Šurany sú vstupnou bránou do Nitrianskej a Žitavskej doliny. Svojou priaznivou polohou pri dolnom toku rieky Nitry lákali k obývaniu kmene rôznych kultúr a plemien. Bronzová kultúra, rímska, avarská zápolili o mestečko pri dolnom toku rieky Nitry. Popolnice, kosti, tehly s nápismi, sponky, náušnice, príbytkové jamy a iné archeologické nálezy poukazujú na dočasný pobyt niektorých privandrovaných skupín, ktoré sa tu nevedeli nikdy natrvalo uchytiť.
Farnosť Šurany je od 14. februára 2008 dekrétom Kongregácie pre biskupov súčasťou Nitrianskej diecézy a Šurianskeho dekanátu. Podľa posledného sčítania obyvateľstva má farnosť 10 491 obyvateľov, z ktorých je 8 395 rímskokatolíkov a 10 gréckokatolíkov. Existencia farnosti je datovaná k roku 1226.
Kostoly a kaplnky farnosti
K farnosti patria aj filiálne kostoly v mestských častiach Nitriansky Hrádok - kostol sv. Martina z roku 1888 a Kostolný Sek - kostol Panny Márie Ružencovej z roku 1887. V roku 2000 bol v mestkej časti Kostolný Sek konsekrovaný kostol Božieho Milosrdenstva. Z roku 1937 je kaplnka Panny Márie Lurdskej.
Významné osobnosti a organizácie
Vo farnosti pôsobí Cirkevná Základná škola Žofie Bosniakovej, Kolpingova rodina či Spolok sv. na Slovensku. Vo farnosti vychádza periodikum Nádej - Listy farnosti sv. Štefana.
Historické prekážky pri spracovaní dejín
Rušné dejiny Šurian sa priam ponúkali ku spracovaniu, ale všetkým záujemcom sa stavali do cesty veľké prekážky. Mestečko nikdy nemalo a ani nemá archív. Šľachtické rodiny, ktoré kedysi zbierali takýto materiál, dávno vymreli. Napríklad zo šurianskeho hradu zostalo sotva niekoľko tehál a jeho jediný obraz sa ocitol v súkromnom majetku rodiny, ktorá býva v cudzine. Historia domus fary zhorela v búrkach Rákoczyho povstania.
Priekopníci miestnej histórie
Napriek týmto ťažkostiam podujal sa šuriansky rodák Michal Matunák v r.1889 jako mladý bohoslovec na ťažkú a krásnu prácu, načrtnúť úryvky z dejín Šurian a zároveň ich školstva. Stal sa miestnym priekopníkom na neľahkej pôde miestnej histórie. Matunák sa vrátil ešte v niekoľkých článkoch uverejnených v novinách k svojej obľúbenej téme šurianskej histórie, ale obmedzný rozsah prameňov odradil ho pokračovať v začatej práci. Niekoľko nadšených jednotlivcov v Šuranoch však ďalej zhromažďovalo taré listiny, dokumenty a vykopávky, ktoré sa týkali Šurian a najbližšieho okolia. Bol dokonca pokus založiť miestne múzeum. Pokus však stroskotal.
Počas 2. svetovej vojny sa opäť pokúša zozbierať dejiny Šurian do roku 1868 ThDr. Karol Markovič, šuriansky dekan. Vydáv v roku 1943 knihu Dejiny Šurian do roku 1868. Ďaľšími dvomi veľkými záujemcami a ohrancami historických pamiatok Šurian sa stali Ladislav Zrubec - publicista, rodák zo Šurian a Viliam Nemček, bývalý riaditeľ Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Šuranoch, rodák z Chrováckeho Grobu. V roku 1968 vydávajú knihu Šurany, v ktorej spracovali svoje nazbierané materiály zo staršej i novšej regionálnej histórie. V ďaľších rokoch sa vydávajú už iba pamätné dokumenty při rôznych významných príležitostiach života mesta.
