Čo odo mňa Boh chce, ak odo mňa nič nechce? Čo môžem dať Bohu, ak mu všetko patrí? Čo môžem urobiť pre Všemohúceho? O čo Bohu v skutočnosti ide vo vzťahu k nám? Na tieto otázky sa budeme snažiť odpovedať pri pohľade na biblický 50. Žalm.
„Čomu by som sa mal v živote venovať? Ako zistím, že toto je presne tá práca, ktorú odo mňa Boh chce? Ako spoznám, či práve v tomto meste mám bývať? Kam ma Boh povoláva?“ Takéto otázky si kladie mnoho z nás. Ale často zostanú bez odpovede. Pre niektorých je to téma natoľko náročná, že ju radšej úplne vytesnia. Sem-tam im síce napadne, ale rýchlo ju zase zaženú.
Niekedy sa navyše uspokojíme s predstavou, že v cirkvi sú predsa „tí platení“ ľudia, ktorí tvrdia, že akési povolanie našli. A pre nás ostatných? Tam občasné nedeľné stretnutie stačí. Povolanie je pre určitú sortu ľudí. Pre fanatikov, ktorí tvrdia, že počuli od Boha. Pre tých, čo nemajú veľmi veľké ambície, tak slúžia v službe v cirkvi za málo peňazí. Ja si budem robiť svoju prácu a môžete odo mňa tak maximálne očakávať, že budem chodiť raz za týždeň na bohoslužbu. Čas na energiu, žitie pre Boha aj počas týždňa a skutočná služba v cirkvi sú maximálne záležitosťou nejakej aktívnej mládeže.
V Česku kresťanská kariéra končí odchodom z mládeže. Odchodom do kresťanského dôchodku návštevy cirkvi raz za týždeň a potom hneď domov na obed. Napriek tomu nás vnútorne napadá: „Naozaj mám robiť práve toto? Nechce Boh, aby som bol inde?“ Apoštol Pavol vyzerá, že má úplne jasno - označuje sa za „povolaného apoštola“. Ako veľmi by sme si priali mať rovnakú istotu! A tak možno pozeráme na ľudí, ktorí pracujú naplno v cirkvi, a hovoríme si: „Bože, ale čo ja? Dal by som čokoľvek za tú istotu, že moja práca naozaj má zmysel. Že nie som na svete len tak zbytočne, ale že ma Boh skutočne povolal k niečomu konkrétnemu. Nechcem sa cítiť uväznený v zamestnaní bez jasného cieľa a konca. Túžim vedieť, že som „Karol“, ktorý je povolaný pracovať v sklade na potraviny, alebo „Zuzka“, ktorá má miesto za priehradkou v banke. Túžime mať pevné zakotvenie, istotu, že to, čo robíme, nie je zbytočné. Že náš život má konkrétny zmysel, že sme tu správne. Čo ak sa ale celé roky namáhame s niečím, čo Boh ani nemal v pláne?
Naozaj je Božie povolanie len pre „vyvolených“? V Prvom liste Korinťanom vidíme, že Pavol nevzťahuje slovo „povolaný“ len na seba. Akoby veril v nejakú elitnú skupinu „svätých“, ktorí by si Božie povolanie zaslúžili tvrdou prácou, náročnými skúškami, zvýšenou mierou modlitieb alebo lepším výsledkom v dotazníku o duchovných daroch. Niekedy môžeme mať dojem, že Boh sa viac zaujíma o „lepších“ kresťanov - morálne vyspelejších, tých, čo poznajú Bibliu naspamäť. A tak si hovoríme: „Prečo by sa staral práve o mňa?“
Možno sme sa už zmierili s tým, že Boh od nás nič konkrétne nechce. Stačí predsa chodiť do práce a v nedeľu do kostola. Cirkev navyše v dejinách sama často podporovala toto nešťastné rozdelenie: na jednu stranu „špeciálnu“ vrstvu kresťanov, ktorí akoby mali priamu linku k Bohu, a na druhú stranu obyčajných pracujúcich, ktorí Bohu neslúžia. Lenže v Biblii podobné rozdeľovanie nevidíme. Vo všetkých 60 prípadoch, keď Nová zmluvu hovorí o svätých, nikdy nehovorí o nejakých špeciálnych jednotlivcoch vnútri cirkvi, vždy sa ale vzťahuje na všetkých veriacich - nikdy len na vybranú skupinu „dokonalých“. Si kresťan? Potom aj ty si svätý.
