Nehovor si v srdci: Kto zostúpi do neba?

Cestou do Galiley musel Ježiš prejsť cez Samáriu. Chýlilo sa k poludniu, keď prišiel k prekrásnej sichemskej nížine. Pri vstupe do tohto údolia bola Jákobova studňa. Ježiš si k nej po únavnej ceste sadol, aby si odpočinul, kým jeho učeníci nakúpia v meste potraviny.

Židia a Samaritáni boli úhlavní nepriatelia a jedni druhým sa všemožne vyhýbali. Rabíni síce obchodovanie so Samaritánmi v prípade nutnosti pripúšťali, no akýkoľvek spoločenský styk odsudzovali. Žid by si od Samaritána nikdy nič nevypožičal a neprijal by nijakú láskavosť, aj keby šlo len o krajec chleba alebo čašu vody. Pri nákupe potravín sa učeníci pridŕžali zvyklostí svojho národa. Okrem toho si nič nedovolili. Kristových učeníkov by nebolo ani nenapadlo Samaritánov požiadať o nejakú láskavosť alebo im ju preukázať. Ježiš sedel pri studni vyhladnutý a smädný. Od rána prešiel dlhú cestu a páľava poludňajšieho slnka mu utrpenie len zväčšovala. Smäd sa stával mučivejším, keď pomyslel, že chladná, osviežujúca voda je na dosah ruky. Napiť sa však nemôže, nemá ani lano ani vedro a studňa je hlboká. Aj on bol človek, čakal teda, kým niekto príde po vodu.

K studni prišla istá Samaritánka a akoby Ježiša ani nevidela, naplnila si džbán vodou. Keď chcela odísť, Ježiš ju požiadal o trochu vody. Prejaviť takúto láskavosť by neodmietol nijaký orientálec. Vodu na Východe nazývali „Božím darom“. Ponúknuť smädnému pútnikovi vodu sa pokladalo za tak posvätnú povinnosť, že Arabi žijúci na púšti neľutovali nijakú námahu, len aby smäd hosťa utíšili. Aj keď nenávisť medzi Židmi a Samaritánmi bránila žene preukázať Ježišovi túto láskavosť, Ježiš sa predsa snažil nájsť kľúč k jej srdcu a spôsobom Božej lásky dobrý skutok neponúkal, ale oň požiadal. Ponuka nejakej služby mohla byť zavrhnutá; dôvera však prebúdza dôveru. Nebeský Kráľ prišiel k tejto opovrhnutej žene a požiadal ju o službu. Ten, ktorý vlastne stvoril oceány, ktorý ovláda vodné hlbiny, ktorý otvoril pramene a potoky zeme, sadol si unavený k Jákobovej studni a bol závislý od láskavosti cudzinky, ktorú požiadal o dúšok vody. Žena videla, že Ježiš je Žid. V údive pozabudla splniť, o čo ju požiadal, a chcela vedieť, prečo sa na ňu obrátil. Spýtala sa: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ (Ján 4,9).

Živá voda

Ježiš odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu“ (Ján 4,10). Divíš sa, že ťa žiadam o tak nepatrnú láskavosť, ako je dúšok vody zo studne, čo nám je pri nohách. Keby si ty bola požiadala mňa, bol by som sa ti dal napiť z vody večného života. Žena nechápala Kristove slová, uvedomovala si však ich závažný dosah. Jej trochu žartovný tón sa začal meniť. V domnienke, že sa Ježiš zmieňuje o studni pred nimi, povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jákob, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stádo?“ (Ján 4,11.12).

Žena videla pred sebou len smädného, unaveného a zaprášeného pocestného. V mysli ho porovnávala s ctihodným patriarchom Jákobom. Domnievala sa, a celkom prirodzene, že nijaká iná studňa sa nemôže porovnať s tou, ktorú vykopali otcovia. V mysli sa vracala späť k patriarchom, no aj dopredu k príchodu Mesiáša, zatiaľ čo Nádej otcov, Mesiáš sám, stál pred ňou a ona ho nepoznala. Koľko len smädných duší je aj dnes blízko studne života, a pritom jeho žriedlo márne hľadajú kdesi v diaľke!

„Nehovor vo svojom srdci: Kto vystúpi do neba?, totiž priviesť dolu Krista; alebo: Kto zostúpi do priepasti?, totiž vyviesť Krista spomedzi mŕtvych... Blízko teba je Slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci... lebo ak svojimi ústami vyznávaš: Ježiš je Pán! a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“ (Rim 10,6-9).

Ježiš nedal hneď odpoveď na otázku ohľadne seba samého, ale s dôstojnou vážnosťou povedal: „Každý kto pije túto vodu, bude znova smädný. Kto sa však napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky a voda, ktorú mu ja dám, stane sa v ňom prameňom vody, prúdiacej do večného života“ (Ján 4,13.14). Kto si chce smäd uhasiť pri studniach tohto sveta, ten bude stále smädný. Ľudia sú všade nespokojní. Túžia po niečom, čo by utíšilo smäd duše. Túto ich túžbu môže splniť len jeden jediný. Svet potrebuje Krista - „Žiaduceho všetkých národov“ (Hag 2,7). Božia milosť, ktorú môže udeliť len on, je ako živá voda, ktorá dušu očisťuje, občerstvuje a posilňuje.

