Možno si ani neuvedomuješ, že odpoveď na túto otázku rozhoduje o tom, kde stráviš celú večnosť. Preto je dôležité poznať odpoveď zo spoľahlivého zdroja. V tomto letáku túto odpoveď nájdeš. Obsahuje sedem základných Božích právd. Aby sme mohli stráviť večnosť v nebesiach, je nutné týmto pravdám uveriť: prijať ich vierou. Sú Bohom stanovené a vychádzajú z jediného autoritatívneho zdroja pravdy na zemi: z Biblie.
Salus animarum - spása duší - je najvyšším zákonom Cirkvi. Aby mohol byť ktokoľvek spasený, musí byť najskôr zmierený s Bohom.
Rímskym 10:9-11 Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: "Ježiš je Pán!" a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu. Z citovaného textu vyplýva, že viera vo vzkriesenie je jednou z podmienok spasenia. Ktokoľvek o potrebe spasenia pochybuje, alebo Kristovu obeť za hriechy nepovažuje za dostatočnú, zrejme nepatrí k tým, ktorí sa budú zo stretnutia so svojím Stvoriteľom radovať. Všetci vieme, že spasenie duše sa týka beznádejnej situácie hriešnika, ktorý sa bez vonkajšej pomoci nezaobíde. Ak nezasiahne Boh sám, nespasení ľudia budú na večnosť stratení.
V piatok 20. marca dal pápež František odpoveď na túto otázku pri rannej homílii v Dome sv. Marty.
Svätý Otec sa odvoláva na príslušné články Katechizmu Katolíckej cirkvi:
- „Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť.
- Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky - caritatis contritio).
To znamená, že hoci ešte len čakáme na najbližšiu možnosť prijať rozhrešenie od kňaza, úkonom dokonalej ľútosti sa nám už v tej chvíli dostáva odpustenie. Potvrdil to už Tridentský koncil, ktorý uvádza, že ľútosť sprevádzaná predsavzatím vyspovedať sa „zmieruje človeka s Bohom už prv než reálne túto sviatosť prijme“.
Ako nás to učí Katechizmus, ty sám môžeš pristúpiť k prijatiu Božieho odpustenia, keď nemáš po ruke kňaza: Ak nenájdeš kňaza, aby si sa vyspovedal, hovor k Bohu, tvojmu Otcovi a povedz mu pravdu: „Pane, vyviedol som toto, toto a toto… Prepáč mi“ a pros o odpustenie s celým srdcom, so skutkom ľútosti a sľúb mu: „Neskôr sa vyspovedám, no teraz mi odpusť“.
Pomyslite: teraz je tá chvíľa! A toto je ten správny moment, vhodný okamih.
Taktiež Vám chceme pripomenúť, že Apoštolská penitenciária v piatok 20. Tí najviac ohrození môžu získať plnomocné odpustky už po modlitbe Kréda, Otčenáša a Zdravasu v spojení s túžbou po splnení obvyklých podmienok získania odpustkov hneď ako to len bude možné.
Ako ovládnuť svoje emócie a nájsť vnútorný pokoj (pozitívne myslenie)
Sedem základných Božích právd podľa Jonathana Moorheada
Brožúrka Ako sa zmieriť s Bohom? od Jonathana Moorheada obsahuje sedem základných Božích právd, ktoré vychádzajú z Biblie. Týkajú sa týchto tém:
- Božia existencia
- Realita hriechu a istého súdu
- Osoba Ježiša Krista
- Odpustenie skrze Ježišovu smrť na kríži
- Kristovo vzkriesenie
- Ospravedlnenie zo samotnej viery
- Príkaz: Čiňte pokánie a verte!
Každému bodu je venovaná jedna stránka, ktorá obsahuje biblický citát a krátku myšlienku.
Sviatosti a zmierenie
1420 Sviatosťami uvádzania do kresťanského života človek dostáva nový život v Kristovi. Lenže tento život nosíme „v hlinených nádobách“ (2Kor 4,7) . Teraz je ešte „s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3,3) . Sme ešte vo svojom pozemskom príbytku, vystavení utrpeniu, chorobe a smrti.
1421 Pán Ježiš Kristus, lekár našich duší i našich tiel, ktorý ochrnutému odpustil hriechy a vrátil telesné zdravie, chcel, aby jeho Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy, a to aj voči svojim vlastným členom.
