Obec Kalša leží na juhovýchodnom úpätí Slanských vrchov v Podslanskej pahorkatine. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1270. Obec sa vyvinula na území patriacom kláštorom križiakov. V stredoveku patrila miestnym zemepánom, neskôr sa zálohou a predajom dostala do majetku mesta Košice.
Obec Kalša (maďarsky Kalsa) sa prvý raz spomína v roku 1270 pri opise panstva Fizeru (Füzér), s ktorým susedila na juhu. Pri tejto príležitosti sa uvádza ako zem križovníkov zvaná Kalsa. Druhý raz sa dozvedáme o Kalši v roku 1299 v listine krajinského sudcu Komesa Pavla z rokov 1335/1337, kde sa uvádza aj listina Jágerskej kapituly z roku 1299.
Z nej sa dozvedáme, že palatín Omodej, syn Komesa Dávida z rodu Aba svoju získanú zem zvanú Basfyamklasfelde, teda zem Mikuláša, syna Baša, ležiacu medzi majetkom (dedinou) magistra Andronika zvanou Kalša (Kalsova) a dedinou Kuzmice v Abaujskej stolici daroval v roku 1299 svojim služobníkom Petrovi a Dionýzovi. Túto zem Mikuláša, syna Baša, treba stotožňovať s územím dnešného Slivníka (do roku 1919 Silvaš), maďarsky Szilvaújfalu, s ktorým Kalša susedila. Kalša vtedy už nepatrila križovníkom, bola v rukách magistra Andronika.
V roku 1327 kráľ Karol Kalšu vzal nevernému Andrejovi, synovi Nanu a Ladislavovi, synovi Andronika a dal ju Michalovi, kastelánovi na hrade Fizer, poveriac Jágerskú kapitulu, aby urobila obchôdzku jej hraníc. Kalša sa tu uvádza ako Kalša, inak Jugov (possesiv Kalsa aliv nomine Jugouv) a píše sa o nej, že z väčšej časti leží v Abaujskej stolici a z menšej v Zemplínskej stolici.
Zo samého opisu týchto hraníc však vidieť, že tu šlo pôvodne o dva celky, a to zem Kalšu a zem Jugov, pričom Kalša ležala západnejšie a Jugov východnejšie. Autor Nagy v Anjoukariokmanytare uvádza túto zem Jugov ako Jugow a aj Győrffy ju uvádza podobne, ale v skutočnosti tu ide o osobné meno Jugov, pôvodne dokonca osobné meno Dugov.
Už v roku 1270 pri opise severovýchodných hraníc panstva Fizeru sa uvádza zem Dugu (terra Gyugye) zvaná Kuzmice (Kosma). Vtedy ešte nebola dedina Slivník a hranice Kuzmíc susedili priamo so zemou križovníkov zvanou Kalša. Ďugou syn bol prvým známym držiteľom Kuzmíc, teda po ňom sa pomenovala časť darovanej zeme v Kalši Ďugov - Jugov.
V listine Jágerská kapitula z roku 1357 sa dôsledne uvádza názov Kalswa, z čoho je vidieť, že ide o slovanský názov pochádzajúci zo slova klčovať. Dedina teda vznikla na mieste vyklčovaného lesa. Cez dedinu preteká potok Terebľa, ktorý bol zaznamenaný v dokladoch už v rokoch 1327 a 1364.
V roku 1427 bolo v Kalši 13 port (Kalsa) a patrila vtedy Mikulášovi Hrwsofalwa. V roku 1553 Kalša už patrila mestu Košice a bolo tam 7 port. Pôvodne bola obývaná Slovanmi (Slovákmi), o čom svedčí aj jej názov slovanského (slovenského) pôvodu. Avšak podobne ako okolité dediny (napr. Slanec), sa v priebehu stredoveku pomaďarčila. Ani názov neprešiel prirodzeným vývinom v slovenskej reči.
V 16. storočí, keď Kalšu vlastnilo mesto Košice, muselo sa sem dostať veľa ľudí slovanského pôvodu. Košice často do svojich poddanských dedín, ktoré boli v južnejších častiach Abaujskej stolice, presídľovali poddanské obyvateľstvo zo svojich dedín, ktoré ležali v Šarišskej stolici. Slováci však prichádzali postupne, a tak maďarské obyvateľstvo stačilo Slovákov asimilovať.
