Svätý Otec Benedikt XVI. už viac krát vo svojich príhovoroch osvetľoval neopodstatnenosť, dnes tak medzi ľuďmi často rozšírenej mienky, ktorá sa dá stručne vyjadriť sloganom Kristus áno, Cirkev nie. Nie je možné odmietať Cirkev a chcieť byť pravým Kristovým učeníkom.
Keď ľudia odmietajú a neprijímajú Cirkev z najrozličnejších príčin, bolo by potrebné presnejšie vystihnúť, čo vlastne odmietajú, čo im vlastne vadí. Možno by sme postupne prišli k poznaniu, že odmietajú deformovaný obraz Cirkvi, ktorý majú. Preto je nevyhnutné poznať Cirkev nielen zvonka, z toho ako sa ona navonok javí v dejinách, ale aj zvnútra, poznať jej najhlbšiu podstatu a pravý pôvod.
Sviatosti sú zhora
K životu pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je a môže byť len jedna, patria aj sviatosti. Sviatosti sú jej najvnútornejším životom a najdôležitejším podstatným prvkom. Sviatosti a Cirkev, to ide vždy spolu a nejde ich rozdeliť a porozumieť oddelene. Navzájom sa podmieňujú a potrebujú. Sú na sebe bytostne závislé. Niet pravej Kristovej Cirkvi bez sviatostí a niet skutočných sviatostí, schopných nadprirodzenej účinnosti, bez sprostredkovania Cirkvi.
Hore uvedený slogan by teda mal vlastne aj logický dovetok: Kristus áno, sviatosti nie. To je prax mnohých katolíkov dnes. Jedným sa javí, že je možné odmietať, zanedbávať prijímanie sviatostí, ba azda niekedy až nimi pohŕdať, a pritom byť úprimnými Kristovými učeníkmi a nasledovníkmi.
Čo potom tie sviatosti? Nie sú od Krista, hovoria. Sú to obrady, ktoré vymyslela Cirkev neskôr. Preto sú to len ľudské znaky a obrady, ktoré nie sú potrebné pre človeka, ktorý uveril v Krista. Dôležité je Božie slovo a viera, sviatosti sú niečím navyše. U iných, a tých je väčšina, zanedbávanie sviatostného života má koreň v obyčajnej náboženskej nevedomosti, vlažnosti a povrchnosti. Malá viera im neumožňuje vidieť duchovné bohatstvo, ktoré sa vo sviatostiach ukrýva. Týmto bohatstvom je samotný dar spásy, Božia milosť, všetky nadprirodzené dary a milosti, ktoré človek počas svojho pozemského života potrebuje, aby dosiahol svoje definitívne naplnenie v Božom kráľovstve. Bez Krista niet spásy, bez Cirkvi niet spásy, bez sviatostí niet spásy.
Je preto potrebné neustále pripomínať základnú pravdu o sviatostiach. Kde sa vzali? Odkiaľ sú? Kto ich vynašiel? Na tieto otázky je len jedna odpoveď: sviatosti sú od Krista. Ježiš Kristus ich počas svojho pozemského života zamýšľal, ustanovil a zveril do rúk Cirkvi. Nie je možné v Ježišových úmysloch a skutkoch oddeliť samotné založenie Cirkvi od ustanovenia sviatostí. Sviatosti majú teda svoj pôvod priamo v Ježišovom srdci, v jeho vôli. Sviatosti majú svoj pôvod v Kristovi, teda majú svoj pôvod v Bohu. Sviatosti sú teda Bohom darované znaky skrze Krista nám ľuďom, aby nám účinne sprostredkávali Boží život, spojenie s Trojjediným, prinášali jeho milosť do ľudských duší. Tak sa vytvára nielen nadprirodzený život človeka, ale zároveň sa tak buduje aj samotná Cirkev.
Sviatosti sú nástrojom jednoty. Uskutočňujú, vytvárajú alebo posilňujú jednotu človeka s Kristom, a tak uskutočňujú, vytvárajú alebo posilňujú jeho jednotu s kresťanským spoločenstvom. Toto spoločenské, ekleziálne hľadisko sviatostí je úzko spojené s prvým, takže môžeme povedať, že kresťan sa zjednocuje s Kristom, ak je zjednotený so spoločenstvom. Spása nie je individuálny, ale spoločenský jav. Rovnako tak aj milosť, ktorá je plodená a udržiavaná sviatosťami, nevytvára čisto individuálny vzťah medzi dušou a Kristom, ale každý ju dostáva iba v tej miere, v ktorej sa zapojí ako člen spoločnosti do jediného organizmu, z ktorého táto zúrodňujúca miazga pramení.