Názvy sviatosti pokánia
- 1423 Volá sa sviatosť obrátenia, lebo sviatostne uskutočňuje Ježišovu výzvu na obrátenie, proces návratu k Otcovi, od ktorého sa človek vzdialil hriechom.
- 1424 Volá sa sviatosť svätej spovede, lebo spoveď, vyznanie hriechov pred kňazom je podstatnou zložkou tejto sviatosti. V hlbokom zmysle je táto sviatosť aj „vyznaním“, čiže uznaním a chválou Božej svätosti a Božieho milosrdenstva voči hriešnemu človekovi. Volá sa sviatosť odpustenia, lebo kňazovým sviatostným rozhrešením Boh udeľuje kajúcnikovi „odpustenie a pokoj“. Volá sa sviatosť zmierenia, lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2Kor 5,20).
1425 „Obmyli ste sa, boli ste posvätení, boli ste ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1Kor 6,11). Musíme si uvedomiť veľkosť Božieho daru, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, aby sme pochopili, do akej miery je hriech neprípustný pre toho, kto si obliekol Krista. Ale apoštol svätý Ján tiež píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1Jn 1,8).
1426 Obrátenie sa ku Kristovi, nové narodenie v krste, dar Ducha Svätého, Kristovo telo a krv prijaté ako pokrm nás urobili svätými a nepoškvrnenými pred tvárou Boha Otca, ako je pred ním „svätá a nepoškvrnená“ (Ef 5,27) sama Cirkev, Kristova nevesta. Ale nový život, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, neodstránil krehkosť a slabosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech, ktorú tradícia nazýva žiadostivosť (concupiscentia) a ktorá zostáva v pokrstených, aby sa s pomocou Kristovej milosti osvedčili v boji kresťanského života.
Výzva na obrátenie
1427 Ježiš vyzýva na obrátenie. Táto výzva je podstatnou zložkou ohlasovania Kráľovstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15). V kázaní Cirkvi sa táto výzva obracia predovšetkým na tých, ktorí ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium. Preto je krst hlavným miestom prvého a základného obrátenia.
1428 Kristova výzva na obrátenie neprestáva zaznievať v živote kresťanov. Toto druhé obrátenie je nepretržitou úlohou celej Cirkvi, ktorá „zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očistenie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy“. Toto úsilie o obrátenie nie je len ľudským dielom.
1429 Svedčí o tom obrátenie svätého Petra po trojnásobnom zapretí svojho Učiteľa. Ježišov nekonečne milosrdný pohľad vyvoláva v Petrovi slzy ľútosti a po Pánovom zmŕtvychvstaní trojnásobné vyznanie Petrovej lásky k nemu. Druhé obrátenie má aj spoločenský rozmer. Vidno to v Pánovej výzve na celú jednu cirkev: „Rob pokánie!“ (Zjv 2,5.16).
Vnútorné pokánie
1430 Ako už u prorokov, Ježišova výzva na obrátenie a pokánie sa nevzťahuje predovšetkým na vonkajšie skutky, na „vrece a popol“, na pôsty a umŕtvovania, ale na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie.
1431 Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti. Toto obrátenie srdca sprevádza spasiteľná bolesť a spasiteľný zármutok, ktoré cirkevní Otcovia nazvali animi cruciatus (trýzeň duše), compunctio cordis (skrúšenosť srdca).
1432 Ľudské srdce je ťarbavé a zatvrdnuté. Je potrebné, aby Boh dal človekovi nové srdce. Obrátenie je predovšetkým dielom milosti Boha, ktorý spôsobuje, že sa naše srdcia vracajú k nemu: „Obráť nás, Pane, k sebe a vrátime sa“ (Nár 5,21). Boh nám dáva silu začať znova. Keď naše srdce objaví veľkosť Božej lásky, je otrasené hrôzou a ťarchou hriechu a začína sa báť, aby neurazilo Boha hriechom a nebolo od neho odlúčené. Ľudské srdce sa obracia, keď hľadí na toho, ktorého naše hriechy prebodli.
1433 Po Veľkej noci Duch Svätý usviedča svet z hriechu, totiž že svet neuveril v toho, ktorého poslal Otec.
Formy pokánia v každodennom živote
1434 Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom. Písmo a Otcovia zdôrazňujú najmä tri formy: pôst, modlitbu a almužnu, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným.
