Dostala sa mi do rúk výnimočná kniha Kráľ Matej pod Manínom v ktorej autori Štefan Meliš a Mgr. Stanislav Muntag zozbierali a spracovali viaceré staré povesti a legendy z Marikovskej a Papradnianskej doliny. Za tento fantastický počin patrí autorom môj veľký rešpekt a vďaka. Kniha obsahuje aj niekoľko povestí, ktoré sa týkajú obdobia končiaceho pohanstva na Slovensku. Vybral som z nich jednu veľmi zaujímavú povesť - Tajomstvo Orgoňovej Kýčery.
Tento vrch je so svojou výškou 960 m jedným z najvyšších vrchov Javorníkov a v okolí Marikovskej a Papradnianskej doliny je najvyšší. V súčasnosti sa dá na jeho vrchol dostať tak z Besného - po starodávnej ceste, ktorá vedie cez osadu Bracinovce, Abovce, popri Besnianskom potoku až pod vrchol Kýčery, kde sa niekoľko desiatok metrov pod vrcholom stráca. Okrem toho sa vrchol dá dosiahnuť aj po modrej turistickej značke tak zo strany Dolnej, ako aj Hornej Marikovej. Osobne však považujem za oveľa vzrušujúcejšiu práve tú pôvodnú starú cestu, lemovanú starodávnym kamenným múrom.
S láskavým súhlasom autorov knihy Štefana Meliša a Mgr. Stanislava Muntága Vám prinášame celú legendu o Orgoňovej Kýčere, prevzatú zo spomenutej knihy. Zároveň upozorňujem na to, že ďalšie reprodukovanie legendy je možné iba so súhlasom oboch autorov.
Hlboko v lone Javorníkov, neďaleko hradby hlavného hrebeňa, týči sa rozložitý vrch samotár, široko rozkošatený, obkľúčený príkrymi zrázmi, čo padajú do tesných rázsoch Marikovskej a Papradnianskej doliny. Na slnečnej strane kopca zahrýza sa do jeho pazúch dolinka Rovné. Prečo ju tak nazvali, keď rovného miesta v nej sotva nájdete? I na to je odpoveď a povesť ju pozná, ale o tom na inom mieste. Na samom konci Rovného je neveľká osada Orgoňovce, zopár drevených chalúp učupených pod rozložitým chrbátom Orgoňovej Kýčery.
Starý Orgoň bol jedným z posledných uctievačov pohanských modiel v našich končinách.
- Orgoň, Orgoň, Bohu sa nedá vzdorovať! - Ani kráľovi! Kým kraj na sever od Trenčianskeho hradu bol sčasti územím nikoho, sčasti pod nadvládou poľského Boleslava Chrabrého, ktorý si narýchlo podmanil územie rozpadnutého Nitrianskeho kniežatstva až po Dunaj, vládali Orgoň a jemu podobní vzdorovať presile novej viery a jej šíriteľov - misijných kňazov, biskupov, vladykov, ktorí si osvojili nové poriadky a snažili sa presadiť ich vo svojich dŕžavách.
Pre Orgoňa a jeho spoluvercov nastali zlé časy. Darmo vzývali svojich božských ochrancov - hromovládneho Perúna, zavalitého Velesa s volskou hlavou, slnečného Svaroga, víťazného Svantovíta. Darmo vzdávali hold krásnej Vesne, ba i chladnú Morenu zaklínali, aby zoslala smrť na ich prenasledovateľov. Kedysi mocné božstvá boli odrazu akoby hluché a slepé, ochromené silou akéhosi cudzieho trojhlavého Boha, ktorý nemal ani podobu, nikto nevedel, ako vyzerá, ba vraj umrel kdesi na kríži a teraz si podmaňuje celý svet. Kto sa mu nepoddal, nedal sa pokrstiť, neodvádzal desiatky cirkvi, toho kňazi nového náboženstva prekliali.
Ale Orgoň bol tvrdá kotrba. Radšej sám odišiel. Sotva zjari vyniesli Morenu a uctili si symboly večne mladej Vesny, vystrojil sa i so svojou družinou, s hŕstkou verných starým bohom, zbalili, čo mohli, vyhnali dobytok z ohrád a vydali sa v ústrety neznámym osudom. Tu sa usadili. Vyklčovali prales, vypálili húšťavy kriačia, aby získali pasienky pre dobytok. poorali strmé svahy na južnom úpätí kopca a zasiali obilie. Prostred hôr založili osadu - Orgoňovce. V doline na druhej strane vysokého vrchu stál posvätný háj s ošarpanými drevenými sochami staroslovanských božstiev. Na okolí boli roztrúsené osadnícke usadlosti iných starovercov. Na holom temene kopca stálo prastaré obetné miesto. Orgoňovci tu postavili obrovský ražeň a nastokli naň najkrajšieho vola. Starý žrec viedol obetný obrad. A bohovia zhovievavo zhliadli na ich obeť. Jarné dažde zvlažili pole, slnečný Svarog sa teplom oprel do južnej stráne a vyhnal obilné stebla do výšky. Koncom leta žltnúce klasy oťaželi zrnom. Orgoňovci sa tešili z dobrej úrody a z vďaky za ňu obetovali bohom. Takto prežili mnoho rokov v ústraní, v drsnom lone hôr.