Pritom korintská cirkev práve nevyzerala ako výkladná skriňa duchovnosti. Hádky, rozdelenie, súdy, sexuálny hriech - to všetko malo do tradičného poňatia svätosti veľmi ďaleko. Ak to platilo pre Korinťanov, platí to aj pre nás. Aj my sme „povolaní svätí“. A predsa tú túžbu nájsť si svoje miesto v živote máme všetci. Chceme robiť niečo, čo nás napĺňa, niečo, čo nám dáva zmysel. Väčšina z nás už o tom aspoň niekedy premýšľala a mala nejakú predstavu, kam by sa chcela uberať. Či už túžime po konkrétnej profesii, kariérnom postupe, finančnom zabezpečení, uznaní a obdive, po kráse, pokoji alebo po tom zmeniť svet, založiť rodinu či to niekam dotiahnuť, často do toho vložíme toľko úsilia, až sa to stane našou identitou. Som Peter, politik. Honza, futbalista. Tereza, ktorá pracuje s deťmi. A nejde len o to, čo o nás hovoria druhí - sami sa tak začneme vnútorne vnímať: Som mama. Ale čo nám dáva v živote ten najväčší zmysel? Pre čo sme sa rozhodli žiť? Do čoho investovať energiu a čas, čo budovať? A ako sme vôbec dospeli k záveru, že je to práve toto?
Nikde vo vesmíre predsa nie je vytesané, že by sme mali robiť práve to či ono. Ako kresťan som už niekoľkokrát počul, že viera je len barlička pre život - aby som sa nezbláznil alebo mal aspoň niečo, pre čo môžem žiť. Ja by som to ale postavil úplne naruby. Ak neexistuje nič väčšie ako človek, ak sme nevznikli za žiadnym účelom, ale len slepou náhodou, skrze slepý proces, bez zmyslu a bez cieľa, potom všetko, pre čo žije neveriaci človek, je z definície len ilúzia a barlička. Život by totiž nemal žiadny zmysel, pretože nevznikol kvôli žiadnemu cieľu a s žiadnym zámerom. Neostáva teda než si nejaký zmysel sám vymyslieť a zúfalo sa ho snažiť naplniť a žiť - lenže ozajstná snaha žiť s vedomím, že vlastne nič nemá význam, vedie k šialenstvu. Kresťania naopak veria, že nad človekom je Niekto väčší, kto stvoril svet aj nás. Neurobil to naslepo, ale s jasným zámerom. Navyše neostal len pri samotnom stvorení, ale k tomuto svetu aj prehovoril. Text, ktorý sme čítali na začiatku, o nás vyhlasuje, že sme „povolaní svätí“. „Svätý“ neznamená bezchybný, ale doslova „oddelený“ pre určitú vec, nejaký účel. Boh nás povoláva k tomu, aby sme boli oddelení pre Neho, aby celý náš život patril Jemu. Všetko, čo sme a čo robíme, tak dostáva nový rozmer. A práve v tom spočíva naša identita: byť tým, kým nás Boh zamýšľal mať.
Môžeme tráviť veľa času hľadaním odpovedí na otázky ako: Kde máme pracovať? Čomu sa mám presne venovať? Skutočnosť je, že v Biblii budeme len ťažko hľadať presné pokyny, akú prácu by sme mali robiť, koho si vziať alebo do akého mesta sa presťahovať. Autori Biblie netrávia veľa času tým, aby nám povedali, kde presne máme byť a akú prácu máme robiť, ale skôr zdôrazňujú, akí máme byť, nech už sme kdekoľvek a robíme čokoľvek.To, čo robím, už nie je mojou identitou. Dôležité je, ako to robím a pre koho to robím.
„Kresťanstvíčko“ hovorí, že od Boha musím počuť úplne presne, čo mám robiť. A ak to nepočujem, zrejme Boh volá niekoho iného a ja som z obliga. Všimni si, koho sa to týka. Len tých, ktorí sú zamestnaní v cirkvi? Alebo nejakých vedúcich? Pavol zdôrazňuje, že je to určené pre všetkých v Korinte. Ak si veriaci, kresťan, si tiež „povolaný svätý“.
