Normalizácia v Československu a Modlitba pre Martu: Divadelná reflexia doby

Inscenácia Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu, ktorú uviedlo Slovenské národné divadlo (činohra), je dielom mladého režiséra Matúša Bachynca. Premiéra sa konala v Modrom salóne SND a priniesla jednu z prvých spomienok na 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Zároveň je venovaná štyridsiatemu výročiu Charty 77.

Matúš Bachynec sa téme totalitného režimu venoval už počas štúdia na VŠMU, keď zdramatizoval a režíroval poviedku Dvaja kamaráti z knihy Ladislava Mňačka Oneskorené reportáže. Inscenáciou Kabaret Normalizácia alebo Modlitba pre Martu Bachynec nadväzuje tematicky nielen na svoju tvorbu počas štúdia, ale rovnako na dramaturgickú líniu, v ktorej sa SND vracia k osobnostiam spojeným s významnými udalosťami našej histórie.

Príbeh Marty Kubišovej na divadelných doskách

Životné míľniky a kariérne úskalia Marty Kubišovej režisér spolu s dramaturgičkou Luciou Mihálovou rámcovo vybrali do série kabaretných scénok. Komorná inscenácia je pútavá pre starších divákov, pamätníkov tohto obdobia, avšak rovnako aj pre mladých ľudí. Práve preto tvorí toto dielo výnimočný divadelný aj edukatívny zážitok, ktorým sa cez skutočný príbeh osobnosti demonštrujú historické udalosti.

Rovesníci tvorcov, narodení nanajvýš krátko pred rokom 1989, si z tohto obdobia možno nesú spomienku, ako štrngajú kľúčmi v náručí rodičov na námestí, či na televízne zábery revolučných zhromaždení na námestiach. Ikonická scéna nežnej revolúcie je úvodným obrazom inscenácie. Marta Kubišová, ktorú predstavuje herečka Monika Potokárová, mlčky vstupuje na balkón budovy Melantrichu na Václavskom námestí v roku 1989 s piesňou Modlitba pre Martu, dodnes symbolickou, ktorá sa stala hymnou novembrovej revolúcie.

Neosvetleným javiskom Modrého salóna znie z autentického záznamu skandovanie tisícok ľudí čakajúcich na Martinu Modlitbu. Predstaviteľkou hlavnej hrdinky je Monika Potokárová. Približuje nám príbeh Marty Kubišovej od jej detstva po prvé konkurzy v divadle až po iniciatívu Charty 77 a vystúpenia počas novembrovej revolúcie. Všetky udalosti sa prelínajú ako filmový pás scénických obrazov života hlavnej hrdinky.

Je zjavné, že dramatizácia bola vytvorená priamo na telo herečky Moniky Potokárovej. Matúš Bachynec spolu s dramaturgičkou Luciou Mihálikovou vytvorili príťažlivú a dojemnú inscenáciu. Strihom z jednej scény do druhej nepretrhávajú chronológiu príbehu a jednotlivé momenty vybrali starostlivo s tematickým vyvrcholením pre každú dramatickú situáciu.

Človek by mal vedieť zostať človekom, ktorý sa dokáže bez výčitiek svedomia pozrieť sám sebe do očí. Marta Kubišová mala možnosť odísť, opustiť krajinu, ktorá jej zakazovala robiť to, čo milovala, to, prečo ľudia milovali ju. Zostala na úkor svojej kariéry, no nie na úkor dôstojnosti.

Herecké obsadenie a ich stvárnenie postáv

Humor predstaveniu nechýba a odľahčuje mnohé vybrané epizódy. Objavuje sa v replikách, ale aj v humorne ladených scénkach. Takou je napríklad odviazaná hudobno-tanečná ilustrácia legendárneho tria Golden Kids (Marta Kubišová, Helena Vondráčková a Václav Neckář).

Potokárovej hereckými partnermi sú hosťujúci herci Silvia Holečková a Daniel Žulčák, ktorí na seba preberajú úlohu Heleny Vondráčkovej a Václava Neckářa, ako aj viaceré ďalšie postavy. Daniel Žulčák predstavuje všetky mužské postavy, a teda aj Kubišovej manželov, s ktorými si speváčka ako manželka prešla nielen zradou partnerskou, ale i zradou ľudskou (režisér Jan Moravec, druhý manžel, spolupracoval s agentmi ŠtB a podával správy o jej aktivitách.). Žulčák hrá aj postavy prezidentov Alexandra Dubčeka pri známom stretnutí so speváčkou a jej hereckou kolegyňou Ivou Janžurovou či Václava Havla v scéne jedného zo stretnutí počas formulovania iniciatívy Charty 77. Okrem toho Daniel Žulčák celú inscenáciu sprevádza hrou na klavíri, na gitare a spevom.

