História Rímskokatolíckej Farnosti Oradea a Karpatskej Rusi

Oradea (historický slovenský názov Veľký Varadín; maď. Nagyvárad; nem. Großwardein) je mesto v Rumunsku, v župe Bihar (BH) v Sedmohradsku. Nachádza sa ca 13 km od štátnej hranice medzi Maďarskom a Rumunskom. Mesto leží v údolí rieky Bystrý Kriš. Mesto je prístupné autobusom, autom, i vlakom.

Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1113. Dňa 24. februára 1538 tu Ferdinand I. a Ján Zápoľský podpísali mier.[1] Mesto bolo súčasťou Uhorského kráľovstva až do roku 1918 (s výnimkou tureckej okupácie). Po oslobodení od Turkov bolo barokovo prestavané. Od roku 1918 bolo súčasťou Rumunska. V období druhej svetovej vojny bolo okupované Maďarskom. Od roku 1944 je opäť súčasťou Rumunska a centrom župy Bihar. Počas socialistickej éry bola veľká časť mesta prestavaná po vzore ostatných veľkých rumunských miest.

Meno Oradea, alebo Orade v Bihárskom nárečí vzišlo z maďarského pomenovania mesta Varad, čo pravdepodobne vzniklo zo slov vár (maď. pevnosť, hrad) a sufixu da, ad vzišlého tiež z maďarčiny. Od roku 2011 sa mesto delí na 30 okrskov (rum.

Vráťme sa však k histórii a pozrime sa na dávne počiatky karpatských Rusínov, ktoré sú komplexné a nie sú späté výlučne s Kyjevskou Rusou, ako niektorí tvrdili a nazdávali sa, že pomenovanie „rusyn“ pochádza od Kyjevskej Rusi.

V každom prípade, Karpatská Rus nikdy nebola pod politickou nadvládou Kyjevskej Rusi alebo akejkoľvek inej východoslovanskej politickej entity, ani počas stredoveku, ani v akomkoľvek inom historickom období až do druhej polovice 20. storočia. V priebehu svojich dejín bola Karpatská Rus nepochybne zviazaná s kultúrnou a politickou sférou strednej Európy. V stredoveku sa región Karpát stal integrálnou súčasťou Uhorskej ríše a nikdy mu nebolo priznané nejaké špeciálne územné alebo federatívne postavenie. Po zavedení dvojitej monarchie v roku 1867 sa toto územie opätovne stalo súčasťou Uhorska.

Vzťahy medzi Maďarmi a Rusínmi boli pozitívne (zvlášť gréckokatolícky klérus bol naklonený Uhorsku) až do posledných desaťročí 19. storočia, keď sa vláda rozhodla podniknúť pomaďarčenie miestnej slovanskej populácie. Počas druhej svetovej vojny sa táto oblasť vrátila na krátke obdobie do Maďarska. No na konci tohto vojnového konfliktu Sovietsky zväz pristúpil k anexii zakarpatského regiónu ako súčasti sovietskej Ukrajiny, predstavoval jej najzápadnejšie územie.

Predkov Rusínov možno identifikovať v slovanských populáciách, ktoré v 5. a 6. storočí začali v malých skupinách osídľovať údolia Karpát. O storočie neskôr sa v dunajskej kotline objavili Avari, ktorí založili chanát a podrobili si aj karpatských Slovanov. Anonymný dvorný historik uhorského kráľa Bélu IV. v opise cesty maďarských kmeňov na obsadenie úrodnej Panónie cituje hneď Mukačevskú pevnosť. Starí Maďari nazývali túto pevnosť Muncas alebo Munkács, z maďarského termínu munka, ktorý znamená prácu a ktorý zo svojej strany pochádza zo slovanského termínu muka, ktorý znamená tvrdú prácu alebo mučenie.