Neprestajne ďakujem svojmu Bohu za vás, pre Božiu milosť, ktorá vám bola daná v Ježišovi Kristovi, za to, že ste v ňom boli obohatení všetkým: každým slovom i každým poznaním. Keďže sa medzi vami utvrdilo svedectvo o Kristovi, nechýba vám nijaký dar milosti, kým čakáte na zjavenie nášho Pána Ježiša Krista. On vás bude upevňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista. Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána. Čo nám jednoducho hovorí zvyšok tohto textu? Že nie sme len povolaní. Nie sme totiž len povolaní. Boh nám dal tiež všetko, čo potrebujeme, aby sme toto povolanie mohli naozaj žiť. A to je myšlienka, nad ktorou stojí za to sa zastaviť. Ak som kresťan a spoznal som Boha, potom ma Boh povolal, aby som žil pre Neho a patril Mu. Ale tým to nekončí.
Ako to? Čo vlastne mám? Ten text nám odpovedá: Mám Jeho samotného. On je zdrojom všetkého bohatstva. Keď Boh zachraňuje človeka, nedáva mu len novú filozofiu do hlavy, ale nové srdce do tela. Zdroj našej identity tak už nie je to, čo musíme urobiť alebo dokázať. Tým zdrojom je to, čo Boh urobil a čo dokázal pre nás. A to je nesmierne oslobodzujúce. Oslobodzuje nás to od pýchy k pokore. Už nestaviam svoj život na tom, čo všetko som dokázal alebo musím dokázať, ale na tom, čo pre mňa dokázal Boh. Náš nový život nie je ťahaný tým, aké nové zjavenie dostaneme. Poháňa ho to, čo už sme dostali, keď sa Boh zjavil v Kristovi Ježišovi. A to pre náš pozemský život bohato stačí. Jeho božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a nábožnosť, keď sme poznali toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a účinnou mocou.
Preto odmietame „kresťanstvíčko“, ktoré len pasívne čaká na nejaké nové zjavenie od Boha a medzitým rezignuje na aktivitu a zodpovednosť. Uvedomujeme si, že nás Boh povolal, aby sme žili pre Neho teraz, nech už sme kdekoľvek. Práve tomu sa snažíme porozumieť - a predovšetkým to napĺňať v praxi. Jozef vstáva do práce. Je tu nový týždeň ako vždy. Prečo nemá víkend aspoň tri dni?! Urobí si raňajky a vyjde z domu. Premýšľa, či toto všetko má vôbec zmysel. Nemal by sa venovať niečomu dôležitejšiemu? Jeho práca je predsa taká obyčajná. Namiesto toho, aby pokračoval vo svojom zúfaní, rozhodne sa, že aj jeho zamestnanie môže byť miestom oddeleným pre Boha. Inými slovami, že bude pracovať ako kresťan. Premýšľa, čo to dnes konkrétne znamená: pracovať poctivo, s vďačnosťou, že mu Boh dal prácu, a modliť sa za spolupracovníkov. Možno sa dokonca odváži začať s nimi rozhovor o tom, čomu verí.
„Otče, ďakujem Ti za príležitosti, ktoré mi dávaš, za život, ktorý si mi daroval, aj za silu, aby som ho mohol žiť pre Teba. „Musíme sa rozprávať s Bohom tak, ako sa rozprávame s priateľom, ako služobník so svojím pánom, aby sme ho prosili o láskavosť, vyznali naše hriechy a vyrozprávali mu všetko, čo sa nás týka, naše myšlienky, naše strachy, plány, túžby a vo všetkom si žiadali jeho radu. (Sv.