1435 V každodennom živote sa obrátenie uskutočňuje prejavmi zmierenia, starostlivosťou o chudobných, vykonávaním a obranou spravodlivosti a práva, vyznaním pokleskov bratom, bratským napomenutím, revíziou života, spytovaním svedomia, duchovným vedením, prijímaním utrpení a trpezlivosťou v prenasledovaní pre spravodlivosť.
1436 Eucharistia a pokánie. Každodenné obrátenie a pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, lebo v nej sa sprítomňuje Kristova obeta, ktorá nás zmierila s Bohom.
1438 Kajúcne obdobia a dni v liturgickom roku (Pôstne obdobie, každý piatok na pamiatku Pánovej smrti) sú význačné chvíle v kajúcnej praxi Cirkvi.
1439 Dynamiku obrátenia a pokánia vynikajúco opísal Ježiš v podobenstve o „márnotratnom synovi“, ktorého stredobodom je „milosrdný otec“: očarenie klamlivou slobodou, opustenie otcovského domu; krajná bieda, v ktorej sa syn nájde, keď premárnil svoj majetok; hlboké poníženie, keď sa vidí donútený pásť svine, a ešte horšie, keď túži nasýtiť sa strukmi, čo žrali svine; uvažovanie nad tým, čo stratil; ľútosť a rozhodnutie priznať pred otcom svoju vinu; návrat; veľkodušné otcovo prijatie; otcova radosť - to sú charakteristické momenty procesu obrátenia. Krásne šaty, prsteň a slávnostná hostina sú symbolmi tohto nového, čistého, dôstojného a radostného života človeka, ktorý sa vracia k Bohu a do lona svojej rodiny, ktorou je Cirkev.
Hriech a odpustenie
1440 Hriech je predovšetkým urážkou Boha, prerušením spoločenstva s ním. Zároveň narúša spoločenstvo s Cirkvou.
1441 Jedine Boh odpúšťa hriechy. Pretože Ježiš je Boží Syn, hovorí o sebe: „Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ (Mk 2,10). A túto božskú moc aj vykonáva: „Odpúšťajú sa ti hriechy!“ (Mk 2,5).
1442 Kristus chcel, aby celá jeho Cirkev bola svojou modlitbou, svojím životom a svojou činnosťou znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi. Ale vykonávanie moci rozhrešenia zveril apoštolskej službe. Tá je poverená „službou zmierenia“ (2Kor 5,18).
1443 Ježiš počas svojho verejného života hriechy nielen odpúšťal, ale ukázal aj účinky tohto odpustenia. Hriešnikov, ktorým odpustil, znova začlenil do spoločenstva Božieho ľudu, z ktorého ich hriech vzdialil alebo aj vylúčil. Jasným znakom toho je skutočnosť, že Ježiš pripúšťal hriešnikov k svojmu stolu, ba sám si sadal k ich stolu.
1444 Keď Pán dáva apoštolom účasť na svojej vlastnej moci odpúšťať hriechy, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou. Tento ekleziálny rozmer ich poslania vyjadrujú najmä Kristove slávnostné slová, ktoré povedal Šimonovi Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo розviažeš na zemi, bude розviazané v nebi“ (Mt 16,19).
1445 Slová zväzovať a розväzovať znamenajú: koho vylúčite zo svojho spoločenstva, bude vylúčený aj zo spoločenstva s Bohom; koho znova prijmete do svojho spoločenstva, aj Boh ho prijme do spoločenstva so sebou.
1446 Kristus ustanovil sviatosť pokánia pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa a znova získať milosť ospravodlivenia.
1447 Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. V prvých storočiach zmierenie kresťanov, ktorí sa po svojom krste dopustili osobitne ťažkých hriechov (napr. modloslužobníctva, vraždy alebo cudzoložstva), bolo spojené s veľmi prísnou disciplínou, podľa ktorej kajúcnici museli za svoje hriechy konať verejné pokánie, trvajúce často dlhé roky, prv než mohli prijať zmierenie. Do tohto „stavu kajúcnikov“ (ktorý sa týkal iba určitých ťažkých hriechov) sa pripúšťalo len zriedka a v niektorých krajoch len raz za života. V 7. storočí írski misionári, ktorí sa inšpirovali východnou mníšskou tradíciou, priniesli do kontinentálnej Európy „súkromný“ spôsob pokánia, ktorý nevyžaduje verejné a dlhotrvajúce vykonávanie kajúcnych skutkov pred prijatím zmierenia s Cirkvou. Odvtedy sa táto sviatosť uskutočňuje tajnejším spôsobom, medzi kajúcnikom a kňazom. Táto nová prax predvídala možnosť opakovania, a tak otvorila cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti. Umožňovala zahrnúť do jediného sviatostného slávenia odpustenie ťažkých i všedných hriechov.
