O návrate do Zasľúbenej zeme a opätovnom usadení sa v Jeruzaleme snívali Židia dlhé stáročia. Túto nádej živili čítaním biblických proroctiev a vrúcnou modlitbou. „Budúci rok v Jeruzaleme!“ zaznievalo v závere sederovej večere každoročne sláveného sviatku Pesach.
Židovský ľud sa navrátil do Zasľúbenej zeme po takmer devätnástich storočiach trvajúceho vyhnanstva medzi národmi sveta. Židia si aj v diaspore zachovali svoju identitu, odmietli všetky snahy o asimiláciu a po stáročia živili v sebe nádej po návrate. Sen sa stal realitou.
Na posvätných miestach biblickej krajiny Kanaán jestvuje už 60 rokov štát Izrael do ktorého sa vrátili Židia z viac než 140 národov sveta. Je to jediný štát vo svete, ktorý nesie v svojom názve Božie meno (El = Boh). Vyše 30 rokov je zjednotený Jeruzalem pod správou Izraela. Hebrejčina, kedysi takmer mŕtvy jazyk, znovu ožil a stal sa rečou žijúceho ľudu.
A toto všetko sa stalo napriek genocíde židovského ľudu počas II. svetovej vojne zvanej šoa. Čo je to šoa? - Týmto hebrejským výrazom Židia označujú katastrofu zničenia a vyhľadenia miliónov Židov počas II. svetovej vojny. My túto tragédiu poznáme ako holokaust, čiže zápalnú obeť a totálne zničenie ohňom. V tomto prípade však nešlo o obetné zvieratá, ale o záhubu vyše šiestich miliónov ľudí, ktorých spájalo len jedno - že sú Židia.
Tragickou skutočnosťou pri tejto katastrofe je historický fakt, že holokaust sa odohral v kresťanskej Európe. Je nepopierateľné, že hoci bolo nacistické „konečné riešenie židovskej otázky“ v metódach hlboko nekresťanské a ideologicky vychádzalo z ateizmu a nacionalizmu novopohanského štátu, čerpalo z bohatého prameňa protižidovskej cirkevnej rétoriky, obsiahnutej v kázňach, exegéze Písma a dielach významných teológov, ako aj z protižidovských cirkevných zákonov. Napríklad známe Norimberské zákony (1933) boli formulované podľa zákonodarstva stredovekej cirkvi.
Mnohí významní politici, teológovia a publicisti vidia priamu súvislosť medzi tragédiou šoa a zrodením štátu Izrael 14. mája 1948. Áno, štát Izrael sa zrodil z popola holokaustu. Po takmer 19. storočiach exilu medzi národmi sveta, Boh Avrahama, Jicchaka a Jakova opätovne zhromaždil svoj ľud do krajiny, ktorú navždy prisľúbil Avramovi a jeho potomstvu.
Mnohí namietajú, že moderný štát Izrael bol založený a doposiaľ jestvuje na sekulárnych základoch. To je do istej miery pravdou, ale nesmieme zabúdať na Božiu zvrchovanosť a jeho schopnosť použiť na naplnenie svojej vôle kohokoľvek. David Ben Gurion (1886 - 1973) pri otázkach ohľadom založenia štátu Izrael v máji 1948, jasne povedal celému svetu: „Židia nedostali žiadny mandát pre Palestínu od Veľkej Británie, USA alebo OSN. Politicky iste, ale historicky a právne pochádza náš mandát z Biblie.“
V hebrejskej Biblii jestvuje veľké množstvo proroctiev týkajúcich sa návratu židovského ľudu zo všetkých strán sveta, do zeme, ktorú im dal Hospodin ako večné vlastníctvo. Čo sa týka názvu, z viacerých možností bol vybraný Jisrael, pretože znamená „ten, za ktorého bojuje Boh (El)“.