Čo sviatosti obsahujú
Mnohé sa dá vytušiť už zo samotného slova sviatosť. Latinský výraz pre sviatosť je sacramentum označuje prostriedok, nástroj, pôsobením ktorého sa niečo stáva posvätným. Sviatosť je svätá vec nie sama pre seba, ale pre ľudí. Sviatosť sama je niečo posvätné, ale zároveň aj niečo, čo ľudí robí svätými, čo ich posväcuje. Sviatosti vlievajú do duše sviatostnú milosť a tým ju radikálne premieňajú do takej hĺbky, že môžeme hovoriť podľa Písma o novom stvorení, o znovuzrodení, o novom živote v Duchu, o novom vzťahu k Bohu vytvorenom pôsobením sviatostí. Samozrejme, to platí vtedy, ak je človek dobre disponovaný na prijatie tejto milosti. Zodpovedajúci novozákonný výraz je grécke slovo mystérion. Označuje sa ním skrytá, utajená skutočnosť. Preto gréckokatolícky výraz pre sviatosti je tajina. Myslí sa tu na biblický význam tohto slova: „Medzi dokonalými hovoríme aj múdrosť - no nie múdrosť tohto veku ani múdrosť kniežat tohto veku, ktoré spejú k záhube, ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny“ (1 Kor 2,6-8). Obsahom tejto tajomnej Božej múdrosti je práve plán spásy človeka, ktorý sa uskutočnil vtelením a potom najmä ukrižovaním a vzkriesením Ježiša Krista. Tieto tajomstvá sú potom obsiahnuté vo sviatostiach.
Sviatosti i keď sprostredkovávajú neviditeľnú, duchovnú milosť, ktorá je akoby ich obsahom, predsa sami majú aj vonkajšiu stránku. Je to nevyhnutné, pretože tak plne rešpektujú prirodzenosť človeka, ktorý postupuje pri poznávaní vždy od zmyslového k nadzmyslovému, od viditeľného k neviditeľnému, od hmotného k nehmotnému, od vonkajšieho k vnútornému, od materiálneho j duchovnému. Tou vonkajšou stránkou sviatostí je práve sviatostný znak. Sviatostný znak sa obracia na celého človeka. Teda na jeho zmysly i na jeho duchovné schopnosti. Slovom na jeho telo i dušu. Preto sú sviatostné znaky zložené z dvoch komponentov, z materiálneho prvku a zo slova. Sv. Tomáš Akvinský vidí analógiu medzi sviatosťou a ich autorom, vteleným Slovom. V ňom je materiálne telo zjednotené, v jednote božskej Osoby, so Slovom Božím, a tak sa uskutočňuje dokonalé zjavenie Boha a jeho plánu spásy. Vo sviatostiach sa slovo pripája k materiálnemu prvku a stáva sa tak slovom, ktoré označuje dielo posvätenia, ktoré Boh realizuje v nás.
Vtelenie je dielom Ducha Svätého, a je to zasa Duch Svätý, ktorému prisudzujeme posväcovanie skrze sviatosti. Ak sú sviatosti účinné, je to vďaka prítomnosti Ducha Svätého.
Je tu paralelizmus medzi zložením človeka z tela a duše a sviatostným znakom, zloženým zo slova a veci (matérie a formy). Materiálny prvok viac oslovuje telesnú stránku človeka, slovo sa zasa obracia priamejšie na dušu.
Slová, ktoré tvoria sviatostný znak, sú slovami viery. Nie sú to slová, ktoré jednoducho prenášajú informáciu, ale sú to slová viery. V nich sa vyjadruje viera Cirkvi. Preto sú sviatosti aj sviatosťami viery. SV. AUGUSTÍN píše: „Odním slovo a čo je voda ak nie obyčajná voda? Pridá sa slovo k veci a vzniká sviatosť, aj ona ako viditeľné slovo. Čo je krst? Očistný kúpeľ vody v slove. Odním vodu a niet viac krstu. Odním slovo a niet viac krstu. Odkiaľ je takáto účinnosť vody, ktorá sa dotýka tela a očisťuje srdce, ak nie od účinnosti slova. Nie preto, že je vyslovené, ale preto, že je verené“.
Hore dvíhajú
Sviatosti sú teda sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie kultu Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery. Sprevádzajú nás počas celého života, od narodenia až po telesnú smrť. V nebi sviatostná ekonómia už nebude, lebo spasení budú v plnosti vlastniť a zakúšať to, čo počas pozemského života vlastnili sčasti a akoby závdavok, skrze sviatosti.