Napriek víťazstvu vo vojenskej oblasti Maďari spočiatku neboli schopní prevziať kontrolu nad Karpatskou Rusou, ktorá počas celého 10. storočia a veľkej časti 11. storočia nemala žiadnu politickú kontrolu zvonka, severní Slovania (Halič) a východní Slovania (Podolia) sa naďalej usádzali v malých skupinách v rozličných častiach okrajových oblastí Karpát. Títo noví kolonisti sa podobne ako Slovania, ktorí už žili na Karpatskej Rusi, stali v 11. storočí známi ako ľud Rusi alebo Rusíni. Keď stredovekí autori rozprávajú o tomto období, odkazujú na Marchia Ruthenorum, alebo Ruskú/Rusínsku Marku, ktorú následne rusínski historici považovali za prvý štát Rusi v Karpatoch. Je však veľmi pravdepodobné, že táto Marchia Ruthenorum sa nenachádzala na Karpatskej Rusi, ale trocha južnejšie.

Migrácia Rusínov zo severu a východu, zvlášť z Haliče, pokračovala do 16. storočia a aj neskôr. Šestnáste storočie videlo aj inú migráciu do Karpatskej Rusi, ktorá prichádzala z juhu, teda migráciu pastierov z Valašska (Vlach), ktorí napriek rumunským koreňom boli rýchlo zasimilovaní Rusínmi.

Mukačevská Eparchia

Aj keď počiatky eparchie nie sú úplne jasné, niektorí historici tvrdia, že ju založili už svätí Cyril a Metod alebo ich žiaci v roku 863. Odhliadnuc od detailov jej založenia sa predsa len zdá, že nejaká kresťanská prítomnosť v Karpatoch existovala už skôr než na konci 9. storočia.

Iní bádatelia hypotetizujú, že táto eparchia mohla byť vytvorená v roku 1360, keď pololegendárne podolské knieža Fedor Koriatovyč, ako sa predpokladá, založil v Mukačeve monastier svätého Mikuláša na mníšskom vrchu (Černeča Hora) alebo v prvej polovici 15. storočia.

Antal Hodinka, autor prestížnej publikácie Dejiny Mukačevskej diecézy, ktorá bola publikovaná v roku 1910, necháva siahať dejiny eparchie do obdobia okolo roku 1458. Iní súčasní bádatelia, naopak, citujú niektoré dokumenty, v ktorých sa hovorí o existencii Mukačevského biskupstva už v roku 1391. Ďalší bádatelia sa domnievajú, že už v 11. storočí existovala nejaká forma eparchie.

Nová teória hovorí, že táto eparchia mohla byť založená pôvodne ako katolícka diecéza kyjevským metropolitom Izidorom, ktorý sa vracal cez Budapešť do Moskvy z Florentského koncilu. Len nedávno objavené písomné svedectvo, ktoré sa týka eparchie, siaha do roku 1491, keď bol istý Ján zvolený za jej prvého biskupa (1491 - 1498).

Mukačevská eparchia bola monastierskou eparchiou, a teda jej sídlo sa nachádzalo v priestoroch monastiera svätého Mikuláša v blízkosti Mukačeva a predstavení/archimandriti tohto monastiera boli súčasne biskupmi. Až do konca 17. storočia pravoslávie bolo tolerované a dokonca podporované uhorskými kráľmi z dynastie Arpádovcov, ktorá pestovala kultúrne, manželské a politické vzťahy s Konštantínopolom a slovanským Východom.

Mukačevský hrad

Prvé kroky smerom k únii s Apoštolským stolcom boli podniknuté v brázde protestanskej reformácie a katolíckej protireformácie. Už od konca 16. storočia miestna pravoslávna populácia riskovala, že bude musieť konvertovať na protestantizmus pod vplyvom mukačevských feudálnych pánov, hlavne mocnej rodiny Rákóczy, ktorá sa stala kalvínskou.

Ešte silnejšia motivácia pochádzala z mizernej sociálnej situácie a z právneho statusu, ktorým bol spútaný pravoslávny klérus. V protiklade ku katolíckym klerikom mali pravoslávni klerici právny status poddaných a boli nútení, podobne ako nevoľníci, plniť feudálne povinnosti. Klérus mukačevskej eparchie bol vo všeobecnosti málo vzdelaný a veriaci boli úplne pasívni.

Katolicizmus ponúkal, naopak, emancipáciu, sociálne postavenie rovnocenné s postavením katolíckeho kléru a v tom istom čase aj lepšie kultúrne a vzdelávacie príležitosti. Prvé kroky k Užhorodskej únii podnikol užhorodský pán, rímskokatolícky magnát Juraj III. Druget, ktorý požiadal o pomoc peremyšlianskeho gréckokatolíckeho biskupa Atanáza Krupeckého.

