Za celých dvetisíc rokov sa neraz pokúšali jednotlivci aj skupiny vytrhnúť Boha z ľudského srdca. Prenasledovali veriacich, usmrcovali kňazov, rúcali chrámy. A predsa nemohli rozvrátiť Cirkev, lebo sám Kristus povedal: „a brány pekelné ju nepremôžu.“ Ako to bolo s gréckokatolíckou cirkvou a jej utrpením, hovorí nasledujúca práca. Odohrávali sa rôzne tragédie a to nielen kňazov, ale celých gréckokatolíckych rodín.
Úvodom každej práce je potrebné oboznámiť sa s pojmami, ktoré sa ocitnú v tejto práci. Prvý výraz, ktorý by som chcel vysvetliť je pojem „pravoslávny“ alebo „ortodoxný.“ Proti bludárom na začiatku slobody kresťanstva bolo potrebné stanoviť správne učenie viery. Stalo sa to na I. všeobecnom cirkevnom sneme v Nicei v roku 325. Od toho času cirkevní otcovia obhajovali ortodoxiu čiže pravovernosť, proti herézam.
„ORTODOXIA“ je od slova „orqoV a dokein , to znamená „správne učiť“ a nie od orqoV a doca, čo znamená správna sláva. Odtiaľ je aj názov pravoslávny. Teda „ortodoxný“, či „pravoverný“, bolo prívlastkom jednej cirkvi ako na východe, tak aj na západe.
Na malé ozrejmenie je potrebné aspoň trochu osvetliť začiatky nepokojov medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, spočiatku medzi východom a západom. Do polovice 11. storočia bola kresťanská cirkev viac - menej jednotná, aj keď rozpory medzi jej východnou a západnou časťou začali už po prenesení hlavného mesta Rímskej ríše z Ríma do Konštantínopolu v roku 330. Od konca 9. storočia sa rozpory prehĺbili. V oblasti dogmatiky sa viedli vášnivé spory o spojenie Filioque. Išlo tu o rozdielnosť názorov, či Duch Svätý pochádza od Otca (ex Patre), ako to hovorilo nicejsko - carihradské vyznanie viery, alebo od Otca a Syna (ex Patre Filoque), ako to vyznával Rím.
Ďalším dôvodom sváru bola otázka primátu svätého Petra apoštola a jeho následníkov - rímskych pápežov. Neskôr bolo viacero pokusov o obnovenie jednoty. Azda najväčší úspech sa dosiahol na Ferrarsko - florentskom koncile v rokoch 1438 - 1439. Avšak pre odpor mníšstva a veriacich východných cirkví Florentská únia (spojenie) trvala veľmi krátko. Potom rímska cirkev i východné cirkvi sa dostali do hlbokej krízy. Protestantská reformácia v 16. storočí oslabila postavenie katolíckej cirkvi. Druhý Rím - Konštantínopol (Carihrad) - centrum pravoslávneho východu - kedysi mohutný a pyšný - sa po páde byzanskej ríše (1453) nachádzal pod osmanskou nadvládou a doslova živoril. Práve vtedy sa zrodila myšlienka o Moskve ako Treťom Ríme.
Mních Filofej cárovi Ivanovi III. napísal: „Pamätaj, čuj, bohabojný cár, že všetky kresťanské cárstva sa zišli v Tvojom jedinom, že dva Rímy padli a tretí stojí a štvrtý nebude, Tvoje kresťanské cárstvo sa už iným nedostane.“ Doktrína o Treťom Ríme sa stala ideologickou základňou pri utváraní moskovského cárstva.
Reformácia donútila katolícku hierarchiu hľadať východisko z krízy. Podnietila katolícku reformu, ktorej základy sa položili na Tridentskom koncile (1545- 1563). Pomery sa postupne skonsolidovali. Katolícka cirkev zastavila rast protestantského hnutia a sama prešla do protiofenzívy. Začala s nevyhnutným protireformačným ťažením s cieľom svojej obnovy. Pravoslávie podobným ozdravovacím procesom neprešlo, keďže si nepriznalo chyby a nemohlo tak ozdraviť to, čo škodilo im i ostatným.
Cirkev je spojená aj s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu. Veď všetci tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.
