Svätá omša je obetou Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista slávenou na našich oltároch nekrvavým spôsobom vo forme chleba a vína ako sprítomnenie kalvárskej obety kríža. Ide o nekrvavé sprítomnenie tej istej obety, pretože ten istý Ježiš Kristus, ktorý sa obetoval na kríži, je obetovaný rukami svojich kňazov.
Dnes sme počuli, že Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici. Ježiš zjavuje svoju lásku skrze svoju obeť. Kedysi dávno sa dvere jedného staroegyptského chrámu otvorili len vtedy, keď sa na oltári pred bránou priniesla zápalná obeť. Ľudia staroveku vedeli, že k Bohu sa nedá prísť bez obeti. Aj svätá omša, ktorú slávime má charakter obeti. Na omšu nejdem predovšetkým preto, aby som niečo z nej mal, ale aby som priniesol obeť. Dnes si niečo povieme o tomto obetnom charaktere sv. omše.
O sv. omša je obeťou v dvojakom zmysle
Predovšetkým je to pamiatka a sprítomnenie Kristovej obeti, ktorá bola prinesená za nás všetkých. Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci. Je sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi.
Obetný charakter Eucharistie
Obetný charakter Eucharistie vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás” a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás” (Lk 22,19-20). Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu. Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou. V katakombách sa Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami v modlitebnom postoji. Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom.
Eucharistia ako obeta chvály
Eucharistia je aj našou obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. Táto obeta chvály je možná jedine skrze Krista: on spája veriacich so svojou osobou, so svojou chválou a so svojím príhovorom za nás, takže sa obeta chvály Otcovi prináša skrze Krista a s ním, aby bola prijatá v ňom. Predsa v každej svätej omši prinášame Bohu plody zeme a práce ľudských rúk, ktoré sa po premenení stanú chlebom života a nápojom duchovným. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Cirkev môže skrze Krista prinášať obetu chvály na vzdávanie vďaky za všetko dobré, krásne a spravodlivé, čo Boh urobil v stvorení a v ľudstve.
Pánov príkaz
Ak kresťania už od začiatku slávia Eucharistiu, a to v podobe, ktorá sa napriek veľkej rozdielnosti čias a liturgií v podstate nezmenila, je to preto, lebo vieme, že nás viaže Pánov príkaz, ktorý dal v predvečer svojho umučenia: „Toto robte na moju pamiatku” (1 Kor 11, 24-25). Tento Pánov príkaz plníme slávením pamiatky jeho obety. Toto veľké eucharistické tajomstvo sa stalo stredobodom, okolo ktorého krúžila celá zbožnosť sv. Františka: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako On mohol mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával."
Omša alebo Eucharistia?
Slová svätá omša a Eucharistia neraz používajú ako vzájomne zameniteľné synonymá. Podľa tradičného katolíckeho učenia je však medzi nimi jemný, ale významný rozdiel. Eucharistia je najdôležitejšou sviatosťou, ktorú ustanovil Ježiš Kristus pod spôsobom chleba a vína, v ktorej je Ježiš Kristus, darca milosti, skutočne (vere), naozaj (realiter) a podstatne (substantiter) prítomný.
Po prvé, sviatosť sa vykonáva konsekráciou a trvá, zatiaľ čo obeta sa vyčerpáva a končí po dovŕšení aktu obety. Preto svätú Eucharistiu uchovávame s úctou vo svätostánkoch a má význam sviatosti, nie obety. Po druhé, pre tých, ktorí prijímajú Eucharistiu vo forme hostie, sa stáva duchovným pokrmom a žriedlom zásluh a nadprirodzeného úžitku.
Všetky sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie úcty Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju slovami a obradnými úkonmi aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery. Udeľujú milosť, ale ich slávenie zároveň veľmi dobre uspôsobuje veriacich, aby túto milosť prijímali s úžitkom, aby správne uctievali Boha a aby konali skutky lásky. Preto je nanajvýš dôležité, aby veriaci ľahko chápali sviatostné znaky a čo najhorlivejšie pristupovali k sviatostiam, ktoré sú ustanovené na udržovanie kresťanského života.