Samotný Ben Gurion prehlásil, že „dodávky československých zbraní zachránili Izrael.“ Od svojho založenia v roku 1948 prežil tento štát päť vojen (1948, 1956, 1967, 1973, 1982), dve intifády - ľudové povstania (1987-1993, 2000-2004) a tisícky bombových útokov. Veľmi trefne konštatoval kazateľ Derek Prince v svojej knihe Zasľúbená zem, že „každý deň existencie štátu Izrael predstavuje jeden ďalší zázrak.“
Aké je Božie meno? Čo vyjadruje?
V biblických časoch pripisovali obyvatelia Blízkeho východu menám veľký význam. Keď Boh prvýkrát vstúpil do zmluvného vzťahu s Abramom, predstavil sa patriarchovi pod menom JHVH (vyslovujeme Jahve - Hospodin, Pán). Meno JHVH, aj keď sa v Starej zmluve vyskytuje 6 828 krát, je zahalené tajomstvom. Zdá sa, že je určitou formou slovesa hajah, čo znamená "byť". V tomto prípade by mohlo znamenať "Večný", "Existujúci", "Samoexistujúci", "Absolútne nezávislý" alebo "Ten, ktorý žije večne".
Božské atribúty, ktoré sú vyjadrené týmto menom, zdôrazňujú, že je verný a vo svojej existencii úplne nezávislý. Jahve je tiež Božie osobné meno. Označenie Jahveho ako toho, ktorý vyviedol Abrama z Úr, odkazuje na záznam Božej zmluvy s ním v 1 Moj 12,1-3.
Keď mal Abrám deväťdesiat rokov, zjavil sa mu Hospodin a riekol mu: Ja som Boh všemohúci, kráčaj pod mojím dohľadom a buď bezúhonný. Jahve sa niekoľkokrát zjavil Abrahámovi už predtým. (1 Moj 12,1.7; 13,14; 15,1.7) V uvedenom verši čítame, že sa mu opäť zjavuje a predstavuje sa mu ako "Boh všemohúci". S týmto menom sa stretávame len v 1 Moj a v knihe Jób. Meno "Boh všemohúci" sa skladá z dvoch slov. Prvé "El" je Božie meno používané hlavne medzi Semitmi. Aj keď presný význam slova "Šaddaj" nie je celkom jasný, preklad "všemohúci" je azda najpresnejší.
Doslovný preklad 1 Moj 17,1-6 by bol asi takýto: "Jahve sa zjavil Abramovi a povedal: Ja som ´El Šaddaj´; choď predo mnou a buď dokonalý; a uzavriem svoju zmluvu medzi mnou a tebou a rozmnožím ťa nesmierne... A budeš otcom mnohých národov... Zasľúbenia, ktoré dáva El Šaddaj nachádzame aj v 1 Moj 35,11; 43,14 a 49,25.
Nielen Božie mená majú svoj teologický a duchovný význam. Meno človeka na starovekom Blízkom východe neslúžilo len ako spôsob identifikácie. U starovekých Semitov mali mená silný duchovný zmysel. Všetky semitské mená mali svoj význam. Obyčajne sa skladali z nejakého slovného zvratu alebo krátkeho výroku, ktorý obsahoval určité prianie alebo vyjadroval vďačnosti rodičov.
V súvislosti s tým nie je také ťažké pochopiť, prečo chcel Boh zmeniť Abramovo meno na Abrahám. Abram znamená "vznešený otec". Boh mu zmenil meno na Abrahám, čo znamená "otec množstva". Keď si všimneme Božie zasľúbenie: "Urobím ťa nadmieru plodným a vytvorím z teba národy; i králi vyjdú z teba" (1 Moj 17,6), lepšie pochopíme zmysel tejto zmeny. Azda mu Boh chcel takto pomôcť veriť zasľúbeniu a zmluve, ktorú s ním uzavrel.
