Kríza Ľudskej Teológie: Pohľad na Rozdiely a Výzvy

V súčasnosti sa často stretávame s rôznymi interpretáciami teologických konceptov, ktoré môžu viesť ku kríze v chápaní základných princípov viery. Táto kríza sa prejavuje v rozdielnych pohľadoch na Boha, človeka a ich vzájomný vzťah, čo vedie k nejasnostiam a nedorozumeniam medzi veriacimi.

Nedávno ma zaujala relácia Do kríža na RTVS, v ktorej diskutovali cirkevný historik Mgr. Radoslav Hanus, PhD., evanjelikálny teológ Mgr. a katolícky teológ JUDr. ThLic. Martin Mihálik, PhD. Diskusia načrtla otázky ako: Čo nové priniesol Luther vo svojom učení? Čo nás kresťanov rozdeľuje? Najlepšie odpovedal dr. Hanus, ktorý vecne, poznajúc historické fakty, priblížil divákovi celkový dejinný kontext a aj súčasný stav medzináboženského dialógu. Napriek tomu bola celá diskusia dosť povrchná.

Čím sa líši protestantizmus od katolicizmu? Na túto otázku sa pozrieme bližšie, aby sme pochopili podstatu rozdielov a ich dopad na vieru.

Katolícky Pohľad vs. Lutherovo Učenie

Katolícky pohľad (RKC): Človek je skutočný podmet - osoba schopná suverénneho myslenia, majúca jedinečnú pamäť a slobodnú vôľu. Sviatosti sú svätým aktom vchádzania Boha do nášho priestoru a času, do našej neopakovateľnej ľudskej existencie každého z nás ako osoby. Boh je večný. Jestvuje bez počiatku a bez konca. Podľa katolicizmu Boh stvoril svet ad extra. Boh je svätý už pred stvorením sveta, aj v akte stvorenia i v akte vykúpenia je Svätý.

Lutherovo učenie: Podľa Luthera je svet spôsob Božieho jestvovania. Človek, či už dobrý alebo zlý, je časťou Božstva. Človek nie je obrazom Boha. Luther tvrdí, že bytia sú časťami Boha. Všetko, čo jestvuje, je časťou Boha. Božia prirodzenosť je procesom zmien. Ak Boh je všetko, celý svet a všetky bytia vesmíru sú Jeho súčasťou, t.j. Boh je neoddeliteľne zviazaný so svetom. V Bohu je aj čas. Bez času nemožno hovoriť o procese. Problém večného bytia Boha vs. časového obmedzenia jestvovania sveta rieši Martin Luther tak, že Boh je síce večný, ale potrebuje stávať sa (aj časopriestorovým Bytím). Nastáva depersonalizácia Absolútna - Boh nie je bytie, ale je procesom: Z možnosti prechádza do aktu, stáva sa realizáciou svojej možnosti. Čas ho spolu-konštituuje.

Treba zdôrazniť, že Lutherom používané pojmy majú iné významy, než ako ich chápu katolíci. Hoci často používa rovnaké slová, ako katolícka vierouka, ich významy chápe inak. Preto ním používané pojmy treba rozumieť v kontexte celého jeho učenia.

Kríž ako Symbol Nádeje a Vykúpenia

Najdôležitejším momentom Kristovho pôsobenia je pre kresťanov jeho zmŕtvychvstanie. Prečo ho teda najčastejšie zobrazujeme ako potupeného na kríži a nie ako osláveného? „Veľkonočné tajomstvo Kristovho kríža a zmŕtvychvstania je ústredným bodom dobrej zvesti, ktorú majú apoštoli a po nich Cirkev ohlasovať svetu. Je najvyšším výrazom Ježišovej kenózy a bytostnej proexistencie, teda bytia pre iných. Kríž je čosi väčšie a tajomnejšie, než by sa nám na prvý pohľad mohlo zdať... je nástrojom mučenia, utrpenia a porážky, no zároveň vyjadruje aj kompletnú premenu, definitívny zvrat týchto negatív...“

Kríž sa s kresťanmi spájal od začiatku. Dnes poznáme stovky druhov krížov - grécky, jeruzalemský, latinský, maltézsky, benediktínsky či františkánsky, ondrejský i pravoslávny alebo nám dobre známy dvojkríž.