Tomáš Bosniak a jeho vplyv na farnosť
Roku 1613 sa majiteľom Šurian stal horlivý katolík Tomáš Bosniak. Bol veľkým bojovníkom proti Turkom, otec nitrianskeho biskupa Štefana a Žofie, manželky palatína Františka Vešeléniho. Žofia sa narodila 2. júna 1609 a zomrela v chýre svätosti na Strečne 28. apríla 1644. Jej zachovalé telo sa teraz nachádza v Tepličke pri Žiline.
Tomáš Bosniak postavil budovu fary a jeho syn Štefan, odchovanec Pazmánya, neskôr biskup nitriansky, asi v rokoch 1630-1640 postavil kostol, ktorý bol tureckými vojskami zničený v roku 1663. Tomáš Bosniak daroval kostolu strieborný kalich, cibórium a kríž. Okrem farských pozemkov mal šuriansky farár určite 100 meríc pšenice od majiteľa hradu. Za Bosniakovcov bol kostol bohato dotovaný a náležali mu majetky v Malej Kesy a v Kostolnom Seku. V búrkach a svároch tureckých vojen stratil kostol cenné pozemky.
Príjmy šurianskeho farára v 17. storočí
Podľa kánonickej vizitácie v roku 1630 mal šuriansky farár 4 jutrá pôdy a 4 jutrá lúk, okrem pozemkov na filiálkach (Bánovskej Kesy a Kostolnom Seku). Od zámožnejších poddaných dostával určite jednu mericu pšenice a 12 denárov. Od majiteľa hradu 200 meríc pšenice. Od jedného mlynára 12 meríc pšenice a od druhého len 4 merice. Z hradnej krčmy dostával každý deň pint vína.
Z roku 1647 pochádzajú poznámky prefekta šurianskeho hradu, ktoré nám podávajú podrobnejší popis príjmov farára. “Pánovi farárovi šurianskemu som dal ako interes zo 600 zlatých, z daňových peňazí Veľkého Seku 36 zlatých. Podľa konvencie platil som ich milosti 25 zlatých, na šaty ich milosti som dal 17 zlatých a 85 denárov. Od vinohradov vo Svätom Michale som im vyplatil 3 zlatovky.“
Obnova kostola po Rákoczyho povstaní
Po porážke Rákoczyho povstania bol znovu postavený kostol v Šuranoch Bosniakovými dedičmi, z rumov šurianskeho a novozámockého hradu. Znovu postavený kostol z úcty k Štefanovi Bosniakovi niesol tento nápis (v roku 1719): Stephan V s Bosnyak Ine aeDIfIeaVIt posterI refeCer Vnt. 3.
Kánonické vizitácie a správy o farnosti
Ďalšie údaje o šurianskom kostole a náboženskom živote nám podávajú kánonické vizitácie. Niektoré sú spracované ohľadom minulosti ozaj svedomite, iné podávajú len mienky farára. Uvádzame ich v poradí, ako nasledujú, bez toho, aby sme menili nepresnosti niektorých údajov, aby sa neporušila patina starobylosti. Niektoré kánonické vizitácie si v historickej časti protirečia, iné sa dopĺňajú.
Vizitácia z roku 1713
Prvý doklad pochádza z roku 1713. Podáva správu o úradnej návšteve fary, ktorú vykonal 28. septembra 1713 prepošt Pavel Zicky. Šurany v tej dobe nemali vlastného farára. Boli administrované z Komjatíc farárom Michalom Turnajom. O kostole sa píše, že bol postavený nitrianskym biskupom Štefanom Bosniakom. Neskôr znesvätili kostol Turci a povstalci počas revolúcií. Fara potrebovala v tej dobe súrnu opravu. Počet veriacich v Šuranoch schopných svätej spovedi bol 338. Z tohto počtu vidieť pokles obyvateľstva zapríčinený vojnami. Na zásah bolo napočítané 130 duší schopných svätej spovedi. Patrónom fary bol gróf A. Kaunitz. K Šuranom patrila v tejto dobe cirkevne Bánovská Kesa ako filiálka.
