Často počujeme mylné názory, že človek sa nemusí nikomu spovedať, že sa spovedá sám sebe, alebo len tak oľutuje hriechy, a že sa tak spovedá Bohu. Ďalšie mylné názory sú, že Boh vie aký som, pozná moje hriechy načo by som ich menoval a podobne. Tieto názory sú nepravdivé a mylné. Vyžaduje sa spolupráca človeka, pokora človeka a ísť na spoveď ku kňazovi, on je nástroj, cez ktorého pôsobí a rozhrešuje Boh.
Neklamte seba aj druhých, keď raz Boh rozhodol, že má byť spoveď a vykonávajú ju jeho zástupcovia na zemi a to sú kňazi - nie sú to samozvaní učitelia. O tom, že spoveď kňazovi je vyslovene biblická tu vo videu, je kratučké cca 3 minúty, ale ozrejmí Vám ako to je.
Sviatosť zmierenia (alebo Svätá spoveď či Sviatosť pokánia alebo Sväté tajomstvo spovede) je sviatosť, počas ktorej sa penitent (kajúcnik) vyznáva zo svojich ľahkých a ťažkých hriechov kňazovi alebo biskupovi prostredníctvom tzv. ušnej spovede. Na základe vyznania hriechov a ich ľútosti spravidla dostáva rozhrešenie ako znak ich odpustenia. Rozhrešenie nemusí penitent dostať len v špecifických prípadoch, o ktorých hovorí Kódex kánonického práva.
Po vyznaní hriechov kňaz kajúcnika poučí a uloží mu epitímiu (kánon, pokutu) - skutok kajúcnosti, ktorý má vykonať. Je to istá forma duchovnej terapie, ktorá má pomôcť človeku napredovať v duchovnom živote, uzdraviť zranenia spôsobené hriechom a zároveň je to prejav kajúcnosti a vďačnosti voči Bohu.
Epitímia môže byť aj úsilím aspoň čiastočne vynahradiť dôsledky spáchaných hriechov konaním dobra. V gréckokatolíckej cirkvi sa má spoveď konať pred analojom, na ktorom je ikona Krista a evanjeliár (alebo kríž a evanjeliár). Kňaz nie je vnímaný sudca, ale ako príhovorca a lekár.
Spoveď v gréckokatolíckom chráme.
V spovedi sa neodpúšťajú hriechy. Hriechy sú odpustené jedine uverením v to, že bol to Ježiš, kto za naše hriechy odtrpel Božiu spravodlivosť za nás. Každý kto si chce modlitbami, skutkami, utrpením zaslúžiť spásu, pohŕda Božou milosťou. Každý, kto ide s odpustením hriechov za človekom, pohŕda Božou milosťou.
Potrebuješ odpustenie hriechov? Potrebuješ odčiniť hriechy? Potrebuje vyslobodiť príbuzných z očistca? Musíš sa modliť, dávať na omše, obetovať svoje utrpenie. Potrebuješ , aby boli spasení tvoji príbuzní?
Potrebuješ odpustenie hriechov? Potrebuješ odčinenie hriechov? Chceš, aby si bol spasený, aby boli tvoja rodina a príbuzní spasení, ba boli spasení kolegovia, známi? Evanjelium Biblie je o Božom riešení skrze Ježiša Krista. Jediného Pána a Spasiteľa.
Človek, ktorý uveril, že Ježiš Kristus vykonal zaňho zástupnú obeť na kríži za jeho hriechy dostal od Boha do srdca istotu o odpustení hriechov a istotu spasenia. Dostal od Boha istotu, že už tu na zemi žije večný život a túto istotu odpustenia a spasenia vidí aj čierne na bielom v Biblii. S touto istotou príde do človeka aj Boží pokoj a radosť. Je to vnútorný pokoj a radosť, nie vonkajší.
Kto uveril, že Ježiš Kristus, jediný kňaz a jediný Veľkňaz odpustil a odtrpel jeho hriechy a napriek tomu chodí ku kňazovi na spovede, nepochopil Ježišovo dielo a pohrdol Ježišovou obeťou.
Je hrozné si namýšľať, že jeden malý hriech neznamená nič, je hrozné si namýšľať, že ja som len jeden z menších hriešnikov a je odo mňa veľa horších ľudí, pretože pre mňa, malého hriešnika je rovnaká odplata ako aj pre najhoršieho zločinca - SMRŤ, PEKLO!!! Aj keby som spáchal jediný malinký hriech za život, podľa Biblie, teda podľa slova samotného Boha mám rovnakú odplatu ako najťažší zločinec.
