Až do 18. storočia boli obce Cerová, Lieskové a Rozbehy bez vlastných kostolov. Boli filiálkami susedných obcí Jablonica a Prievaly, kde sa nachádzali kostoly.
Cerovú ako filiálku až do roku 1787 spravovali jablonickí farári, len prechodne prievalský farár. (Jablonická katolícka farnosť bola začiatkom 17. storočia prechodne zaniknutá, pretože Jablonica bola v tom čase prevažne evanjelická.)
Lieskové a Rozbehy boli v správe prievalských farárov. Posvätný priestor v Cerovej, podobne ako v ostatných obciach bez kostola, tu predstavoval cintorín, kde sa podľa záznamov vizitácie z roku 1632 nachádzala zvonica s jedným zvonom (stála na mieste, kde je dnes postavený kostol).
Starý cintorín zaberal priestor v okolí. V roku 1756 tu začali stavať kaplnku Všetkých sv. Anjelov, ktorá sa stala predchodkyňou terajšieho kostola.
Jej výstavbu schválil vikariát a zemepán, vdova po Ladislavovi Korlátskom, Júlia Ottlíková. Obec si na jej výstavbu požičala 214 zlatých. Kaplnku dokončili už nasledujúci rok.
Klenutá stavba postavená z trvácnych materiálov so šindľovou strechou mala v interiéri oltár bez plachiet a bola bez chóru. Podľa záznamov ale bola dostatočne priestranná pre všetkých veriacich z obce. Prevádzka sa hradila z výnosu 2 rolí s výmerou 3 skalické merice a z poplatku za zvonenie.
Omše sa konávali na výročie patrónov a pri pohreboch. Podľa zápisu z roku 1713 tu bohoslužby konal jablonický farár jedenkrát za 3 týždne. Ostatné bohoslužby konal v kostole v Jablonici, kam dochádzali i Cerovčania, nakoľko v tom čase bola účasť na bohoslužbách v nedeľu a prikázaný sviatok pre každého katolíka povinná a absencia bez náležitého dôvodu bola sankcionovaná.
Na Lieskovom sa bohoslužby konali v zámockej kaplnke sv. Jána Evanjelistu, tretí deň po Božom narodení. Okrem toho sa tu slúžili bohoslužby počas krížových a prosebných dní a na Zjavenie Pána. Počet bohoslužieb závisel aj od počtu pohrebov s omšou, pričom koľkokrát sa konali v kaplnke pohrebné omše, o toľko bolo menej bohoslužieb v zmienených dňoch.
Keď bola v roku 1787 v Cerovej zriadená samostatná farnosť, tzv. matkocirkev, „Ecclesia ad Stos Angelos Custodes“, kde boli Lieskové a Rozbehy filiálkami, začala sa príprava na výstavbu kostola, resp. prestavbu existujúcej kaplnky - vo vizitácii z tohto roku uvádzanej ako kostolík Svätých Anjelov Strážcov.
Prvým farárom bol Anzelm Časta (1787 - 1791). V roku 1796, keď bol administrátorom Bernardín Slabigh, bola podaná žiadosť o postavenie kostola. To preto, lebo už v roku 1792 bolo v Cerovej 453 katolíkov a na Lieskovom 415. S návrhom súhlasili obe obce i obec Rozbehy.
No po udelení súhlasu k stavbe došlo k roztržke. Na výstavbu kostola odmietli prispieť Rozbežania. Lieskovčania zasa trvali na tom, aby kostol bol postavený na hranici obidvoch obcí, aby doň mali obe strany rovnako ďaleko. Roztržka bola nakoniec urovnaná.
Všetky obce dali súhlas, aby sa kostol staval pri starej kaplnke, teda na Cerovej. Samotná výstavba začala v roku 1800 a trvala 2 roky. Náklady na stavbu kostola obnášali 3308 zlatých. Na vybavenie kostola v značnej miere prispelo miestne panstvo, ale aj chudobní veriaci.
Slávnostná vysviacka sa uskutočnila 3. augusta 1802. Kostol je jednoloďová barokovo-klasicistická stavba so segmentovým ukončením presbytéria. Fasáda kostola je členená lizénami, zvislými plastickými pásmi a segmentovo ukončenými oknami so šambránami (obrubami).