Holečková sa najčastejšie objavuje ako Kubišovej matka, ale i v ďalších ženských postavách. Taktiež je výborná v speve a tanci, no okrem toho aj v úlohách uniformných provokatérskych úradníkov a záškodných agentov. Dodáva epizódnym postavám univerzálnu antipatiu, bez ohľadu na to, či ide o mužskú alebo ženskú postavu. Silvia Holečková tvorí s Danielom Žulčákom kabaretnú dvojicu, ktorá efektne dopĺňa Potokárovej emotívne sóla.

Všetci traja herci sú na javisku zohratí a vďaka nim sa jednotlivé zmeny z hranej situácie do hudobného vystúpenia prelínajú plynulo a udržiavajú rytmus inscenácie. Holečková so Žulčákom väčšmi priznávajú hereckú grotesku, než v monológoch viac priama Potokárová. Všetci traja predstavitelia sú hudobne a spevácky pohotoví a udržiavajú charakter inscenácie pričom reálne osobnosti nezosmiešňujú.

Hudba a tanec ako súčasť inscenácie

Tanečné a pohybové variácie na jednoduchej scéne efektne dokresľujú životopisné situácie. Emocionálne rozpoloženie hlavnej hrdinky vyjadrujú piesne. Každá Kubišovej skladba v interpretácii Moniky Potokárovej dodáva situáciám hĺbku a pôsobivý hudobný zážitok. Herečka ich interpretuje s ľahkosťou, pričom jej snahou nie je imitovať hlas Kubišovej. Pieseň, ktorá svojím nenaplánovaným načasovaním tak veľmi vystihla pocit národa bezprostredne po udalostiach z roku 1968.

Monika Potokárová bola jednou z najvýraznejších hereckých osobností mladej generácie. Od roku 2016 bola internou členkou Činohry Slovenského národného divadla. Za výkon v inscenácii Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu získala ocenenenie DOSKY, jej umenie ocenil aj Literárny fond.

Slovenskú umeleckú obec a verejnosť zasiahla tragická správa o úmrtí herečky Slovenského národného divadla Moniky Potokárovej. Zomrela v pondelok 25. novembra, podľa dostupných informácií spáchala samovraždu. "V Monike Potokárovej stráca naša kultúra a umenie jednu z najtalentovanejších predstaviteliek mladej hereckej generácie," uviedlo v správe o jej úmrtí SND.

Modlitba pro Martu ako symbol doby

Jedným z veľkých symbolov Novembra ´89 je speváčka Marta Kubišová. Dvakrát do jej života zasiahla tá istá pesnička, Modlitba pro Martu autorov Jindřicha Brabca a Petra Radu. Text piesne „Ať mír dál zůstává s touto krajinou, zloba, závist, zášť, strach a svár, ty ať pominou“ poznajú všetci pamätníci týchto udalostí.

Naživo, bez hudobného sprievodu ju Kubišová zaspievala aj 21. novembra 1989 z balkóna na Václavskom námestí na začiatku Nežnej revolúcie. Po jej boku stáli Alexander Dubček a Václav Havel. Po prvýkrát ju Marta zaspievala v roku 1968, tesne po tom, ako Československo napadli sovietske vojská.

V čase normalizácie KSČ zakázala Modlitbu pre Martu. Skladba sa však stala symbolom ponovembrových udalostí v roku 1989, 21. novembra ju Marta Kubišová znova zaspievala z balkóna Melantrichu pre zaplnené Václavské námestie. Aneta Langerová zaspievala Modlitbu pro Martu z balkonu Národního divadla u příležitosti oslav 17. listopadu.

Tanky v uliciach Prahy, Bratislavy a ďalších miest drvili cesty a naháňali ľuďom strach a vláda sa snažila ľudí presvedčiť, že sú to tanky priateľov a prišli preto, aby našu krajinu ochránili. Niektorí im uverili a niektorí sami seba presvedčili, že je lepšie uveriť a vyhnúť sa problémom. Mnohí však nesúhlasili a žiadali odchod cudzích vojakov. Vtedajšia komunistická vláda však ľudí nepočúvala a tých, ktorí slobodu žiadali, tvrdo trestala - skončili vo väzení, prišli o prácu, nemohli študovať, dokonca nemohli študovať ani ich deti.

Nemohli cestovať, písať, vydávať knihy, čítať knihy, nemohli počúvať zahraničné rádio či spievať niektoré pesničky. V tej dobe bola Marta vychádzajúcou hviezdou. Bola mimoriadne krásnou, štíhlou a tajomnou dámou s hustými tmavými vlasmi a výrazne namaľovanými očami. Dostala cenu Zlatý slávik pre najlepšiu speváčku, vyhrala spevácku súťaž Bratislavská lýra a spolu s blonďavou krehkou Helenou Vondráčkovou a Václavom Neckářom založila trio Golden Kids.

