Vzťah medzi Bohom, prírodou a človekom je komplexná téma, ktorá sa prelína dejinami filozofie, teológie a vedy. Tento článok sa zameriava na definície viery, teológie, svetonázoru a na evolúciu vedeckého myslenia v konfrontácii s náboženstvom.
Viera a jej aspekty
Objektívna viera je súhrnom právd a udalostí, ktoré Boh zjavil. Tieto pravdy sú obsiahnuté v prameňoch Božieho zjavenia a Cirkev ich predkladá, aby sa v ne verilo. Hovoríme tomu poklad viery (depositum fidei). Subjektívna viera je tá, ktorou veríme (fides, qua creditur), ktorou uznávame za pravdivé to, čo sa nám predkladá veriť.
Písmo a Tradícia
Písmo a Tradícia tvoria jeden poklad Božieho zjavenia. Písmo sväté je Božie slovo, ktoré bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Samotné Písmo vzniklo v Tradícii. V prípade evanjelií to bolo konkrétne tak, že apoštoli hlásali evanjelium a svätopisci zapísali, čo počuli. Dokonca aj samotný kánon kníh Sv. Písma pochádza z Tradície.
Tradícia je Božie slovo, ktoré Pán Kristus a Duch Svätý zveril apoštolom, aby ho, osvietení Duchom pravdy, neporušené odovzdávali svojim nástupcom, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili. Alebo skrátene: Tradícia je učenie s apoštolským pôvodom. Vyvíja sa jednak hlásaním apoštolov a tiež postupným prehlbovaním tajomstva zvereného Cirkvi. Posvätná tradícia dáva učeniu o Ježišovi dynamiku a sviežosť (nie je možné všetko zapísať do niekoľkých kníh). Sv. Tradícia je Božie slovo, ktoré Ježiš zveril apoštolom, aby ho v Duchu Svätom neporušené odovzdávali svojim nástupcom. Aby ho verne zachovávali, vysvetľovali a šírili svojou kazateľskou činnosťou. Písmo sväté je Božie slovo, ktoré bolo napísané svätopiscami z vnuknutia Ducha Svätého.
A preto Cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, jedine zo Svätého písma. Boh osvietil svätopiscov, aby v Písme bolo všetko to a len to, čo si Boh prijal.
Aké sú tri kritéria na interpretáciu Sv. Písma?
- 1.
- 2.
Aké sú zmysly Sv. Písma?
- Mravný - udalosti, o ktorých sa vo Svätom Písme hovorí, nás musia viesť ku správnemu konaniu.
- Anagogický (mystický) - skutočnosti a príbehy sa tiež môžu chápať v ich večnom význame ako také, ktoré nás vedú (gr. anagoge) do našej Vlasti.
Kresťanstvo je náboženstvom vteleného a živého Božieho Slova. Aby slová Písma nezostali mŕtvou literou, musí nám Ježiš Kristus, večné Slovo živého Boha, skrze Ducha Svätého „otvoriť myseľ, aby sme porozumeli Písmu.
Áno. Zdravý rozum nám predkladá základy viery. Prostredníctvom rozumného preskúmania svedectiev a vonkajších znakov možno rozumom dospieť k existencii Boha a zjavenia. (Kto by tvrdil, že BZ nedávajú vierohodnosť vonkajšie znaky a že ľudia môžu dospieť k viere len na základe vnútornej skúsenosti, alebo súkromnej inšpirácie každého, je exkomunikovaný. por.:1.Vat.Kon.) (Veľmi vierohodné sú tvoje svedectvá. Preambula fidei sú predpoklad viery. vnútorné (subjektívne) - tzv.
Ak metodický výskum v akomkoľvek vednom odbore postupuje naozaj vedecky a v súlade s morálnymi normami, nikdy nebude v skutočnom rozpore s vierou, lebo majú spoločný základ v Bohu. (por. Viera je dobrovoľnou odpoveďou Bohu. Kánon SP je úplný zoznam posvätných Kníh Starého a Nového Zákona, v určenom počte a poradí. Pod inšpiráciou rozumieme, že každý spis Svätého písma má dvoch autorov. Boh je autor principalis (teda prvý autor; pôvodca) a pisateľ je autor instrumentalis (nástroj pôvodcu). Prvoradým autorom Biblie je Boh. Človek je len aktívnym nástrojom Boha. Autorom Svätého písma je Boh.
Píše sa v SZ o Sv. Trojici? Nie. Proroctvá, výroky o osobnej Múdrosti, o osobnom Slove, o Mesiášovi, o Synovi Božom neboli spojené v SZ v jednej osobe. Iba v Kristovi nám bola zjavená táto odlíšená personalita.
Sv. Trojica - Latinská teológia chápe Trojicu ako jednotu Boha, jedinú substanciu, božstvo ako čosi inpersonálne a prepersonálne. U Boha je to poznávanie seba samého a tým vyslovenie Slova. Je to vzájomná láska medzi Otcom a Synom, medzi Prvou a Druhou Božskou Osobou. Boh je rozhovorom lásky. Otec je otcom Synovi, Syn je synom Otcovi a Duch Svätý je ním vzhľadom na Otca a Syna. Otec je Boh, Syn ja Boh a Duch Svätý je Boh. Všetky tri osoby spolu sú jeden Boh.