Najhoršie ale pre katolíkov na tom všetkom je to, že spoveď vôbec nerieši odpustenie hriechu! My ľudia si občas povzdychneme, dokedy sa bude Boh dívať, na tú nespravodlivosť na svete a dúfame, že Boh vo večnosti potrestá hriechy niektorých ľudí. Ľudové príslovie, ktoré citujeme: „Božie mlyny melú pomaly, ale isto“ nám dáva nádej na správnu Božiu spravodlivosť pre každého vo večnosti!
Boh v Biblii nám dáva najavo, že naozaj spravodlivo potrestá každý hriech. V tom je jediná istota. Keďže Boh je naozaj spravodlivý, potrestá nielen hriechy tých, ktorých považujeme za nespravodlivých, a pre ktorých sa dožadujeme Božej spravodlivosti, ale aj naše. Boh potrestá každý jeden hriech! Ten trest je smrť! Peklo!
Každý katolík si teraz môže položiť základnú otázku: Keď teraz umriem, viem, kde pôjdem? Keď umriem po spovedi viem, že naozaj pôjdem do neba? Každý jeden katolík „musí“ prejsť očistcovým ohňom. Jeden kratšie, jeden dlhšie bude musieť zostať v očistci. Ale to znamená, že samotná katolícka náuka priznáva, že hriechy katolíkov NIE SÚ VYRIEŠENÉ!
Boh je spravodlivý. Spravodlivosť vyžaduje potrestať každý jeden hriech. Keďže Boh je aj LÁSKA, vymyslel spôsob, ako uskutočniť, aby každý hriech bol potrestaný, a aby mohol človek prísť k nemu do neba.
Jn 3:16-18 Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený.
V čom spočíva to Božie riešenie? JEDINE VO VIERE v to, že Boh vo svojej láske a spravodlivosti potrestal naše hriechy na svojom Synovi. Žiadne skutky, pre spásu: ani omše, ani spovede, ani prijímania, ani modlitby, ani svoje utrpenia, pretože SPÁSA UŽ BOLA VYKONANÁ PRED 2000 ROKMI!
Kto neuverí v toto Božie riešenie Božej lásky a spravodlivosti, kto neuverí, že Ježiš Kristus zomrel a odtrpel spravodlivý Boží trest za jeho hriechy JE ODSÚDENÝ. Za každý jeden hriech bude dovolávaná Božia spravodlivosť na človeku, ktorý ho spáchal. To znamená že každý jeden hriech, ktorý spáchal bude potrestaný! A keďže už za jeden hriech je smrť, peklo, tam každý, kto neuverí Božiemu riešeniu bude večne trestaný a trpieť za svoje hriechy. Večne preto, lebo NIKDY NIKTO nedokáže odtrpieť čo i len jediný svoj hriech, ani za celú večnosť!
Pán Ježiš nehovori, že sa máme jemu spovedať alebo Bohu priamo, ale túto úlohu dal apoštolom a cez nich on pôsobí. VIII. 1461 Keďže Kristus zveril službu zmierenia(981) svojim apoštolom, biskupi, ich nástupcovia, a kňazi, spolupracovníci biskupov, pokračujú vo vykonávaní tejto služby.
1462 Odpustenie hriechov zmieruje s Bohom, ale aj s Cirkvou. Biskup, viditeľná hlava partikulárnej cirkvi,(886) je teda už od dávnych čias právom považovaný za toho, kto predovšetkým má moc a službu zmierenia: on je správcom disciplíny pokánia. Kňazi, jeho spolupracovníci,(1567) vykonávajú túto službu v takej miere, v akej dostali právomoc (facultas) od svojho biskupa (alebo od rehoľného predstaveného) alebo od pápeža na základe cirkevného práva.
1463 Niektoré zvlášť ťažké hriechy sa trestajú exkomunikáciou, najprísnejším cirkevným trestom, ktorý nedovoľuje prijímať sviatosti a vykonávať niektoré cirkevné úkony. Preto rozhrešenie od neho môže podľa cirkevného práva udeliť len pápež, miestny biskup, alebo kňazi, ktorým oni dali splnomocnenie. V prípade nebezpečenstva smrti ktorýkoľvek kňaz, aj keď nemá právomoc spovedať, môže rozhrešiť od každého hriechu a od každej exkomunikácie.
1464 Kňazi majú povzbudzovať veriacich, aby pristupovali k sviatosti pokánia, a majú prejaviť ochotu vysluhovať túto sviatosť vždy, keď o ňu kresťania rozumne požiadajú.