Druhý pokus vyhlásiť úniu bol uskutočnený po roku 1630, vďaka mukačevskému pravoslávnemu biskupovi Vasiľovi Tarasovičovi, ktorý dva roky viedol tajné vyjednávania s jágerským rímskokatolíckym biskupom Jurajom Lipaiom. Avšak v poslednom okamihu tieto plány odhalilo transsylvánske knieža a mukačevský feudálny pán Juraj I.

Tarasovičova skúsenosť presvedčila Partenija, že na území ovládanom protestantským kniežaťom nemožno úspešne uskutočniť úniu. Partenij sa preto vrátil do Užhorodu, ktorý bol pod ochranou rímskokatolíckej rodiny Drugetovcov. Táto rodina prišla do Uhorska z Talianska v 14. storočí. Pod ochranou Anny Jakušičovej, vdovy po Jánovi Drugetovi, a jej brata Juraja Jakušiča, jágerského rímskokatolíckeho biskupa, a s pomocou Gabriela Kosovického, baziliánskeho mnícha z Haliče, sa Partenijovi podarilo zorganizovať v Užhorode 24. apríla 1646 synodu, na ktorej 63 kňazov mukačevskej eparchie prijalo úniu s Rímom.

Užhorodská Únia

Na základe tejto Užhorodskej únie Gréckokatolícka cirkev v Uhorsku uchovávala svoj byzantský obrad a východné liturgické tradície. Gréckokatolíckych biskupov volila ako predtým rada (sobor), ktorá bola zložená z baziliánskych mníchov a diecézneho kléru. Následne ich potvrdzoval pápež.

Spočiatku len pravoslávni kňazi žúp Spiš, Šariš, Zemplín a Uh akceptovali Užhorodskú úniu. Úniu znovu potvrdil nový jágerský biskup Benedikt Kišdi na jar 1648. Protenstantské kniežatá Transsylvánie boli protihabsburské a protikatolícké a preto brzdili ďalšie šírenie únie. Len Sofia Báthoryová, vdova po Jurajovi II. Rákóczym, podporovala Partenija. Vďaka jeho úsiliam sa v roku 1664 aj pravoslávni kňazi a dediny žúp Bereh a Ugoča pripojili k únii.

Po podpísaní únie situácia v rámci Mukačevskej eparchie naďalej zostávala zmätočná v dôsledku zrážok rozličných náboženských a politických frakcií. Kánonické právo určovalo (Štvrtý lateránsky koncil z roku 1215), že v rámci jednej diecézy nemohli existovať dvaja biskupi. V dôsledku rozličných pokusov, ktoré podnikli títo biskupi, rakúska cisárovná Mária Terézia vydala dekrét (1771), následne aprobovaný Rímom, ktorý učinil Mukačevskú eparchiu jurisdikčne nezávislou, teda už viac nebola podriadená Jágru.

Tak Mária Terézia, ako aj jej syn Jozef II. urobili mnoho pre rast vážnosti gréckokatolíkov prítomných na ich panstvách. Nahradili pojem Uniat slovom Griechisch-Katholisch a pohŕdavý pojem Poppe viac úctivým Pfarrer. Napriek tomu postavenie jágerských generálnych vikárov, ktoré trvalo roky, bránilo každému pokusu zlúčiť gréckokatolíkov Uhorska s gréckokatolíkmi rakúskej Haliče a kontakty boli udržiavané len na nevyhnutnom minime. Mukačevskí biskupi sa definitívne integrovali do hierachickej štruktúry Uhorska.

V obdobi národného prebudenia v 19. storočí a v období československej vlády v priebehu dvadsiatych rokov 20. storočia politické a kultúrne sympatie niektorých mukačevských biskupov smerovali viac k aristokratickým tradíciám starého Uhorska než k slovanskému nacionalizmu. Až do roku 1766 všetci mukačevskí biskupi mali vlastné sídlo v baziliánskom monastieri Černeča Hora, ktorý sa nachádza pri bránach mesta. Po zrušení Spoločnosti Ježišovej na rakúskom území mukačevskí biskupi dostali do úschovy od cisárskych autorít miestny jezuitský chrám a knižnicu.