Napríklad v roku 1598 pri desiatkovom súpise obilia v Kalši bolo 36 poddaných sedliakov, z ktorých:
- 16-ti mali osobné mená slovenského pôvodu: 4 Czibak, 3 Hornik, 6 Urban, 3 Blasko;
- 13-ti maďarského pôvodu: 4 Nagy, 3 Zelos, 2 Bende, 2 Gőnczy, 2 Marcus;
- 7 osobných mien bolo nejasného pôvodu: Molnár, Laczy, Vagov, Polync, Tott, Fezek, Kossa, Gaspar.
V roku 1715 bola obec celkom vyľudnená v dôsledku moru. Ďalšie osídľovanie začalo v roku 1720 a v roku 1728 už mala 40 domov a 287 obyvateľov. V roku 1773 sa tu prevažne rozprávalo po slovensky. Autor Fenyes spomína rok 1851, kedy o Kalši poznamenáva, že ide o rusko-slovensko-maďarskú dedinu s prevahou grécko-katolíckeho náboženstva.
Vývoj počtu obyvateľov v nasledujúcich rokoch mal stúpajúcu tendenciu. Podľa sčítania v roku 1900 tu bolo napočítaných 732 Slovákov. V tom čase obec patrila panstvu grófov Slaneckého hradu, neskôr barónskej rodine zo Slivníka. V rokoch 1960-1968 patrila do okresu Trebišov. Od roku 1968 to bol okres Košice-vidiek. Momentálne patrí Kalša do okresu Košice-okolie.
Obyvateľstvo sa v minulosti zaoberalo tradičným poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a povozníctvom. V obci bola píla a kameňolom. V roku 1715 bola obec celkom vyľudnená no v roku 1828 mala 40 domov a 287 obyvateľov. Vývoj počtu obyvateľov v nasledujúcich rokoch mal stúpajúcu tendenciu: v rokoch 1869 - 361 obyvateľov, v roku 1910 - 376, 1930 - 460, 1961 - 730, 1970 - 766 obyvateľov. V súčasnosti má Kalša približne 700 obyvateľov.
Panoramatický pohľad na obec Kalša
Školstvo v Kalši
1836 - prvá zmienka o škole, bola to cirkevná škola, v ktorej učil učiteľ Ján Jókai. Vyučovalo sa po maďarsky a po slovensky, lebo tunajšie obyvateľstvo bolo zmiešané.
1868 - bola zriadená terajšia škola - učiteľom bol J.Šoltes. Do roku 1918 sa v škole vyučovalo v maďarskom jazyku. Posledným učiteľom do vypuknutia 1.svetovej vojny bol P.Šimody. Po vojne sa vyučuje v slovenskom jazyku. škola je v zlom technickom stave, vyžaduje si opravu. V tom čase na škole pôsobia dvaja učitelia: A.Repašský a J.Koutny pochádzajúci z Rakúska. Škola má dve triedy s počtom žiakov 70. Správcom školy je od roku 1919 do 1936 je A.Repašský.
1940 - počet žiakov stúpa na 138, neskôr na 150. Do obce umiestnili 80 detí slovenskej národnosti z maďarského detského domova. Do tohto roku mala škola ráz štátnej ľudovej školy.
1941 - sa škola mení na rímskokatolícku a gréckokatolícku ľudovú školu, ktorá trvá do roku 1944. Obdobie rokov 1944-1966 nie je zapísané v miestnej kronike.
1966 - sa začína výstavba novej školy ZDŠ 1.-5.ročník. V tom istom roku nastupuje mladý učiteľský pár - manželia Pavlíkovci, ktorí pôsobia na tejto škole do roku 1973.
1976 - sa odčleňuje 5.ročník do Slanca. To už je riaditeľom p.Pekár, ktorý tu učí spolu so svojou manželkou a p.uč.F.Gedrom.
