Kto udeľuje milosť na Slovensku?

Právomoc udeliť amnestiu či milosť patrí k tradičným právomociam hlavy štátu, a to aj v súčasnosti v podmienkach demokratických a právnych štátov založených na princípe deľby moci, predovšetkým princípu oddelenia súdnej moci od moci zákonodarnej a výkonnej. Oprávnenie hlavy štátu zasiahnuť prostredníctvom inštitútu amnestie alebo milosti do sféry súdnej moci môžeme preto označiť za akýsi „výron“ exekutívy do súdnej moci.

Účel amnestie, ale aj milosti, môžeme teda vidieť najmä v možnosti umožniť hlave štátu zmierňovať tvrdosť zákona, ku ktorej môže eventuálne dôjsť pri striktnom, najmä formálnom, uplatňovaní právnych predpisov. V žiadnom prípade by však predmetné inštitúty nemali predstavovať druh mimoriadneho opravného prostriedku. Predovšetkým v laickej, niekedy však aj v odbornej verejnosti zvyknú byť inštitúty amnestie a milosti zamieňané, či dokonca neraz stotožňované.

Amnestia vs. Milosť

Ešte pred tým, ako sa dostaneme k problematike subjektu rozhodujúceho o udelení amnestie, v stručnosti si oba uvedené inštitúty charakterizujeme. Tak amnestia, ako aj milosť predstavujú inštitúty zasahujúce do sféry súdnej moci, prípadne aj do sféry orgánov činných v trestnom konaní. Základný rozdiel sa týka „početnosti“ subjektov, ktorých sa amnestia na jednej strane a milosť na strane druhej dotýka. Milosť je „štandardným“ individuálnym aktom, aktom aplikácie práva. Týka sa len konkrétnej osoby. Naopak, amnestia zvykne byť charakterizovaná ako všeobecne záväzný právny predpis, čiže normatívny právny akt.

Amnestia má v každom prípade hromadnú povahu. Tak amnestia, ako aj milosť môže mať tri odlišné „obsahy“. Ich kombinácia v jednom rozhodnutí o udelení amnestie alebo milosti však vylúčená nie je. Vo forme amnestie alebo milosti môže tradične hlava štátu, prípadne iný ústavný orgán:

1. prikázať, aby sa trestné stíhanie nezačínalo a v prípade, ak už bolo začaté, aby sa v ňom nepokračovalo - tzv. abolícia;
2. rozhodnúť o odpustení alebo zmiernení trestu - tzv. agraciácia alebo
3. rozhodnúť o zahladení odsúdenia, resp.

Prezident Slovenskej republiky v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava) „odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenia formou individuálnej milosti alebo amnestie“. Ústava teda slovenskej hlave štátu zveruje možnosť rozhodnúť o agraciácii a rehabilitácii, a to vo forme amnestie alebo milosti.

Ako už bolo načrtnuté v úvode, po stručnom zhrnutí všeobecných poznatkov o inštitúte amnestie sa v nasledujúcej časti zamierame na otázku, kto o udelení amnestie rozhoduje. V zmysle čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy o udelení amnestii rozhoduje prezidenta. Až do druhej novelizácie Ústavy, vykonanej ústavným zákonom č. 9/1999 Z. z., bol prezident jediným ústavným orgánom, ktorý o udelení amnestie rozhodoval. Samozrejme, nie len podľa úpravy účinnej do prijatia ústavného zákona č. 9/1999 Z. z., ale aj dnes môže hlava štátu vydať rozhodnutie o amnestii tak na návrh, ako aj bez návrhu.