Keď človek hľadá Božiu vôľu pre svoj život, ľahko upadne do zvyku vidieť svoje povolanie ako problém, ktorý musí vyriešiť. Čo chce odo mňa Boh? Ako mám vedieť, kto je správny manžel/manželka? Do ktorej rehole mám vstúpiť? Môžem žiť toto alebo tamto povolanie a jeho špecifickú charizmu? Sú to niektoré otázky, ktoré ti napadnú vzhľadom na tvoje rozhodnutie? Nejde o to, že by tieto otázky neboli dôležité, ale nesiahajú na podstatu toho, čo má byť tvojím povolaním. Tvoje povolanie je predovšetkým odpoveď na Božiu lásku. Je to spôsob, ako sa plný lásky k Bohu, ktorý nás bezpodmienečne miluje, odovzdať.
Modlitba je spôsob. Modlitba je dialóg lásky s Trojjediným, ktorý ťa miluje viac, ako ti to dokáže niekto ukázať. Modlitba je, keď načúvaš slovám milujúceho Otca ako syn alebo dcéra a odhalíš mu to najvnútornejšie zo svojho srdca. Existujú rôzne druhy modlitby a rôzne spôsoby, ako rozoznať, kam ťa chce Boh viesť, ale najdôležitejšie je pochopiť, že v modlitbe ide o vzťah k Bohu. Nemá byť braná ako povinnosť (aj keď tomu niekedy tak je) a nemá byť činom na vyriešenie hádanky tvojho života. Boh čaká na komunikáciu s tebou a na zdieľanie svojho srdca a svojej lásky s tebou. Povedie ťa k tomu, čo pre teba pripravil. Dá ti to, po čom najviac túžiš.
Ježiš prijíma za člena svojej rodiny každého, kto plní Božiu vôľu. Zdá sa to také jednoduché. Ale čo je Božia vôľa? Koľkokrát sme chceli úprimne konať podľa jeho vôle, ale z neba sa neozval žiaden hlas a nezachytili sme ani žiadnu vnútornú inšpiráciu. Možno by sme boli z nej udivení a povedali by sme si, že je to pre nás príliš ťažké alebo práve teraz chceme robiť niečo iné. Avšak človek sa nevie vyhnúť situácii, keď stojí pred Bohom a pýta sa: ako mám teraz konať, ak chcem plniť Božiu vôľu?
Boh od nás nechce nič iné, iba to, čo je dobré, čo je pre nás dobré. Ak žijem podľa jeho vôle, nerobím to pre jeho, ale pre svoje dobro. Už sa nemusíme pýtať abstraktne na nejasnú Božiu vôľu, ale môžeme sa pýtať veľmi jednoducho a konkrétne: čo je v tejto situácii pre mňa dobré? Samozrejme, to, čo je pre nás naozaj dobré, nie je vždy totožné s tým, čo práve teraz chceme. Nesmieme si to zamieňať s plnením všetkých našich prianí, predstáv či akýchkoľvek túžob. Ak má Boh pre nás dobré zámery, potom ho nezaujíma krátkodobé šťastie, povrchné uspokojenie alebo dokonca pohodlná bezstarostnosť. Chce nám dať neporovnateľne viac.
Ak si ako mnohí kresťania, chceš, aby sa tvoj život Bohu páčil. Zároveň - ak máme byť úprimní - žiť vo viere nie je jednoduché. Zdá sa, že je tu priveľa pravidiel a že Boh je na náš život až príliš náročný. Keď som bola ateistka, neriešila som hriech či pocity viny. Ale keď som sa stala veriacou… och! Zrazu som si uvedomila, že robím veci, ktoré nie sú dobré, a nerobím veci, ktoré by som mala - napr. milovať ostatných, čítať si Bibliu, modliť sa, hovoriť iným o svojej viere atď. Pri každom verši, ktorý som v Písme objavila, som si v podstate mohla povedať: „Áno, musím sa o to viac snažiť.“ Cítila som obrovský pocit zodpovednosti uspokojiť Boha tým, ako žijem. Moje zameranie na výkon a na to, aby som sa Bohu páčila, ma čoskoro začali oberať o radosť z toho, že mu patrím. Až som si niekedy povzdychla: „Bolo oveľa jednoduchšie byť ateistkou.“
Nie sme dokonalí
Božie zákony vyžadujú dokonalosť. Ak by naše spasenie záviselo od našej schopnosti dodržiavať ich, museli by sme byť dokonalí, aby sme sa dostali do neba. Našťastie ma ale Boh cez Písmo postupne naučil jeden dôležitý princíp: on vie, že ja ani ty nie sme dokonalí. Nikdy si nemyslel, že jedného dňa dokážeš splniť jeho štandard svätosti. Ak by si to dokázal, Ježiš by nemusel prísť na Zem, aby za teba zomrel. Lenže on prišiel.