Lenže nové poriadky nezadržateľne prenikali všade, i do pustých horských dolín. Misijní kňazi prišli spolu s vyberačmi daní. Poslal ich vladyka, ktorému pán Trenčianskeho hradu pridelil pohraničné územie na severe svojej dŕžavy. Kráľovi, sídliacemu kdesi na úrodných rovinách za Dunajom, záležalo na upevnení hraníc tej veľkej ríše, ktorú nedávno kočovné, čerstvo pokresťančené maďarské kmene založili na troskách staroslávneho Nitrianska.
Celý okolitý svet sa postupne podroboval novým poriadkom, aké so sebou prinášala cudzia viera. Lenže Orgoň tomu písmu, všetkým tým novým poriadkom nerozumel a rozumieť nechcel. Vyberači daní im vzali desiatu časť úrody pre vladára a ďalšiu desatinu pre kňazov nového náboženstva. Orgoň planul hnevom a mimovoľne siahal po meči, čo sa mu hompáľal okolo pása. Lenže vyberačov daní sprevádzala družina po zuby ozbrojených vojakov. Ako vzdorovať takej presile?
- Otče, poraď mi. Už aj moji najbližší sa odo mňa odvracajú. - Dole v Pagaňove už nenájdete nikoho, čo by nezradil našu vieru! - pokračoval Orgoň smutne. - Moja milovaná Lesana zaľúbene hľadí na mládenca od Hecejovcov. A tí veru už tiež opustili vieru svojich otcov...
Žrec mlčí, pokyvkáva šedivou hlavou a uprene hľadí na bujné stromy posvätného hája, čo si tíško šumia svoju večernú pieseň. - Otče, povedz mi, kde sú naši mocní bohovia, keď nezasiahnú? Prečo Perún neskára našich nepriateľov, keď rúcajú jeho obetiska?
- Kam odišli naši bohovia? - dobiedza Orgoň neúnavne, pýta sa sám seba, bohov sa pýta, zúfalo prosí očami, zaklína ich v duchu, aby povedali, prehovorili ozvali sa aspoň z diaľky, z neznáma, do ktorého naraz nezadržateľne mizli.
Zmrákalo sa, nad horami zavisli olovené mračná. Orgoň sa pomaly štverá strmým kaňonom potoka na kamenný hiľheň Šúvaliek a ním až na temeno posvätného vrchu. Sadá si im opustené obetisko, k obrovskému ražňu, na ktorom prinášali krvavé dary bohom. Ostane tam sedieť i pri prvých úderoch hromu. Mlčky, odovzdane sedí, keď Perún zlostne prehovorí a z temnej oblohy mece blesky na vrcholce hôr. Sedí tam ako ľudská obeť, núkajúc sa rozhnevanému božstvu, núkajúc sám seba za vysvetlenie tej záhady. Kam ste odišli, bohovia naši?
Od tej búrlivej noci Orgoňa nebolo. Po rokoch objavili na jednom z kameňov Šúvaliek akýsi divný nápis. Bolo to v časoch, keď kresťanstvo zlikvidovalo aj posledné hniezda pohanského modlárstva okolo bývalého posvätného vrchu. Akosi sa rozchýrilo, že ten nápis, vytesaný do skaly voľakým neznámym, starobylým písmom, je Orgoňov posledný odkaz. Ostal po ňom len názov vrchu - Orgoňova Kýčera. Miesto, na ktorom stálo obetné miesto, sa dodnes volá Rožeň. Nájdu sa aj takí, čo tvrdia, že to predsa len nieje Orgoňov odkaz.
Ktovie! Štefan Meliš, Mgr. Fotografia kameňa so záhadnými nápismi z Orgoňovej Kýčery pochádza zo súboru dokumentov - Martin Olšovský, Štefan Meliš, Jozef Moravčík: Po stopách predkov, Archeológia stredného považia od praveku po stredovek. Kniha vyšla v roku 2008 v náklade 4 kusy.
Mapa Javorníkov, pohoria kde sa nachádza Orgoňova Kýčera
Archeologové konečně otevřeli trezor pod horou Sinaj — to, co našli, je neskutečné
Vrchol Orgonovej Kýčery