Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je v Rímskokatolíckej cirkvi štyridsaťdňový pôst, ktorý je formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách.
Vo Veľkom týždni Rímskokatolícka cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Obrady Veľkého týždňa, ktorých začiatky siahajú do 4. storočia, prešli v nasledujúcich storočiach mnohými zmenami. Naposledy boli zjednodušené a liturgicky prispôsobené súčasným požiadavkám v r. 1951 a 1969.
V januári 2016 Vatikán oznámil, že na obrad umývania nôh v rámci liturgie Zeleného štvrtka možno vybrať osoby spomedzi všetkých členov Božieho ľudu. Rozhodol o tom Svätý Otec František, keď zmenil rubriku Rímskeho misála, ktorá doteraz predpisovala, že zástupcovia mali byť vybraní spomedzi mužov alebo chlapcov.
Podstatou Zeleného štvrtku je spomienka na ustanovenie Oltárnej sviatosti i sviatosti kňazstva. Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz, táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých.
V liturgii sa olej používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania chorých a pri vysvätení kňazov. Pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa olej nemocných (oleum infirmorum). Sviatosť pomazania chorých má udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti, súvisiace s chorobou alebo starobou.
Biblický pôvod sviatosti pomazania chorých a umierajúcich v ranej Cirkvi
Sviatosť posledného pomazania, dnes nazývaná pomazanie chorých, má svoj pôvod už v ranej Cirkvi a bola chápaná ako sviatosť uzdravenia duše i tela. Biblický základ sviatosti pomazania chorých má svoj pôvod v liste sv. Jakuba (Jak 5,14-15):
"13 Trpí niekto z vás? Nech sa modlí. Je niekto veselý? Nech spieva žalmy. 14 Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. 15 Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. 16 Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého."
Z textu je teda zrejmé, že sviatosť udeľujú „starší Cirkvi“ (presbyteri, kňazi). Používa sa olej na pomazanie. Súčasťou je modlitba viery. Sviatosť môže mať liečivý a odpúšťajúci účinok. Tento text sa stal kľúčovým pre neskorší liturgický vývoj sviatosti.
O sviatosti pomazania chorých a poslednom pomazaní hovorí aj Evanjelium podľa Marka (Mk 6,12-13):
"12 Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. 13 Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali."
Pomazanie chorých
Dôležitý význam mali okrem Svätého Písma aj spisy Cirkevných Otcov a ranokresťanské dokumenty. Spomenúť možno: Didaché (1. - 2. stor.). Tento najstarší kresťanský katechetický spis sa síce priamo nevyjadruje k pomazaniu chorých, ale hovorí o význame modlitby a pôstu pri uzdravovaní.
Významní autori, ktorí sa pomazaniu chorých a umierajúcich venovali
- Tertullianus († 220) - vo svojich spisoch hovorí o tom, že chorí majú dostávať pomazanie ako duchovnú pomoc a že pomazanie má účinky uzdravenia.
- Origenes († 253) - poukazuje na modlitbu a pomazanie ako prostriedky uzdravenia tela i duše. Hovoril o duchovnom význame choroby a potrebe modlitby. Poukazoval na spojenie medzi hriechom a chorobou, čo podporovalo chápanie pomazania ako sviatosti odpustenia.
- Sv. Cyprián z Kartága (†258) - spomína duchovné uzdravenie cez sviatosti Cirkvi a modlitby kňazov za chorých. Poukazoval na spojenie pomazania chorých so sviatosťou zmierenia. V listoch spomína olej ako prostriedok uzdravenia, ktorý má aj duchovnú moc. Za jeho éry sa objavujú prvé liturgické praktiky pomazania v komunitách.
- Sv. Hippolyt Rímsky († 235) - Traditio Apostolica. Prvý, kto systematicky spísal liturgické pravidlá raného kresťanstva. Opisuje žehnanie oleja biskupom a jeho použitie na liečenie chorých. Jeho dielo malo silný vplyv na neskoršie liturgické knihy.
- Sv. Ambróz Milánsky († 397) - zdôrazňoval spásny význam sviatosti. Spájal pomazanie s milosťou Ducha Svätého, ktorý posilňuje chorého a dáva mu odvahu.
- Sv. Augustín († 430) - zdôrazňoval vnútornú duchovnú premenu cez pomazanie. Hovoril, že choroba môže byť skúškou viery, a preto sa treba modliť nielen za telo, ale aj za dušu.
Sv. Ambróz Milánsky
Najznámejšie spisy ranej Cirkvi, ktoré sa venujú pomazaniu chorých a umierajúcich
- Sacramentarium Leonianum (5. stor.) - obsahuje modlitby za chorých a zmienky o svätení oleja na pomazanie.