1979 - škola dostáva nový názov Základná škola v Kalši. Novým riaditeľom od roku 1982 sa stáva Mgr.P.Spura, ktorý tu učí spolu so svojou manželkou Mgr.M.Spurovou.
1992 - porevolučné obdobie, na škole sa začína vyučovať náboženská výchova ako nepovinný predmet. Na škole vyučujú p.H.Štibelová a M.Dvorová.
1994 - okresný hygienik zatvára budovu školy z dôvodu praskania a uvoľňovania statiky. Vyučuje sa v náhradných priestoroch obecného úradu. Učebne sú malé, bolo nevyhnutné prijať viac učiteľov. Na žiadosť rodičov sa zriadil aj Školský klub. Pôsobia tu: riaditeľka Mgr.H.Štibelová, učitelia - M.Dvorová, Ing.Viera Hajduková, Mgr.Anna Verbová, Mgr.S.Pohárová a vychovávateľka - Ing.M.Šimková, S.Poláková a neskôr J.Lucová.
2002 - školy prechádzajú transformáciou a spravujú ich obce. Na čele obce Kalša je p.starostka G.Ivaňáková. Snahou obce je priestory školy upraviť tak, aby prebiehala nerušená výchova a vzdelávanie. S výstavbou školy sa kvôli nízkemu počtu iakov nezačne.
2005 - obec Kalša ako zriaďovateľ zriaďuje právny subjekt ZŠ s MŠ Kalša, ktorého súčasťou je ZŠ, MŠ, ŠJ, ŠKD. Bol vyhlásený konkurz na miesto riaditeľa - štatutára. Konkurzu sa zúčastnili dvaja uchádzači PaedDr.E.Tkáčiková a PaedDr.Helena Štibelová. Do funkcie bola menovaná starostkou obce p. Gabrielou Ivaňákovou druhá menovaná uchádzačka - PaedDr.Helena Štibelová.
2010 - Opätovné vyhlásenie konkurzu.
V Kalši sa nachádzajú dva kostoly. Gréckokatolícky kostol, ktorý bol vysvätený v roku 1910. Zasvätený je Nanebovzatiu Panny Márie. V roku 1966 boli namaľované maľby na strope kostola. Farský úrad je v Slanskom Novom Meste.
Rímskokatolícky kostol bol vysvätený 29. októbra v roku 1995. Je zasvätený Panne Márii - Pomocnici kresťanov.
Rímskokatolícky kostol v Kalši zasvätený Panne Márii - Pomocnici kresťanov
Prvé písomné záznamy o cirkevných dejinách obce sú zachované z tridsiatych rokov 14. storočia, keď silvašskí podaní odovzdávali desiatok do pápežskej pokladnice. Popri dani kráľovi odovzdávali títo poddaní v 14. storočí aj cirkevný desiatok jágerskému biskupovi, zemplínskemu arcidiakonovi a miestnemu farárovi.
Z desiatku, ktorý dostávala od poddaných cirkev, putovala štvrtina miestnemu farárovi, druhá zemplínskemu arcidiakonovi a zostávajúca polovica jágerskému biskupovi. Uhorský kráľ Karol Róbert však povolil okolo roku 1335, aby desatina z vyberaného cirkevného desiatku plynula do pápežskej pokladnice. Tak vznikli pri vyberaní tohto pápežského desiatku veľmi cenné registre z rokov 1332 - 1337, ktoré dokumentovali vtedy existujúci stav rímskokatolíckych farností v Zemplínskej župe i v hornom Uhorsku /na Slovensku/. /Uličný, DOZŽ, 2001, s.686/
Z tohto obdobia existujú najstaršie písomné záznamy o silvašskej rímskokatolíckej farnosti, ktorá bola v registri uvedená ako Nová Villa.Prvé poznatky o existencii kostola v Novej Ville sú z rokov 1332 - 1337, keď vyberači pápežských desiatkov zanechali záznam o tom, že v dedine existoval kostol, v ktorom vysluhovali Sväté omše farári Ján /“Johannes de Nova Villa“/ a vikár Mikuláš /“Nicolas vicarius de Nova Villa“/.