Veža kostola je vstavaná do štítového priečelia, je ukončená korunnou rímsou s hodinami a barokovou cibuľovitou strechou, bankou a krížom. Pod hodinami sú štyri obdľžnikové zvukové okná so žalúziami. V interiéri sú 2 oltáre a kazateľnica, pochádzajúce zo začiatku 19. storočia.
Bočný oltár, zasvätený Panne Márii, zdobí obraz Panny Márie so svätcami, ktorý namaľoval F. Klimkovič. Pri bočnom oltári Zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus, vykladá sa vo veľkonočnom období, Sv. Anna (matka Panny Márie) s Pannou Máriou, Sv. Jozef, Sv. Ján Krstiteľ. Pri vstupe do kostola: Sv. Anton, Sv. Alojz, Sv. Tereza z Lisieux.
Na chóre sa nachádza jednomanuálový organ s pedálom, ktorý postavil v roku 1839 Martin Šaško, senior z Brezovej pod Bradlom za 1750 zlotých. Organ, ktorý je vzácnou kultúrnou pamiatkou, patrí medzi najstaršie Šaškove diela, pre ktoré sú charakteristické píšťalové veže postavené na oblúkovom základe.
Veže stoja na širokej zalamovanej soklovej rímse, ktorej vystupujúce segmenty podopierajú konzoly zo štylizovaných akontovaných listov. Organ prešiel viacerými opravami a úpravami. O kvalitách organa svedčí i skutočnosť, že v roku 2005 sa v kostole konal XIV. medzinárodný hudobný festival pod názvom „Slovenské historické organy.“ Na organe hral Mgr. art. Marek Vrábel.
Z viac ako 200 rokov svojej existencie prešiel kostol viacerými úpravami. Niekoľkokrát bola opravovaná strecha i fasáda a urobené úpravy v interiéri. V čase 1. svetovej vojny padli za obeť i zvony na kostole. V roku 1926 boli na stene vedľa kazateľnice osadené pamätné tabule s menami občanov padlých v 1. svetovej vojne, dalo ich vyhotoviť miestne Potravné a úverové družstvo. Tabule zhotovil kamenár Hoja z Trnavy.
Predchodkyňou kostola v Rozbehoch (v roku 1794 sa uvádza ešte ako kaplnka), bola podobne ako v Cerovej, kaplnka z polovice 18. storočia. Pôvodná jednoduchá baroková stavba s apsidou a vežou ukončenou ihlanovou helmicou bola v 19. storočí klasicisticky prestavaná.
Interiér je zaklenutý konchou (polkruhovitou klenbou v tvare štvrťgule) a valenými klenbami s lunetami (klenbami polmesiačikovitého tvaru). Nachádza sa v ňom neskorobarokový oltár Nanebovzatia Panny Márie s novším obrazom na pamiatku rodákov z Ameriky z roku 1924. Kostolík obnovili v roku 1981 Milosrdné sestry Svätého kríža.
V časti Lieskové sa nachádza zachovalá murovaná zvonica s jedným zvonom. Podľa farskej kroniky na tomto mieste stála staršia drevená zvonica postavená ešte pred kostolom, lebo už v roku 1793 bola ako veľmi schátraná opravená. Pri veľkom požiari v roku 1814 úplne zhorela a žiare ohňa neodolal ani zvon. V roku 1815 si dali Lieskovčania uliať nový zvon a o desať rokov si postavili novú zvonicu.
Stavba je zaujímavá tým, že je stavaná do kruhu, avšak nie tak, aby sa dalo hovoriť o románskej rotunde, ako je to u zvonice v Skalici. V 60. rokoch 20. storočia bola opravená a v roku 2004 nanovo omietnutá a natretá. Zvon po dlhoročnom používaní praskol, preto ho v roku 2020 nahradil nový. Pri posvätení dostal meno Ján na počesť cerovského rodáka arcibiskupa mons. Jána Sokola.
Pred kostolom v upravenom priestore zdobenom kvetinami sa nachádza kamenný kríž a v súčasnosti aj sochy sv. Floriána - 1 a sv. Na ich podstavci sú nápisy v kruhu: na soche sv. Floriána „St Florianus A 1825“, na soche sv. Jana Nepomuckého ,,St Ioannes Nep A 1825“.
Na hranici časti Cerová a Lieskové sa nachádza socha sv. Vendelína. „NA PAMIATKU KÚ CTI A CHVÁLE BOŽEJ POSTAVIŤ DALI: POLOVICU DALI LUDEVÍT ŠKRABÁK MLYNÁR A JEHO MANŽELKA MÁRIA ROD. KANICHOVÁ, MIKULČÍK ŠTEFAN A MANŽELKA ALBÍNA ROD. ŠKRABÁKOVÁ ROKU 1937“.