1448 Napriek týmto zmenám, ktorými v priebehu storočí prešla disciplína a slávenie tejto sviatosti, možno v nej rozoznať tú istú základnú štruktúru. Obsahuje dva rovnako podstatné prvky. Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého: ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Na druhej strane pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa tiež za hriešnika a koná s ním pokánie.
1449 Formula розhrešenia, ktorá sa používa v Latinskej cirkvi, vyjadruje podstatné prvky tejto sviatosti: milosrdný Otec je prameňom každého odpustenia. On uskutočňuje zmierenie hriešnikov Veľkou nocou (smrťou a zmŕtvychvstaním) svojho Syna a darom svojho Ducha, ako aj modlitbou a službou Cirkvi: „Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj.
Úkony kajúcnika
1451 Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť.
1452 Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky - caritatis contritio).
1453 Takzvaná „nedokonalá“ ľútosť (attritio) je tiež Božím darom, podnetom Ducha Svätého. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi (je to ľútosť zo strachu - contritio ex timore). Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným розhrešením.
1454 Na prijatie tejto sviatosti sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova.
1455 Vyznanie hriechov (spoveď) nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje a uľahčuje nám zmieriť sa s inými.
1456 Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia. Treba, „aby kajúcnici pri spovedi vyznali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí po dôkladnom spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté a spáchané iba proti dvom posledným prikázaniam Desatora, ktoré niekedy väčšmi rania dušu a sú nebezpečnejšie ako tie, ktoré sa páchajú zjavne“. „Keď sa veriaci v Krista snažia vyznať všetky hriechy, na ktoré sa rozpamätajú, bezpochyby predkladajú všetky Božiemu milosrdenstvu na odpustenie. Tí však, čo robia ináč a vedome niektoré zamlčujú, nepredkladajú Božej dobrote nič na odpustenie prostredníctvom kňaza.
1457 Podľa prikázania Cirkvi „každý veriaci, keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka“. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť, prv ako by prijal sviatostné розhrešenie, ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa.
1458 Hoci spoveď z každodenných previnení (zo všedných hriechov) nie je striktne potrebná, Cirkev ju veľmi odporúča. Veď pravidelná spoveď z našich všedných hriechov nám pomáha formovať si svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha. Keď touto sviatosťou častejšie prijímame dar Otcovho milosrdenstva, pobáda nás to, aby sme boli milosrdní ako on: „Kto vyznáva svoje hriechy a obviňuje sa zo svojich hriechov, už spolupracuje s Bohom. Boh ťa obviňuje z tvojich hriechov; ak sa obviňuješ aj ty, pridávaš sa k Bohu. Človek a hriešnik sú akoby dve skutočnosti. Keď počuješ ,človek‘, urobil [ho] Boh, keď počuješ ,hriešnik‘, urobil [ho] sám človek. Znič, čo si urobil ty, aby Boh spasil to, čo urobil on… Keď sa ti začína nepáčiť, čo si urobil, vtedy sa začínajú tvoje dobré skutky, lebo sa obviňuješ zo svojich zlých skutkov. Začiatkom dobrých skutkov je vyznanie zlých skutkov.
1459 Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Vyžaduje to už sama spravodlivosť. Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Розhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“.
1460 Pokánie, ktoré spovedník uloží, má brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má mať na zreteli jeho duchovné dobro. Nakoľko je to možné, má zodpovedať závažnosti a povahe spáchaných hriechov. Môže to byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, dobrovoľné odriekania, obety a predovšetkým trpezlivé prijímanie kríža, ktorý musíme niesť. Takéto pokánia nám pomáhajú pripodobňovať sa Kristovi, ktorý sám raz navždy odpykal naše hriechy. Umožňujú nám stať sa spoludedičmi vzkrieseného Krista, lebo „s ním trpíme“ (Rim 8,17): „Ale toto naše zadosťučinenie, ktorým pykáme za svoje hriechy, nie je natoľko naše, aby nebolo skrze Ježiša Krista. Lebo my, ktorí nemôžeme sami zo seba nič, s pomocou toho, ktorý nás posilňuje, môžeme všetko.