Pri svojom stretnutí s Ježišom si Pavol uvedomil centrálny význam kríža. Pochopil, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých i za neho samého. Na kríži sa teda ukázala Božia, slobodne sa darujúca a milosrdná láska. Túto lásku okúsil Pavol predovšetkým sám na sebe (porov. Gal 2, 20), a tak sa z hriešnika stal veriacim, z prenasledovateľa apoštolom.

Sv. Pavol nám ponúka obdivuhodnú syntézu teológie kríža vo svojom Druhom liste Korinťanom (5, 14 - 21), kde je všetko zhrnuté v dvoch základných tvrdeniach: na jednej strane Kristus, ktorého Boh za nás urobil hriechom (v. 21) a ktorý zomrel za všetkých (v. 14); na druhej strane Boh, ktorý nás zmieril so sebou, nepočítajúc nám naše hriechy (v. 18 - 20). A vďaka tejto „službe zmierenia“ je už každé otroctvo vykúpené (porov.

Kríž je jedným z pôvodných symbolov ľudstva, ťažko porovnateľný s čímkoľvek pre rozmanitosť foriem, zobrazovania a významovú hĺbku obsahu. Dva smery pohybu, ktoré sa prelínajú, vytvárajú kríž. Bez ohľadu na to, či sa rozprestiera v priestorovej, alebo časovej, konkrétnej alebo abstraktnej dimenzii, ukazuje základné usporiadanie ako orientáciu a stredový bod, centrum sily a života.

Sv. Gregor Nyssenský v 4. storočí hovorí: „Božia sila je slovom z kríža, lebo ním nám bola ohlásená Božia sila víťazstvo nad smrťou, lebo Božou silou boli spojené a upevnené výška a hĺbka, dĺžka i šírka, to znamená všetky viditeľné stvorenia rovnako ako sú upevnené a spojené štyri strany kríža jeho stredom.

Kríž, ktorý podľa sv. Pavla »je pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom« (1 Kor 1, 22), je prostriedkom zmierenia s Bohom a Božej záchrany, a preto sa nechce »chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet« (porov.

Rôzne typy kresťanských krížov

Kresťania preto z opatrnosti nezobrazovali Krista na kríži. Najstaršie zobrazenie Ježiša na kríži pochádza zo 4. storočia na dverách Baziliky sv. Sabiny v Ríme. Konštantín Veľký, ktorý pred rozhodujúcim víťazstvom r. 312 videl podľa Euzébia víziu kríža a počul hlas: In hoc signo vinces - v tomto znamení zvíťazíš! , dal zhotoviť Kristov monogram (Christos) na štíty svojich vojakov. Cisár Konštantín, keď udeľuje kresťanom slobodu, zrušil vo svojej ríši následne trest smrti ukrižovaním a pri nasledujúcom povýšení kresťanstva na štátne náboženstvo (r. 380) sa kríž stal jedným z hlavných symbolov kresťanstva.

Filozof a mystik sv. Tomáš Akvinský nás cez Ježišov kríž vedie do oblastí každodenného života. „Prečo musel Boží Syn za nás trpieť?“ A sám si odpovedá: „Vcelku sú dve veľké príčiny: prvou je, aby nám dal liek proti hriechom, a druhou, aby nám dal príklad, ako máme žiť“- a pokračuje: „Na kríži nechýba nijaký príklad čností. Ak hľadáš príklad lásky: »Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.« To urobil Kristus na kríži… Ak hľadáš trpezlivosť, nájdeš na kríži tu najvinikajúcejšiu… Ak hľadáš príklad pokory, pozri na Ukrižovaného… Ak hľadáš príklad poslušnosti, nasleduj toho, ktorý sa stal poslušným Otcovi až na smrť.

“Základným gestom kresťanskej modlitby je a zostáva znamenie kríža. Je to telesne vyjadrené priznanie sa ku Kristovi ukrižovanému, ako je to vyjadrené slovami svätého Pavla: »…ale my kážeme Krista ukrižovaného. Židov to uráža a pohania to pokladajú za hlúposť.