Vývoj svätej omše
Aby sme lepšie vysvetlili tento proces formovania a vrstvenia omšovej liturgie po celé stáročia, použime obraz starej katedrály. Katedrála je obvykle najstarším kostolom každej diecézy. V Poľsku je veľa nádherných gotických katedrál, ktoré sa datujú do stredoveku. Keď zostúpime ku kryptám, často tam vidíme pozostatky prvej románskej budovy vkomponované do mocných základov alebo stĺpov nového gotického chrámu.
Románsky štýl využívajúci kamene, prostý a jednoduchý, predchodca vznešenej gotiky, zodpovedá apoštolským časom, keď sa svätá omša slávila jednoduchým a strohým spôsobom odkazujúc na Večeradlo a na Poslednú večeru. Keď sa pôvodná románska budova ukázala ako nedostatočná a príliš malá, rozvoj kresťanskej kultúry a stavebného umenia umožnil postaviť mohutnú budovu, vysoké okná a klenby, ako aj vysoké veže gotického chrámu. Zvyšky pôvodného románskeho kostola boli včlenené do jeho základov a múrov. Je to doba stredoveku, najdlhšia epocha v dejinách kresťanstva, ktorá mala najväčší vplyv na vývoj a konečnú podobu omšovej liturgie.
Nasledujúce epochy - renesančná, baroková a klasicistická, postupne pribudovali nové kaplnky, ozdobovali oltáre i steny, po čase i vrcholy veží. Preto v starých katedrálach vidíme mnoho prekrývajúcich sa období a štýlov, ktoré prispeli k zvýšeniu nádhery a vznešenosti celej budovy a neustále nám pripomínajú zbožnosť a vieru predchádzajúcich generácií. Niektoré veci boli postupom času prestavané, iné zmenili svoj účel. Hlavným telom je však silný gotický stredoveký blok, na ktorom zanechali svoje stopy jednotlivé epochy a generácie.
Podobne vyzeral vývoj obradov svätej omše až do roku 1970. Vtedy na vlne pokoncilových zmien boli zavedené nové obrady svätej omše (Novus ordo missae). Podľa otcov zhromaždených na Druhom vatikánskom koncile mala liturgická reforma spočívať v očistení liturgie od rôznych pamiatok, ktoré sa nahromadili v priebehu storočí, a použijúc naše prirovnanie s katedrálou - aby jej nejakým spôsobom prinavrátila pôvodnú prostotu gotickej architektúry odstránením možno až prehnaných doplnkov neskorších štýlov, ktoré vzájomne ani nekorešpondujú.
Reakcia Pavla VI.
Zakázanie misálu, ktorý bol stáročia vypracovávaný počnúc od staroveku, spôsobilo zlom v histórii liturgie a jej následky mohli byť iba tragické. Pápež Pavol VI. v roku 1972 vyslovil pamätný výrok: „Máme dojem, že cez nejakú škáru prenikol do Božieho chrámu satanov dym.“ Kardinál Virgilio Noah, ceremoniár riadiaci liturgické obrady počas pontifikátu Pavla VI., v jednom z rozhovorov uviedol, že pápež Montini klasifikoval ako satana tých kňazov, biskupov a kardinálov, ktorí neuctievali Pána správnym slávením svätej omše - z dôvodu nesprávneho výkladu a nesprávneho uplatňovania smerníc vatikánskeho koncilu. Odsudzoval sklony k protagonizmu a delírium všemohúcnosti, ktoré sa prejavovali v pokoncilovej liturgii. Omša je posvätný obrad, často opakoval, všetko musí byť pripravené a starostlivo preštudované pri dodržiavaní kánonov, pretože nikto nie je pánom omše. Bohužiaľ, po Druhom vatikánskom koncile mnohí tomu nerozumeli, a Pavol VI. preto trpel a považoval tento jav za útok démona.
Summorum Pontificum - návrat starej omše?
Kňaz Ratzinger, potom biskup, kardinál a napokon pápež, sa na to s bolesťou díval a taktiež a vyjadril, že súčasná kríza Cirkvi pramení z krízy liturgie. Pretože ak je choré srdce, celé telo slabne. Benedikt XVI. forme, t. j. a s gregoriánskym spevom. Nasledujme to, čo vedie do večnosti!