Vizitácia z roku 1723
28. marca 1723 vykonal gróf František Zichy, arcidekan, druhú kánonickú vizitáciu Šurian.
Vizitácia z roku 1755
Podrobnejšie údaje o Šuranoch obsahuje kánonická vizitácia vykonaná 10. augusta 1755 nitrianskym biskupom, veľprepoštom a ostrihomským kanonikom Antonom Révayom de Réva. O šurianskom kostole je zaznamenané, že biskup Štefan Bosniak zanechal pre kostol majetok na Malej Kesy a v Kostolnom Seku, aby z jeho príjmov bol opravovaný a udržovaný. V dobe tureckých vojen a vnútorných zmätkov menili majetky držiteľov, takže cirkev stratila nakoniec právo na pôvodný majetok, ktorý prešiel do vlastníctva troch zemepánov. Šurianskym farárom bol v dobe kánonickej vizitácie Jozef Jelenčič, svedomitý kňaz. Patrónom fary bol nitriansky biskup Imrich Esterházy, ďalej gróf Károlyi a Štefan Holešický. Farár Jozef Bada (21. 4. 1740-24. 5. 1745) založil v Šuranoch chudobinec (hospitall surancnse). Päť žobrákov alebo chudobných sa mohlo v ňom vyživiť. Zakladateľ im uložil za povinnosť dvakrát do týždňa sa pomodliť ruženec za živých a mŕtvych príbuzných zakladateľa.
Vizitácia z roku 1779
Z kánonickej vizitácie, ktorá bola spísaná 21. októbra 1779, vynikajú ďalšie detaily o Šuranoch. Kostol sa nachádzal skoro uprostred obce a obklopený bol cintorínom a pevným múrom. Do tohto cintorína sa už len veľmi zriedka pochovávalo a za poplatok 2 zlatiek. Nový cintorín sa nachádzal ďalej od obce (pri železničnej stanici). O kostole sa píše stručne, že ho dal postaviť Štefan Bosniak, ako tomu nasvedčuje nadpis: Honovi divi Stephani protomartynis Stephanus Bosnák sne aldificanit, posteri eices sefecesunt. Za ktorého farára sa to stalo, nedá sa určiť, poznamenáva táto kanonická vizitácia. Farárom bol Juraj Stočko, farár z Haličky, šľachtickým pôvodom. V tej dobe pribudlo pastoračnej práce natoľko, že do farnosti bol pridelený kaplán Ján Vince. O materinskej reči ľudu poznamenáva kanonická vizitácia z roku 1779: „pralvalet slavonica tam in matre guam in filiabus adeo, ut admodum pauci numerentur hungari (Ovláda reč slovenská v Šuranoch, ako aj na filiálkach natoľko, že sotva niekoľko Maďarov možno napočítať.). Spev pri službách Božích, kázne a katechézy sa odbavujú výlučne v reči slovenskej. Počet veriacich sa udáva číslom 2547.
Veriacich chváli kanonická vizitácia ako zbožných a hostinných, ktorí si riadne vykonávajú veľkonočnú svätú spoveď. Obec je charakterizovaná ako „mesto kedysi slávne“, ako tomu nasvedčujú sumy pevností, teraz však nemá také meno. V závere sa dozvedáme, že má kaplnku zasvätenú svätému Martinovi. Bola požehnaná svojho času farárom Michalom Bastakovičom. Uprostred dediny je drevená zvonica. V Kostolnom Seku sa nachádzal kostol v zrúcaninách, kedysi bol zasvätený Panne Márii. Kostolu náležali pozemky, nazvané ešte aj v tej dobe kňazskými poľami, ktorých sa zmocnili zemepáni a odopreli platiť akékoľvek desiatky a poplatky šurianskej fare. O Mlynskom Seku bolo poznamenané iba toľko, že nemal v tejto dobe žiadnu kaplnku ani kostolík.