Tau, ktoré malo fakticky podobu kríža, sa stáva pečaťou Božieho majetku. Kresťania podľa dosiaľ známych údajov nenadväzovali na tento židovský symbol kríža, ale našli znamenie kríža vo vnútri svojej viery a mohli v ňom tiež poznať sumu celej svojej viery. Ale nemusela sa im podľa Ezechielovej vízie o zachraňujúcom tau a celá tradícia, ktorá na ňu nadväzovala, javiť ako vízia budúceho? Nebolo až teraz „odhalené“ (porov. 2 Kor 3, 18) to, čo bolo týmto tajomným znamením myslené? Nebolo až teraz jasné, komu patrilo, od koho čerpalo svoju silu?

Historické Kontroverzie a Vývoj Teologického Myslenia

V prvotnej cirkvi sa vyskytli rôzne teologické smery, ktoré sa snažili vysvetliť vzťah medzi božskou a ľudskou prirodzenosťou Ježiša Krista. Niektoré z týchto smerov boli neskôr označené za herézy.

Apolinárizmus

Atanázov dôverný priateľ Apolinár († 390) zo sýrskej Laodicei toto Atanázovo tvrdenie doviedol až do extrému. V boji proti Ariovi, ktorý odlišoval Logos od pravého Boha, potvrdzoval božskú podstatu Božieho Syna a v boji proti učeniu Pavla zo Samosaty, ktorý rozdeľoval Ježiša a Logos na dva subjekty, zdôrazňoval tak úzku jednotu medzi božským a ľudským princípom v Kristovi, že došiel až k popretiu existencie jeho ľudskej duše.

Apolinárovo učenie bolo veľmi skoro podrobené kritike. V opozícii k jeho učeniu stoja tvrdenia zdôrazňujúce, že Boh sa stal dokonalým človekom, preto mu nemohlo chýbať nič z ľudskej prirodzenosti. Apolinár ako osoba nebol priamo odsúdený. Zrejme preto, lebo bol považovaný za veľmi váženého bojovníka proti arianizmu. No jeho učenie sa dočkalo aj oficiálneho formálneho odsúdenia na Prvom konštantínopolskom koncile v roku 381.

Nestorianizmus

Proti jeho zdôrazňovaniu, že Logos s ľudským telom tvorí jednu prirodzenosť, žiadalo sa zdôrazniť jasný rozdiel medzi Kristovým človečenstvom a jeho božstvom, teda k zdôrazneniu dvoch prirodzeností v Kristovi. Nestorios bol s najväčšou pravdepodobnosťou žiakom Theodora z Mopsuestie. V Antiochii sa stal mníchom a bol veľmi uznávaným kazateľom. Vďaka jeho popularite ho napokon cisár Theodozius II. menoval konštantínopolským biskupom.

Podľa Nestoria ak by sme prijali možnosť, že božské aj ľudské činnosti možno pripísať jedinému subjektu v Kristovi, museli by sme tvrdiť, že Boží Logos bol dojčený, rástol, hladoval a trpel. To je však nezmysel, pretože božská prirodzenosť nemôže podliehať takýmto nedokonalostiam. Takáto úvaha Nestoria viedla k tvrdeniu, že Máriu nemožno nazývať Bohorodičkou. Podľa Cyrila je teda Kristus jedna osoba, ktorá zjednocuje dve prirodzenosti.

Keďže Nestorios a Cyril sa prostredníctvom listov nevedeli dohodnúť, spor začal riešiť Rím. Pápež Celestín I. († 432) zvolal roku 430 synodu, kde bolo potvrdené Cyrilovo učenie, a Cyril bol pápežom poverený, aby dohliadol na to, že Nestorios do tridsiatich dní svoje učenie odvolá. Efezský koncil teda potvrdil existenciu jediného subjektu, teda jedinej osoby v Kristovi.

Luteránska Teológia: Dôraz na Božiu Milosť a Vieru

Luteránskej teológii je najlepšie porozumieť na základe spisov samotného Luthera, Philipa Melanchthona a skupiny ich študentov v Knihe svornosti (1580). Rovnako ako oni aj on zdôrazňoval Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť Božej milosti. Rovnako ústredným v jeho teológii cirkvi a kresťanského života bolo Božie Slovo a luteránske rozlišovanie medzi zákonom a evanjeliom.