Hospodin riekol Abrámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. V týchto dvoch veršoch nachádzame prvú z troch etáp Božieho zasľúbenia Abramovi. To, že sa mu Boh prihovoril, nám chce povedať, že Boh si ho z milosti vyvolil, aby sa stal prvou významnou postavou jeho zvláštnej zmluvy. Príkaz obsahuje skúšku úplnej dôvery v Boha. Zasľúbenie (1 Moj 12,1-3.7), aj keď sa týka konkrétne Abramovho potomstva, napokon zahrnuje celé ľudské pokolenie.
Pri tomto slávnostnom rituáli sa Boh zjavil Abramovi a prešiel pomedzi starostlivo rozpoltené časti tiel zvierat. Meno Abrahám podčiarkuje Božiu túžbu a zámer zachrániť všetkých ľudí. Výraz "mnohé národy" zahrnuje Židov aj pohanov. Nová zmluva jasne hovorí, že pravými potomkami Abrahámovými sú tí, ktorí majú vieru Abrahámovu a ktorí sa spoliehajú na zásluhy zasľúbeného Mesiáša. (pozri Gal 3,7.29) Vidíme, že už vtedy chcel Boh spasiť čím viacerých, nech žili kdekoľvek.
Zistili sme, že zmluva je vždy zmluvou milosti, ktorou Boh pre nás robí to, čo by sme pre seba nikdy urobiť nemohli. Boh si vo svojej milosti vyvolil Abraháma za nástroj, prostredníctvom ktorého oznámi svetu plán spasenia. Naplnenie zmluvných zasľúbení však bolo podmienené Abrahámovou ochotou spravodlivo konať a vierou ho poslúchať. 1 Moj 18,19 ukazuje, v akom vzťahu sú milosť a zákon. Najprv je milosť ("poznám ho"), potom je Abrahám predstavený ako ten, kto bude aj so svojou rodinou Boha poslúchať. Z toho vyplýva, že viera a skutky spolu veľmi úzko súvisia.
Dúha je znamením Božej zmluvy s Nóachom. Podľa apoštola Pavla obriezku dostal Abrahám ako znak spravodlivosti, ktorú prijal vierou v Boha. (Rim 4,11) Ako však stáročia plynuli, obriezkou sa začalo vyjadrovať spasenie poslušnosťou zákona. V novozmluvnej dobe obriezka stratila svoj význam. Nahradila ju viera v Ježiša Krista, ktorá vedie k poslušnosti a zmene života. (Gal 5,6; 6,15 a 1 Kor 7,18.19) Skutočne "obrezaní" sú tí, ktorí zo srdca uctievajú Boha.
Slovo Boh je v hebrejčine Elohim a je to plurál mužského rodu. Existuje aj singulár, jednotné číslo Eloha, Eloah. Elohím je teda množné číslo a dá sa preložiť ako - tí, čo prišli z neba. Slovo El, Al, Il, sa v semitských jazykoch vyskytuje často na označenie božského. Častice el , al, alebo il sa tým pádom viaže skôr k pojmu vesmír. Elohím je možné preložiť, ako Tí, ktorí prišli z nebies. Je to totožne pomenovanie, ako sa vyskytuje v sumerských a babylonských eposoch (enuma elish - o stvorení, a epos o Gilgameshovi - potopa sveta). Ibaže tam sa bohovia nazývajú Anu-nna-ki. V preklade, Tí čo opustili domov Anu a prišli na Zem - Ki.
Druhý termín pre božstvo je v hebrejských spisoch JHVH. Celý Starý zákon je frekventovane preplnený týmto menom. V judaizme je ho však zakázané vyslovovať, hoci pôvodne sa vyslovovalo toto meno ako Jehova, alebo Jahve. V židovskom náboženskom kulte, ak sa vyskytuje v modlitbách, tak sa nesmie čítať JHVH, ale Adoshem - Pánovo meno, alebo Adonai - Pán, podobne aj v Mojžišových knihách a knihách prorokov. Čiže aj pre Židov, aj pre Svedkov Jehovových pojem JHVH predstavuje meno boha.