Všetky sviatosti, a je ich presne sedem, ani menej ani viac, sa udeľujú vždy v rámci liturgického slávenia. Nám ľuďom, ak neustále neobnovujeme záujem a vieru, všetko postupne zovšednieva. Aj tie najsvätejšie veci nám môžu po čase zovšednieť. Je to veľké pokušenie a výzva pre praktizujúcich veriacich, aby neupadli do návyku a rutinu pri prijímaní sviatostí. Tak sa totiž stávajú niečím všedným, málo účinným v našom duchovnom živote.
Sviatosti spásy (KKC 1127 - 1129)
- 1127 Ak sa sviatosti náležite slávia vo viere, udeľujú milosť, ktorú naznačujú. Sú účinné, pretože v nich pôsobí sám Kristus: on krstí, on pôsobí vo svojich sviatostiach, aby udelil milosť, ktorú sviatosť naznačuje. Otec vždy vyslyší modlitbu Cirkvi svojho Syna, ktorá v epikléze každej sviatosti vyjadruje svoju vieru v moc Ducha Svätého. Podobne ako oheň premieňa na seba všetko, čoho sa dotkne, tak Duch Svätý premieňa na Boží život to, čo sa podriaďuje jeho sile.
- 1128 To je zmysel tvrdenia Cirkvi: sviatosti pôsobia ex opere operato (t. j. „vykonaním úkonu“), čiže mocou Kristovho spasiteľného diela vykonaného raz navždy. Z toho vyplýva, že „sviatosť sa neuskutočňuje spravodlivosťou človeka, ktorý ju udeľuje alebo prijíma, ale mocou Boha“. Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu Cirkvi, pôsobí v nej a skrze ňu moc Ježiša Krista a jeho Ducha nezávisle od osobnej svätosti vysluhovateľa. Pravda, ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.
- 1129 Cirkev tvrdí, že sviatosti Novej zmluvy sú pre veriacich nevyhnutne potrebné na spásu. „Sviatostná milosť“ je milosť Ducha Svätého udelená Kristom a vlastná každej sviatosti. Duch uzdravuje a premieňa tých, čo ho prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom.
Henri de Lubac píše, že Cirkev je tajomstvom, to znamená, že aj sviatosťou. Je súhrnným miestom všetkých sviatostí, veľkou sviatosťou, ktorá zahrňuje a oživuje všetky ďalšie sviatosti. Na tejto zemi je sviatosťou Ježiša Krista, rovnako ako je Ježiš Kristus pre nás vo svojom človečenstve sviatosťou Boha. Každá sviatostná skutočnosť, vnímateľný zväzok dvoch svetov, má dvojaký charakter. Na jednej strane je znamením inej skutočnosti, preto je nevyhnutné ním prejsť, prekročiť ho: nielen z časti, ale úplne. U znamenia sa ale nezastavíme. Samo osebe totiž nemá hodnotu. Znamenie je podľa definície niečím úplne priehľadným: ustupuje do pozadia pred tým, na čo ukazuje. Tak isto slovo neznamená nič bez myšlienky, ku ktorej smeruje. Znamenie má sprostredkujúcu úlohu, vytvára jednotu. Na druhej strane sviatostné znamenie nikdy nemožno odmietnuť ako niečo, čo prestalo byť užitočné. Nikdy neprestaneme prechádzať oným priehľadným prostredím, ktorým musíme prejsť vždy a úplne. Na to, čo sviatosť znamená, dosiahneme vždy len prostredníctvom znamenia. Znamenie nemôže byť nikdy prekonané alebo opomenuté.
Prvá a najpotrebnejšia (o sviatosti krstu)
Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť. Ako každá iná sviatosť je predmetom kresťanskej viery. Nicejsko-carihradské vyznanie viery obsahuje článok: vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov.
Predobrazený v Starom zákone
Krst je ustanovený Ježišom Kristom. Avšak už v Starom zákone sa krst nachádza prorokovaný a pripravovaný. Nachádzame v ňom množstvo predobrazov sviatosti krstu. Prvým z nich je hneď prvý verš Biblie: „... Duch Boží sa vznášal nad vodami.“ (Gn 1,1) Je to predtucha prítomnosti Ducha Svätého v duši človeka po tom, ako ho zmáča voda krstu. Je to Duch Svätý, ktorý posväcuje krstnú vodu a dáva jej schopnosť posväcovať.