1465 Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu,(983) službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi.
1466 Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia.(1551) Vysluhovateľ tejto sviatosti sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a s jeho láskou. Má mať osvedčenú znalosť kresťanského správania,(2690) má mať skúsenosť s ľudskými problémami a úctu i ohľaduplnosť voči tomu, kto klesol. Má milovať pravdu, byť verný Učiteľskému úradu Cirkvi a trpezlivo viesť kajúcnika k uzdraveniu a plnej zrelosti. Má sa za neho modliť, konať zaňho pokánie a zveriť ho Božiemu milosrdenstvu.
1467 Vzhľadom na posvätnosť a veľkosť tejto služby, ako aj na úctu, aká patrí ľudskej osobe, Cirkev vyhlasuje, že každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo,(2490) čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. Ani nesmie použiť poznatky, ktoré získal pri spovedi o živote kajúcnikov. Toto tajomstvo, ktoré nepripúšťa výnimky, sa volá „sviatostná pečať“, lebo to, čo kajúcnik vyjavil kňazovi, ostáva „zapečatené“ sviatosťou.
Napriek tomu, že sa Katolícka cirkev odvoláva na Božie slovo, nekoná podľa Božieho slova.
- 750 - biskup Ríma získava moc nad celým svetom.
- 1079 - vznik celibátu.
- 1190 - predaj odpustkov.
- 1215 - transubstanciácia - od tohto roku je Ježiš skutočne prítomný telom a dušou v oplátke.
- 1545 - Tradícia dostala autoritu rovnakú s Písmom.
- 1870 - Neomylnosť pápeža v tom čo ustanoví. Je šéfom Učiteľského úradu cirkvi.
Mnoho zákonov, dogmy povýšil nad Božie slovo. To znamená, že Božie slovo je nedostatočné pre pápeža, pápežove slovo je viac ako Božie. (Neomylný v učení môže byť len Boh a neomylné sú pravdy čo Boh zjavil v Biblii.
Ak chcete prísť do večného života, musíte uveriť Božím podmienkam spásy napísaným v Biblii, nie Katolíckym. Ježišova krv ma očisťuje od všetkých mojich hriechov. (očisťuje veriaceho. Veriaci má uverením odpustené všetky hriechy minulé prítomné a budúce.
Keď si sa rozhodol pre Ježiša, keď si sa rozhodol uveriť Ježišovi a zveriť sa mu, keď si vstúpil do Ježiša, rozhodol si sa pre dve veci: rozhodol si sa pre Jeho slovo a pre spoločenstvo. Rozhodol si sa pre Jeho Slovo, pretože jedným z titulov Ježiša Krista je: Slovo Božie (Zjv 19,13). Prijať Ježiša, znamená prijať Písmo - Božie slovo, za záväznú normu svojho života. Je dôležité aby si to vedel: keď si prijal Ježiša a myslíš to vážne, prijal si Písmo - Božie slovo, za záväznú normu svojho života.
Po druhé: rozhodol si sa pre spoločenstvo. Je to absolútne nevyhnutný krok a iný výber nemáš. Po prvom kázaní Petra sa na Turíce ku tej skupine ľudí, ktorí už verili v Ježiša, pripojilo tritisíc ľudí. Bol to proste následný, prirodzený a nevyhnutný krok. V gréckom texte Nového zákona je použitý pasívny tvar, že boli pripojení k nim. Toto sa stalo každému z nás. Ak si uveril Ježišovi, bol si pripojení k jeho spoločenstvu. Kto chce mať Ježiša, nevyhnutne s ním získava celú skupinu jeho ľudí, všetkých, čo k Nemu patria. Proste sa to nedá oddeliť.
Boh v tom spoločenstve, ktoré nasleduje Ježiša vytvoril určité zákony, určitý poriadok, podľa ktorého to celé funguje a ktorý si nevymysleli apoštoli. V Cirkvi fungujú určité zákony, ktoré si nevymysleli apoštoli, oni proste začali existovať a tak to funguje. Je dobré, aby sme podľa nich žili, nie aby sme len dodržiavali literu zákona, ale aby sme skrze ne žili, pretože potom budeme požehnaní.. Boh ich vytvoril pre našu orientáciu, nie pre naše zviazanie - je to niečo ako čiary na ceste.
