Koncom júla sme vás informovali, že nás opustila neobyčajná osobnosť Košíc. Rímskokatolícky kňaz pôsobiaci posledné roky v Rozhanovciach, ktorého poznali ľudia nielen na východe, ale na celom Slovensku.
Umenie a viera sa často prelínajú, a keď sa k tomu pridá aj charitatívny rozmer, vzniká jedinečná kombinácia, ktorá oslovuje široké publikum. Príkladom sú kňazi, ktorí sa venujú umeleckej tvorbe a prostredníctvom svojich diel prinášajú posolstvo a inšpiráciu.
V nasledujúcom texte sa pozrieme na niekoľko príkladov kňazov na Slovensku, ktorí sa venujú výtvarnému umeniu a spájajú ho so svojím duchovným poslaním.
Pieta z výtvarného ateliéru Jána Jonsyho Gálla
Pieta z výtvarného ateliéru Jána Jonsyho Gálla v sebe nesie silný odkaz. „Pár rokov dozadu sme sa s Jurajom Semivanom vzácne stretli ako hostia v talkshow Mariána Čekovského. Juraj ako rozprávač, ja ako „umelec pod tlakom“, ktorý mal za hodinu a pol namaľovať obraz na tému Požehnanie. Toto stretnutie bolo výnimočné už len tým, že sme boli obaja z Rozhanoviec a poznali sme sa ako učiteľ a žiak z vysokej školy,“ vysvetľuje Gáll pri vešaní obrazu v kostole.
„Na konci talkshow Marián povedal, že obraz zachytil atmosféru celého večera, keďže bolo tesne pred Vianocami. Juraj ho doplnil, že preto musí visieť v kostole v Rozhanovciach. Obraz ostal v kultúrnom centre Fuga a ja som dal prvý prísľub, že jeden obraz do rozhanovského kostola aj namaľujem.
„V máji 2018, keď som bol v Bratislave, mi zazvonil telefón. Zavolal mi Juraj, že by mal stále záujem o obraz, aj keď jeden som mu už na faru namaľoval. A odniesol. Musím priznať, že hoci mi to nikdy osobne nepovedal, pravdepodobne bol obdivovateľom mojej tvorby.
Výtvarník vysvetľuje, že na obraze je vyobrazená Pieta, čiže Panna Mária držiaca v náručí Krista, ktorého zložili z kríža. Rúcho Márie je vyzdobené kvetmi a predovšetkým ružami, ako odkaz na ruženec, ktorý sa Juraj tak rád modlil. Vyobrazenie Krista je v objímajúcom geste, kde sa syn lúči s matkou. Tŕňová koruna má na sebe aj malé lístočky, ktoré sú odkazom na olivové vence olympijských víťazov.
Rýchla doba a pracovná vyťaženosť však nepriala stretnutiu. „Boli sme akurát v Lisabone, keď sme sa dozvedeli veľmi smutnú správu, že Juraj Semivan zomrel. Bolo mi veľmi ľúto, že sa nemôžem zúčastniť pohrebu a rozlúčiť sa s mojím vysokoškolským profesorom a verím, že aj priateľom. Odvtedy ma neustále znepokojovala predstava, že som nedodržal sľub a obraz som nenamaľoval. Preto hneď, ako som sa vrátil domov, som sa s jasnou predstavou pustil do práce. Urobil som množstvo skíc, kým som sa dopracoval k tomu, čo som zobraziť chcel. Posledné dve skice som spojil do jednej maľby a pustil som sa do práce. Tento postup je u mňa veľmi výnimočný, pretože väčšinou maľujem obrazy priamo, bez predchádzajúceho skicovania. Pri tomto som však nechcel zanedbať nič. Dokonca som zmenil aj prostredie a maľoval som ho v inom ateliéri. Postup skicovania, ktorý výtvarník využil, je preňho veľmi výnimočný, pretože väčšinou maľuje obrazy priamo, bez predchádzajúceho skicovania.
„Ostávam vo viere, že by sa mu obraz páčil a som rád, že som sľub, aj keď neskoro, dodržal. Dúfam, že v ňom každý pri pohľade nájde kúsok toho, čo potrebuje. V kostole je umiestnený tak, že je najlepšie viditeľný práve z miesta kňaza. Kde bude obraz visieť - na tom sme sa zhodli spoločne s novým pánom farárom, ktorý bol taký láskavý a dovolil mi moje predstavy zhmotniť do konečnej podoby.
Požehnanie obrazu je naplánované na nedeľu 15. septembra, kedy rozhanovskú farnosť čaká odpustová slávnosť.
