veľradou, aby svedčili o vlastnej viere v Ježiša Krista (por. Sk 4, 13.19). Spolu Petrom ho Jeruzalemská cirkev posiela do Samárie, aby utvrdili tých, ktorí prijali evanjelium a modlili sa nad nimi, aby prijali Ducha Svätého (por. Sk 8, 14 - 15).
Osobitne musíme spomenúť to, čo tvrdí spoločne s Petrom pred veľradou, ktorá ich súdi: „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4, 20). Podľa tradície je Ján „milovaným učeníkom“, ktorý vo štvrtom evanjeliu má hlavu veľmi blízko Majstrovej hrude počas poslednej večere (por. Jn 13, 21), stojí pod krížom spoločne s Ježišovou Matkou (por. Jn 19, 25) a nakoniec je svedkom prázdneho hrobu a rovnako prítomnosti zmŕtvychvstalého (por. Jn 20, 2; 21, 7). Vieme, že o tomto označení sa medzi vedcami diskutuje. Niektorí v ňom vidia jednoducho prototyp Ježišovho učeníka.
Nechajme exegétom vyriešenie tejto otázky a uspokojme sa s poučením, ktoré z toho vyplýva pre náš život: Pán si želá, aby každý z nás bol učeníkom, ktorý prežíva osobné priateľstvo s ním. Aby sme to uskutočnili, nestačí ho navonok nasledovať a počúvať; je potrebné s Ním a ako On žiť. To je možné iba v dôvernom vzťahu, ktorý preniká teplo absolútnej dôvery. Tak sa to uskutočňuje medzi priateľmi; práve preto Ježiš v jeden deň povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov … Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. V apokryfoch Skutkoch Jána je apoštol predstavený, nie ako zakladateľ cirkví, alebo vodca založených komunít, ale neustále ako odovzdávateľ viery pri stretnutiach s „dušami schopnými dúfať a byť spasené“ (18, 10; 23, 8). Všetko je pohýňané paradoxným úmyslom ukázať neviditeľné.
Kult apoštola Jána začal v meste Efez, kde podľa starovekej tradície dlho pôsobil a zomrel vo veľmi vysokom veku za vlády cisára Trajána. V Efeze dal cisár Justinián v 6. storočí postaviť na jeho počesť veľkú baziliku, z ktorej doteraz zostali veľké ruiny. Práve na Východe sa tešil a doteraz teší veľkej úcte.
Je to však tak, bez stíšenia nie je možné sa priblížiť k najvyššiemu tajomstvu Boha a jeho zjaveniu. To vysvetľuje, prečo pred rokmi Ekumenický patriarcha Konštantinopolu, Atenagoras, ktorého objal pápež Pavol VI. počas pamätného stretnutia, vyhlásil: „Ján je na počiatku našej najvyššej duchovnosti. Tak ako on, „tichí“ poznajú tú tajomnú zámenu sŕdc, zvolávajú Jánovu prítomnosť a ich srdce sa nadchýňa“ (O. Clémant, Dialoghi con Atenagora, Torino 1972, s. 159).