Keď sa chcete autom niekam dostať, tak je múdre a dobré, aby ste sa riadili podľa značenia na cestách a podľa značiek. Ani značky ani čiary na cestách nie sú nám dané na to, aby nás obmedzovali. Keby si si povedal že ty nebudeš rešpektovať všetky tieto obmedzenia, tak skončíš zle, pretože prejdeš do protismeru a zvalcuje ťa najbližší nákladiak.
Keď si uveril, zmenili sa tvoje vzťahy k Bohu a k ľuďom. Predtým si bol Bohu odcudzený, ale teraz si mu celkom blízko, teraz žiješ v pomere pokoja s Bohom (Rim 5,1), a dokonca si sa stal jeho dieťaťom (Jn 1,12). Kristus, ktorého si predtým ignoroval, ktorý bol pred tým tvojim sudcom, je dnes tvojím priateľom. Stal sa tvojim pastierom a chce ti dávať tie najlepšie veci, chce ti dávať to, čo ťa bude najviac, najviac, najviac občerstvovať. On je aj tvojim Pánom, má moc nad tvojím životom, je tvojim veľkňazom - skrze neho sa dostaneš k Otcovi, je tvojim svetlom na cestu, je tvojim chlebom, ktorým sa živíš…. Je toho veľa, čím sa pre teba stal.
Zmenil sa teda tvoj vzťah k Bohu a zmenili sa aj všetky tvoje vzťahy k ľuďom. Stal si sa súčasťou veľkej skupiny ľudí, živých aj mŕtvych, ktorí mu patria. Si spoluobčanom mučeníkov, si spoluobčanom apoštolov, veľkých hrdinov viery, ale aj spoluobčanom všetkých, čo ešte veľkými hrdinami viery nie sú, a vôbec nie sú svätí. Medzi nimi si sa ocitol. Boh ťa medzi nich postavil, pretože Božím plánom pre tvoj život je, aby si bol uprostred nich úplne vnútorne obnovený.
Bez ohľadu na to aká bola tvoja minulosť, či si bol slušný, alebo si nebol dobrým človekom, odkedy si uveril v Ježiša, On sa už nepozerá na tvoju minulosť; nepozerá na to, aký bol tvoj život. On len chce aby teraz, keď mu patríš, bolo pri pohľade na teba vidieť, aký je On sám. Aby mohol o tebe pred svetom a diablom povedať s veľkou hrdosťou: “Pozrite, toto je moje dielo, toto som urobil ja.” A nato si musel uveriť v Ježiša a na to si sa ocitol vo veľkom kruhu ľudí, živých aj mŕtvych - dnes už fyzicky mŕtvych, ktorí patria Ježišovi; stal si sa ich spoluobčanom a uprostred nich ťa chce obnovovať, chce zmeniť tvoje vnútro.
Bez ohľadu na to, či si bol zlý alebo dobrý, pretože bez Ježiša si bol aj tak skazený. Aj keď si snáď bol dobrým človekom, Boh ťa bude obnovovať, robiť novým. Chce nás teda prepracovať, chce nás premieňať a chce nás naplno uzdraviť - a k tomu si vymyslel terapeutický plán, ktorý sa volá spoločenstvo.
Spoločenstvo je skupina ľudí zhromaždených okolo Ježiša Krista. Ocitol si sa v ňom či chceš alebo nechceš. Či si to uvedomuješ alebo nie - si v spoločenstve. Znamená to, že okolo teba je určitý okruh ľudí. Z vlastnej rodiny asi vieš, aké je niekedy nepríjemné a ťažké znášať sa so svojimi najbližšími. Mať ich rád, mať ich stále rád, robiť pre nich veľa dobrých vecí - to je proste problém; omnoho ľahšie sa nám žije s priateľmi, kamarátmi a kolegami.
So svojou rodinou prežiješ najviac hádok, so svojou rodinou prežiješ najviac problémov a protirečení. Zaujímavý moment nastáva vtedy, keď chce niekto ublížiť niekomu z tvojich blízkych - keby niekto robil zle tvojmu bratovi, tak mu ukážeš. Ale doma sa možno ani nerozprávate, lebo ti zobral autíčko.
Ak teda napäté vzťahy, problémy, ťažkosti, hádky prežívaš vo svojej vlastnej rodine, nemusíš sa čudovať, že aj v tvojej novej nebeskej rodine, v ktorej si sa ocitol, sa bude diať to isté. Po počiatočnom zidealizovaní si Cirkvi po svojom obrátení, keď sa obzeráš sa, aké je to všetko krásne, začneš objavovať, že aj medzi bratmi a sestrami s nebeským občianstvom sa vyskytujú hádky, problémy, hašterivosť, závisť, nespokojnosť, neláska aj otvorené nepriateľstvo.