Ústava totiž žiadnym spôsobom neupravuje otázku, kto môže prezidentovi predložiť návrh na vydanie rozhodnutia o amnestii. Vychádzajúc z absencie úpravy tejto otázky možno konštatovať, že prezident môže rozhodnutie o amnestii vydať tak z vlastnej iniciatívy, ako aj z iniciatívy iného subjektu. Vráťme sa však k ústavnému zákonu č. 9/1999 Z. z. Ten, s účinnosťou od 27. januára 1999, spôsobil, že právomoc prezidenta udeliť amnestiu zmenila svoj charakter a z právomoci autonómnej sa stala právomocou viazanou. Právomoci hlavy štátu totiž môžeme vo všeobecnosti rozdeliť na dve základné skupiny. Viazané právomoci sú tie, ktoré môže hlava štátu realizovať len v súčinnosti s iným ústavným orgánom.

Jedným z mechanizmov, ktorými je možné dosiahnuť viazaný charakter právomoci hlavy štátu, je tzv. inštitút kontrasignácie. Touto cestou sa vydal aj slovenský ústavodarca. Ústavný zákon č. 9/1999 Z. z. doplnil čl. 102 Ústavy o druhý odsek, ktorý znie: „Rozhodnutie prezidenta vydané podľa čl. 102 ods. 1 písm. c) a podľa písmnena j), ak ide o udelenie amnestie, a podľa písmena k), je platné, ak ho podpíše predseda vlády Slovenskej republiky alebo ním poverený minister; v týchto prípadoch za rozhodnutie prezidenta zodpovedá vláda Slovenskej republiky.“

Citované ústavné ustanovenie podmieňuje platnosť vybraných rozhodnutí prezidenta následným spolupodpisom, čiže kontrasignáciou, oprávneného subjektu. Takýmto rozhodnutím je aj rozhodnutie prezidenta o odpustení alebo zmiernení trestu a o zahladení odsúdenia, ak bolo urobené vo forme amnestie. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že prezident nie je jediným subjektom, ktorý v podmienkach ústavného systému Slovenskej republiky o udelení amnestie rozhoduje. Alebo presnejšie, na vydanie platného rozhodnutia o amnestii nestačí len vôľa hlavy štátu. Prezident síce vydanie rozhodnutia o amnestii iniciuje, no na vydaní takéhoto rozhodnutia sa podieľa okrem prezidenta aj predseda vlády, prípadne aj ním poverený minister. Vôľa hlavy štátu udeliť amnestiu totiž musí byť „schválená“ aj predsedom vlády.

Ako vyplýva z vyššie uvedenej citácie, platnosť rozhodnutia prezidenta o amnestii je podmienená spolupodpisom (kontrasignáciou) predsedu vlády alebo ním povereného ministra. V zmysle už citovaného ustanovenia čl. 102 ods. 2 Ústavy, za rozhodnutie prezidenta, ktoré podpísal predseda vlády alebo ním poverený minister, zodpovedá vláda. V tomto prípade môžeme hovoriť o ústavnopolitickej zodpovednosti vlády za kontrasignované rozhodnutie prezidenta. Prevzatie ústavnopolitickej zodpovednosti za rozhodnutie prezidenta vládou prostredníctvom inštitútu kontrasignácie predstavuje tradičnú črtu ústavných systémov založených na parlamentnej forme vlády.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v konečnom dôsledku je to práve predseda vlády, kto má v rukách verdikt o tom, či bude rozhodnutie o amnestii vydané, alebo nie. Podpísaním prezidentského rozhodnutia o amnestii s týmto rozhodnutím vyjadruje v mene vlády, ktorú reprezentuje, súhlas. Práve prezumovaný súhlas s rozhodnutím prezidenta, ktorý udeľuje predseda vlády kontrasignáciou tohto rozhodnutia, predstavuje základ pre prebratie ústavnopolitickej zodpovednosti vlády za toto rozhodnutie. Predseda vlády v zmysle čl. 102 ods. 2 Ústavy završuje proces vydávania rozhodnutia o amnestii. Ústava síce výslovne nepredpokladá jeho počiatočnú iniciatívu pri vydaní rozhodnutia hlavou štátu, no ani ju nevylučuje. V súlade s tým, čo už bolo uvedené, môžeme prípadný návrh predsedu vlády na vydanie rozhodnutia o amnestii označil skôr za podnet. Prezident ním však viazaný nie je. Nie je teda povinný udeliť amnestiu, ak mu to predseda vlády navrhne.