Meno JHVH, nie je meno, ale titul, hodnosť, rovnako ako JUDr,MUDr a podobne. V preklade znamená Kráľ múdrosti a jeho pôvodná podoba bola ISHWISH, alebo ISHWISHA - teda Kráľovná múdrosti. Tým, že sa pojem JHWH preložil ortodoxne ako Boh, či Pán, nadobudol atribút vystihujúci jedného boha.
Kto číta a študuje sväté písma v tradičných pozemských náboženstvách tak zistí, že v každom je nejaký boh, alebo bohovia. A Prastvoriteľ je nad tým všetkým, vo svetle lásky a pravdy. Zem bola celé milióny rokov učebným a testovacím územím stvoriteľských bohov. A títo bohovia vošli do náboženstiev a posvätných kníh.
Boh ale dáva prisľúbenie v Gn 3, 15, čo možno považovať za prvú predzvesť spásy: „Nepriateľstvo položím medzi teba a ženu, medzi tvoje a jej potomstvo. Boh sa rozhodol očistiť Zem od hriechu (pretože hriech sa Bohu protiví, a preto zoslal na Zem potopu. No keď našiel jedného spravodlivého, Noeho, povedal mu, že s ním ustanoví svoju zmluvu (Gn 6, 18). Dejiny Izraela sa začínajú povolaním Abraháma (pôvodne Abram). Boh si povoláva jednu osobu. Takto Boh koná. Vyberá si jednotlivca a prostredníctvom neho požehná mnohých.
Boh potom premenováva Abrama na Abraháma - otca množstva, a dáva mu zmluvu, ktorú má dodržiavať z pokolenia na pokolenie - to jest obriezku, ktorá má byť znakom zmluvy - večnej zmluvy medzi Bohom a potomstvom Abraháma. Abrahámova viera je niekoľkokrát skúšaná (obetovanie Izáka). Po tom, ako Abrahám koná vo viere a vernosti svojmu Bohu, Boh mu svoje prisľúbenia a zmluvu znovu potvrdzuje (Gn 22, 15-18): „ Pretože si to urobil, že si mi neodoprel svojho syna Izáka, štedro ťa zahrniem požehnaním; ... v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol môj hlas“.
Vedie to k vyvoleniu ľudu - Izraela. Jakub dostáva meno Izrael a jeho synovia a potomkovia prináležia Izraelovi. Boh si vyberá jedného muža a z neho formuje ľud. Je to Boží spôsob ako zachrániť všetkých. Povolaním Izraela Boh formuje nový ľud. To je veľmi dôležité. Boh si však volí Izrael, aby bol ľudom oddeleným pre Neho, aby bol svätým národom (Lv 19, 2) : „Buďte svätí, lebo Ja, Jahve, váš Boh, som svätý“.
Boh privádza ľud Izraela do zasľúbenej zeme, privádza ho na územie, kde žili národy, ktoré nepoznali Boha Izraela. Boh však jasne dáva prikázania, ako majú Izraeliti žiť medzi ostatnými národmi (Dt 7, 5-6) : „... zbúrajte ich oltáre, porozbíjajte ich stély, povytínajte ich posvätné koly a popáľte ich modly. Veď ty si ľud zasvätený Jahvemu, tvojmu Bohu; teba si vyvolil Jahve, tvoj Boh, za svoj vlastný ľud medzi všetkými národmi, ktoré sú na zemi.“ Zároveň im zjavuje, že naplnenie prisľúbení a víťazstvo nespočíva v čnostiach Izraela, že by bol niečím výnimočný, ale pochádza jedine od Jahveho (Dt 9).