V rozprávaní o potope sveta (Gn 6-9) možno vidieť predobraz duchovnej záchrany, ktorá sa uskutočňuje v pokrstených. Cirkev vždy videla v Noemovom korábe predobraz krstu, ktorý teraz zachraňuje kresťanov „nie tým, že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.“ (1 Pt 3, 20-21) Vody potopy pochovali starý svet hriechu. Živý zostal len spravodlivý a bohabojný Noe s rodinou. Tak aj v krste zomiera v nás starý človek, ktorý bol zbavený Božieho priateľstva a bol zajatcom hriechu. Zároveň sa v nás rodí človek nový, Boží priateľ zbavený pút hriechu. Kňaz sa modlí počas veľkonočnej vigílie pri svätení krstnej vody: „Potopou sveta si vopred naznačil naše znovuzrodenie, keď v hlbinách jedného a toho istého živlu bol koniec nerestí a začiatok čností.“
Rovnako prechod Izraelitov cez Červené more (Ex 14,15-31) zvestuje oslobodenie, ktoré spôsobuje krst. Opäť zo spomínanej modlitby svätenia krstnej vody: „Abrahámovým potomkom si dal suchou nohou prejsť cez Červené more, aby ľud vyslobodený z faraónovho otroctva bol predobrazom pokrsteného ľudu.“ Obriezka bola pre židov telesným znakom príslušnosti k vyvolenému národu. Je tak predobrazom krstu, ktorý včleňuje do nového Božieho ľudu, teda do Cirkvi. Tým, že sa robila odstránením časti tela, predobrazovala aj odstránenie telesného človeka v krste. Apoštol Pavol interpretuje takto obriezku ako predobraz krstu: „V ňom ste boli obrezaní obriezkou urobenou nie rukou, ale obriezkou Kristovou, vyzlečením hriešneho tela. S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych.“ (Kol 2, 11-12)
Bezprostredne pripravený Jánom Krstiteľom
Zjavenie tajomstva sviatosti krstu bolo Božou pedagogikou dobre pripravované. Vyvrcholením tejto prípravy bol Jánov krst. Pánov Predchodca, mal poslanie pripraviť srdcia na príchod Mesiáša. Jeho krst, i keď neodpúšťal hriechy, privádzal ľudí k pokániu a pripravoval na prijatie Spasiteľa. Samotný rituál ponárania vo vode Jordánu, nebol ničím novým. Spôsob rituálneho očisťovania umývaním poznali židia i pohania už predtým. Kumránska komunita používala rituálne kúpanie nielen kvôli spirituálnemu očisteniu, ale slúžil u nich aj ako rituál vstupu a začlenenia do komunity. Jánov krst bol však na rozdiel od iných známych očisťovaní neopakovateľný. Je to znak jedinečnosti a neopakovateľnosti Kristovho krstu ako aj jeho poslania. Druhá osobitosť jeho krstu bola v tom, že krstenci sa nekrstili sami, ale prijímali krst od Jána. Naznačovalo to skutočnosť, že krst a s ním spojená spása nie je v dosahu čisto ľudských síl jednotlivca, ale je darom. Darom od Boha prostredníctvom spoločenstva spásy, ktoré sa volá Cirkev. Sám Ježiš prijal krst od Jána, aby tak naznačil tieto skutočnosti.
Na druhej strane, i keď Jánov krst má božský pôvod, evanjeliá jasne dosvedčujú aj jeho odlišnosť a podradenosť vzhľadom na Kristov krst. Ján Krstiteľ si to sám uvedomoval a potvrdil: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ (Mt 3,11) V tomto úryvku sa jasne odlišujú účinky jedného a druhého. Prvý je krst pokánia, teda pohýna srdce k pokániu a k prijatiu Krista. Druhý je krstom, ktorý napĺňa a premieňa srdce človeka ohňom Ducha Svätého.
Ježiš je pokrstený Jánom | Matúš 3
Ustanovený Kristom
Všetky sviatosti majú svoj pôvod v Ježišovi Kristovi. Kedy presne ustanovil krst? Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Najvyváženejšie nám v tejto veci hovorí Tomáš Akvinský: „Ustanovenie krstu bolo mnohoraké a progresívne. Čo do matérie (voda), bol krst ustanovený krstom Pána v Jordáne. Čo do formy (trojičná formula), misijným príkazom. Čo do účinnosti svojou smrťou na kríži, svojim zmŕtv...
Obnova krstných sľubov počas Pôstneho obdobia
Už najbližšia streda bude Popolcová streda, začiatok štyridsaťdennej prípravy na Veľkú noc. Mnohí rodičia sa boria s prežívaním viery svojich detí, ktoré zrazu zostalo takmer len na ich bedrách. Bohoslužby či vyučovanie náboženstva len online, to nie je ono.