Kňaz Fryderyk Faber, konvertita z 19. storočia, napísal o rímskej omši, že je to tá najkrajšia vec na tejto strane neba.
Latinská omša vs. Novus Ordo || Aký je rozdiel medzi mimoriadnou a riadnou formou omše
Účasť na svätej omši
Katolícka svätá omša je to, čo odlišuje katolíkov od všetkých ostatných náboženstiev. Skutočnosť, že účasť katolíkov na Svätej omši dramaticky klesá a len malá časť veriacich sa na nej zúčastňuje, je odrazom toho, že katolíci prestali rozumieť tomu, čo Svätá omša predstavuje a čo sa na nej odohráva a sprítomňuje.
Porozumieť katolíckej omši je možné až potom, čo porozumieme slovu obeta. Vzťah medzi Bohom a človekom je nemožné pochopiť od významu obety. Kain zabil Ábela, potom, čo Kainova obeta nebola Bohom prijatá. Najdramatickejší príbeh obety sa udial keď Abrahám išiel obetovať vlastného syna Izáka. Vystavanie oltára a prinášanie obety je súčasťou každej významnejšej udalosti Starého zákona. Obeta je to, čo odlišuje katolícku svätú omšu od protestantov a iných cirkví.
Najprorockejší predobraz slávenia obety v súčasnej podobe je príbeh z knihy Genezis, kde Abrahám sa vydá na cestu a ako prichádza do územia, kde dnes sa nachádza Jeruzalem, vyjde mu v ústrety kráľ Melchyzedech, ktorý mu prináša chlieb a víno. Dovtedy svet poznal krvavé obety, predovšetkým obety zvierat. Primitívne kmene prinášali aj obety ľudí. Melchyzedech priniesol nekrvavú obetu v podobe chleba a vína. Takto sa Melchyzedech môže oprávnene považovať za predobraz Ježiša Krista.
Vieme, že Abrahám rovnako dostal za úlohu obetovať vlastného syna Izáka. Táto obeta je druhou časťou, ktorá sa naplnila v Ježišovi Kristovi, keď on Syn Boha bol obetovaný za odčinenie hriechov.
Prorocké slová zaznievajú z úst Abraháma, keď sa ho syn Izák pýta, kde vezmú zápalnú obetu a on mu odvetil: “Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.” A tohto baránka si obstaral v Ježišovi Kristovi, svojom Synovi.
Už skorá ranná Cirkev identifikovala v tomto príbehu Ježiša Krista. Ten predobraz je nielen v ochote Otca obetovať Syna, ale aj v tom, že Syn niesol drevo ako predobraz dreva kríža hore na kopec, ktorý bol predobraz výstupu na Golgotu. Tam, bol postavený oltár rovnako, ako na mieste ukrižovania Ježiša bol postavený oltár nie mieste jeho skonania.
Obeta v Starom zákone
Obeta sa stala súčasťou židovského národa. Dokonca Starý zákon sa zmieňuje o tom, ako počas egyptského zajatia sa Egypťania ponosovali na Hebrejov, že stále majú prestávky a prinášajú obety. Po oslobodení tri knihy Starého zákona, Numeri Levitikus a Deutorónium veľmi detailne predpisujú ako židia majú prinášať obety.
Počas dňa sa uskutočňovali dve obety. Jedna ráno a jedna večer. Samotné postavenie Chrámu, ktorý bol postavený približne 1000 rokov pred Kristom, bolo dôležité práve pre centrálne prinášanie obety a to na mieste, kde Abrahám postavil oltár pre obetovanie syna Izáka, a kde kráľ Melchyzedech priniesol nekrvavé obety v podobe chleba a vína.
Ak sa prenesieme do čias života Ježiša Krista, vidíme tento prekrásny Chrám, o ktorom ľudia danej doby hovorili ako o najkrajšej stavbe na zemi. Povinnosť prinášať obety na tomto mieste nevymýšľa ani v čase života Ježiša Krista. Boh od židovského národa neustále žiadal prinášať túto obetu, ako nie dostatočnú, ale ako potrebnú symboliku tej najväčšej obety, ktorá sa mala udiať.