Pri križovatke hlavnej cesty do Prieval a poľnej cesty nazývanej Cigánska stojí drevený kríž postavený v roku 2007. Pôvodne na tomto mieste stál starší kríž, pochádzajúci z 2. polovice 19. storočia.
„Cholerový kríž“ sa nachádza v cerovskom chotári v „Prípadlišti“ neďaleko hlavnej cesty od Jablonice. Stojí na mieste cholerového cintorína, kde boli v rokoch 1832 a 1866 pochovaní cerovskí občania, ktorí zomreli na choleru.
Súčasný cintorín v Cerovej leží na vyvýšenine v časti nazývanej Prídavky. Susedí so starým židovským cintorínom a parcelou, na ktorej sa nachádzajú ruiny „starého zámečku“. Pochádza z konca 19. storočia. Nahradil starý cerovský cintorín, ktorý sa nachádzal za kostolom (pôvodne pri starej cerovskej zvonici z 16., resp. 17. storočia, neskôr kaplnke z roku 1757).
Po definitívnom zrušení v roku 1932 bol spustnutý, nepochovávalo sa tu viac ako 30 rokov (na katastrálnej mape z roku 1906 na obrázku vpravo). Miestny duchovný dal hroby zrovnať, na pozemku zasial ďatelinu a vysadil ovocné stromy a vinnú révu.
V hornej časti súčasného cintorína v Cerovej je ústredný kríž s vyrytým letopočtom v kartuši podstavca „IHS R. leží na mieste staršieho pôvodného cintorína zaznamenaného na mapách už v 18. storočí. Ústredný kamenný kríž pochádzajúci z roku 1818 dali podľa zakladateľského nápisu, vytesaného v kartuši podstavca, postaviť Jozef Schir a Mária Crnja: „Tento Križ dali postavit Josef Schir a Maria Crnya Ke Cti a Chwale Božij. Anno. Rozbežský cintorín leží na hornom kraji Rozbehov. Ústredný kríž pochádza z roku 1816, čo dokazuje letopočet vyrytý do podstavca „ ANNO 1816“.
Nachádza sa na pozemku nad súčasným cerovským cintorínom. Je zarastený a náhrobky, ktoré sa tu nachádzajú, sú poškodené. Jeho súčasťou sú ruiny múrov starej márnice, hebrejsky ciduk hadin a kamennej ohrady. Po odchode posledných tu bývajúcich Židov po 1. svetovej vojne cintorín spustol.
Krížová cesta v Cerovej vznikla v roku 2009. Spolu s mariánskymi obrazmi bola posvätená v nedeľu 9. mája 2010 cerovským farárom Jánom Palúchom, SVD. Nachádza sa pri chodníku vedúcom od hradu smerom k cerovskému kaštieľu. Začína pri veľkých obrazoch Panny Márie a Matky Ustavičnej pomoci, za ktorými nasleduje 14 malých zastavení zavesených na stromoch. Krížová cesta tu vraj existovala už v dávnej minulosti, s určitosťou však už počas 19. storočia až do konca 2. svetovej vojny.
V Závode sa nachádza kostol sv. Michala Archanjela. Súčasťou areálu je renesančné protiturecké opevnenie zo 17. storočia, ktoré bolo postavené na mieste pravekého valu z mladšej doby železnej. Podobné boli postavené pri kostoloch v Šenkviciach a v Chtelnici, ktoré sa však nezachovali. Obranný charakter opevnenia potvrdzuje prítomnosť strielní, ktoré sa nachádzajú v prednej časti pri vstupnej bráne.
Po roku 1720 pribudla hranolová veža a brána v južnej časti opevnenia. Horné podlažie veže povodne slúžilo ako zvonica, pričom pôvodné zvony zo 17. a 18. storočia s reliéfmi Panny Márie a reliéfmi sv. Michala archanjela boli nahradené v roku 1926 novými. Spodné podlažie sa využívalo ako kaplnka zasvätená trpiacemu Spasiteľovi a neskôr Jánovi Nepomuckému. Kaplnka už neslúži svojmu pôvodnému účelu, rovnako ako menší objekt vedľa veže, ktorý bol s najväčšou pravdepodobnosťou kostnicou.