Tak ako obriezka bola znakom príslušnosti k Božiemu ľudu, Boh im hovorí, že si majú obrezať aj svoje srdce. Príslušnosť k Božiemu ľudu sa má týkať aj duchovných vlastností (Dt 10,16 - 17): „ Obrežte si teda svoje srdce a nebuďte už tvrdohlaví, lebo Jahve, váš Boh, je Boh Bohov a Pán Pánov, mocný a hrozný Boh, ktorý nenadŕža osobám a úplatky neprijíma.“
Izrael dostal povolanie byť nositeľom nádeje. V požehnaní, ktoré dáva Jakub- Izrael svojim synom, synovi Júdovi hovorí (Gn 49,10): „ ...Žezlo nebude Júdovi odňaté, ani veliteľská berla od jeho nôh, kým nepríde ten, ktorému on patrí, ktorého budú poslúchať národy. ...“ Hovorí sa tu o Tom, ktorému Júda patrí. Izraeliti - Židia - majú teda špeciálne povolanie. Sú vyvolení pre špeciálne povolanie byť nositeľmi nádeje príchodu Mesiáša a spásy.
Boh posielal Izraelu prorokov, ktorí to hlásali (Iz 7, 14) : „ Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ a na inom mieste (Iz 9, 1 - 6): „ Ľud, ktorý kráčal v tmách, uvidel veľké svetlo, nad obyvateľmi pochmúrnej krajiny svetlo zažiarilo; ...“ Lebo chlapec sa nám narodil, syn nám bol darovaný, ktorý má na pleciach kráľovské odznaky a jeho meno je: zázračný Radca, Knieža pokoja. Veľká bude jeho ríša, trvalý pokoj zavládne na Dávidovom tróne a v jeho kráľovstve, ktoré on obnoví a upevní právom a spravodlivosťou odteraz až naveky. To bude dielo preveľkej lásky Jahveho Cebaot.“ Je to prisľúbenie, že Izraelu bude daný Mesiáš, ktorý príde a obnoví kráľovstvo, obnoví ho a upevní právom a spravodlivosťou a toto kráľovstvo bude trvať naveky.
Ježiš vraví Jánovi, že je to nevyhnutné, aby bola vykonaná všetka spravodlivosť (Mt 3, 13-17). Tým, že sa Ježiš dáva pokrstiť, identifikuje sa s Izraelom a berie na seba hriechy jeho ľudu; robí pokánie za celý Izrael. Z Ježišovho pôsobenia vidíme, že Ježiš je verný poslaniu, ktoré mu Otec dal. Aké bolo poslanie Mesiáša? V evanjeliách čítame, že Ježiš chodí a vyučuje v synagógach, robí zázraky, uzdravuje... a ohlasuje príchod nebeského kráľovstva. Jeho prvotným poslaním bola spása Židov.
Ježišova služba bola zameraná na Židov. Keď Ježiš vysiela dvanástich apoštolov, aby uzdravovali, vyháňali zlých duchov a ohlasovali, že sa priblížilo kráľovstvo nebeské, prikazuje im (Mt 10,5-6): „K pohanom nezabočujte a do samaritánskych miest nevchádzajte; choďte radšej k strateným ovciam Izraela.“ Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním však bola spása otvorená nielen pre ľud Izraela, ale aj pre všetky národy. Po zmŕtvychvstaní Ježiš posiela učeníkov do celého sveta (Mt, 28, 19): „ Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého...“
Ľahko sa tiež môže stať, že si ľudia myslia, že Židia boli zavrhnutí a Izrael už viac nemá miesto v Božom pláne spásy po tom, ako ukrižoval Krista. Boh však nezavrhol izraelský ľud. Pavol píše v liste Rimanom (Rim 11): „ Pýtam sa teda: Či Boh odvrhol svoj ľud? Určite nie. ... Boh ...
Starý zákon si túto otázku kladie, nevie ju však uspokojivo zodpovedať. Skutočný priebeh udalostí ukázal, že vyvolenec boží - izraelský národ - nezískal výhody, ktoré mu Jahve sľuboval. Boh ho síce usídlil do zasľúbenej zeme, no čoskoro ho iné národy odtiaľ vyhnali a rozpŕchol sa po celom svete.
