Obec Svätý Martin, ležiaca v malebnej krajine Slovenska, má bohatú históriu a kultúrne dedičstvo. Táto oblasť, predtým známa ako Zsitva-Szentmárton, sa môže pochváliť pamiatkami, ktoré siahajú až do stredoveku. Poďme sa spoločne pozrieť na jej zaujímavú minulosť a súčasnosť.
Historické míľniky
O počiatkoch tejto malej slovenskej obce sa nezachovalo veľa dokladov. Ak však zoberieme do úvahy horné Požitavie, preukázateľne obsahujúce na pomerne malom území významné nálezy sakrálnych objektov, obydlí a predmetov už z 9. storočia (ako napr. v susedných Sľažanoch), možno predpokladať podobné nálezy aj v katastri obce Svätý Martin. Z archívnych prameňov je známa zmienka o farnosti Sancti Martini pred rokom 1332.
- ROK 1226: Hrad Jelenec patril s majetkami Ivankovi z rodu Hunt-Poznanovcov a jeho dedičom, ktorým ich za záchranu života v bojoch s Tatármi potvrdil aj Bela IV.
- ROK 1356 - 1386: Hrad spolu s majetkami dostala v roku 1356 kráľovná Mária, ktorá ho za preukázané cenné služby darovala v roku 1386 Blažejovi Forgáčovi.
- ROK 1613 - 1764: V priebehu 16. storočia, bolo toto územie viackrát napadnuté tureckým vojskom, ktoré zničilo nielen obce, ale dobylo a spustošilo napokon aj hrad, ktorý sa podarilo po dlhšom čase znovu opraviť a nákladne obnoviť v roku 1613 neskoršiemu krajinskému palatínovi Žigmundovi Forgáčovi.
- ROK 1718: V roku 1718 predali majetky s obcou Svätý Martin panstvu v Zlatých Moravciach.
- ROK 1764: Uhorský indigenát získal práve gróf Krištof Migazzi v roku 1764.
- ROK 1968: Najstaršou indíciou, svedčiacou o existencií sakrálnej kamennej stavby z 12. storočia, je nález na výraznom návrší na západnom okraji intravilánu obce pri kostole, ktorý sa uskutočnil v roku 1968.
Vývoj obce
V dobových monografických dielach sa obec, zvaná v tom čase Zsitva-Szentmárton, uvádza ako malá, slovenská dedina s 310 obyvateľmi, obývajúcimi približne 30 samostatných domov. Oproti roku 1600 so 16 zdanenými domami možno hodnotiť demografický vývoj obce vcelku kladne, ak berieme do úvahy nepochybne značné úbytky obyvateľstva, najmä po tureckom vpáde v roku 1663.
V nasledujúcich desaťročiach možno preto aj tu predpokladať podobne ako v susedných obciach, prílev dosídlencov z Turčianskej, či iných žúp. Svätý Martin ostal slovenskou obcou, o čom svedčia predovšetkým tunajšie historické chotárne názvy.
Posledný zemepán
Posledným zemepánom a neskôr vlastníkom časti obecného chotára bol gróf Krištof Migazzi. Bol vysokým cirkevným hodnostárom - kardinálom a arcibiskup om vo Viedni a posledným zemepánom a neskôr vlastníkom časti.
Pamiatky a zaujímavosti
Dominantou obce je kostol, zasvätený takisto sv. Martinovi, postavili čiastočne z materiálu pôvodného románského kostola. Pretože nemal vežu, postavili v jeho blízkosti, pri okraji cintorína murovanú zvonicu, do ktorej osadili nové zvony. Donátorom tejto neskorobarokovej stavby bol v roku 1792 majiteľ obce - gróf Krištof Migazzi, vlastniaci pomerne rozsiahli majetok v chotári Svätého Martina ešte koncom 19. storočia.
Symbol obce
Symbol mesta Martina, prvýkrát doložený na písomnosti z 20. marca 1375. Je to veľké typárium s kruhopisom S'IVITATIS DE MARTINO IN TVRCZ. Stred pečatného poľa vypĺňala hovoriaca figúra - sv. Martin. Je vyrytý na koni smerujúcom doprava s gloriolou okolo hlavy. V pravej ruke drží kolmo vztýčený meč, ľavicou si dvíha svoj plášť.
Na pažiti pod koňom je vyrytý žobrák, s ktorým sa sv. Martin delí o svoj plášť. Jeho život asi najlepšie vystihuje práve príhoda, v ktorej ako rímsky dôstojník pomohol uzimenému a mrazom stuhnutému žobrákovi. Martin mečom rozsekol svoj plášť napoly a podelil sa oň. A tento dej zachycuje aj erb mesta, ktorému dal svoje meno.