Súčasná podoba kostola je výsledkom neskororenesančnej prestavby pôvodného objektu okolo roku 1670 a jej neskoršej fázy z rokov 1723 - 1733, kedy k jednoloďovému kostolu pribudla priečna loď. Pôdorys kostola tak dostal podobu gréckeho kríža. Loď kostola a svätyne sú zaklenuté valenou klenbou s lunetovými výsečmi, ktorá je typická pre renesanciu a ranné baroko.
Do kostola sa vstupuje cez dva portály, ktoré sa nachádzajú v južnej stene hlavnej lode a transeptu. Pôvodný portál bol však umiestnený v západnej časti, vtedy ešte jednoloďového kostola. Dnes tento priestor slúži ako Kaplnka Božieho hrobu. Význam kostola v dnešnej dobe spočíva predovšetkým v jeho unikátnej maliarskej výzdobe z obdobia renesancie, baroka a rokoka. Nástenné maľby v kostole sv. Michala archanjela sa považujú za najkrajšie barokové maľby na našom území.
Kostol sv. Michala Archanjela v Závode
Hlavný oltár so sochou Panny Márie a sv. Michala bol v čase konania vizitácie v roku 1626 už opravený, ale ostatné dva bočné oltáre zostali len s provizórnymi papierovými obrazmi a veriaci vôbec nevedeli, komu boli zasvätené…
Prvá známa písomná zmienka o Závode (okrem nápisu na starom kostole z roku 1339 a potvrdenia existencie starého kostola z roku 1450) je datovaná rokom 1557. Obec sa tu uvádza pod menom ZABOD. Nachádza sa v daňovom súpise poddanských dedín feudálneho panstva hradu Ostrý kameň.
Podľa archívnych prameňov (Budapešť, MOL DL 3270) sa o ceste idúcej našim územím dozvedáme aj z listiny z roku 1372, vydanej v súvislosti so zriadením odbočky z už spomenutej Českej cesty. Aby sa kupci dostali aj do Bratislavy, zriadil uhorský kráľ Ľudovít I. Roku 1373 to bol opäť kráľ Ľudovít Veľký, ktorý dvoma listinami rozšíril dopravné privilégiá pre českých, moravských a nemeckých kupcov a zaistil im bezpečnosť a poriadok pri vyberaní mýta na tejto ceste.
Od konca 14. storočia do 16. storočia bol napríklad vo Veľkých Levároch aj tridsiatkový (colný) úrad, ktorý kontroloval prepravu tovarov a osôb. Cesta tu teda bola a nehľadiac na rôzne mocenské zoskupenia, počas trvania ktorých, bola raz významnejšia a raz zase menej, všetko nasvedčuje tomu, že obchodná cesta vedie našim chotárom obrazne povedané už celé veky.
Je teda veľmi pravdepodobné, že obecné typárium Závodu bolo urobené k tejto príležitosti obnovy a svätec, ktorému bol zasvätený kostol sa stal i symbolom obce. Obec nevlastní žiadne dokumenty svedčiace o jej histórii. Listiny, v ktorých sa spomína sú uložené v štátnych archívoch. Z tohoto dôvodu má list... Do 18. storočia bola v obci kaplnka, ktorá slúžila bohoslužobným účelom. O kostole môžeme hovoriť až v roku 1728, kedy bola ku kaplnke pristavaná chrámová loď.
V zozname historických pamiatok sa uvádza, že Červeník mal kostol v roku 1775 a Drahovce sa odčlenili 17. augusta 1787, nakoľko obec dostala kaplána. Stavba kostola trvala sedem rokov, od roku 1799 do roku 1806. za ten čas sa vystriedali traja farári: Jozef Stankovič, Ignác Kunst a Štefan Slanička. Pravdepodobne aj táto okolnosť bola príčinou, že stavba kostola sa predĺžila.
Kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie, Kráľovnej anjelov. „ Kostol madunický v roku 1799 zo štedrosti jeho Excelencie pána grófa Jozefa Erdödyho a veriaceho ľudu, za usilovného pričinenia miestneho farára Jozefa Stankoviča, bol vystavaný z tvrdého materiálu, t.j. z kameňa a pálených tehál a škridlou pokrytý. Kostol je od čela hranatý, ale pri svätyni oválny. Chór je pevne stavaný.