Ježiš nepovedal, že smädnému postačí len jediný dúšok vody života. Kto Kristovu lásku okúsi, bude si ju stále žiadať a nič iné nebude hľadať. Nezaujme ho bohatstvo, pocty sveta ani jeho zábavy. V srdci mu bude stále znieť: „Len teba viac!“ Ten, ktorý človekovi zjavuje, čo mu je treba, čaká, aby mohol utíšiť jeho duchovný hlad a smäd; na to nestačí nijaký ľudský zdroj ani pomoc. Studne sa vyprázdnia, jazerá vyschnú, ale náš Vykupiteľ je nevyčerpateľný prameň. Môžeme piť, znova piť a čerstvej vody je stále dosť. Kto má v srdci Krista, ten sa sám stáva prameňom požehnania - „prameňom vody prúdiacej do večného života“. Z tohto zdroja môže načerpať dostatok sily a milosti na uspokojenie všetkých svojich potrieb.

Keď Ježiš hovoril o živej vode, žena pozorne a s údivom hľadela ne neho. Prebudil v nej záujem a túžbu po dare, o ktorom hovoril. Pochopila, že nejde o vodu z Jákobovej studne; z tej totiž čerpala stále, pila a vždy bola smädná. Povedala: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ (Ján 4,15).

Ježiš teraz náhle zmenil rozhovor. Skôr, ako táto duša môže prijať dar, ktorý jej chce dať, musí poznať svoj hriech i svojho Spasiteľa. Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena odpovedala: „Nemám muža.“ Tým sa chcela vyhnúť ďalším podobným otázkam. Spasiteľ však pokračoval: „Správne si povedala: Nemám muža, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž; to si povedala pravdu!“ (Ján 4,18). Žena sa zachvela. Tajomná ruka obracala stránky jej života a osvetľovala to, čo pokladala za navždy ukryté.

Kto je ten, kto číta tajomstvo jej vlastného života? Pomyslela na večnosť, budúci súd, kedy sa vyjaví všetko, čo je inak skryté. V tomto osvetlení sa jej prebudilo svedomie. Nič nemohla zapierať; chcela sa však nejako vyhnúť každej zmienke o tejto nepríjemnej téme. V hlbokej úcte povedala: „Pane, vidím, že si prorok“ (Ján 4,19). V nádeji, že umlčí svedomie, obrátila rozhovor na sporné náboženské otázky.

Praví ctitelia

Ježiš chcel myšlienky svojej poslucháčky odvrátiť od okázalého ceremoniálu a sporných otázok. Povedal: „Prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v duchu a pravde. Veď sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v duchu a v pravde“ (Ján 4,23.24). Na spoločenstvo s nebom nestačí obdivovať svätý vrch či posvätný chrám. Náboženstvo nespočíva v okázalých formách zbožnosti a obradov. Náboženstvo, ktoré pochádza od Boha, je jediným náboženstvom, ktoré k Bohu vedie. Ak mu chceme správne slúžiť, musíme sa najprv narodiť z Božieho Ducha. Tak získame čisté srdce a novú myseľ, aby sme mohli Boha poznávať a milovať. A to nám pomôže ochotne poslúchať všetky jeho prikázania. Toto je pravá bohoslužba. Je to ovocie pôsobenia Ducha Svätého. Tento Duch je pôvodcom každej úprimnej modlitby, a len taká modlitba sa ľúbi Bohu. Kedykoľvek sa duša roztúži po Bohu, možno hovoriť o pôsobení Ducha, a takej duši sa Boh dá poznať. On práve takých ctiteľov vyhľadáva. Chce ich prijať, aby sa stali jeho synmi a dcérami.

Ježišove slová počas rozhovoru Samaritánku dojímali. Z úst kňazov svojho ľudu ani od kňazov židovských nikdy predtým nepočula podobné výroky. Pri spätnom pohľade na svoj doterajší život videla v ňom veľké nedostatky. Pocítila túžbu duše, ktorú voda sichemskej studne nikdy neutíši. Nič z toho, s čím sa dosiaľ stretla, neprebudilo v nej túžbu po niečom vznešenejšom. Ježiš ju presvedčil, že pozná tajnosti jej života. Uvedomila si však, že je jej súcitným a láskavým priateľom. Kým samotná čistota jeho prítomnosti odsúdila jej hriech, Ježiš ju ani slovom nepokarhal, ale povedal jej o svojej milosti, ktorá jej môže očistiť dušu. Nadobúdala presvedčenie o jeho povahe. Napadla ju otázka: Nebude to ten dlho očakávaný Mesiáš? Povedala mu: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. A až príde on, zvestuje nám všetko. Ježiš jej povedal: To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (Ján 4,25.26).