Na základe povolenia zemepánov mali židia v Šuranoch už v roku 1779 synagógu a vlastného rabína. Počet židov odhaduje kánonická vizitácia na 220. Sôch, krížov a iných umeleckých pamiatok bolo vtedy v Šuranoch veľmi málo. Spomínajú sa dva drevené kríže, jeden bol pred kostolom a druhý pred chudobincom. Kamenný kríž bol na cintoríne a socha Panny Márie na námestí. Na Várade pri moste bola kamenná socha svätého Jána a pri kaplnke stál drevený kríž. V Kostolnom Seku stál drevený kríž na cintoríne, na konci obce bola socha svätého Jána Nepomuckého z kameňa a vo vinohradoch socha svätého Urbana.
Vizitácia z roku 1847
Údaje kánonickej vizitácie schválil v Bratislave 30. 4. 3. mája 1847 bola vykonaná kánonická vizitácia ostrihomským kanovníkom Vincentom Jarošom. Pripomína sa dar biskupského otca Tomáša Bosniaka, ktorý venoval bohatý majetok Malej Kesy šurianskemu kostolu. Majetok vlastnil vtedy kráľovský komorník Pavel Motešický. Úrad kostolného otca zastával Martin Skokan. Vo veži boli štyri zvony, za zvonenie sa platila jedna zlatovka. Ako cennosti kostola sa pripomínajú dva strieborné kalichy, tretí bol z medi. Monštrancia bola tiež medená, ale dobre pozlátená. K inventáru kostola patrilo ešte sedem starých kazúl (omšových rúch). Patrónmi kostola boli: gróf Ludovít Károlyi, grófka Mária Berchtoldová, rodená Husárová, Pavel Motešický a grófka Terézia Pongrácová.
Farárom bol v tej dobe Anton Kardhordó, ktorý vedel dobre slovensky, nemecky a maďarsky. Kaplánom bol Jozef Bartovič, živej povahy. Na začiatku pozemkov, ľudovo zvaných Baláž, sa nachádzal drevený kríž, ktorý podľa podania bol postavený na mieste, kde padlo veľa kresťanov v bojoch s Turkami. Turci nechali ich mŕtvoly nepochované. Na čiastke pozemkov „Zajačarna“ stál mramorový kríž. Farská budova bola postavená v roku 1830. Okrem už spomínaných sôch v predošlých kanonických vizitáciách bola v Šuranoch postavená socha svätého Floriána a na Várade socha svätého Vendelína. Materinská reč ľudu je slovenská.
Mnohí zemepáni pohoršujú ľud, lebo ho nútia do práce aj v nedeľu. Občianska správa nechce zasiahnuť a nepreukazuje žiadnu ochotu, aby prekazila rušenie nedele, ponosuje sa v kanonickej vizitácii šuriansky farár. Obyvateľstvo je čistých mravov, ale prichádzajúci remeselníci, zvlášť murári, tesári, stolári a pokrývači, zasadzujú svojím chovaním ťažkú ranu mravnosti. O niektorých vznešených pánoch tiež je ťažko povedať, že by radosť učinili svojím náboženským povinnostiam. Vzhľadom na to, že od príslušných činiteľov sa nedostáva dostatočnej pomoci farárovi, nemôže rázne zakročiť voči rušiteľom sviatkov a nočného pokoja.