Možno paradox, ale najskôr voda a teraz sa oheň stali osudnými. Dňa 3. mája 1843 za farára Jána Hollého kostol i fara vyhoreli. Po požiari sa veža dala obiť plechom a strecha bola pokrytá škridlou. V roku 1886 bol zadovážený obraz Ružencovej Panny Márie s malým Ježiškom, na plátne maľovaný, umiestnený naproti sakristii.
V roku 1929 madunický učiteľ Ignác Kováč zadovážil pre kostol obraz sv. Cyrila a Metoda. Na obrázku nájdeme sv. Cyrila a Metoda. Nuž práve povesť nám vraví, že keď sv. Cyril a Metod putovali Veľkou Moravou, cesta na Velehrad ich viedla z Devína i cez Závod, a práve na tom mieste sa zdržali, aby si i so svojím sprievodom oddýchli a mohli pokračovať ďalej. (Pozn.: Príchod sv. Cyrila a Metoda na naše územie sa datuje rokom 863).
Podobu akú má dnes jej však určili ľudia až v tomto storočí (staval ju vraj Ondráš Šimunovič), síc hrubo sa vystatujúc, že jej trojuholníkový profil ju robí výnimočnou, nakoľko Božiu Muku takého tvaru nikde nenájdete. No nie vždy bola murovaná. Boli časy, keď obrázok zdobieval iba drevený kôl.
Kostol v Bielom Kostole
V období 1914 - 1948 zaznamenala obec Biely Kostol rozmach. Jedným z hlavných cieľov obyvateľov bolo postaviť kostol, ktorý vzhľadom na jej názov v obci paradoxne chýbal. Kostol sa podarilo dokončiť v roku 1941. Vedeli ste ? Našla sa tajná chodba z Trnavy do Kamenáča! Mŕtvy mních s mešcom zlata!
Tajná chodba z Trnavy do Kamenného mlyna existuje! Záhradný múr Západoslovenského múzea (kláštora klarisiek) na rohu Múzejnej a Kapitulskej sa nenaklonil náhodou. Povolila pod ním stáročná tehlová klenba podzemnej cesty zo stredovekého mesta až po Biely Kostol!
Archeologický prieskum tajných chodieb od Západoslovenského múzea do Kamenného mlyna a ďalej až pod kaštieľ v Bielom Kostole. Hovorí historik prof. PhDr. Claudius Prášek, DrSc., z Archeologického ústavu SAV v Nitre: „Trnavské podzemie primárne vzniklo ako sústava pivníc, ktoré boli postupne poprepájané.
Podzemie Trnavy vyzerá ako ementál a tajné chodby sa križujú nielen navzájom, ale aj nad sebou vo dvoch až troch úrovniach. Známy je prípad z rekonštrukcie Zeleného domu v 70. rokoch minulého storočia, keď sa robotníci prepadli aj s miešačkou z jednej pivnice do druhej a aj v tejto sa ešte voda z prevrátenej miešačky okamžite stratila v pukline na podlahe.
Pri výkopových prácach v cukrovare zas robotníci objavili vyše tri metre širokú a rovnako vysokú klenutú chodbu s vyjazdenými koľajami a ryhami v stenách od osí vozov pri vyhýbaní. Šli po nej asi šesťo metrov až po zával. Skoro umreli od hrôzy, keď našli spod neho trčať nohy kostry v mníšskom habite a ruku, ktorá zvierala kožený mešec so zlatými mincami. Keďže neboli peniaze na ďalší prieskum, archeológovia vstup do chodby zabetónovali.
„Práve toto je nepochybne hlavná tajná chodba od kláštora Klarisiek do Kamenného mlyna,“ hovorí prof. Prášek. „V roku 1534, keď už Ostrihomská kapitula po úteku pred Turkami sídlila v Trnave, bol mlyn strategickým objektom a jedinou zásobárňou múky pre mesto. Ako potvrdzujú účtovné záznamy v archíve, magistrát mlyn dokonca vyzbrojil delami na odrazenie prvého útoku. Medzitým mali byť všetky zásoby obilia a múky prevezené podzemím na konských povozoch buď do mesta, alebo ďalšou chodbou k jezuitom do opevneného bielokostolského kaštieľa.“
Aký bude ďalší osud hlavnej podzemnej cesty z Trnavy do Kamenného mlyna? V mestskom zastupiteľstve už padol návrh, aby sa tajná chodba po vyčistení, statickom zabezpečení a prerazení ventilačných šácht zmenila na bezpečnú mimoúrovňovú cyklotrasu, vhodnú najmä pre rodiny s deťmi.