Obraz ostal v kultúrnom centre Fuga a ja som dal prvý prísľub, že jeden obraz do rozhanovského kostola aj namaľujem. Pieta, čiže Panna Mária držiaca v náručí Krista, ktorého zložili z kríža.
Obraz sa od nedele 15. 8.
Caravaggiov obraz Vzatie Krista: Vysvetlenie veľkého umenia
Michelangelova Pieta, inšpirácia pre mnohých umelcov
Peter Sedlák - Žipovský: Zákutia Šariša a Slovenska
Posledný septembrový deň sa v Átriu Teologickej fakulty v Košiciach konala vernisáž výstavy Zákutia Šariša a Slovenska, ktorú pripravil Peter Sedlák - Žipovský, kňaz Košickej arcidiecézy, aktuálne pôsobiaci vo farnosti Brezovica, a výtvarník-samouk. Výstava, realizovaná v spolupráci s Teologickou fakultou a Arcidiecéznou charitou Košice, ponúka nielen umelecký zážitok, ale aj charitatívny rozmer.
Peter Sedlák - Žipovský sa vo svojej tvorbe venuje práci s olejovými farbami, ktoré príležitostne kombinuje so syntetickými, čo jeho dielam dodáva osobitý výraz. Maľuje na netradičné povrchy, ako sú drevo, sololit či lepenka, pričom jeho tvorba sa sústreďuje najmä na krajinu, architektúru, zátišia a abstraktné kompozície.
„Počas pandémie, ktorá mala niekoľko vĺn, som hľadal spôsoby, ako vyplniť čas. Vrátil som sa k túžbam z detstva a začal som maľovať. Najprv som pracoval s tým, čo som mal - napríklad s drevom, kde som využíval jeho štruktúru a farebnosť. Tvorím najmä krajinky, no venujem sa aj abstrakcii. Obraz dokáže vyjadriť to, čo človek cíti a v divákovi môže vyvolať emócie od radosti až po zvedavosť,“ uviedol autor výstavy Peter Sedlák - Žipovský.
Vystavené diela sú pre verejnosť k dispozícii za dobrovoľný príspevok, pričom všetky vyzbierané finančné dary budú venované na podporu činnosti Arcidiecéznej charity Košice. Výstava tak nielen prináša estetický zážitok, ale zároveň poskytuje možnosť prispieť na charitatívnu pomoc. Vernisáž výstavy bola súčasťou konferencie Kardinál Jozef Tomko - Posolstvo jeho života pre súčasný svet, ktorá sa konala pod záštitou Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Košiciach.
Peter Sedlák - Žipovský počas vernisáže výstavy
Martin Šafárik: Moja domovina
Slovensko so svojou tvorbou bude reprezentovať i v Spojených štátoch amerických a v Kanade.
Ako povedal počas pondelkovej vernisáže Šafárik, pre abstraktné poňatie témy sa rozhodol z dôvodu, že mu nešlo o vykresľovanie miestnej architektúry, ale o duchovný odkaz, ktorý sa v národe traduje z generácie na generáciu.
"V samotnej liturgii zvolávame: 'Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!' Éterickosť obrazov a možno miestami naozaj až veľmi abstraktné poňatie témy dáva, myslím, že každému divákovi väčší priestor na to, aby sám uvažoval nad svojou vlastnou národnou a náboženskou identitou," povedal Šafárik.
Pri dielach zvolil prevažne tmavšie farby.
"My kňazi všeobecne tú čiernu máme v opise práce, takže asi som na ňu každodenne zvyknutý. Pre mňa je sivá, ktorá sa najčastejšie nachádza na obrazoch, a monochrómnosť farebnosťou duchovna. Chcel som potlačiť farebnosť, aby vystúpila myšlienka," vysvetlil autor diel.
"Základným východiskovým bodom pre túto výstavu boli slová Svätého Otca Jána Pavla II., ktoré povedal na návšteve Ad limina v 1996. roku našim biskupom a cez nich aj všetkým nám Slovákom, že Slovensko má nezastupiteľnú úlohu v Európe. Nie ekonomickú, lebo na to sú tu iné veľmoci, ale skôr duchovnú," skonštatoval Šafárik.
S výstavou Moja domovina sa v najbližších dňoch predstaví v Spojených štátoch amerických a v Kanade.