V texte uvedeného registra sa okrem názvu sídla Nova Villa používajú aj ďalšie, ako „de Wyfolu“ a „de Vyuola“, čo naznačuje, že dedina nemala ešte ustálené pomenovanie, a preto sa vyskytovalo v rôznych obmenách. Všetko nasvedčuje tomu, že rímskokatolícki farári v ňom vysluhovali bohoslužby do druhej polovice 16. storočia.
Životné osudy kňazov, ktorí výrazne vstúpili do duchovného života rímskokatolíckych veriacich v Slivníku /Silvaši/:
- Andrej Novotný (1778 - 1780)
- Adam Vitlinský (1781 - 1783)
- Štefan Jelenffy
- Stanislav Vornáč
- František Vajnarovits
- Ján Zsiffcsay
- Jozef Dollák
- Raimund Zideg
- Ľudovít Dick
- Eduard Kaczvinszký
- Karol Džupina
- František Šárocký
- František Cicholes
- Roman Blaščík
- Ján Glinský
- Ján Záles
- Mgr. Jozef Mager
Dobrovoľný hasičský zbor Prvá písomná zmienka o našej obci pochádza z roku 1330. Spomína sa to aj v záznamoch prvej kroniky obce, vedenej od roku 1933.
V obci ako dôležitom strategickom bode na ceste z Pohornádia do Zemplína boli usadení asi na rozhraní 11. a 12. storočia ruskí strážcovia. Obec sa spomína prvý raz roku 1220 (pod názvom Vruzca). Keďže pred r. V roku 1427 mala 52 port patriacich trom zemepánom.
Ruskov prislúchal zemi Slanec a bol majetkom Slanského hradu, takmer jedno celé tisícročie. Rozsiahle slanské panstvo vyše 400 rokov patrilo najvýznamnejšiemu šľachtickému rodu Forgáčovcov. V kostole bol v roku 1916 pohreb posledného majiteľa slanského panstva grófa Štefana Forgáča narodeného v roku 1854. Podľa jeho želania bol pochovaný pri loveckom zámku Kerekhegy v Slanských vrchoch, kam ho z ruskovského kostola vyprevadil početný sprievod obyvateľov to všetkých obcí panstva.
Truhlu viezol záprah s niekoľkými pármi anglických čistokrvných koní, na chov ktorých sa gróf špecializoval. Bol konštruktérom a projektantom rôznych technických zariadení na panstve. Výstavbu železnice do Čiernej nad Tisou, ktorá viedla cez jeho panstvo podporil sumou pol milióna zlatých a drevnou surovinou.Patrí tiež medzi poľovnícke legendy, nelen počtom ulovenej zveri, ale aj starostlivosťou o zver so svojimi veľkými teoretickými aj praktickými skúsenosťami.
Obec Ruskov bola už v 19. storočí známa pálením uhlia, pálením ovocných destilátov, hlavne chýrnej ruskovskej slivovice.V roku 1949 Andrej Ander po presťahovaní z Kucika pod železničnú trať vybudoval na tie časy technicky moderný liehovar na spracovanie ovocia vypestovaného v okolí. Obec bola známa výrobou sudov, korýt a kováčstvom. Miestni remeselníci boli situovaní do najstaršej časti obce - Kucik. Na prelome storočia tu pracovali garbiari, tesári, obuvníci, tkáči a krajčíri.
Organ je neodmysliteľnou súčasťou našej kresťanskej civilizácie. Nazývame ho kráľom medzi hudobnými nástrojmi. Predurčujú ho k tomu bohaté a veľkolepé zvukové možnosti, univerzálnosť využitia v sakrálnych a svetských súvislostiach a v neposlednom rade samotné fyzické rozmery. Organ, ktorý pravidelne znie v ruskovskom kostole je však čímsi výnimočný. Pôvodne sa tu nenachádzal a farebné možnosti tohto nástroja vysoko prevyšujú priemernú kvalitu organov v našom širšom regióne.
Slanec bol sídlom vysokých štátnych úradníkov a feudálnych pánov. Tí sídlili na slanskom hrade - kým existoval. Po jeho zbúraní si vybudovali pod hradom kaštieľ. Významným aristokratickým rodom v histórii Slanca bol rod Forgáčovcov. Jednému z nich, Žigmundovi patril začiatkom 17. storočia aj Slanský hrad. Posledným veľkostatkárom tu bol gróf Štefan Forgáč (1854 - 1916).