Vizitácia z roku 1852
23. mája 1852 vykonal kanonickú vizitáciu arcibiskup Ján Satovský. O starom kostole hovorí táto listina, že bol vystavený Štefanom Bosniakom, nitrianskym biskupom, ktorý žil za panovania cisára Ferdinanda II. Za tureckých vojen bol kostol zneuctený a vraj úplne zhorel. Obnovený bol rodinou Bosniakovou v roku 1719. Posviacku kostola dokazujú znaky na stenách. Naposledy bol kostol pokrytý šindľom v roku 1817 a bol vybielený zvonku a zvnútra v roku 1842. Má dve veže. Dva najväčšie zvony pochádzajú od vdovy grófky Márie Berchtoldovej, rodenej Husárovej, a boli darované v roku 1842. Tretí zvon bol získaný v roku 1769 a umieráčik pochádzal z roku 1763.
V krypte kostola odpočívala mŕtvola už spomínanej grófky Berchtoldovej, jej manžela grófa Antona Berchtolda, syna Jozefa a ešte dvoch dietok. Krypta bola malá a viac mŕtvol sa už do nej nevmestilo. Kostol v tej dobe už nebol ohradený múrom, ani sa už viac okolo neho nepochovávalo. V kostole boli tri oltáre. Hlavný oltár pochádzal z roku 1842 a bol venovaný svätému Štefanovi, mučeníkovi. Oltár na pravej strane pochádzal tiež z roku 1842 a bol venovaný zvestovaniu Panny Márie. Na ľavej strane bol oltár svätého Antona Paduánskeho z roku 1848.
Cez oktávu svätého Jána Nepomuckého počas litánií bozkával ľud relikviu sv. Jána Nepomuckého, ktorú z Prahy priniesol gróf Anton Berchtold. Po zničení kostola ušiel farár Juraj Paulec, hovorí kanonická vizitácia, a fara bola na krátky čas administrovaná kláštorom „Kamaldulských“ v Kostolnom Seku. Po odchode Turcov dal obnoviť pán Motešický šuriansky kostol z majetkov Malej Kesy.
Dejiny fary je ťažko zachytiť, priznáva kanonická vizitácia, pre nedostatok písomných dokladov. Isté je, že farská budova jestvovala pred rokom 1562. Novšia farská budova bola postavená na mieste starej školy, ktorá bola zrovnaná so zemou. Stavali ju od roku 1828-1830. Matriky pochádzajú z roku 1730. Kanonická vizitácia vypočítava ďalej dlhý zoznam autorov (147), ktorí zapĺňali farskú knižnicu v Šuranoch. Medzi inými knihami sa nachádzal tiež Palkovičov slovenský preklad Písma svätého. I táto listina prízvukuje, že materinská reč ľudu je slovenská, iba niektorí vznešenejší ovládajú nemčinu a maďarčinu.
Okrem katolíkov uvádza kánonická vizitácia, že na území šurianskej fary sa nachádzalo 500 židov s rabínom a synagógou. Patronátu právo majú : gróf Ludovít Károlyi, gróf Anton Berchtold, Pavel Motešický a grófka Terézia Pongárová.
Výstavba nového kostola v 20. storočí
Za účinkovania kňaza Františka Gratzera v roku 1935 začali stavať terajší šuriansky kostol. Je to krásna a jedinečná stavba. Úplne ho dokončili až po vojne. Nový farský kostol sv. Štefana, prvomučeníka bol konsekrovaný dňa 25. októbra 1942.
Utrpenie Šuriancov počas maďarskej okupácie
Za maďarskej okupácie v r. 1938-1945 Šuranci veľa trpeli. V roku 1938 na vianočné sviatky žandári do ľudí i strieľali. Vtedy bola usmrtená 19-ročná Mária Kokošová. Viacerí ľudia boli zranení, keď vychádzali z kostola. Žalostne a brutálne si počínali maďarskí žandári i v okolitých dedinách. Dnes stojí na počesť Márie Kokošovej pamätná busta pred kostolom.
Pôsobenie Karola Markoviča po roku 1945
V roku 1945 začína v Šuranoch účinkovať Dr. Karol Markovič, ktorý veľmi napomohol duchovnému životu v Šuranoch a aj inak. Bol profesorom náboženstva ...