Zistíš, že niektorí súrodenci v Kristovi sú netaktní, iným nemôžeš nič povedať, lebo sa urazia, iní sú hlúpi, ďalší sú domýšľaví, úskostliví, pokryteckí alebo falošní. Niektorí majú fanatické politické postoje, neslušne sa správajú v reštaurácii, nevhodne sa obliekajú alebo im smrdí z úst.
A teraz si musíš uvedomiť, že Pán Boh ich miluje práve tak veľmi ako teba. Aj keď pre teba to môže byť náročné, On ich má rád práve takých akí sú, pretože ste v jednej rodine. Hneď na to musíš pripustiť, že aj ty máš chyby a aj tvoj a ich život musí rásť a predierať sa určitými vývojovými etapami. Božím cieľom toho, že si medzi nimi je premena tvojho charakteru. Nie celkom ich charakteru, (čomu by si ty asi rád urobil), ale premena tvojho charakteru.
Uzdravujúci proces tvojej premeny má spôsobiť, aby si mal charakter Ježiša Krista a to vedie k tomu, že sa začnú riešiť aj tvoje duševné problémy. Naše duševné problémy sa budú riešiť tým uzdravujúcim procesom, ktorý začal, keď si sa ocitol v spoločenstve, v Cirkvi, uprostred svojich nových bratov a sestier, za ktorých máme klásť svoj život.
Neexistuje kresťan, ktorý ak robí všetko o čom hovorí Písmo - Božie slovo, aby nemohol pohnúť svojimi problémami. To nie je možné. Ak ho naozaj počúvame a poslúchame, uskutočňujeme ho prakticky, potom sú naše problémy riešené. Ale našou stratégiou nie je zamerať sa na riešenie svojich problémov. Tu nastáva prvý omyl mladého kresťana, keď sa začína zameriavať na svoje ťažkosti a problémy.
Našou stratégiou je aby sme boli ako Ježiš a pracovali pre neho, nie zameranosť sa na seba. Keď sa zameriame na Ježiša, to znamená aby sme poznali jeho charakter, mali jeho charakter a žili ako On, naše problémy sa začnú riešiť spontánne. Ani si to neuvedomíme a mnohé z nich zmiznú veľmi pomaly, jednoduchým, pokojným spôsobom a spozorujeme to dajme tomu až pol roka potom, keď sme sa ich už zbavili.
Toto uzdravenie sa dá opísať aj tak, že sa vlastne stávame schopnými spoločenstva, stávame sa schopnými žiť v spoločenstve. Niektorí ľudia akoby to nemohli - sú celkom úprimní, naozaj sa snažia žiť vieru, ale nemôžu sa zaradiť do žiadneho spoločenstva. Niečo im stále nevyhovuje. My sa musíme naučiť žiť v spoločenstve a toto je proces uzdravenia, ktorý v nás bude fungovať, učíme sa proste nesebecky milovať. Na to ale musíme z nášho vnútra vyhodiť všetky naše pocity menejcennosti, pocity odmietania, pocity nehodnosti.
Slová a postoje typu: “všetci kresťania okolo mňa sú požehnaní, len ja nie. Mňa tu Pán Boh len trpí, ja som taký nešťastný chudák, všetkým sa darí, len mne to nejde, ó keby som bol ako XY, ó keby sa mi darilo ako XY, ó keby som mal XYZ vecí, to by šlo, to by sa potom žilo…” Toto je veľakrát podvedomý, nevyslovený postoj, ale jednoducho je absolútne mylný. My nie sme v Cirkvi len trpení, my nie sme Bohom len trpení, my sme hlboko milovaní našim Otcom, ktorému záleží na tom aby sme našli svoje miesto pi ostatných bratoch a sestrách, cez ktorých nám chce strašne veľa dať.
Odkiaľ toto odmietanie a sebaodmietanie prichádza? Zvyčajne začína hlboko v detstve. Keď je dieťa odmietané rodičmi, zakrátko začne odmietať samé seba. Keď je odmietané vrstovníkmi, zakrátko začne odmietať samé seba. Teraz sa zameriame na tých rodičov. Keď ho odmietajú rodičia, ono si začne uvedomovať o sebe, že je na ňom niečo zlé. Prečo? Boh to s nami zariadil tak, že vyrastáme celkom odmalička závislí na rodičoch a hľadíme na nich ako na dokonalých. Každé dieťa má o svojich rodičoch povedomie, že sú dokonalí. Boh to vymyslel tak, že rodičia sú zobrazením Boha v rodine. Nech robia čokoľvek, každé dieťa má pocit, že rodičia nerobia chyby, čiže všetko čo robia rodičia - to je správne. Kedže ho odmietajú, je niečo na tom odmietaní správne, dieťa to chápe tak, že na ňom samom je niečo odmietaniahodné a začína sa s tým stotožňovať.