Služobníci zmierenia
1461 Keďže Kristus zveril službu zmierenia svojim apoštolom, biskupi, ich nástupcovia, a kňazi, spolupracovníci biskupov, pokračujú vo vykonávaní tejto služby.
1462 Odpustenie hriechov zmieruje s Bohom, ale aj s Cirkvou. Biskup, viditeľná hlava partikulárnej cirkvi, je teda už od dávnych čias právom považovaný za toho, kto predovšetkým má moc a službu zmierenia: on je správcom disciplíny pokánia.
1463 Niektoré zvlášť ťažké hriechy podliehajú cirkevnej cenzúre, čiže trestu, ktorý postihuje hriešnika následkom jeho hriechu. Podľa kánonického práva môže aj kňaz odpustiť ťažké hriechy a cirkevné cenzúry. On to robí v mene Cirkvi.
Spásonosná viera a zmierenie s Bohom
- Spásonosná viera, ktorá vedie k zmiereniu s Bohom, je viera vo vzkrieseného Pána Ježiša Krista. Jedným z tých, ktorí na vlastné oči videli vzkrieseného Krista bol apoštol Pavol, ktorého svedectvo sa stalo základom kresťanskej viery a nádeje.
1list Korinstkým 15:17-18 A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení. Vzkriesený Boží syn, Pán Ježiš Kristus, je ten najspoľahlivejší sprievodca, ktorý nám bol Bohom Otcom poslaný. Neprišiel len preto, aby sa naplnilo proroctvo o židovskom Mesiášovi, ale prišiel ako Boží syn, ktorý zomrel za naše hriechy. Na dôkaz toho, že Jeho obeť bola Otcom prijatá, bolo vzkriesenie z mŕtvych.
- Jediný spôsob zmierenia s Bohom je osobné vyznanie viny. Mnohí ľudia sú presvedčení, že odmena je pripravená všetkým dobrým ľuďom, ktorí sa snažia, aby nikomu neubližovali, aby dodržiavali zákony a správali sa najlepšie tak, ako to prikazuje desatoro. Dobrí ľudia môžu obetavo vyvíjať filantropiu, konať dobré skutky, sú skutočným prínosom ľudskej spoločnosti, ale spasenie nemajú zaručené. Ak ich motivácia a životné krédo nie je v súlade s Božou pravdou, minú svoj cieľ. Bez vyznania viny nie je odpustenie. Ich hriech je v tom, že preceňujú svoju spravodlivosť a nedoceňujú obeť Pána Ježiša Krista a Boží spravodlivý trest.
Rímskym 10:2-4 Veď im môžem dosvedčiť, že horlia za Boha, ale nie podľa pravého poznania; keďže nepoznajú Božiu spravodlivosť a usilujú sa postaviť svoju spravodlivosť, nepodriadili sa Božej spravodlivosti.
- Aby sme mohli byť zmierení s Bohom, musíme sami sebe priznať, že sme hriešni. Keďže je každý v prirodzenom stave plný sebectva, závisti, nenávisti, ziskuchtivosti, zmyselnosti a žiarlivosti, skrývame svoje myšlienky a motívy nielen pred Hospodinom, ale aj pred ostatnými. Pred ostatnými sa nám to ako tak darí, ale pred Hospodinom nezostane skryté nič. Len s Jeho pomocou môžeme spoznať, že sme hriechom beznádejne skorumpovaní. Ten, kto si uvedomí, že so svojimi silami nezachráni, musí hľadať záchranu inde. Každý, komu Boh Otec ukáže, že Ježiš Kristus zomrel za hriechy mnohých a uzná, že zomrel aj za neho, bude zmierený nielen so svojím Stvoriteľom, ale aj Spasiteľom.
- Aby sme mohli byť zmierení s Bohom, musíme veriť tomu, že Ježiš Kristus za nás vykonal všetko, čo by sme sami nikdy nedokázali. Už sme naznačili, že záchrana je založená na viere a dôvere, že jedine skrze Ježišovu dokonalú a dokonanú obeť, môžeme stať pred Bohom bez poškvrny. Jedine On perfektne naplnil Boží svätý zákon a svojou smrťou na kríži vytrpel spravodlivý trest, ktorý bol určený nám.