Ježiš Kristus ako Baránok Boží
Pre katolíkov je týmto baránkom Ježiš Kristus, čo na Svätej omši priamo vyjadrujeme slovami “Hľa baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.” Pri čítaní evanjelia podľa Jána vidíme ďalšie jednoznačné zosobnenia Ježiša s pravým baránkom. Ján pri zmienke o tom, že Ježiš bol predvedený pred Poncia Piláta hovorí o 6 hodine ráno. Prečo je tento údaj dôležitý a pri žiadnom inom príbehu vo všetkých evanjeliách nemáme dovtedy žiadnu zmienku o hodine. Znamená to, že tento údaj je dôležitý a dôležitý je preto, lebo každému židovi malo upriamiť pozornosť na symboliku, ktorá odkrýva skrytú pravdu. O šiestej hodine ráno v prípravný deň dochádzalo k začatiu zabíjania baránkov. Druhý veľavravný údaj je, keď Ján píše, že kosť mu nebula zlomená. Prečo je to dôležité? Ak sa vrátime ku knihe Exodus, kde Boh dáva židom presné inštrukcie ako majú židia postupovať pri obetovaní baránka, dôraz je daný, aby pri jedení nebola baránkovi zlomená kosť. Ján opäť zdôrazňuje, že nebola pri ukrižovaní zlomená Ježišovi kosť, ako bolo zvyklom v tom čase pre ľudí umierajúcich na kríži. Ježiš Kristus však nebol iba Boží baránok, ale zároveň Veľkňaz.
Obeta, ktorú podľa Božieho príkazu museli prinášať židia však nebola dostatočná. Keď obeta všetkých zvierat ktorú by boli uskutočnili židia by nestačila na odčinenie dedičného hriechu, prečo ju potom mali židia vykonávať? Akú mala potom táto obeta význam a logiku, keď nedokázala odčiniť hriech? Jej zmyslom bolo pripraviť židov na príchod a obetovanie skutočného a konečného Baránka.
Židia tisíce rokov robili niečo, čomu ak by sme išli do detailov nemohli rozumieť. Toto je odpoveď aj pre dnešných veriacich ľudí, ktorí sa rozhodnú povedať, že už je iná doba a nemusím robiť niečo podľa predpísaného scenára. Načo spoveď pred kňazom? Prečo sa nemôžem vyspovedať ja sám pred Bohom? Odpoveď je presne tá istá, ako bola aj pre židov pred tisícimi rokmi. Lebo to Boh tak žiada.
Keď sme na Svätej omši uvedomme si aké máte privilégium byť súčasťou Božej tradície. Kto je moje telo a pije moju krv má v sebe život večný. Má v sebe Ježiša. Má v sebe Boha. Je to nevyslovné požehnanie môcť dostať telo a krv Ježiša Krista na Katolíckej svätej omši.
To, čo pod svätou omšou Katolícka cirkev rozumie je skôr obeta svätej omše. Základným prvkom každej obety aj v pohanskom svete je výmena života jedného za život druhého. Niekto príde o svoj život, aby ten druhý ho mohol získať a uchovať. Preto nám Ježiš hovorí, že nemá nikto väčšiu lásku ako ten, kto zomrie za druhého človeka. Základom katolicizmu je práve logika, že nevinný trpí za vinného a to tak, aby sa z vinného mohol stať nevinný v čase, ktorý mu bol touto obetou darovaný.
Chcieť uctievať Boha a vylúčiť z uctievania obetu je nezmyslom. Aj pohanské kultúry vedeli, že vzťah so stvoriteľom nie je rovnocenný. My sme dlžníci a dlžník sa snaží aspoň čas splatiť. Od prvého dňa histórie cirkvi byť kresťanom znamenalo byť katolíkom. Len samotná skutočnosť, že slovo katolík nie je v Biblii neznamená nič. Slovo katolík je gréckeho pôvodu a znamená univerzálny. Je to viera kresťanov, že ich viera je pre všetkých na svete. A univerzálnou črtou všetkých kresťanov bola účasť na svätej omši.
Čo urobil Ježiš prvý deň po zmŕtvychvstaní? Slúžil svätú omšu. Samozrejme nie v zmysle ako to dnes vnímame, že by išiel ne špe...