- Sacramentarium Gelasianum (6. stor.) - prvýkrát explicitne spomína pomazanie chorých ako súčasť liturgie.
- Sacramentarium Gregorianum je liturgická kniha pripisovaná pápežovi Gregorovi I. Veľkému († 604), avšak v súčasnosti sa predpokladá, že jej finálna podoba vznikla v 8. storočí za vlády Karola Veľkého. Tento sakramentár obsahuje modlitby a obrady používané pri slávení omše a sviatostí v rímskom ríte.
Pápež Gregor Veľký
Pápež Gregor Veľký (590 - 604) vykonal reformu rímskej liturgie, pričom upravil sviatosť Eucharistie, omšové modlitby a ďalšie obrady. Karol Veľký (768 - 814) nariadil, aby v celej jeho ríši bola zavedená rímska liturgia. Preto franskí mnísi vytvorili Sacramentarium Hadrianum, ktoré bolo neskôr prepracované do Sacramentarium Gregorianum.
Sacramentarium Gregorianum obsahuje modlitby k jednotlivým častiam omše, sviatosti a sväteniny. Bol štandardom pre rímsku liturgiu v ranom stredoveku. Podľa Sacramentaria Gregorianum sa formovala neskoršia rímska liturgia, až po Tridentský koncil (16. stor.). Obsahuje aj formulár pre pomazanie chorých, ktorý sa postupne vyvíjal do dnešnej podoby sviatosti.
Ordo Romanus (8. stor.) - popisuje pravidlá slávenia sviatosti pomazania chorých. Táto prax ukazuje, že od najstarších čias sa chorí pomazávali olejom a dostávali modlitbu Cirkvi za svoje uzdravenie. V ranej Cirkvi bola sviatosť pomazania chorých spojená s uzdravením.
Od 8. - 9. storočia sa sviatosť pomazania chorých začala viac chápať ako „posledné pomazanie“ pred smrťou (lat. extrema unctio). Tento pohľad sa postupne zmenil v 20. storočí, keď sa Cirkev vrátila k pôvodnému uzdravujúcemu rozmeru sviatosti, čo bolo potvrdené na II. vatikánskom koncile.
Sviatosť pomazania chorých v ranej Cirkvi mala uzdravujúci, posilňujúci a odpúšťajúci rozmer. Nebola chápaná iba ako príprava na smrť, ale ako sviatosť pomoci a uzdravenia pre tých, ktorí trpeli chorobou. Tento pôvodný význam sa dnes opäť zdôrazňuje v katolíckej Cirkvi.
Pomazanie chorých
Praktická realizácia pomazania chorých a umierajúcich v ranej Cirkvi
Pomazanie chorých vykonávali Apoštoli a biskupi, neskôr aj kňazi (presbyteri), ako spomína List sv. Jakuba. Nebolo to výlučne kňazské privilégium - aj laici mohli používať olej na pomazanie v mene Krista.
Pomazanie chorých a umierajúcich sa vykonávalo olejom požehnaným biskupom. Chorý bol pomazaný na rôznych častiach tela, často na hlave, rukách a nohách. Súčasťou obradu bola modlitba za uzdravenie a niekedy aj kladenie rúk.
Účelom sviatosti bolo uzdravenie tela - veriaci verili, že pomazanie môže priniesť fyzické uzdravenie. Odpustenie hriechov - pomazanie sa niekedy spájalo s duchovným očistením, najmä u tých, ktorí nemohli absolvovať bežnú spoveď. Posilnenie v utrpení - nebola to len príprava na smrť, ale aj posila pre tých, ktorí zápasili s ťažkou chorobou.
V ranej Cirkvi neexistovala priamo organizovaná skupina heretikov, ktorí by sa zameriavali výlučne proti sviatosti pomazania chorých. Avšak niektoré heretické skupiny a učenia nepriamo spochybňovali jej význam alebo účinnosť.
Vzkriesenie Lazára
Komu je určená sviatosť chorých?
Sviatosť pomazania chorých je určená nielen pre ľudí v hodine smrti. Je pre každého, kto má určitý stupeň vážnej choroby - čo môže byť aj duševná choroba. Môže sa udeliť tým, ktorí sa chystajú podstúpiť vážnu operáciu - a každému, kto je slabý pre vysoký vek. Cirkev má úmysel, aby sa sviatosť udeľovala tým, ktorí sú pri vedomí.
O čom je sviatosť pomazania chorých? Čo od nej očakávať?
„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí” (Mt 9, 12). Ježiš - Boh je tým lekárom, ktorý má moc uzdraviť telo i dušu človeka. „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene.