Toto vyjadrenie Pavla VI. „Pravoslávna cirkev učí o Svätom Duchu, že „pochádza od Otca,“ opierajúc sa o slová Ježiša Krista z Jánovho evanjelia: „Keď potom príde ten Utešiteľ…Duch pravdy, ktorý od Otca pochádza, ten bude vydávať svedectvo o mne.“ (Jn 5,26), ktoré potvrdzujú správnosť učenia o „vychádzaní“ Svätého Ducha. Katolícka Cirkev, vyznáva, že Svätý Duch pochádza aj od Otca a zároveň aj od Syna. Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal vyznanie viery v roku 381. Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna /medzi 8. až 11. Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, “ bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy“. Archanjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, bola vykúpená už od svojho počatia.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že: „odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, ktorú jej udelil Kristus, zakročuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dostal od Otca milosrdenstiev odpustenie časných trestov, ktoré si zasluhuje za svoje hriechy.
Pravoslávna cirkev učí, že jedinou hlavou celej kresťanskej cirkvi je Ježiš Kristus a neuznáva žiadne viditeľné hlavy na zemi. Cirkev kresťanská je telom Krista a všetci jej členovia - i patriarchovia - sú ako kresťania len jej údmi. Tak isto učí, „v zhode s prvokresťanským učením,“ že nie je na zemi človek bez hriechu, človek, ktorý by nepodliehal chybám a omylom. Všetci ľudia, teda aj biskupi a patriarchovia sa môžu mýliť, a to nielen vo veciach ľudských, ale aj vo veciach viery.
Katolícka Cirkev učí, že Kristus ako hlava Cirkvi má na zemi zástupcu v podobe pápeža, ktorý je jeho nástupcom aj zástupcom. Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou. Preto pápež je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich.
Gréckokatolícka cirkev mala zachovaný svoj obrad na Východnom Slovensku už mnohé roky a počet veriacich stále rástol z roka na rok. Svedčia o tom aj záznamy s počtom gréckokatolíkov pri jednotlivých sčítaniach. V Mukačevskej eparchii bolo v roku 1806 okolo 541 963. Ukazovala sa však potreba ustanoviť nové biskupstvo. 22. septembra 1818 prehlasuje pápež Pius VII bulou Relata semper kanonické zriadenie prešovskej eparchie. Územie biskupstva sa rozprestieralo na šiestich úplných župách - Abauj, Borsov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostal i naďalej v mukačevskej eparchii.
Pravoslávna cirkev vlastnila pred 28. aprílom 1950 len niekoľko chrámov. Svedčí o tom Schematizmus Pravoslávnej cirkvi k roku 1949. Skutočný stav pre Pravoslávnu cirkev k roku 1950 bol nasledovný:
- Murované chrámy: Becherov, Venécia, Vyšný Orlík, Humenné (kaštieľ), Ľutina, Olšinkov, Osadné, Prešov, Svetlice. Celkom teda vlastnili 9 murovaných chrámov.
- Drevené chrámy: Krásny Brod, Vagrinec, Hanigovce, Hrabské, Ladomírová, Medvedie, Miľpoš, Stakčín, Čertižné, Jalová, Krajné Čierne, Laborec, Rebrín, ( Je tu spomenutý aj drevený chrám v Košiciach, ale ten bol, pôvodne gréckokatolícky). Drevených chrámov bolo celkove 14.
- Domové modlitebne (modlitebne v domoch): Borov, Bratislava, Vyšná Jablonka, Pčolinné, Čukalovce, Dara.
Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu nebola dielom náhody. Bolo to abecedou marxizmu, ktorá hovorila, že proti náboženstvu treba bojovať. Cirkev bola prenasledovaná vo všetkých krajinách, kde zavládol komunistický režim. Z príkladov, ako prebehla likvidácia únií v susedných krajinách vidíme, že sa sledovala akoby jedna modelová situácia, podľa ktorej sa uskutočňovali „dobrovoľné“ a „spontánne“ návraty gréckokatolíkov do pravoslávia. Môžeme si to všimnúť aj v neskôr prijatom Manifeste z 28.4.1950, kde sa spomína obroda celého ľudstva. Svoj podiel na likvidácií únií však nemali len štátne režimy, nebola to len čisto politická záležitosť, ale, žiaľ, pričinila sa o to i samotná pravoslávna cirkev.