Na tomto mieste taktiež považujeme za dôležité osobitne zdôrazniť, že predseda vlády nie je povinný rozhodnutie prezidenta o amnestii kontrasignovať. Takáto povinnosť z Ústavy nevyplýva. Prípadná povinnosť predsedu vlády kontrasignovať rozhodnutie prezidenta by taktiež popierala samotný zmysel a účel inštitútu kontrasignácie. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 102 ods. 2 Ústavy, subjekt, kontrasignujúci rozhodnutie prezidenta, je formulovaný alternatívne. Podpíše ho buď predseda vlády, alebo ním poverený minister. Túto formuláciu možno bez pochýb interpretovať v tom zmysle, že rozhodujúcim subjektom je vždy predseda vlády. Ten rozhodne, či bude rozhodnutie prezidenta o amnestii kontrasignované a tým mu priznaná platnosť. Súčasne rozhodne, či kontrasignáciu vykoná sám, alebo týmto úkonom poverí niektorého z ministrov.

V súvislosti s poverením ministra by mohla vyvstať otázka, či je minister poverením predsedu vlády viazaný, teda, či musí rozhodnutie prezidenta kontrasignovať, alebo má možnosť úvahy, či tak urobí. Podľa nášho názoru z ustanovenia čl. 102 ods. 2 Ústavy možno vyvodiť, že poverený minister je poverením viazaný, nakoľko Ústava zveruje oprávnenie rozhodnúť o kontrasignácii do rúk predsedu vlády. Z doterajších štyroch rozhodnutí o amnestii, ktoré boli vydané po podmienení tejto prezidentskej právomoci kontrasignáciou, bolo len jedno kontrasignované priamo predsedom vlády. V ostatných prípadoch rozhodnutia kontrasignoval poverený minister. Vždy išlo o ministra spravodlivosti. Čo sa týka „voľby“ konkrétneho ministra, Ústava nepožaduje, aby išlo o vecne príslušného ministra.

Na tomto mieste je azda vhodné položiť si otázku, prečo sa ústavodarca rozhodol podmieniť platnosť rozhodnutia prezidenta o amnestii súhlasnou vôľou ďalšieho subjektu, ďalšieho ústavného orgánu, vyjadrenou prostredníctvom kontrasignácie prezidentovho rozhodnutia. Ak abstrahujeme od slovenských politických reálií, možno nájsť viaceré odpovede. V prostredí ústavného systému, založeného na parlamentnej forme vlády, o čom je možné hovoriť aj v prípade ústavného systému Slovenskej republiky, je viazanosť rozhodnutí hlavy štátu na kontrasignáciu tradičná, a to nielen rozhodnutí zasahujúcich do sféry súdnej moci.

Obmedzenie právomoci prezidenta rozhodovať o amnestii prostredníctvom inštitútu kontrasignácie možno vnímať ako určitú záruku proti zneužitiu takejto právomoci. Pri takom závažnom rozhodnutí, akým (napr.) odpustenie trestov právoplatne odsúdeným osobám bez pochýb je, nie je žiaduce, aby bolo rozhodovanie zverené len jednej osobe. „Viac hláv, viac rozumu,“ ako sa hovorieva. Nemenej dôležitým účelom takéhoto obmedzenia prezidenta je aj zabezpečenie prevzatia ústavnopolitickej zodpovednosti za rozhodnutie o amnestii. Prezident Slovenskej republiky totiž nie je v zmysle Ústavy výslovne zodpovedný za výkon svojej funkcie Národnej rade SR. S poukazom na čl. 106 možno hovoriť len o jeho ústavnopolitickej zodpovednosti priamo občanom. V praktickej rovine je však oveľa reálnejšie predstaviteľné vyvodenie ústavnopolitickej zodpovednosti voči vláde, a to zo strany parlamentu. V zmysle čl. 102 ods. 2 Ústavy, v spojení s jej ďalšími ustanoveniami, najmä čl.