Svätý Martin v Turci
Martin leží neďaleko sútoku čarovnej rieky Turiec s neskrotným Váhom, v malebnej Turčianskej kotline obkolesenej vencom vrchov Malej a Veľkej Fatry, Žiaru a Kremnických vrchov. Na základe doterajších výsledkov archeologického výskumu najstaršie osídlenie Turca pochádza zo strednej kamennej doby (2600-2300 pred Kristom), keď sa na západnom úpätí Veľkej Fatry usadil ľud kultúry kanelovanej keramiky. Súvislejšie osídlenie Turca poznáme zo strednej bronzovej doby (1500-1250 pred Kr.). Vo veľkomoravskom období bol Turiec najosídlenejšou zo všetkých vysoko položených kotlín Slovenska.
Podľa doteraz známych archívnych dokumentov územie Turca patrilo v prvých decéniách 12. storočia už do Uhorska. V prvej polovici 13. storočia sa verejnosprávne centrum Turčianskej kotliny nachádzalo v hornej Nitre, tvorili teda spoločný administratívny celok. V dolnom Turci osady okolo územia dnešného Martina sú písomne doložené v 40. až 70. rokoch 13. storočia, aj keď ich osídlenie má starší pôvod.
Významné udalosti v dejinách Martina
- 1284: Prvá písomná zmienka o Martine.
- 1340: Mestské práva udelené kráľom Karolom Róbertom.
- 1433: Vypálenie mesta husitským vojskom.
- 1848: Martin sa stáva strediskom slovenského národného hnutia.
- 1867: Založenie gymnázia v Martine.
- 1918: Prijatie Deklarácie slovenského národa v budove Tatrabanky.
Pre vznik a vývoj Martina v stredoveku mala významnú úlohu komunikačná poloha. V poslednej štvrtine 13. storočia sa zmenila komunikačná sieť Turca, čo spôsobilo dobudovanie sídelnej štruktúry tohto regiónu. Križovatka cestných komunikácií v Martine nebola, len z hlavnej cesty odbočovala cesta na Sklabinský hrad. Práve táto cesta na Sklabiňu prechádzajúca cez osady údolia Jordánu hospodársky pozdvihla Martin.
Rozvoj Martina v 14. storočí
Výrazný rozvoj Martina ako spoločensko - hospodárskeho strediska dolného Turca spadá do prvej polovice 14. Martin bol povýšený na mesto 3. októbra 1340, keď mu panovník Karol Róbert udelil mestské privilégium. Mesto Martin s udelenými výsadami bolo vyňaté spod právomoci zvolenského župana a sklabinských kastelánov a bolo podriadené panovníkovi alebo jeho úradníkom.
Martinská farnosť a kostol
K farnosti Kostola sv. Martina patrili okrem Martina i Dražkovce, Záborie, Dolné Jaseno, Horný a Dolný Kalník, Dolina, Priekopa, Horné a Dolné Záturčie, Košúty, Tomčany a Riadok. Prvá písomná správa, ktorá sa priamo dotýka Martina, je donácia magistra Donča z 25. júla 1315 pre farnosť Kostola sv. Martina, ktorej z vlastných majetkov daroval územie Riadku. Územie darované Dončom fare bolo na severnej strane ohraničené Kostolom sv. Martina, na juhu susedilo s Jahodníkmi a na západnej strane s riekou Turiec.
Život v Martine v 15. až 18. storočí
V rušnom 15. storočí okrem pobytu husitských vojsk Martin a celý Turiec sužovali i prírodné katastrofy. V rokoch 1443 až 1445 a 1453 postihlo Martin a okolité mestečká a osady zemetrasenie. Na čele Martina na základe výsad stál richtár, ktorého volili všetci mešťania. Mestskú radu potom stanovil zvolený richtár a komunita mešťanov. Richtár mesto spravoval, ale aj rozhodoval o sporoch medzi obyvateľmi okrem ťažkých prípadov, ktoré súdil panovník alebo jeho hodnostári.
Mestečko sa stávalo čoraz závislejším od rodiny Révaiovcov, nových pánov hradu Sklabiňa, ale obyvatelia Martina sa usilovali rozšíriť svoje výsady. Už roku 1557 na žiadosť Michala Révaia panovník Ferdinand I. Habsburský potvrdil martinské trhové právo. Prostredníctvom Révaiovcov si obyvatelia Martina vymohli aj rozšírenie jarmokov.