Na konci 19. storočia mesto Mukačevo, ktoré vyrástlo v blízkosti pevnosti, bolo zaľudnené predovšetkým Maďarmi a Židmi, s veľmi malou slovanskou menšinou, ktorá bola sústredená viac menej v dedinách a v malých a nehostinných horských osadách.

Po Bačinského smrti Mukačevská eparchia podstúpila prvé delenie: odňali jej dobrých 192 farností z jej zapadných žúp (Abov, Boršód, Gemer, Spiš, Šariš a časť Zemplína) pre vytvorenie Prešovskej gréckokatolíckej eparchie (1818). O päť rokov neskôr 72 farností južnej župy Satmár prešlo do rumunskej gréckokatolíckej eparchie Oradea/Nagyvárad. A v roku 1853 ďalších 94 ffarností prešlo do rumunskej eparchie Gherla/Szamosújvár. V roku 1914 mala Mukačevská eparchia veľmi zredukovanú územnú rozlohu a obmedzovala sa na Karpaty a východné Slovensko, teda na región, ktorý sa po prvej svetovej vojne stal súčasťou novej Československej republiky.

Myšlienku zjednotenej cirkvi vo forme Gréckokatolíckej cirkvi a jej východných tradícií vždy potierali tak svetské, ako aj cirkevné autority. Periodicky bol byzantský obrad objektom latinizujúcich vplyvov, v liturgii tejto cirkvi používaný slovanský jazyk bol silne kritizovaný a v priebehu času sa udiali rozličné pokusy nahradiť cyriliku latinskou abecedou.

Napriek týmto problémom mala únia pozitívnu rolu. Rusínski kňazi mali možnosť spoznať kultúru západnej Európy a mohli študovať v seminároch a na univerzitách habsburskej monarchie a v Ríme. V druhej polovici 19. storočia gréckokatolícka cirkev z rozličných dôvodov, aj ekonomickej povahy, spolupracovala s politikou národnej asimilácie, ktorú spustila uhorská vláda. V priamom dôsledku toho sa v období medzi posledným desaťročím 19. storočia a prvými dvadsiatimi rokmi 20. storočia znížil počet veriacich gréckokatolíckeho vierovyznania.

Za československej vlády sa Mukačevská eparchia ocitla vo veľmi ťažkej situácii, pretože takmer jedna štvrtina jej veriacich prešla do Pravoslávnej cirkvi. Aj vzťahy s československou vládou boli spočiatku málo jasné. Mnohí kňazi tejto eparchie boli obvinení, že sú uhorskými záškodníkmi. Biskup Anton Papp, ktorý odmietal zložiť povinnú prísahu vernosti Československému štátu, opustil Užhorodský stolec a definitívne sa usadil v Maďarsku.

Ďalšie otázky sa týkali práv cirkvi a platov kňazov, ktoré zostali bez predpisu až do roku 1926, keď príslušné zákony vstúpili do platnosti. V roku 1949 komunistický režim zakarpatského regiónu sovietskej Ukrajiny vyhlásil za neplatnú a nulitnú cirkevnú úniu z roku 1646 a formálne zrušil Mukačevskú eparchiu. Biskupa v úrade Teodora Romžu v roku 1947 zavraždili.

Medzi rokmi 1944 a 1949 zatkli a internovali kňazov, ktorí odmietli vzdať sa katolicizmu a pripojiť sa k Pravoslávnej cirkvi. V roku 1949 takmer všetkych kňazov, ktorí sa nachádzali v mestách, zatkli a 83 kňazov prinútili prejsť do Pravoslávnej cirkvi. V nasledujúcich rokoch sa udialo to isté s ďalšími 18 kňazmi.

Gréckokatolícke kultové miesta komunisti poskytli Mukačevskej pravoslávnej eparchii pre jej potreby, zatiaľ čo ďalšie majetky Gréckokatolíckej cirkvi (ako biskupský palác v Užhorode, semináre, školy a pozemky) skonfiškoval štát. Na konci 80. rokov minulého storočia v dôsledku politických zmien v Sovietskom zväze vyšla Gréckokatolícka hierachia z podzemia a v roku 1989 došlo k novému ustanoveniu Mukačevskej eparchie s 209 farnosťami (v období zrušenia v roku 1949 mala 289 farností).