Boží sľub záchrany obsiahnutý v evanjeliu sa zakladá výlučne na osobe Ježiša Krista a charaktere kresťanskej viery. Viera pre Luthera neznamenala len súhlas s historickými faktami, ale dôveru, ktorá definuje celého človeka a ktorou prijímame Kristovu spravodlivosť danú zadarmo. Poslušný kresťanský život vyplýva z presvedčenia, že človek je spravodlivý na základe Božieho vyhlásenia, že tomu človeku patrí Kristova spravodlivosť.

Lutherovo kázanie Kristovej smrti a vzkriesenia vyzeralo rôzne. Kristovu smrť určite považoval za sprostredkované naplnenie požiadavky zákona, ktorou je smrť hriešnika (Rim 6:23). Kristus nahradil hriešnikov a bol odsúdený na smrť, ktorú si zaslúžia oni. Luther v kázňach a prednáškach často odkazoval na znovu-stvorenie, ktoré veriaci prežívajú pri zvesti o odpustení a ktoré ich znovuzrodzuje ako členov Božej rodiny, cez Krista zmierených s Otcom (2Kor 5:17).

Lutherovo najdôležitejšie pojednanie o ospravedlnení sa nazýva O slobode kresťana (1520). Predznamenáva, ako sa neskôr pri výklade druhého článku Apoštolského vyznania viery sústreďuje na Kristovo vzkriesenie ako na to, čo oslobodzuje hriešnikov zo zajatia diabla, sveta a ich vlastných egocentrických túžob.

Martin Luther

Podľa Luthera teda „forenzné“ ospravedlnenie nefunguje ako právna fikcia, podľa ktorej by hriešnici boli „ako keby“ spravodliví. Boží pohľad na veci prisudzuje (pričíta, pripisuje; Rim 4:3,6) hriešnikom odsúdenie. Jeho vyhlásenie o ich spravodlivosti ich naozaj a skutočne robí spravodlivými, lebo jeho Slovo určuje, čo je skutočné. Hriešnici sa stávajú v Božích očiach spravodlivými vierou. Luther ju definoval ako niečo odlišné od „historickej“ viery (fides) stredovekej teológie, podľa ktorej je viera uznanie pravdivosti záznamu o Kristovej obeti pre ľudstvo, hoci Lutherova definícia viery historickú vieru zahŕňa.

Podľa Luthera sa má kresťan pri rozhodovaní riadiť Božími prikázaniami a jeho povolaním do miest a pozícií v spoločenských štruktúrach. Luther nabádal a vyzýval svojich poslucháčov a čitateľov, aby žili takto poslušne Bohu bez ohľadu na spoločenské postavenie.

Znaky Cirkvi podľa Luthera

Hoci z výrazu „znaky cirkvi“ neurobil dogmatickú kategóriu, používal ho na opis cirkvi. V súlade s Melanchthonovým Augsburským vyznaním, ktoré definovalo cirkev predovšetkým ako „zhromaždenie všetkých veriacich, medzi ktorými sa verne káže evanjelium a kde sa slávia sväté sviatosti podľa evanjelia“ (Článok VII), Luther zadefinoval Cirkev ako komunitu veriacich, ktorá používa Božie slovo.

V roku 1539 spísal osem znakov cirkvi. Prvých päť sa týka prijímania sľubu evanjelia: kázanie Božieho slova; prijímanie tohto sľubu formou Krstu, Večere Pánovej a formálnej spovede a rozhrešenia; úrad služby Slovom; zhromaždenie, ktoré uctieva a učí sa; kríž alebo utrpenie a prenasledovanie; a prejavovanie lásky druhým.

Melanchthon v Augsburskom vyznaní viery (1530) a vo svojej obrane alebo Apológii tohto vyznania (1531) predložil učenie, ktoré spolu s Lutherom a svojimi kolegami presadzovali v dokumentoch, ktoré sa stali hermeneutickými kľúčmi - druhotnými autoritami - k Písmu pre svojich nasledovníkov.

tags: #o #lud #moj #cim #som #ta