Reformácia v 16. storočí čoskoro prenikla i na Slovensko. K rozšíreniu reformácie v Turci prispeli Révaiovci. Rad-radom sa zakladali evanjelické zbory, a to tak, že celé katolícke farnosti sa stali evanjelickými zbormi. Prvý vznikol roku 1544 v Martine. Martinský farár Vavrinec sa v rokoch 1544 až 1552 spomína ako prvý protestantský kňaz.
V prvej polovici 18. storočia pre obyvateľov Martina zemepáni obnovili urbár v rokoch 1720 a 1728. Urbárska regulácia Márie Terézie bola z právnej stránky vyjadrená najmä v urbárskom edikte z 23. januára 1767. Po urbárskej regulácii sa začalo dlhé obdobie porušovania práv mestečka rodinou Révaiovcov.
Remeslá a požiare
Významným hospodárskym činiteľom stredovekých miest boli remeslá. Prvý doložený záznam o kováčovi v Martine máme z roku 1384. V súpise z roku 1557 sa tu spomínajú obuvníci, kováči, zámočník a hrnčiar. V Martine máme doložený veľký požiar roku 1666, keď mestečko bolo oslobodené od platenia daní a kontribúcie. Ďalší veľký požiar vypukol 1. septembra 1778, keď zhorel skoro celý Martin a Riadok.
Martin ako centrum kultúry a vzdelávania
Na Riadku existovala od roku 1557 latinská škola. Roku 1834 sem preložili z Necpál latinskú seniorátnu školu. Viacerí učitelia týchto škôl boli literárne činní, ale ich kultúrne a národné pôsobenie nepresiahlo hranice Turca.Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania v rokoch 1848-1849, do vojska sa ich prihlásilo 34.
Význam Martina vzrástol v roku 1848, keď sa stal strediskom slovenského národného kultúrneho a politického hnutia. V roku 1867 bolo v Martine založené gymnázium. V roku 1908 bola otvorená prvá budova Slovenského národného múzea. V roku 1918 bola v budove Tatrabanky prijatá Deklarácia slovenského národa, ktorá oficiálne zrušila zväzok Slovenska s Uhorskom a potvrdila nový zväzok s českým národom.
Architektúra a dominanty mesta
Historické centrum Martina siaha od rímskokatolíckeho Kostola sv. Martina po Memorandove námestie s evanjelickým kostolom. Väčšinu stavieb v centre mesta tvoria domy z prelomu 19.a 20. storočia poznačené secesnou architektúrou. Najstaršou pamiatkou je Kostol sv. Martina z 13. storočia. Evanjelický kostol bol postavený v roku 1784.
Za zmienku stoja viaceré objekty v centre Martina, ako sú Turčianska galéria - bývalý Župný Dom, Národný Dom, budova bývalého Ústavu pre zveľaďovanie živností, budova bývalej Advokátskej komory, budova bývalej Tatrabanky, Turčianske múzeum Andreja Kmeťa, Múzeum Martina Benku, Etnografické múzeum či tri budovy Matice slovenskej. Kultúrnou pamiatkou je aj Národný cintorín, na ktorom je pochovaných viac ako 300 osobností kultúrneho života.
Významné budovy a pamätníky
- Kostol farský sv. Martina ranogotický z 2. polovice 13. storočia
- Kostol evanjelický tolerančný z roku 1784
- Stará budova Matice slovenskej z rokov 1869-1875
- Budova matičného gymnázia zo 60. rokov 19. storočia
- Budova Slovenského národného múzea (stará) z roku 1906-1908
- Budova bývalej Tatra banky z roku 1910
Kultúrny a spoločenský život
V rokoch 1928-1938 tu mal sídlo spolok Slovenská práca, ktorý sa v spolupráci so Štátnym ústavom pre domáci priemysel v Martine staral o zveľadenie niektorých odvetví ľudovej umeleckej výroby (keramika, tkáčstvo, výrobky z dreva) a o úpravu týchto výrobkov pre moderné použitie. V rámci Martinských kultúrnych slávností - nadväzujúc na tradičné augustové národné slávnosti - sa tu usporadúvali aj folklórne vystúpenia Slovákov z domova i zo zahraničia.
Martin bol pôsobiskom mnohých významných osobností, spomedzi ktorých treba spomenúť Štefana Krčméryho, Karola Kuzmányho, Pavla Mudroňa či Viliama Pauliniho Tótha. Tvoril tu aj maliar Miloš Alexander Bazovský, maliar Martin Benka, dramatik Július Barč Ivan, fotograf Karol Plicka, spisovatelia Svetozár Hurban Vajanský, Jozef Cíger Hronský, Jozef Gregor Tajovský, František Hečko aj spisovateľka Elena Maróthy - Šoltésová.