Boh vie o priepasti medzi jeho dokonalosťou a našou hriešnosťou. Niektorí sa ju pokúšajú preklenúť tým, že znižujú Božie nároky: „Boh to tak úplne nemyslel…“ Iní sa zas snažia zvýšiť svoj výkon: „Budem sa viac snažiť…“
Bohu nemusíš nič dokazovať
Ak si uveril v Ježiša a nasleduješ ho ako svojho Pána, Boh ťa ospravedlnil a odpustil ti, si pre neho vzácny a drží ťa vo svojich starostlivých rukách. Celý mu patríš a miluje ťa bezpodmienečne, aj keď občas zlyháš. Bohu nič nemusíš dokazovať. Písmo pred týmto postojom varuje, pretože by si ľahko prišiel o radosť z blízkeho vzťahu s Kristom. Čo hovorí Boh o tvojom vzťahu s ním a o tom, ako teda žiť kresťanský život bez falošných očakávaní, že si musíš u Boha niečo odpracovať?
Ako si sa stal kresťanom?
Boh nepostavil svoj vzťah s tebou na požiadavkách, ktoré si musel splniť, aby si mohol prísť k Bohu. Všimni si, že takmer všetko zabezpečil on:
- Boh si ťa vyvolil ešte pred stvorením sveta - nie vďaka tvojim skutkom, ale na základe svojho rozhodnutia a milosti.
- Boh kvôli tebe prišiel na Zem, aby si mal večný život.
- Boh sa ponúkol, že vstúpi do tvojho života.
- Ty si sa rozhodol prijať ho.
- Boh vstúpil do tvojho života, vykúpil ťa z moci zla a odpustil ti.
Kresťanom si sa nestal vďaka svojej snahe, ale preto, lebo si s vierou nasledoval Božie vedenie. Myslíš, že teraz, keď už patríš Bohu, sa pravidlá zmenili? Má pre teba Boh dlhý zoznam očakávaní, ktoré musíš napĺňať? Nie.
Načo sú nám príkazy? Možno si teraz povieš: „Moment, Biblia je PLNÁ prikázaní. Veď v nej niet odseku, v ktorom by sa nehovorilo, čo treba robiť.“ To je pravda. Božie pravidlá ti jednoducho odhaľujú, že si hriešny a neschopný dodržať ich. Čím viac sa budeš snažiť, tým budeš mať väčší pocit zlyhania. Budeš plný výčitiek a Boh sa ti bude zdať vzdialený. Podobnú frustráciu zažíval aj apoštol Pavol. Čím viac sa snažil žiť podľa zákona, tým viac hrešil. Povedal: „… chcieť dobro dokážem, ale konať už nie. Nerobím totiž to dobré, čo chcem, ale konám zlé, čo nechcem.“ Vo svojom zúfalstve volá: „Ja biedny človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ Hneď si však aj odpovedá: „Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána.“
Čiže keď ťa bude chytať zúfalstvo zo svojej neschopnosti dodržiavať Božie prikázania, jednoducho popros o pomoc Ježiša, ktorý v tebe žije. Napr. ak Boh hovorí, aby si miloval svojich nepriateľov, nemá tým na mysli, aby si s nadšením vykročil a ukázal mu, aký si plný lásky. Boh chce, aby si sa v tom spoliehal na neho. Povedz mu: „Bože, pomôž mi vidieť tohto človeka tak, ako ho vidíš ty. Vlož do môjho srdca lásku, aby som mohol toho človeka milovať tak, ako ho miluješ ty. Sám ho nedokážem milovať, preto ma cez Ducha Svätého napĺňaj láskou.“
Nauč sa žiť vo viere
Je obrovský rozdiel v tom, či sa nezávisle snažíš robiť niečo pre Boha, alebo si od neho závislý a spoliehaš sa na to, že on bude žiť a pôsobiť cez teba. Boh chce, aby si sa tešil zo svojho vzťahu s ním a chce, aby si mu dôveroval a spoliehal sa na neho. Pavol hovorí: „Môj starý život sa skončil a ja žijem teraz novým životom pre Boha. S Kristom som bol ukrižovaný aj ja. Žijem síce, ale to už nie je môj život, to vo mne žije Kristus. Zmysel tomuto životu dáva viera v Božieho Syna, ktorý ma miloval a obetoval sa za mňa. Nepohŕdam touto Božou milosťou. Keby totiž na ospravedlnenie stačilo plniť nariadenia zákona, bola by obeť Pána Ježiša Krista zbytočná.“
Ak nasleduješ Ježiša a jeho Duch Svätý žije v tebe, Boh vložil svoje zákony priamo do tvojho srdca. Pôsobením Ducha získavaš stále väčšiu túžbu robiť to, čo sa Bohu páči. Ako budeš ďalej rásť vo svojom vzťahu s ním, bude ti dávať stále väčšiu túžbu a schopnosť žiť vo viere - životom, ktorý sa Bohu páči.