Namiesto hviezdnej kariéry však Zlaté kozliatka, ako ich volali fanúšikovia, čakal po roku rozpad. Marta si mohla pospevovať doma, no nemohla nahrávať a vystupovať pred publikom, sledovala ju tajná polícia, a aby mala z čoho žiť, pracovala v stavebninách. Presťahovala sa do dedinskej chalupy, kde nemala vodovod, a keď sa jej narodila dcéra Kateřina, plienky prala v studenej rieke.

Jedného dňa prišli za ňou na chalupu novinári a vraveli: „Pani Kubišová, ak budete s vládou súhlasiť a nebudete robiť problémy, budete môcť hneď znovu spievať.“ Priniesli jej aj vopred napísaný rozhovor s vetami, ktoré by nikdy sama nepovedala. A čo urobila Marta? Poslala novinárov preč a v ústraní prežila ďalších desať rokov.

V novembri roku 1989 za Martou pribehli priatelia a nástojčivo ju volali do Prahy: „Marta, Václav Havel ťa potrebuje!“ Pasážou ju doviedli ku schodisku paláca Melantrich a na treťom poschodí ju vystrčili na úzky dlhý balkón. Pod ňou bolo rozľahlé Václavské námestie plné ľudí, ktorí držali československé zástavy a štrngali kľúčmi. Marta mala vtedy štyridsaťsedem rokov, vlasy so sivými pramienkami zastrihnuté pod ušami a veľké okuliare. Mala strach a bolo jej zima.

Keď zaspievala „Ať mír dál zůstává s touto krajinou…“, slávnu zakázanú pieseň, ktorú ľudia dvadsať rokov nemohli počúvať, námestie stíchlo. Modlitba pre Martu sa po druhý raz stala symbolom, no tentokrát symbolom boja za slobodu. Ľudia vytrvalo s komunistami vyjednávali, chodili na námestia, hlasno žiadali odchod okupantov, žiadali slobodné voľby.

Opäť sa vrátila na divadelné a koncertné pódiá a spievala tisíckam ľudí, ktorí dlhé roky čakali na jej výnimočný hlas. Nahrávka zo septembra 1968 bola pre ňu najprv od februára 1970 dôvodom zákazu vystupovania, potom v novembri 1989 veľkolepým návratom na hudobnú scénu.

Speváčka ju nahrala 23. augusta 1968, na organe hral Milan Dvořák, na klavíri Angelo Michajlov a na bicích nástrojoch spevák Karel Černoch. V booklete k CD Boxu Marty Kubišovej Zlatá šedesátá speváčka na nahrávanie v auguste 1968 spomína: „Na to sa snáď ani nedá zabudnúť. Na iné nahrávky áno, ale na túto nie. Ako mi bolo pri nahrávaní je ťažko rozprávať. Samotná pieseň, skomponovaná už predtým pre televízny seriál Pieseň pre Rudolfa II. mi báječne sadla.“

Čo znamená táto pieseň pre samotnú speváčku? „Jedna pani mi kedysi povedala - pani Kubišová, vy ste sa pre tú pieseň narodili. Ja som jej odpovedala, že asi áno.“

Dokumentaristka je dôsledná, rovnakú pozornosť venuje vývinu Kubišovej speváckej kariéry, ktorá nemala v šesťdesiatych rokoch konkurenciu, jej osobnému boju s režimom, kvôli ktorému musela otočiť svoj život o tristoosemdesiat stupňov a začať od nuly, no usiluje predovšetkým o sondovanie jej vnútra. Film šikovne rúca mýty o Marte Kubišovej, ktorá bola dlhé roky prezentovaná a vsádzaná do role magickej ženy vamp, ukazuje jej osobnostnú silu a pevnú vôľu, neutíchajúcu chuť tvoriť a žiť.

Okrem Modlitby pre Martu zazneli na novembrových námestiach aj ďalšie piesne, ktoré sa stali symbolmi doby. Vlastnú pieseň Sľúbili sme si lásku spieval na bratislavskom Námestí SNP martinský rodák Ivan Hoffman. Spieval sám, iba s akustickou gitarou.

K "nežnej" patrí aj pieseň Pravda víťazí skupiny Tublatanka. "Sme radi, že sa zapísala do povedomia ľudí ako taká nepísaná hymna revolúcie, pesnička vznikla už dva roky pred revolúciou, na motto masarykovského hesla Pravda zvíťazí. Chcel som, aby tá pesnička bola rebelská, aby bola zrkadlom doby a myslím, že textár Martin Sarvaš to vystihol. Tesne po revolúcii sme k nej natočili aj videoklip," povedal líder kapely Martin Ďurinda.