V Užhorode v roku 1995 otvorili nový gréckokatolícky seminár. Toto postavenie vyvolalo silnú kritiku zo strany ukrajinských nacionalistov vo vnútri i mimo cirkvi a bolo príčinou vnútorných rozporov v samotnej cirkevnej hierarchii. Jedna časť kňazov - proukrajinských, ktorých viedol mukačevský pomocný biskup Ivan Margitič (1921-2003) - žiadala, aby Mukačevská eparchia prešla pod jurisdikciu Ľvovskej metropolitnej cirkvi so sídlom na blízkej historickej Haliči.

Po preskúmaní tejto otázky Svätá stolica stanovila v roku 1993, že jurisdikčný status Mukačevskej eparchie má zostať nezmenený a že z dvoch v tej dobe jestvujúcich pomocných biskupov má byť jeden poverený starostlivosť o veriacich rusínskeho a maďarského pôvodu (Jozef Holovač, 1924-2000) a druhý starotlivosťou o ukrajinských veriacich (Ivan Margitič). 8. mája 2024 bol za mukačevského eparchiálneho biskupa menovaný o. Vychádza so súhlasom arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o.

Biskupský palác v Užhorode

Osobnosti Narodené alebo Pôsobiace v Obci Dobrá Niva

Dobrá Niva bola miestom, kde účinkovalo, narodilo sa i zomrelo niekoľko významných dejateľov a osobností:

• Ján Bezek - Lukavický: Narodil sa v Dobrej Nive 25. decembra 1878. Bol kaplánom v Békesczabe, pôsobil v Žibritove, Liptovskom Mikuláši a Liptovskom Petre. Od roku 1925 pôsobil v Dolnom Kubíne.
• Michal Biely: V roku 1689 pôsobil v Dobrej Nive. Zastával sa mestečka proti grófovi Eszterházymu.
• Vavrinec Dérer: Bol tu kaplánom. Bol priateľom Ľudovíta Štúra.
• Pavol Gál: Bol v Dobrej Nive notárom v roku 1874 a zaoberal sa včelárstvom.
• Dr. Jozef Kozáček: Pôsobil v Dobrej Nive v roku 1844. V roku 1847 sa pričinil o zvolenie Ľudovíta Štúra za poslanca do Uhorského snemu.
• David Lány: Tento evanjelický kňaz pôsobil v roku 1645 aj v Dobrej Nive.
• Ján Lehocký, Blatnický: V roku 1803 bol evanjelickým kňazom v Dobrej Nive.
• Matej Markovic: Narodil sa v Dobrej Nive 27. februára 1707. Bol priekopníkom osvietenstva.
• Viliam Jakub Pepich: Od roku 1878 bol v Dobrej Nive. Založil roľnícku banku a bol spoluzakladateľom potravného družstva.
• Ján Slávik: Od roku 1882 až do roku 1926 bol evanjelickým farárom v Dobrej Nive.
• JUDr. Juraj Slávik - Neresnický: Narodil sa 28.01. 1890 na Dobronivej. Bol politik a diplomat.
• Martin Kukučín: V roku 1880 tu ako poslucháč medicíny strávil celé leto.
• Zuzana Selecká, rod. Dlhopolcová: Narodila sa 10. augusta 1899 v roľníckej rodine. Zaoberala sa zbieraním ľudových piesní a zvykov.
• Prof. JUDr. Juraj Cúth, DrSc.: Narodil sa 23. januára 1926 v Dobrej Nive. Bol profesorom a dekanom Právnickej fakultu Univerzity J.A. Komenského v Bratislave.
• JUDr. Štefan Paulíny: Narodil sa 18. augusta 1927 v Dobrej Nive. Bol veľvyslancom Česko-Slovenskej federatívnej republiky a Slovenskej republiky v Holandsku.
• Milan Chovanec: Narodil sa 9.januára 1943 v Dobrej Nive. Akademický maliar.

V tabuľke sú zhrnuté niektoré významné udalosti v histórii Mukačevskej eparchie:

tags: #oradea #hrad #rimskokatolicka #farnost