Ľudia uzavreli s bohom zmluvu, v ktorej sa obidve stránky k čomusi zaviazali: Za blaho, ktoré Jahve sľúbil svojmu vyvolenému národu, sa Izrael zaviazal, že bude bezvýhradne oddaný svojmu bohu, bude ho uctievať a slúžiť iba jemu. Najstrašnejší spôsob porušenia zmluvy, aký si len možno predstaviť, je zhotovovať si modly a uctievať ich ako bohov; ale okrem toho existuje ešte viacero príkazov, ktoré sa nesmú porušovať, pretože by zmluva stratila platnosť.
Nepomohli ani hrozby, ani kliatby - Izrael nezostal verný svojmu bohu. Biblia veľmi obrazne a alegoricky zobrazuje hriechy Izraela ako skutky nevernej ženy. Jahve vystupuje v úlohe muža-paroháča, Izrael ako jemu večne neverná žena.
Proroci vo svojich prejavoch rozhorčene napádajú a odsudzujú predovšetkým to, že okrem Jahveho Židia vyznávali aj iných bohov. O takomto opakovanom odpadlíctve hovoria viaceré knihy Starého zákona. Nespokojnosť Jahveho so svojím národom proroci vysvetľovali sociálnou nespravodlivosťou, ktorá vládla v Izraeli. Autori Starého zákona rozhorčene vystupujú proti tomu, že bohatí ubližujú chudobným a že úrady, kupované úplatkami, neochraňujú vykorisťovaných.
Ľudia teda porušovali zmluvu v dvoch smeroch - v kultovom a v sociálnom. Boh preto musel nevyhnutne použiť sankcie a tresty, ktoré vopred stanovil. Z toho, čo predpovedali závažné kliatby Deuteronomia, sa nie všetko splnilo. Čo sa „splnilo“, to boli vojenské porážky, strata štátnej samostatnosti a rozptýlenie Židov po celom svete. Tieto tresty sú samy osebe dostatočne prísne.
Ich morálny význam vzrástol ešte tým, že ich vykonali cudzie národy, ktoré uctievali iných bohov. Jahve si teda za nástroj pomsty vyvolenému národu zvolil pohanov a vyznavačov iných bohov. Celá koncepcia obsahuje všeobecnú myšlienku, že Izrael bude veľmi kruto potrestaný, avšak nie navždy, nie definitívne; Jahve predsa úplne nezahubí svoj národ a skôr či neskôr s ním obnoví zmluvu.
Informácie o tom, kedy a za akých podmienok bude boh Jahve znova naklonený Izraelu a opäť mu zabezpečí postavenie, dôstojné pre božieho vyvolenca, sú veľmi hmlisté. Jasné je iba to, že táto perspektíva je spätá s príchodom mesiáša. Musí to byť posol boha Jahveho, poverený veľmi dôležitým posolstvom, ktoré spasí Izrael. Hoci je obraz mesiáša opradený tajomnou aureolou svätosti a nadprirodzenosti, predsa to bude človek z mäsa a kostí, ktorý pochádza z pozemského rodu kráľa Dávida.
Nastane kráľovstvo pokoja a absolútnej spravodlivosti na celom svete. Sám výrok „prekuť meče na radlá“ stal sa neskôr známym heslom hnutia za mier, skutočne silným a výstižným práve úspornosťou výrazu. Túto koncepciu využíva vo svojej politike i propagande sionizmus. Naráža však na určité vážne problémy: téza o božej vyvolenosti Židov, ktorá je východiskom uvedenej koncepcie, znie v dnešnej dobe trochu fantasticky a na propagandu svetového rozsahu sa vôbec nehodí.