Pôstne obdobie nie je obdobím hladovania či diéty. Je v prvom rade obdobím obnovenia krstného zasvätenia a obdobím pokánia. Krst a pokánie, to je naša domáca úloha počas Pôstneho obdobia. My sami potrebujeme pochopiť podstatu krstu a pokánia a priblížiť ich svojim deťom. Krst a pokánie. Jedným Boží život získavame a druhým ho v sebe obnovujeme. Svätý Ambróz to nazýva dvoma obráteniami: „Cirkev má aj vodu a má aj slzy: vodu krstu a slzy pokánia“ (porov. KKC 1429). Krst je prvá a najdôležitejšia sviatosť. Väčšina z nás však bola pokrstená v detskom veku a svoj krst si nepamätáme. Preto je slávnostná obnova krstných sľubov celej Cirkvi spoločne počas Veľkej noci Pánovho zmŕtvychvstania pre každého pokrsteného extrémne dôležitá.
Ako rodičia si môžete naštudovať učenie Cirkvi o krste. Odporúčam v prvom rade úryvok z Listu svätého Pavla Rimanom (Rim 6, 3 - 11) aj s vysvetlivkami v katolíckom vydaní. Prečítajte si aj články 1213 až 1284 z Katechizmu katolíckej cirkvi (nájdete aj na internete - katechizmus.sk). Pohľadajte krstné sviece a krstné košieľky svojich detí (ak ich nemáte/neviete nájsť, zožeňte si nejakú inú/čistú krstnú sviecu a krstnú košieľku). Na začiatok Pôstneho obdobia ich ukážte deťom a porozprávajte sa s nimi o ich krste. Povedzte im kedy, kde a kým boli pokrstení, prípadne nejaké zaujímavé okolnosti ich krstu. Nezabudnite na krstných rodičov, ale najmä im povedzte - úprimne - prečo ste ich dali pokrstiť (ako malé deti). Potom môžete umiestniť sviece a košieľky na nejaké vhodné miesto v domácnosti a nechať ich tam až do obnovy krstných sľubov na Veľkonočnú vigíliu.
„Ak by si nebol pokrstený, chcel by si sa dať pokrstiť?“ Tak znie otázka, ktorú by sme si mali klásť spolu so svojimi deťmi počas Pôstneho obdobia. Táto otázka v sebe nesie dve základné roviny. Tá prvá sa dotýka viery. Veria vaše deti v Ježiša z celého svojho (detského) srdca? Ak by neboli pokrstení, chceli by sa dať pokrstiť? Že to je hypotetická otázka? A čo takto opýtať sa inak: Chcú sa vaše deti modliť? Chcú počúvať o Ježišovi? Čítajú si Sväté Písmo alebo chcú, aby im z neho niekto čítal? V Pôstnom období by sme sa mali vážne venovať svojej viere a viere svojich detí. Viera sa rodí z počúvania Božieho slova.
Druhá rovina sa týka svätosti. Svätý pápež Ján Pavol II. povedal, že Krst je vážny záväzok. V prvom rade je samozrejme obrovským Božím darom, nekonečnou Božou milosťou, Božím dielom v náš prospech. Ale prináša so sebou aj náročné požiadavky. Pôstne obdobie je skvelou príležitosťou poukázať aj na tieto požiadavky a predovšetkým na požiadavku svätosti: „Usilujte sa o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána“ (Hebr 12, 14). Dobrou príležitosťou pohovoriť si o svätosti môže byť napríklad sviatok sv. Jozefa (19. marca).
Ak zanedbáme pôstnu prípravu, prežívanie Veľkej noci v našej rodine bude plytšie. Aký Pôst, taká Veľká noc.
Katechumenát
1. V katolíckej a v pravoslávnej cirkvi nepokrstená osoba, dospelý človek alebo dieťa v školskom veku, ktoré sa pripravuje na krst a prijatie do cirkvi. Katechumeni sú liturgickým obradom prijatí do katechumenátu (obdobie prípravy na krst a prijatie do cirkevného spoločenstva), počas ktorého sú katechétmi vzdelávaní (gr. katécheisthai = byť poučovaný, katéchumenos = ten, kto je poučovaný; odtiaľ názov) v otázkach kresťanskej viery a v praktizovaní kresťanského života.
Na krst sa volá katechumen. Potom nasleduje príprava. Potom pokračuje obdobie mystagógie.