Aké spresnenie priniesol sv. Anzelm, ktoré prijal Florentský koncil v r. 1439?
Znamená to, že Boh, ktorý pôsobí ako nerozdielna Trojica sa nám raz javí ako Otec, pretože sa o nás stará svojou prozreteľnosťou, inokedy ako Syn - prichádza ako Posol, v ktorom je plnosť Zjavenia.
Vyznanie viery Epifána /cca. 374/ - Znenie pochádza pravdepodobne už z 5. storočia. Ale ujalo sa v 9. storočí v celej západnej Cirkvi. Existovali viaceré formy už dávnejšie, boli len málo odlišné od dnešnej formy a siahajú až do druhého kresťanského storočia. Nepochádza od sv. Atanáza. Bolo zredigované koncom 4. a koncom 6. storočia najskôr v latinčine. Autor pravdepodobne sv. Ambróz. V druhej časti obsahuje učenia, ktoré v polemike s Východom hrali dôležitú úlohu.
Teológia ako veda o viere
Teológia je veda o viere, nie viera. Výsledky teológie sú predmetom viery až po vyhlásení autoritou Cirkvi. Áno, viera je podmienkou, nutnou. Neveriaci nemôže byť teológom, ale len filozofom náboženstva, jeho psychológom a historikom alebo sociológom.
Dogma je výrok, ktorý je predmetom božskej a katolíckej viery. Musí patriť k úradnému Božiemu zjaveniu (nie k súkromnému zjaveniu).
- Explicitne - priamo a jasne uvedené; napr.: 2.
- Čisté - nepochopiteľné tajomstvá, poznáme ich len na základe Božieho zjavenia: napr.
- Zmiešané - možno ich pochopiť ľudským rozumom: napr.
- Kvantitatívny (substanciálny) vývoj dogiem - pravdy viery pribúdajú, je to progresívne podávanie Božích právd v Božom zjavení.
- Kvalitatívny (akcidentálny) vývoj - začína sa zavŕšením kvantitatívneho vývoja. Zjavené pravdy sa nemenia, ale prehlbujú, rozvíjajú, vysvetľujú.
Svetonázor a jeho vplyv
Podľa rôznych zdrojov a slovníkovej literatúry slovo svetonázor môžeme vysvetliť či definovať nasledovne: Svetonázor je ucelený systém názorov, hodnôt, noriem a presvedčenia. Rozumie sa ním individuálne či skupinové ponímanie sveta ako celku a miesta človeka v ňom. Je dôležité zdôrazniť, že svetonázor je komplexný pohľad na svet a postoj k nemu. Jeho účelom je zodpovedať otázky o zmysle, účele a hodnote života a sveta, a tým slúžiť ako určujúci a zdôvodňujúci prvok ľudského konania.
Materializmus stojí na presvedčení, že základom všetkého je látka, hmota, ktorá existuje večne a je nezávislá od akéhokoľvek vedomia. Pohyb je neoddeliteľnou vlastnosťou hmoty; je nevytvoriteľný a nezničiteľný ako hmota sama a je spôsobom jej existencie. Pritom je hmota „samohybná“, t.j. Požaduje sa, aby vedecké predstavy, teórie, hypotézy a prírodné zákony odrážali v úplnosti všeobecný materialistický postulát, ktorý znie: Všetky javy majú pôvod v materiálnych objektoch.
Dialektický materializmus bol samotnými marxistami charakterizovaný ako učenie o obecných zákonoch pohybu a vývoja (evolúcie) prírody, spoločnosti a človeka. Podľa neho príroda, spoločnosť i duchovná realita sú prejavom pohybu (vo všeobecnom zmysle slova) hmoty, v ktorom je možné rozpoznať tri základné zákony: jednotu a boj protikladov, prechod kvantity na kvalitu a negáciu negácie. Korene dialektického materializmu siahajú do obdobia prelomu 6. a 5. storočia pred n. l. a spájajú sa predovšetkým s menom gréckeho filozofa Hérakleita z Efezu, ktorého dialektickí materialisti považujú za prvého predstaviteľa tejto filozofie.
Vedecká revolúcia a jej vplyv na biológiu
Vedecká revolúcia, ktorá prebehla približne v 16. a 17. storočí a je spojená s takými menami ako Kopernik (1473-1543), Kepler (1571-1630), Galileo (1564-1642), Newton (1643-1727), Descartes (1596-1650) a ďalší, prebehla hlavne v astronómii a fyzike a historici o nej hovoria ako o období zrodu modernej (v zmysle: súčasnej) vedy. Avšak do biológie prišla vedecká revolúcia oneskorene, a to až v 18. a 19. storočí, a prejavila sa sformovaním rozdielnych teórií, ktoré vychádzali z troch myšlienkových prúdov: aristotelovského, novoplatónskeho a mechanistického svetonázoru.