Kostol sv. Petra a Pavla v Hokovciach
Rím. kat. farský kostol sv. Petra a Pavla v Hokovciach je jednou zo vzácnych ukážok rannej gotiky na našom území. Bol postavený v prvej polovici 13. storočia, niekedy v rozmedzí rokov 1230 - 1260. Zo 16. storočia sa zachovala kamenná krstiteľnica. Medená nádoba na svätenú vodu pochádza z roku 1729, keď bol miestnym farárom Ján Valko. Z tohto obdobia sa zachoval záznam o tom, že v kostole bol mramorový oltár s dvomi anjelmi.
Roku 1734 kostol vyhorel a nasledujúceho roku prestavali kostolnú loď v barokovom slohu. Roku 1763 bola na kostole malá vežička („turricela“) a v jeho blízkosti stála drevená zvonica. Terajšia veža s cibuľovitou prilbou pochádza až z roku 1854. Roku 1779 bol ešte okolo kostola cintorín. Exteriér i interiér kostola bol renovovaný roku 1958, v čase, keď farnosť spravoval Dezider Balázsy. Došlo k výmene strechy a okien i plechového krytu helmice na veži, sochy na hlavnom oltári boli premaľované, kamenné ostenia obnažené.
Pod maľovkou sa našli nápisy z tureckých čias (žiaľ, reštaurátori ich necitlivo zatreli), pod omietkou kostolnej lode sa v exteriéri objavili zamurované niky a gotické okná. K ďalšej obnove došlo až roku 1988. 20. augusta 1989 doviezli nové zvony a 27. augusta boli vysvätené. V rokoch 1996 a 1997 bol inštalovaný nový oltár (tvárou k ľudu), kované pulpity a sedesy vo svätyni i pod vežou. V rokoch 2008 a 2009 boli reštaurované a čiastočne upravené všetky tri bočné oltáre.
Kostol sv. Petra a Pavla v Hokovciach
Kostol je ukážkou sálového gotického chrámového staviteľstva. Apsida s predĺženým chórom je uzavretá piatimi stranami osemstena. Jej vrchné ukončenie tvorí kamenná korunná rimsa typu stúpajúcej karníže. Do základov je zapustená soklom z tesaného kameňa. Šesť dvakrát odstupňovaných trojbokých pilierov z ušľachtilej rezistentnej sivomodrej pyroklastickej vulkanickej horniny nemá funkciu oporného systému. Ich úlohou je dodať stavbe vznešenosť a opticky ju zväčšiť.
Severná strana sanktuária je bez okien. Na južnom priečelí kostolnej lode sa zachovali dve románske niky, z ktorých západnejšia je napoly prekrytá mladším pilierom. Dve zamurované ranogotické okná svedčia o tom, že dnešná baroková loď bola súčasťou pôvodného gotického kostola, ktorý bol dlhý 80 a široký 50 stôp. Ich kružby majú vyspelejšie kompozície ako kružby na oknách svätyne. Na rozdiel od plochých ostení sanktuária, špalety týchto okien sú jemne profilované.
Pod ľavým oknom sa v stene zachovala vzácna ukážka ornamentov, ktoré evokujú predpoklad, že by tu mohlo ísť o ukážku odvodzovania kamenárskych značiek z kruhového koreňa. Predsieň je od lode oddelená profilovanou archivoltou, ktorá pôvodne tvorila kostolný portál. Po vybudovaní veže ho zo strán zrezali a v spodnej časti rozšírili. Kamenné ranogotické pastofórium vo svätyni na evanjeliovej strane je uzavreté mosadznou mrežou z roku 1988. Kamenná nika na epištolovej strane slúžila pôvodne ako Boží hrob. Ostenie dverí do sakristie má tvar stlačeného ďatelinového listu.
Klinová profilácia rebier klenby napovedá, že táto pochádza asi z 15. storočia. Pozoruhodný je barbarsky jednoduchý svorník v prieniku rebier. Rebrá sú ukončené podivuhodnými konzolami, tvorenými mužskými hermami, ktoré predstavujú snáď posledné relikty pôvodného zaklenutia svätyne zo 14. storočia. Ľudová tradícia ich stotožnila so svätým Štefanom, svätým Imrichom a svätým Ladislavom.