"Toto je pilotná výstava k tejto téme. Vytvoril som ďalšiu kolekciu, ktorá je už pripravená a zabalená. Sú to menšie formáty, ktoré pôjdu do Ameriky a Kanady, aby som aj našim slovenským veriacim mohol v týchto vzdialených končinách sprítomniť niečo zo Slovenska a preniesť tento môj odkaz," vysvetlil Šafárik s tým, že jeden z 19 obrazov sa podľa neho vymyká spomedzi ostatných.
"Je to tvár Pána Ježiša. Tým vlastne chcem manifestovať, že všetko, čo robím, sa snažím robiť pre neho, na jeho česť a slávu Božiu. Zároveň chcem, aby bolo všetkým jasné, že v prvom rade som kňaz a až potom som maliar alebo spevák a športovec," dodal Šafárik.
"Martina som spoznal pri práci s detičkami z detských domovov ako speváka. Je úžasný operný spevák. Povedal som si, že kde on spieva, tak tam už ja spievať nemôžem. Potom sa až pochválil, že vlastne aj maľuje. Keď mi ukázal niektoré svoje obrazy, tak som bol užasnutý, že tie obrazy majú v sebe niečo zvláštne, čo vo vás vzbudzuje aj hrdosť. Na druhej strane, je z nich cítiť, že Martin je kňaz," povedal herec Juraj Bača, ktorý bol na vernisáži ako hudobný hosť.
Výstava Moja domovina Martina Šafárika
V Prešove si môžu návštevníci výstavu pozrieť do 23.
Katka Olíková: Boží dotyk v umení
Katarínu Olíkovú prvý raz operovali v januári 2015. „Keď som prišla domov, poprosila som manžela, aby mi kúpil plátno, farby a štetec. Vyslovene som cítila, že potrebujem maľovať.“
Tak Katka večer 7. februára namaľovala sedem obrazov s anjelmi. „Jednoducho to zo mňa išlo. Skončila stavebnú priemyslovku, odbor technické informatické služby. Na vysokej študovala sociálnu prácu a psychológiu, ale po štyroch rokoch odišla.
Katka je perpetuum mobile. Ale nie celkom. Žije na Boží pohon. Hoci sa ostatné roky pasuje s onkologickou diagnózou, neberie to tragicky. „Je to Boží dar, že svoju chorobu prežívam takto.
„V roku 2020 som už nebrala liečbu, ale chodievala som na kontroly. Cítila som sa dobre a myslela som, že som zdravá. Vtom mi lekár povedal, že onkomarkery veľmi stúpli. Okamžite ma poslal na cétečko. Zistili, že mám metastázy na pečeni, pľúcach a kostiach. Bolo to pôvodné ochorenie, rakovina prsníka s metastázami.
„Verdikt znel, že budem žiť dva-tri mesiace. Bol január 2020.
„Aj keď sme s manželom vtedy ešte nechodili do kostola, poznali sme sa so všetkými kňazmi i veriacimi, lebo u našich saleziánov na Trnávke funguje skutočné spoločenstvo. Možno práve to ju viedlo, aby ako prvé, keď vyšla z nemocnice, vzala do ruky mobil a napísala esemesku kňazovi Cyrilovi Slížovi, SDB: „Cyro, potrebujem pomoc.“ Odpísal a hneď na druhý deň išla k saleziánom.
„Pred pár rokmi som totiž žila tak, že som od nikoho nič nepotrebovala, všetko som chcela zvládnuť sama. Odrazu som dokázala priznať svoju slabosť. Pokora sa zrazu Katke zdala ako niečo prirodzené. A nikdy nezabudne, čo Cyro povedal, keď mu vysvetlila svoju situáciu. „Úplne vecne skonštatoval, že aj on môže vyjsť z fary a môže ho zraziť auto - tak čo tu riešime nejakú smrť? Požičal mi tri knižky, ktoré som okamžite prečítala.
Dovtedy si Katka meditáciu spájala s východnými náboženstvami, ale Cyro jej vysvetlil, že je to osobná modlitba, „keď je človek sám s Bohom vo svojom srdci“.
Výstava Katkiných obrazov spríjemňovala počas uplynulých týždňov atmosféru na chodbách Preventívneho centra Onkologického ústavu sv. Alžbety na Heydukovej ulici v Bratislave.
Katka tvrdí, že každý deň dostáva plné priehrštia Božích milostí a reálne cíti Boží dotyk vo svojom živote. „Nič už pre mňa nie je dôležitejšie. Iba Boh je dôležitý. Pochopila som, že mám robiť všetko, aby som sa raz dostala do neba.
Chce odísť zmierená, stotožnená, prijatá, odovzdaná. „Prestala som sa báť smrti. Už pre mňa neznamená koniec.