Aj kresťanská teológia, ktorá považuje Starý zákon za jeden zo základných dokumentov svojho vierovyznania, musí siahať po nejasných výhovorkách, lebo nedokáže ľuďom vysvetliť, prečo si jediný boh na svete zo všetkých pozemských národov obľúbil práve izraelský národ a prečo mu dáva možnosť, aby po príchode mesiáša zohral prvoradú úlohu medzi ostatnými národmi sveta. Učenie o výnimočnej úlohe Židov v histórii sveta teda stále platí.
Nech by ideológovia judaizmu a židovského nacionalizmu akokoľvek šikovne manévrovali s otázkou zmyslu a podstaty učenia o božej vyvolenosti, zriecť sa tohto učenia, prirodzene, nemienia. Táto modlitba skutočne vyjadruje zmysel starozákonného učenia o božej vyvolenosti Židov. Rabín podrobne vysvetľuje tradičné starozákonné učenie o vyvolenom židovskom národe a snaží sa objasniť jeho význam a najmä dôvody, ktoré viedli boha, aby si zvolil práve Židov, a nie nejaký iný národ.
Chasid umot ha-olam znamená v hebrejčine „spravodlivý medzi národmi“ a je to titul, ocenenie, ktoré dostávajú Nežidia, ktorí pomohli zachrániť Židov pred deportáciami a smrťou v koncentračných táboroch. Takmer vo všetkých prípadoch ide o cenu za ľudskosť, obetavosť a odvahu, niekedy spojenú so smrteľným rizikom. Doposiaľ dostalo titul „Spravodlivý medzi národmi“ vyše 20-tisíc ľudí, z nich 465 zo Slovenska.
Slovné spojenie Chasid umot ha-olam, spravodlivý medzi národmi, sa v judaizme používa na označenie Nežidov, ktorí si v živote ctia sedem Noemových zákonov - tiež ich volajú B´nei Noah, deti Noema. Podľa tradície sú totiž všetci ľudia Noemovými potomkami, ale len pre Židov je záväzných všetkých 613 príkazov, ktoré diktuje židovská viera. Nežidia musia dodržiavať, ak si chcú zaslúžiť raj a večné spasenie, iba sedem zákonov - podľa zmluvy, ktorú Boh urobil s celým ľudstvom v Noemových časoch. Teda dlho pred sľubom, ktorý dal Abrahámovi a ktorý sa týka už len Židov.
Každý, kto žije podľa týchto zákonov, je podľa rabínskeho učenia „chasid umot ha-olam“, spravodlivý medzi národmi. Biblický príbeh Sodomy a Gomory je príbehom miest, v ktorých už nebolo, s výnimkou Lota a jeho rodiny, viac spravodlivých. Je jasné, že titul „Spravodlivý medzi národmi“ bol zvolený v sekulárnom svete na ocenenie tých, ktorí zachránili Židov pred holokaustom, pre svoj hlboký biblický význam.
Udeľuje ho Izrael a o jeho udelení každý rok rozhodne takzvaná Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých zriadená pri pamätníku holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme v roku 1963. Proces výberu je veľmi poctivý a opiera sa o výpovede svedkov a výskum historikov.
Ak by ich nebolo, ľudská civilizácia by nemala spravodlivých a bez nich ani morálny dôvod, aby existovala.
Vychádzame z toho, čo nám Boh hovorí prostredníctvom sv. písma. Ak čítame sv. písmo, vidíme, že Boh má plán. Boh má jeden plán. Je to plán lásky, naplno zjavenej v Jeho Synovi. Na počiatku Boh stvoril človeka na svoj obraz (Gn 1, 26-27): „Urobme človeka na svoj obraz, aby sa nám podobal“. Človek nebol stvorený Bohu rovný, ale aby bol Bohu podobný. Stvoril ho ako osobu, čo odlišuje človeka od zvierat. Táto podobnosť predpokladá účasť na Božej prirodzenosti z milosti. Človek prebýval v Božej prítomnosti v rajskej záhrade.