Oslavy 500. Výročia autokefality ruskej pravoslávnej cirkvi sa konali 9.-17. júla 1948 v Moskve. Boli to veľkolepé oslavy spojené s poradami. Vyplývajú z nich pre nás nasledujúce poznatky, ktoré hovoria o neláske voči katolíckej cirkvi. Najkompetentnejší orgán pravoslávnych cirkví sa slávnostne a verejne osvedčil proti katolíckej Cirkvi s osobitným dôrazom na cirkev gréckokatolícku. Rokovanie na podujatí 1948 potvrdilo, že tieto tendencie sa presadzujú už od konca vojny, - čím akoby dodatočne schválilo všetky kroky a opatrenia, ktoré sa v tom smere dovtedy urobili. Ba priamo vyzvalo všetkých činiteľov, aby v akcii pokračovali. Ukázalo sa, že sa tým plnia plány mocensko-politických orgánov. Treba dodať, že celý charakter podujatia týmto činiteľom v jednotlivých krajinách pravoslávnu cirkev odporúčal, kým cirkev katolícku, ale najmä gréckokatolícku, označil za nežiadúcu.
Teraz si v podkapitolách pozrieme ako boli likvidovaní gréckokatolíci na Ukrajine, v Rumunsku a na Zakarpatskej Ukrajine. Druhá svetová vojna a prvé povojnové roky priniesli gréckokotolíckej cirkvi na Ukrajine ťažké, osudové rany. Keď v septembri 1939 obsadili Sovieti západnú Ukrajinu, hneď začali prenasledovať katolíkov, ale zvlásť gréckokatolíkov (uniatov). Arcibiskupa latinského obradu z Ľvova poslali do vyhnanstva. Proti metropolitovi gréckokatolíckej cirkvi grófovi Andrejovi Šeptickému sa neodvážli zasiahnuť, pretože sa obávali reakcie ľudu. Onedlho nato obsadili Ukrajinu Nemci a na chvíľu bol pokoj. Potom sa znovu od Stalingradu vrátili sovietske vojská. V prvých mesiacoch sa Sovieti správali zdržanlivo, chceli vzbudiť dojem, že sa v náboženských otázkach dosiahol nový postoj. Ako to v skutočnosti malo byť, ukázalo sa zakrátko.
Vo februári 1945 nastúpil nový pravoslávny patriarcha Alexej a čoskoro po svojej voľbe a inštalácii vyzval gréckokatolíkov, aby sa pripojili k Ruskej pravoslávnej cirkvi. Znovuzjednotenie celej Ukrajiny s Ruskom - podľa slov patriarchu - si vyžadovalo obnovenie náboženskej jednoty: „Zaprisahávam vás, bratia, zlomte okovy, ktoré vás viažu k Vatikánu. Navráťte sa urýchlene do náručia vašej pravej matky - Ruskej pravoslávnej cirkvi.“ A aby tento návrat bol uľahčený, všetci gréckokatolícki biskupi na západnej Ukrajine boli 11. Kňazské semináre boli zatvorené a študenti teológie odvedení na výkon vojenskej služby. Mnoho profesorov teologickej fakulty z Ľvova a mnoho svetských a rehoľných kňazov zmizlo vo väzeniach. Proti zjednoteniu s pravoslávím sa gréckokatolícky klérus postavil s hrdinským odporom: asi 50% kňazov bolo zatknutých, asi 10% odišlo s vedomím hierarchie včas do exilu, asi 10% sa podarilo v skrytosti zriadiť „tajnú cirkev“. Okolo 30% kňazov prešlo pod nátlakom na pravoslávie. Pod vedením protopresbytera Gabriela Kostelnika (a jej členmi boli tiež generálny vikár drogobyčskej oblasti Michal Melník a gusjatinský dekan Anton Pelvecky) sa utvorila tzv. Centrálna iniciatívna skupina na zjednotenie s pravoslávnou cirkvou. Táto skupina nepredstavovala ani jednu z troch gréckokatolíckych eparchií na západnej Ukrajine (Ľvovskej, stanislavskej a drogobyčskej), aj keď jej všetci traja členovia patrili do eparchie drogobyčskej. Tento Výbor iniciatívy pre znovuzjednotenie Gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávím, ktorý 28. mája 1945 uverejnil dve výzvy.
O prvých krokoch tejto iniciatívnej skupiny hovorí V. „Už prvý krok iniciatívnej skupiny bol príznačný a celkom charakteristický. Obrátila sa s vyhlásením k Rade ľudových komisárov Ukrajinskej SSR v Kyjeve.“ Vo vyhlásení sa doslova hovorí: „Kedže sa celý ukrajinský národ spojil do jednotného štátneho celku, potom sa i jeho cirkev musí zjednotiť.“ Ako odpoveď na toto vyhlásenie prichádza ... 26. 9.