Keď žena počula tieto slová, v srdci sa jej zrodila viera. Prijala túto obdivuhodnú zvesť z úst tohto nebeského Učiteľa. Myseľ tejto ženy začala lepšie chápať. Bola pripravená prijať aj to najvznešenejšie zjavenie. Zaujímala sa o Písma a pod vplyvom Ducha Svätého bola ochotná prijať viac svetla. Skúmala starozmluvné zasľúbenie: „Hospodin, tvoj Boh, vzbudí ti proroka, ako som ja, z tvojho prostredia, spomedzi tvojich bratov; toho poslúchajte“ (5 Moj 18,15). Chcela rozumieť tomuto proroctvu. Jej myseľ bola už osvietená. V jej srdci začala prúdiť voda života, ten duchovný prúd, ktorý Kristus dáva každej smädnej duši. Pôsobil v nej Boží Duch. To, čo Kristus tak jasne oznámil tejto žene, nemohol povedať samospravodlivým Židom. V styku s nimi bol oveľa zdržanlivejší. Samaritánke zjavil to, čo nepovedal Židom a čo si neskôr učeníci mali zachovať v tajnosti. Ježiš videl, že táto žena získané poznanie použije pri šírení zvesti o jeho milosti medzi ľuďmi.

Keď sa učeníci vrátili z nákupu, Majstrov rozhovor so Samaritánkou ich prekvapil. Nenapil sa osviežujúcej vody, po ktorej vlastne túžil, a nenašiel si ani čas, aby jedol z toho, čo učeníci priniesli. Keď žena odišla, učeníci ho prosili, aby sa najedol. Videli ho pohrúženého v tichom rozjímaní. Tvár mu žiarila svetlom a oni nechceli rušiť jeho spojenie s nebom. Vedeli však, že je zoslabnutý a unavený, preto si pokladali za povinnosť upozorniť ho na potreby tela. Ježiš postrehol ich láskavý záujem a povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte“ (Ján 4,32). Udivení učeníci sa pýtali medzi sebou, či mu niekto priniesol jesť, no Ježiš im vysvetlil: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Ján 4,34). Ježiš sa potešil, že jeho slová prebudili Samaritánkino svedomie. Videl, že pije z vody života, a to utíšilo aj jeho smäd i hlad. Vedomie, že plní poslanie, pre ktoré prišiel z neba, bolo Spasiteľovi posilou v práci a povznášalo ho aj nad každodenné potreby človeka. Milšia mu bola služba tomu, kto trpel hladom a smädom po pravde, než pokrm a nápoj telesný. V tom nachádzal útechu i osvieženie. Zmyslom jeho života bola dobročinnosť. Náš Vykupiteľ túži po tom, aby ho ľudia prijali. Očakáva súcit a lásku tých, ktorých vykúpil svojou krvou. Nevýslovne túži po tom, aby ľudia prišli k nemu a mohli žiť.

Kristove slová ženu nesmierne potešili. Obdivuhodné zjavenie ju priam uchvátilo. Nechala tu svoj džbán, odišla do mesta, aby posolstvo oznámila aj iným. Ježiš vedel prečo odišla. Tým, že tu zanechala nádobu, neklamne potvrdila účinok jeho slov. Celou dušou túžila po vode života, pre ktorú zabudla aj na to, prečo k studni prišla, i na Spasiteľov smäd, ktorý chcela uhasiť. So srdcom plným radosti sa ponáhľala oznámiť iným prevzácne poznanie svetla, ktoré získala. Ľuďom z mesta povedala: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som robila! Nebude to Mesiáš?“ (Ján 4,29). Tieto slová našli ozvenu v ich srdciach. Jej tvár mala nový výraz a celý jej zjav bol ako vymenený. Ľudia chceli vidieť Ježiša. „Vyšli teda z mesta a išli k nemu“ (Ján 4,30).

Ježiš dosiaľ sedel pri studni, hľadel na obilné polia, ktoré sa rozprestierali pred ním, a ich sviežu zeleň zaplavovali zlatisté lúče slnka. Upozornil učeníkov na tento obraz a použil ho za symbol: „Nevravíte aj vy: Ešte štyri mesiace a bude žatva? Hľa, hovorí Pán: Zodvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu!“ (Ján 4,35). Medzi rečou videl k studni prichádzať skupiny ľudí. Do žatvy zostávali ešte štyri mesiace; tu však už bola úroda zrelá, aby ženci mohli žať.

Kristus povedal: „Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne“ (Ján 4,36.37). Kristus tu poukazuje na vznešené poslanie, ktorým Boh záväzne poveruje všetkých, čo prijímajú evanjelium. Majú byť jeho živými nástrojmi. Vyžaduje ich osobnú službu. Či už rozsievame, alebo žneme, pracujeme pre Pána. Jeden semeno rozsieva, iný ho po žatve zbiera; obaja potom...

Tabuľka: Porovnanie telesného a duchovného smädu

tags: #nehovor #si #v #srdci #kto #zostupi