Keď v marci 2020 prišiel covid a všetko sa zavrelo, Katka si hovorila, že je to požehnaný čas. „Týždne, ktoré mi podľa lekárskej predpovede zostávali, som totiž mohla stráviť s celou rodinou - manželom, synom i otcom. Ďakovala som Bohu, ako to úžasne naplánoval. Potom sa začal apríl a vravela som si, že už by to malo prísť.
„Keď sme v máji 2020 sedeli s manželom pri televízore, Peťo mi z ničoho nič hovorí: ,Láska, chcem sa dať pokrstiť.‘ Znovu som chytila do ruky mobil a napísala esemesku Cyrovi.
Keď sa Katka dozvedela, že príprava trvá asi rok a pol až dva, bola kvôli svojmu vymeranému času v šoku. „Aby sme boli s manželom čo najviac spolu, napadlo mi, či by som sa mohla na prípravu prihlásiť aj ja, lebo mám iba krst. Chodila by som na stretnutia dovtedy, kým by som vládala a kým žijem.
Manželia Katarína a Peter Olíkovci prijali sviatosti 16. apríla 2022 na Bielu sobotu. „Vtedy sme prvý raz v živote boli v kostole na Veľkonočnej vigílii.
Mesiac potom sa jej zdravotný stav zhoršil. Metastázy boli už aj na mozgu. Celá Katkina rodina zažila silu farského spoločenstva. Neustále u nich niekto zvonil, pýtal sa na ňu, núkal pomoc.
Zvukovky pribúdali a ich obsah sa začal meniť. „Mala som na mozgu tri metastázy, najväčšiu chceli vyoperovať. Poprosila som manžela, aby o tom rozhodol.
„V júli 2022 som bola na veľmi silnom ožiare druhej väčšej metastázy. Katka stále chodí na kontrolu na dve onkológie - na Heydukovu a Klenovú.
„Veľa ľudí pri vyšetreniach panikári, ja sa modlím ruženec alebo si opakujem Sláva Otcu či Pán je môj pastier. Po ožiaroch som mala zapálenú nohu. Tú hroznú bolesť by som prirovnala k pôrodu. No našla som riešenie, obetovala som bolesť Bohu. Predstavila som si, čo musel vytrpieť Ježiš na kríži.
Olíkovci sú manželia od roku 2010. Brali sa na úrade a povedali si, že by bolo pekné, keby sa vzali aj pred Pánom Bohom. Ale nechceli veľkú svadbu. Kňaz Cyro sa na tom dobre zasmial, vraj keď sa s Peťom budú brať, prídu všetci.
„Mala som polcentimetrové vlasy, šaty s motýlikmi a kvetinkami, ružové tenisky. Keď sme vychádzali z kostola, deti nás zasypali bublinkami z bublifukov. Kamaráti zo spoločenstva pripravili vo farskej záhrade pohostenie pre vyše 330 ľudí - hamburgery, guláš, asi štyridsať druhov koláčov. Hral klavirista, spievali sme karaoke.
Dnes sa Katka a Peťo už druhý rok pripravujú na pôsobenie ako saleziáni spolupracovníci. Teraz sú ašpiranti. „Som nástroj v Božích rukách, moje svedectvo nie je o mne, ale o tom, že Boh si ma ako každého iného človeka na niečo vyvolil.
Obrazy dnes Katka maľuje ako prostriedok, nástroj. „Z nejakého dôvodu si človeka pritiahnu. Jedna pani sa pri pohľade na môj obraz rozplakala.
V októbri 2015 Katke zomrela mama. Ako reakciu namaľovala obraz s dievčatkom schúleným na schodoch. „Tento obraz nikdy nepredám. Doma na stene má aj obraz motýľa.
„Vravím si, že maminka je v nebi a jej duša si tam lieta voľne ako motýľ.“ Svojim obrazom nedáva mená, lebo každý vidí v obraze niečo iné.
Katka verí v dobro a verí, že je nákazlivé. „Istá žena mi pred časom napísala, že moja choroba je ťažká, ale moja láska je nákazlivá. To sa mi veľmi páči, takže všetkých pozývam, poďme sa nakaziť tým pekným!
Keď niekto narieka, že život je zlý a všetko je zbytočné, lebo aj tak umrieme, hovorím: Vždy vieš urobiť viac dobrého. Nech je tvoja láska dostupná, nech je nákazlivá. Nič viac netreba. Len byť stotožnený s tým, kto som. Lebo ja som len ja, nie som nič iné.
Katka Olíková a jej obrazy