Každé dieťa sa stotožňuje s postojmi rodičov, takže je presvedčené, že je hodné tohto odmietania a začne odmietať samé seba. Takýto dojem z človeka získajú aj ľudia okolo neho a začnú sa k nemu tak správať. Ľudia okolo mňa získajú tento dojem a začnú sa ku mne odmietavo správať. Tu vzniká taký začarovaný kruh - ty máš pocit, že sú všetci proti tebe, utvrdzuješ sa v tom a dávaš to okoliu stále najavo; a tvoje okolie s tebou tak aj jedná, akoby bolo proti tebe, lebo ty im to tak stále naznačuješ.. A ty sa takto utvrdzuješ v tom, že svet je zlý a nechce ťa. Takto vznikajú húfy depresívnych ľudí, ktorí sa odťahujú od sveta, ktorí sa schovávajú vo svojich domoch či bytoch, pohŕdajú svetom, uťahujú sa, chodia zachmúrení, obliekajú sa do všetkých tmavých vecí, ktoré sa dajú kúpiť a keď sa ich niekto opýta, aký bol dnes deň povedia: “Hm. Nanič.”
Takýchto ľudí je ťažké potešiť, pretože za každou ružou, ktorú im podáš hľadajú čo zlého im chceš urobiť. Keď otrháš všetky tŕne, povedia, že si im ich nechcel darovať a keď ich tam necháš, povedia, že si ich chcel popichať. Ale Boh chce, aby sme sami so sebou nakladali inak, aby sme sa sami k sebe správali inak než takýmto odmietavým spôsobom. Ako?
Boh chce aby sme sa sami k sebe správali tak ako sa k nám správa On. 1Kor 13,4-7: “Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa márnivo nevypína ani nenadúva, nekoná neslušne, nehľadá vlastný záujem, nerozhnevá sa, utrpené zlo nezapočíta, neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Nech sa deje čokoľvek, láska vydrží, láska verí, láska má nádej, láska vytrvá.”
Takto sa máš správať ty sám k sebe. Máš so sebou dosť trpezlivosti? To zvyčajne nemáme, voči sebe sme mimoriadne netrpezliví. Máš k sebe dosť lásky? Nemáme. Máš k sebe dosť milosrdenstva? Nemáme. Ale to všetko máme ku sebe mať, máme sa tak správať. Ty sa proste začni rešpektovať, začni rešpektovať samého seba.
Niektorí ľudia sa k sebe správajú ako k tomu najväčšiemu otrokovi alebo k tomu najhoršiemu zločincovi alebo k nejakému zvieraťu. My máme rešpektovať samých seba a venovať si lásku, rešpekt, úctu. Presne tak ako je to tu napísané, že láska je taká a taká, presne takto sa k tebe správa Ježiš. Tento popis tu, to nie je len ideál lásky, ktorý by sme mali dokázať druhým dať, to je pre nás nenaplniteľné, to dokáže len Duch Svätý v nás; takouto láskou nás miluje Boh a takou milujme samých seba.
Láska verí. Teraz dôležitá otázka: Veríš sám sebe? To je veľmi dôležité pre našu vieru. Veríš sám sebe alebo sa nemôžeš spoľahnúť ani na to, čo sám hovoríš? Je dôležité aby si sa nechal Bohom uzdraviť zo všetkých takýchto pocitov a zo všetkých týchto zlých postojov odmietania sa, aby si získal sebaúctu a aby si vedel, že tvoje vlastné slovo platí.
Ak žijeme tak, že nevážime slová, ak hovoríme dve na tri, používame rozšafne veľké slová ktoré nič neznamenajú, ak používame veľké slová bez obsahu, všetko zveličujeme - neveríme ani sami sebe. Akosi vieme, že to, čo hovoríme nie je celkom pravda. Zvlášť títo ľudia naplnení odmietaním alebo nespokojnosťou všetko zveličujú - každá kvapka dažďa sa im zdá ako potopa. Trochu prší, povedia “to je hrozné, že tak strašne prší!”.