Posledné rozhodnutie o amnestii, vyhlásené v Zbierke zákonov pod č. 1/2013, vyvolalo v širokej verejnosti pomerne veľký ohlas. V súvislosti so subjektom rozhodujúcim o udelení amnestie sa však v masmédiách spomínal len prezident. Na predchádzajúcich riadkoch sme si však ozrejmili, že aj napriek faktu, že čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy zveruje právomoc udeliť amnestiu prezidentovi Slovenskej republiky, v skutočnosti tento nie je spôsobilý vydať platné rozhodnutie o amnestii sám. Nevyhnutným predpokladom platnosti rozhodnutia prezidenta o amnestii je totiž v zmysle čl. 102 ods. 2 Ústavy spolupodpis predsedu vlády alebo ním povereného ministra.

Načrtnutý spôsob kooperácie dvoch ústavných orgánov pri udeľovaní amnestie má svoje rácio. Rozhodnutie o udelení amnestie, ktoré, ako už bolo neraz spomenuté, výrazným spôsobom zasahuje do sféry patriacej súdnej moci, môže byť verejnosťou vnímané veľmi citlivo a taktiež nemožno vylúčiť ani jeho potenciálne politické zneužitie. Obmedzenie prezidentskej právomoci odpúšťať tresty, zmierňovať tresty a zahládzať odsúdenia vo forme amnestie prostredníctvom kontrasignácie možno označiť za krok správnym smerom.

Ak však nazrieme do ústavných úprav iných európskych štátov, možno si položíme otázku, či je takáto úprava dostatočná. V niektorých európskych štátoch totiž právomoc udeliť amnestiu nie je zverená hlave štátu, ale priamo parlamentu. Ide napr. o prípad Bulharska, Litvy, Lotyšska, Talianska či Rumunska. Zverenie právomoci udeliť amnestiu práve parlamentu ako zákonodarnému zboru je teoreticky odôvodniteľná práve tým, že podľa niektorých teoretikov má rozhodnutie o amnestii povahu všeobecne záväzného predpisu, aj keď sui generis.

V ústavných systémoch, ktoré zverujú právomoc udeliť amnestiu parlamentu, hlave štátu zväčša patrí „len“ právo udeliť individuálnu milosť. Aj v prípade tejto právomoci, ktorú je možné s určitou dávkou zovšeobecnenia označiť za menej závažnú, je však hlava štátu často obmedzená. Najčastejšie ide o podmienku následnej kontrasignácie. Napr. fínsky prezident však môže odpustiť alebo zmierniť trest, resp. trestnú sankciu, vo forme individuálnej milosti, len po získaní stanoviska Najvyššieho súdu. Grécka hlava štátu je obmedzená ešte viac.

Prezident SR Peter Pellegrini

Prehľad milostí udelených prezidentmi SR

Rekordérom v udeľovaní milostí je Michal Kováč, ktorý počas svojho pôsobenia v rokoch 1993 - 1998 vyhovel 85 žiadostiam z celkových 4 775. Nasleduje Rudolf Schuster (1999 - 2004) so 75 milosťami z 2 366 žiadostí. Zuzana Čaputová (2019 - 2024) prijala historicky najviac podaní - až 6 370, no udelila len 29 milostí. Ivan Gašparovič, ktorý bol prezidentom najdlhšie (2004 - 2014), rozhodoval o 4 342 žiadostiach a vyhovel 28 z nich. Andrej Kiska (2014 - 2019) udelil len 6 milostí z 2 749 žiadostí, čím sa stal najmenej odpúšťajúcou hlavou štátu. Peter Pellegrini zatiaľ z 689 podaní (údaj k letu 2024) udelil jednu milosť, no vo funkcii je len krátko.

Tabuľka: Štatistické informácie o milostiach od 3.3.1993 do 31.8.2025

* Amnestiálne milosti boli individuálne milosti vychádzajúce z príslušného článku rozhodnutia prezidenta SR o amnestii.

tags: #kto #udeluje #milost