Gréckokatolícka cirkev v Malých Zalužiciach
Obec Malé Zalužice bola gr.kat. filiálkou hažínskej farnosti od jej založenia až do roku 1946. V r. 1946 vladyka Peter Pavol Gojdič v snahe upevniť a rozšíriť kresťansko-katolícku vieru východného obradu zriadil v Malých Zalužiciach samostatnú gr.kat. farnosť ustanovením vdp. Mikuláša Čudakyho za kaplána vo farnosti Hažín so sídlom v Malých Zalužiciach s právomocou samostatnej zložky gr.kat. farnosti v Hažíne , okr.
Po administratívnom protiústavnom zrušení gr.kat. cirkvi v Československu v apríli 1950 boli násilne vyvezení z fár a kláštorov tí gr.kat. kňazi, ktorí sa nezriekli vernosti rímskemu pápežovi a nepridali k Pravoslávnej cirkvi. Na stranu pravoslávnych sa nepridal ani vdp. dekan o. Mikuláš Čudaky a preto v septembri 1951 bol z M.Zalužíc násilne odstránený.
Keď 10.04.1968 došlo k rehabilitácii Gr.kat. cirkvi v ČSSR a k uznaniu tejto obnovy aj ÚV KSČS pod vedením p. Alexandra Dubčeka , a najmä po vyhlásení vládneho nariadenia z 13.06.1968, číslo 70, Zb. z. ČSSR o hospodárskom zabezpečení Gr.kat. cirkvi štátom, pokúsil sa vdp. O. Mikuláš Čudaky o návrat na svoje pôvodné pôsobisko do M. Zaužic, odkiaľ bol nezákonným spôsobom odstránený. Avšak pre odpor určitej malej skupiny ľudí z Malých Zálužic, ktorí sa po roku 1955 pridali na stranu pravosl. cirkvi a ktorí boli zámerne zavádzaní pravosl. kňazmi, vdp.o.
Po dlhých a mnohých rokovaniach na cirkevnej i štátnej úrovni o obnove Gr.kat. cirkvi v M.Zalužiciach bolo nakoniec rozhodnuté príslušnými orgánmi, že dňom 23.01.1969 zriaďuje sa v obci M.Zalužice, okr. Michalovce, samostatná Gr.kat. farnosť s filiálnými obcami : Veľké Zalužice, Hažín, Lúčky a Čečehov okr. Michalovce. Odvtedy gr.kat. veriacich z uvedených obcí malozalužickej gr.kat. farnosti obsluhoval náboženskými úkonmi vdp. dekan o. Ján Krlička správca gr.kat.
Prvým oficiálnym duchovným správcom Gr.kat.FÚ. v M. Zalužiciach okr. Michalovce sa stal misionár-redemptorista o. Ján Ďurkáň. Do tejto funkcie ho uviedol pred veriacími počas bohoslužieb ndp. ordinár prešovskej eparchje o. Ján Hirka dňa 20.07.1969 a dňa 27.07.1969 inštaláciu o. Jána Ďurkaňa za správcu gr.kat. farnosti v M.Zalužiciach slávnostne previedli vdp.okresný dekan Ján Kniežo a dekan o. Matričné zápisy (rodné, sobášne a úmrtné) za obdobie od roku 1968 t.j. od obnovenia cirkvi do 20.07.1969 sú vedené v matrikách Gr. kat. farnosti Michalovce a od 21.07.1969 je zavedená nová matričná kniha.
Farnosť Zalužice bola spravovaná o. Jánom Ďurkáňom do roku 1972. V roku 1972 do roku 1975 spravoval farnosť o Ján Škoviera (vo farnosti ako jediný aj rezidoval). Od roku 1975 do roku 2000 bola farnosť iba ako farnosť ex curendo (Hažín, Zalužice, Lúčky) spravovaná z farnosti Iňačovce o. Michalom Moskaľom resp. v rokoch 2000 až 2004 o. Martinom Mikulom.
Po rokoch (1975-2004), keď táto farnosť ex curendo bola spravovana farnosťou Iňačovce k 01.08.2004 vladyka Milan ustanovil farnosť Zalužice znova ako samostatnú farnosť a menoval aj prvého farára do tejto farnosti o. ThDr. Vlastimila BAJUŽIKA P.h.D. a k farnosti pridružil filiálne obce Hažín a Lúčky. Dňa 01.08.2004 pri slávnostnej sv. liturgii o.
Nebol by som rád, keby niekto bral tieto riadky ako vŕtanie sa v tragédii minulosti, alebo akýsi boj proti Pravoslávnej cirkvi.
Komunizmus na Slovensku | Zmudri.sk
Rozšírenie gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
Erb Košickej eparchie
tags: #opustili #nas #snina #greckokatolicka #cirkev