- Aristotelovská filozofia (svetonázor) zobrazovala svet ako obrovský organizmus. Aristoteles, ktorý nebol len filozofom, ale aj biológom, dospel k záveru, že všetky formy pohybu či zmeny (všetky prírodné procesy) sú riadené určitým vnútorným cieľom či účelom - takzvanou vnútornou príčinou, ktorú označoval tiež ako „formu“ daného predmetu.
- Novoplatónizmus. Táto filozofia chápala svet ako objekt samostatne (sám o sebe) tvorivý a existujúci s pasívnou zložkou (hmota) a aktívnou zložkou (racionálna svetová duša), ktorá oživuje a riadi procesy v prírode.
- Mechanistický svetonázor. Odmieta pohľad na prírodu ako na živý organizmus. Prevládajúcim obrazom je tu svet ako stroj. Prírodné procesy nepoháňajú nejaké vnútorne činné zámery či „formy“ (na rozdiel od aristotelovského ponímania), ani vnútorné činné sily (na rozdiel od novoplatónizmu), ale Boh sám.
Darwin bol pevne zakotvený v mechanistickom svetonázore. Jeho teória o prírodnom výbere je neúprosne materialistická. Keď sa jeden z Darwinových súčasníkov, botanik Asa Gray, snažil nájsť v jeho učení Boží plán, Darwin prehlásil, že mu o nič také nešlo. Tvrdil, že ak by každá odchýlka bola predurčená k tomu, aby viedla k nejakému vopred stanovému cieľu, potom by prírodný výber vôbec nebol potrebný.
Darwin svojím učením do vedy prinášal novú teóriu poznania, ktorá v skutočnosti v porovnaní s jeho predchodcami (a aj súčasníkmi) vedu obmedzovala len na mechanistické vysvetlenie. Svojím učením priniesol aj zmeny do mechanistického svetonázoru, v ktorom sa sám nachádzal. Pred ním vedci nevideli žiadny rozpor medzi mechanistickým obrazom prírody a vierou v Boha. Svet chápali ako hodiny, čo v skutočnosti len posilňovalo vieru v existenciu cieľavedomého hodinára, ktorý vytvoril ich súkolia a uviedol ich do chodu. S príchodom Darwina sa však vývoj a fungovanie tohto stroja stali samoúčinnými.
Podľa historikov vedy Charles Darwin nebol prvý, kto prišiel s myšlienkou evolúcie v oblasti života a rozmanitosti druhov. Bol však prvý, ktorý bol presvedčený, že našiel mechanizmus, ktorý evolúciu uskutočňuje. Keď v roku 1859 vydal svoju knihu „O pôvode druhov prírodným výberom“, bol presvedčený, že budúcnosť jednoznačne potvrdí jeho „objav“ prírodného výberu ako motora evolučného procesu vzniku rozmanitosti živočíšnych druhov. Oponenti síce nesúhlasili, ale pretože nemali poruke presvedčivé presné argumenty, diskusia sa viedla v podstate len na úrovni špekulatívnych, filozofických a náboženských úvah.
Otázka vzniku života sa dnes vo vede kryje s otázkou pôvodu informácie (biologickej) uloženej v bunkách. Oponenti Darwinovho učenia začali tušiť a jasne si uvedomovať, že „kde je kód (informácia), tam je aj inteligencia“. Otázka pôvodu informácie je veľký a neriešiteľný problém Darwinovho učenia (darvinizmu), lebo z vedného odboru teórie informácie sa vie, že informácia nemá pôvod v hmote, ale je vlastnosťou mysle, inteligencie. Pochopením toho, čo DNA ako informačná molekula znamená, dostal aj prírodný výber smrteľnú ranu. Prispôsobovanie sa organizmu novým podmienkam prostredia totiž vedie k strate informácií, a nie k vzniku nových pokynov v DNA (nových informácií) potrebných pre vznik nových orgánov. Otázka vzniku života sa tým dnes aj na poli vedy dostala do inej roviny, než tomu bolo v druhej polovici 19. storočia.
Tabuľka: Porovnanie svetonázorov v biológii
| Svetonázor | Základná myšlienka | Vplyv na biológiu |
|---|---|---|
| Aristotelovský | Svet ako obrovský organizmus s vnútorným cieľom | Zdôrazňovanie popisnej stránky biológie a účelu organických štruktúr |
| Novoplatónsky | Svet ako samostatne tvorivý s aktívnou a pasívnou zložkou | Oživenie vitalizmu a hľadanie vnútorných zákonov vývoja |
| Mechanistický | Svet ako stroj riadený fyzikálnymi zákonmi | Skúmanie fungovania tela na základe fyzikálnych a chemických reakcií |
Záverom možno konštatovať, že vzťah medzi Bohom, prírodou a človekom je neustále sa vyvíjajúca téma, ktorá si vyžaduje interdisciplinárny prístup a otvorený dialóg medzi vedou, filozofiou a teológiou.