Gróf Forgáč musel byť veľkým milovníkom hudby, keď krátko pred smrťou, v roku 1912 si do svojho kaštieľa k veľkej knižnici s 2000 zväzkami kníh zakúpil aj veľký píšťalový organ. Podľa jedného prameňa informácií si ho zaobstaral v Berline od firmy Choralian Company, podľa druhého prameňa v Holandsku. Prvý prameň sa zdá byť dôveryhodnejší, lebo firma Choralian Company začiatkom minulého storočia naozaj existovala ako súčasť veľkej americkej korporácie Aeolian Company. Táto spoločnosť sa špecializovala na výrobu tzv. domácich organov („residence organ“) pre prominentné, bohaté domácnosti.
Americké organárstvo v týchto časoch zaznamenalo veľký rozmach, veď v roku 1904 pôsobilo v USA už 94 firiem v tejto oblasti. Organy sa plánovali rovnako do škôl a svetských priestorov, ako do kostolov. Keď necitliví funkcionári Lesného závodu v Slanci tesne po druhej svetovej vojne Forgáčov kaštieľ zbúrali, vďaka niektorým ľuďom sa podarilo zachrániť (niekde sa dočítame: odpredať) aspoň organ, ktorý rozobrali a na vozoch odniesli do susedného Ruskova.
Tu v kostole stál vyše dve desaťročia, až kým neprišiel politický odmäk 60-tych rokov. Vtedy sa na iniciatívu vtedajšieho kňaza Štefana Harčara pristúpilo k rekonštrukcii nášho organa, ktorý sa musel nanovo montovať a prispôsobiť novým, cirkevným priestorom. Nakoľko sa však do ruskovského kostola nezmestil celý, ostala tu z neho iba polovica, kým druhá polovica sa úplne nachádza v obci Kokošovce pri Prešove. Pre historickú úplnosť uvedieme, že rímskokatolícky kostol v Ruskove (existujúci už od roku 1204) je významným pamätným miestom rodu Forgáčovcov: od druhej polovice 19. storočia sa tu nachádza ich rodinná hrobka.
Vráťme sa však do polovice 60-tych rokov 20. storočia. Vtedy do Ruskova za účelom zoznámenia sa s organom prišiel pán Štefan Gábor v zastúpení štátneho podniku Remesloslužba. To čo z pôvodného Forgáčovho nástroja ostalo, naložil za pomoci miestnych do áut a odniesol do svojich košických organových dielní.V Košiciach sa grófov organ akoby znovu narodil. Pán Gábor ho potom v súčiastkach priviedol späť do ruskovského kostola a tvárou v tvár novým priestorovým a úžitkovým požiadavkám znovu postavil.
Nevieme, ktoré súčasti Forgáčovho organa sa previezli do Kokošoviec (niektoré pramene spomínajú aj Bohdanovce) a ktoré ostali v Ruskove. (Podľa najnovších informácií až donedávna stál v rímskokatolíckom kostole v Dulovej Vsi zanedbateľný pozostatok grófovho nástroja v podobe maličkého pozitívu, tzv. Faktom je, že nanovo nainštalovaný organ svojmu novému poslaniu začal slúžiť od 14. mája 1967, kedy ho slávnostne posvätili a z tejto príležitosti usporiadali aj veľkolepý koncert.
Podľa pamätníkov tu hral vtedy Ivan Sokol, legenda nášho organového umenia, ale aj kompletný orchester z košického divadla. Majster Sokol sa do Ruskova ešte párkrát vrátil a veľmi pochvalne sa o tomto organe vyjadroval.Niet pochýb ale o tom, že už len pohnutá história tohto nástroja ho robí v našich očiach zaujímavým. Z hľadiska zvukových, umeleckých možností máme dočinenia s organom, ktorý vysoko prevažuje priemer ostatných nástrojov východného Slovenska, najmä na východ od Košíc.
tags: #rimskokatolicka #farnost #kalsa