„Veď ste spasení milosťou skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na to, aby sme konali dobré skutky, ktoré nám Boh už vopred pripravil“
Buď trpezlivý a dovoľ Bohu, aby ťa menil Pokiaľ žiješ na tejto zemi, budeš hrešiť. Nikdy nebudeš dokonalý. Vieš to veľmi dobre a vie to aj Boh. Keď si uvedomíš, že si urobil niečo zlé, vyznaj to a pros ho o odpustenie. Spoznávaj Boha viac a viac cez vyučovanie, modlitby, čítanie Biblie a spoločenstvo s inými kresťanmi. Tvoja viera by nemala stáť na tvojej snahe, ale na Božej schopnosti konať v tvojom živote. Ježiš to prirovnal k strapcom hrozna na viniči: „Zostaňte vo mne a ja vo vás. Podobne ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, ak nezostane na viniči, tak ani vy, ak nezostanete vo mne.“
Čo teda s Ježišovým „zachovávajte moje prikázania“?
Ježiš chce, aby si zažíval jeho lásku a mal si radosť z toho, že mu patríš. A samozrejme chce, aby si žil podľa jeho prikázaní. Ale spoliehaj sa pritom na neho, nie na seba. Keď najbližšie natrafíš v Písme na nejaký príkaz, povedz Bohu: „Pane, chcem, aby ťa môj život tešil. Prosím ťa, aby si mi prostredníctvom svojho Ducha dal schopnosť poslúchať ťa v tejto veci, lebo z vlastných síl to nedokážem. Uč ma žiť vo viere, že ty mi vo všetkom pomôžeš.“ Ver, že Boh odpovie na tvoju modlitbu. Oslobodil ťa od požiadaviek zákona a pozýva ťa, aby si našiel odpočinok v úplnom spoliehaní sa na neho.
Ježiš vošiel so svojimi učeníkmi do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. On si ich zavolal a hovoril im v podobenstvách: „Ako môže satan vyháňať satana? Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, a ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť. Ak satan povstane proti sebe samému a je rozdelený, nemôže obstáť, ale je s ním koniec. Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka.“
Akoby Ježiš pohŕdal Matkou. Akoby sa k nej nehlásil. Chce ju naozaj nahradiť tými, čo sedia okolo neho? Jeho matka i bratia sú tí, ktorí plnia Božiu vôľu. „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ hovorí Mária. Absolútne sa odovzdáva do Božej vôle. Ona je ten najsvetlejší príklad plnenia Božej vôle. Pretože ten, kto povie Bohu, aby sa realizovalo jeho Slovo v živote, ten plní jeho vôľu. Adam počul Božie slová, ale odmietol ich. Uveril slovám Hada: „Budete ako Boh“. Kto je naozaj posadnutý nečistým duchom? Ten, kto svoju vôľu predkladá ako vôľu Božiu, kto nechce povedať Bohu - nech sa mi stane podľa tvojho slova.
Pane čo chceš odo mňa, čo je tvoja vôľa? Ježiš hovorí jasne: milujte svojich nepriateľov, dobre robte tým, čo vám ubližujú. Buď mojím svedkom, zober kríž a kráčaj za mnou.