Ďurindu a Tublatanku spája s Nežnou revolúciou ešte jedna skutočnosť. "Prvé tri dni mítingov na Námestí SNP boli ozvučené mojou gitarovou aparatúrou a mikrofónom, ako pódium poslúžil podstavec pod bicie nástroje nášho bubeníka Ďura Černého. Boli sme na takzvanom nultom mítingu, ktorý bol ešte na Hviezdoslavovom námestí. Milan Kňažko a ostatní hovorili ľuďom o stretnutí ďalší deň na Námestí SNP a dúfali, že príde veľa ľudí. Keď sme aparatúru stavali, tak sme sa obzerali okolo seba, aj si nás nakrúcali dvaja nenápadní príslušníci ZNB. Naša snaha pomôcť revolúcii však bola jasná," doplnil Ďurinda.

K novembru 1989 patrí aj pesničkár a básnik Karel Kryl. Rodák z moravského Kroměříža vydal prvú LP platňu Bratříčku, zavírej vrátka v marci 1969, ktorá bola protestom proti vpádu spojeneckých vojsk do Československa v auguste 1968. Ešte v roku 1969 emigroval Kryl do NSR. Do Československa sa vrátil po Nežnej revolúcii, na koncertoch po celom Československu hral najviac piesne Morituri te salutant, Anděl, Děkuji aj Král a klaun. Vývoj udalostí neprebiehal podľa jeho predstáv a tak sa do Nemecka vrátil.

Ďalším novembrovým interpretom je rodák z Olomouca, folkový pesničkár Jaroslav Hutka. Bol signatárom Charty 77, preto mal už v roku 1977 zakázané verejné vystupovanie. Pre politický nátlak odišiel v októbri 1978 z Československa, žil v emigrácii v Holandsku.

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy poznačilo všetkých ľudí Československa. Najviac to zrejme pocítili umelci, ktorých tvorba podliehala prísnej cenzúre. Mnohí z nich preto emigrovali. Iní ostali, aby po svojom bojovali s režimom. Bratříčku, zavírej vrátka. Táto pieseň vznikla ako okamžitá reakcia na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

Cenzúra však túto pieseň zakázala. A nie len túto. Mnohí speváci emigrovali. Na ich čele stál básnik s gitarou Karel Kryl. Piesne z tej doby však ľudia poznali. Napríklad pieseň Modlitba pre Martu z roku 1968 od Marty Kubišovej sa v roku 1989 stala jedným zo symbolov nežnej revolúcie. Pieseň vznikla pôvodne pre televízny seriál iba dva dni po okupácii.

Marta Kubišová musela rozbehnutú kariéru ukončiť, keďže odmietla kolaborovať s vtedajším režimom. Speváčka mala až do pádu komunistického režimu zákaz vystupovať. Mnohé podobné piesne neboli hrané v rádiu, nemali videoklipy, neboli v éteri vôbec. Aj ďalším umelcom bránila normalizácia v činnosti.

Revolúcia priniesla pád cenzúry, rodili sa slobodné médiá, začalo sa hovoriť o bielych miestach v histórií, prepustení boli politickí väzni. Postupne sa menilo aj plánované hospodárstvo na trhové. Vtedajší systém nedokázal konkurovať pokroku na Západe.

Nahliadneme aj do Košíc a Banskej Bystrice. Nežné korzo. Tak nazvali organizátori platformu, ktorá prvýkrát spojila všetky spomienkové podujatia v Bratislave. „Do budúcna sa budeme snažiť možno aj fyzicky vytvoriť drobné intervencie, ktoré budú pripomínať dôležité miesta, ktoré sa viažu práve k Nežnej revolúcii,“ ozrejmila riaditeľka BKIS Katarína Hulíková.

Súčasťou bola aj výstava plagátov z demonštrácií Nežnej revolúcie a zo súčasnosti, ktorú zastrešila Vysoká škola výtvarných umení. V symbolickom čase o 17.11 h ľudia štrngali kľúčmi súčasne v Bratislave a v Prahe. Následne na oboch miestach zaznela pieseň Nežnej revolúcie Modlitba pre Martu. V Bratislave ju zaspievala herečka Zuzana Krónerová.

V Banskej Bystrici pripravili organizátori podujatia pre zhromaždených aj prekvapenie, a to ukážku policajného zásahu proti študentom z čias totality. Na banskobystrickom námestí sa zišlo odhadom zhruba tisíc ľudí.

tags: #normalizacia #alebo #modlitba #pre #martu