SKRZE TOTO SVÄTÉ POMAZANIE A PRE SVOJE LÁSKAVÉ MILOSRDENSTVO NECH TI PÁN POMÁHA MILOSŤOU DUCHA SVÄTÉHO; AMEN. A OSLOBODENÉHO (OSLOBODENÚ) OD HRIECHOV NECH ŤA SPASÍ A MILOSTIVO POSILNÍ.
Sviatosť pomazania chorých má za cieľ udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti spojené so stavom ťažkej choroby alebo staroby. Túto sviatosť môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi. Na jej udelenie používajú olej posvätený biskupom alebo, - v prípade potreby, kňazom-, ktorý sviatosť vysluhuje.
Slávenie tejto sviatosti v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom na čele a na rukách (v rímskom obrade) alebo na iných častiach tela (vo východných obradoch). Toto pomazanie sprevádza liturgická modlitba vysluhujúceho kňaza, ktorou vyprosuje chorému osobitnú milosť tejto sviatosti.
Osobitná milosť sviatosti pomazania chorých má tieto účinky:
- spojenie chorého s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi;
- posilu, pokoj a odvahu kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby;
- odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia;
- navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej spáse;
- prípravu na prechod do večného života.
Pomazanie chorých sa môže vyslúžiť veriacemu, ktorý sa po dosiahnutí používania rozumu pre chorobu alebo starobu začína ocitať pre chorobu v nebezpečenstve.
Táto sviatosť sa môže opakovať, ak chorý po vyzdravení znova upadol do ťažkej choroby alebo ak sa počas trvania tej istej choroby nebezpečenstvo stáva vážnejším.
Pred pomazaním chorých treba pristúpiť k sviatosti zmierenia (nemusí to byť v deň prijatia sviatosti pomazania chorých) a po prijatí pomazania chorých tiež pristúpiť k sv. prijímaniu.
Túto sviatosť vysluhujem každý rok v našej bazilike pri liturgickej spomienke Panny Márie Lurdskej 11. februára, kedy slávime Svetový deň chorých, ale tiež na požiadanie kedykoľvek aj mimo kostola, či je to v dome pri chorom alebo v nemocnici.
Prečo Ježiš prejavoval taký veľký záujem o chorých?
Ježiš prišiel, aby nám zjavil Božiu lásku. Prinášal ju predovšetkým tam, kde sa človek cíti mimoriadne ohrozený: v chorobe. Boh chce, aby sme boli zdraví na tele aj na duchu, aby sme mu verili a aby sme dokázali rozpoznať prichádzajúce Božie kráľovstvo. Niekedy nám až vážna choroba ukáže, čo potrebujeme - či už zdraví alebo chorí - najviac zo všetkého: Boha. Život máme iba v ňom.
Aké účinky má sviatosť chorých?
Sviatosť chorých udeľuje útechu, pokoj a silu a chorého v jeho utrpení spája hlbokým putom s Kristom. U mnohých táto sviatosť vedie k telesnému uzdraveniu. A ak si Boh chce niekoho povolať k sebe, dáva mu v tejto sviatosti silu ku všetkým telesným i duševným zápasom na jeho poslednej ceste. Ak sa chorý nemohol vyspovedať, sviatosť chorých spôsobuje aj odpustenie hriechov.
Čo je to viatikum?
Viatikum („pokrm na cestu“) je Eucharistia, ktorú prijíma ten, kto o krátky čas opustí pozemský život a prejde do večného života. Málokedy je sväté prijímanie také životne dôležité ako v okamihu, keď človek dovršuje svoj pozemský život.
Čo znamená byť zaopatrený sviatosťami a ako je k tomu možné prísť?
Tí, ktorí sú vopred posilnení sviatostným pomazaním, svätou spoveďou a svätým prijímaním, sú týmito sviatosťami zaopatrení v hodine smrti a ich odchod k svojmu Pánovi a Stvoriteľovi je sviatostne posilnený, v mnohých prípadoch aj uľahčený, pretože zomierajúci nadobúda Boží pokoj, je zmierený s Bohom aj so svojimi príbuznými a môže vo väčšom pokoji opustiť tento svet.
Sviatosť pomazania chorých vysluhujeme chorým a umierajúcim kedykoľvek na požiadanie. U tých, ktorí sú v pokročilom veku a majú vážne zdravotné komplikácie, nie je dobré odkladať túto sviatosť len na poslednú chvíľu. Ak je niekoho život ohrozený chorobou, alebo krehkosťou staroby, je vhodné, aby sme mu zavolali kňaza.
Ak má chorý záujem zmieriť sa s Bohom a prijať jeho lásku, treba ho povzbudiť, aby si vzbudil túžbu po Bohu a prijatie sviatostí. Vhodné je vysvetliť to, na čo sa pýta a hovoriť s ním o tom, či vie po čom túži a čo chce prijať.