Kostol v Štitároch: História a Architektúra

Prvé spomienky o farnosti v obci Štitáre siahajú k roku 1332. Je tam poznamenané, že farnosť bola už vtedy zasvätená sv. Michalovi Archanielovi. Odvtedy po rok 1731 nie sú písomne doložené žiadne zmienky o farnosti v obci.

História Kostola

V roku 1731 sú ďalšie zmienky o kostole. Kostol vtedy stál na mieste, kde sa dnes nachádza pomník padlým vojakom 2. svetovej vojny. Stál na návrší, ktoré bolo oproti terénu navŕšené o asi 3 až 4 metre. Názov tohto miesta si pamätajú ako Kostolište. Pod ním bola roklina oddeľujúca ulicu Horný koniec od Kráľovskej cesty. Okolo bol cintorín.

Kostol mal rozmery 3 a pol orgie bola dĺžka, 3 a pol orgie bola šírka, výška bola 4 orgie. Udáva sa, že vtedajšia dĺžková miera orgia mala dĺžku asi 185 cm. Strecha kostola bola pokrytá šindľovou strechou.

V roku 1842 bol spevňovaný piliermi, pretože mal trhliny. Tiež mal vybudované oporné piliere na veži, aby zabránil odtrhnutiu od lode kostola.

Farnosť a jej rozsah

V tých časoch k našej farnosti patrili aj Horné Štitáre, Veľké Dvorany, Bodok a Kľačany.

V tej dobe bol nasledovný počet ľudí:

• Urmince - katolíci: 485, evanjelici: 3, židia: 9
• H. Štitáre - katolíci: 207, evanjelici: 3, židia: 9

Kam na výlet v okolí Štitár

Ak sa rozhodnete navštíviť Štitáre a okolie, ponúka sa niekoľko zaujímavých miest na výlet. Medzi ne patria:

1. Rozhľadňa na Hôrke pri Podhoranoch: Netradičná drevená rozhľadňa s výškou 8 m, ktorá poskytuje prekrásny panoramatický pohľad na pohorie Tribeč.
2. Hradisko Zobor pri Nitre: Najstaršia a najrozsiahlejšia pamiatka v okolí Nitry, s náučným chodníkom, ktorý vás prenesie do dávnych čias.
3. Svoradova jaskyňa pri Nitre: Menej známa jaskyňa, ktorá je voľne prístupná a spája sa s legendou o benediktínskom mníchovi Svoradovi.
4. Divadlo Andreja Bagara v Nitre: Jedno z najväčších a najmodernejších divadiel na Slovensku, kde môžete sledovať úžasné umelecké výkony.
5. Areál Zoborského kláštora pri Nitre: Areál najstaršieho známeho kláštora na Slovensku, s ruinami Kostola sv. Jozefa a interaktívnymi prvkami pre deti.
6. Ranč Slovák Hafling v Podhoranoch: Rodinné hospodárstvo, ktoré sa venuje chovu koní plemena Hafling a ponúka výučbu jazdy na koni.
7. Skanzen Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre: Stála expozícia hospodárskych stavieb z celého Slovenska z obdobia 19. až 20. storočia.
8. Hradisko Žibrica: Hradisko sa skladá z dvoch od seba nezávislých častí (sídlisko a hradisko), spojených iba pohodlnou a na jednom mieste umele vybudovanou komunikáciou.

Hradisko Žibrica sa skladá z dvoch od seba nezávislých častí (sídlisko a hradisko), spojených iba pohodlnou a na jednom mieste umele vybudovanou komunikáciou. Sídlisko leží na južnom svahu homoľovitého kopca Žibrice a hradisko sa rozkladá okolo najvyššej kóty tohoto kopca. Hradisko ako prvý preskúmal Š. Janšák koncom 20. storočia. Život na Žibrici sa sústreďoval smerom JV z niekoľkých príčin: je to slnečná strana, mierne sa svažujúca do údolnej roviny Žitavy, a čo je hlavné, najbližší výdatný, prameň pitnej vody nachádza sa dnes na návsi obce Štitáre. Značná vzdialenosť hradiska od tohoto prameňa nútila k zriadeniu nižšieho, v dobe pokoja obývaného sídliska, ktoré nemá žiadnych ochranných valov, stavieb, ani iných do dnes zachovalých bezpečnostných zariadení (čo, pravda, nevylučuje eventuálne drevené ohrady, ktoré časom bez stopy zanikly). Jediná spoľahlivá záruka, na základe ktorej možno toto hradisko zistiť, je veľké, až nápadné množstvo črepov, ktoré sa v 30. rokoch nachádzalo na jeho povrchu.

Pôvodný výstup na hradisko vedie zo Štitárov od prameňa smerom SZ, horskou, ale zreteľnou cestou. Vzhľadom na to, že ide po príkrom svahu, bolo potrebné umele ho upraviť, čo previedli obyvatelia hradísk odkopáním svahu na dĺžku 300 m, čím povstal násyp a paralelne s ním idúca priekopa, na dne ktorej vedie stará cesta, dodnes používaná. Vrch Žibrica na svojom vrchole neposkytuje žiadnej pozoruhodnej prirodzenej bezpečnosti. Všetky jej svetové strany sú vytvorené šikmým svahom v sklone 30°, najviac 45°. Len vrcholový hrebeň má úzke skalné ihlance, bez akéhokoľvek priestoru pre pobyt a osídlenie.

Vrchol Žibrice je obohnatý len jediným valom. Výška tohoto obvodového valu smerom do hradiska, sa pohybuje od 0,5 až po 2 m, dosahujúc tento posledný rozmer len na troch, či štyroch miestach. Smerom na vonok splýva val s prirodzeným sklonom terénu, vytvárajúc jeho príkrejší stupeň , o výške 6-8 m. Vstupná brána dá sa zistiť s bezpečnosťou len jedna, na JV. Rozloha hradiska je cca 4,37 ha, no poskytuje len slabý útulok pri zrovnaní s inými hradiskami tohoto druhu.

Pre osídlenie zostalo teda len niekoľko menších plošín pozdĺž SV časti hrebeňa a 5-10 m široký pás, idúci na vnútornej strane paralelne s valom, vzniknutý odkopáním materiálu, potrebného k stavbe opevnenia. Za takýchto okolností bolo potrebné umele zväčšiť povrch vhodný k obývaniu. Stalo sa to vytvorením celého systému po hradisku nepravidelne roztrúsených väčších-menších terás, z ktorých vzhľadom na značnú svoju rozlohu zasluhuje zmienky terasa T. Tieto terasy vznikli odkopaním svahu. Domnienku túto by podporovali i viaceré nehlboké misovité jamy na jej plošine, priemeru 150-200 m, ktoré možno pokladať za stanovište pre nejaký druh obydlia. Umelé prispôsobovanie povrchu k potrebám obývacím bolo tým potrebnejšie, čím je poloha nepriaznivejšia. Nevhodnosť pre obývanie je zvyšovaná aj tým, že hrebeň Žibrice tiahne sa poblíž juho-východného valu a delí tak hradisko na dve nerovné časti. I táto okolnosť oprávňuje k záveru, že Žibrica nie je hradiskom určeným na stále obývanie.

Na Žibrici nachádza sa tiež na východnom svahu nálevkovitá jama M, ktorej analogie sú napr. na „Pohanskej". Jej hĺbka na strane proti svahu je 8 m, na strane po svahu 2 m, priemer 6 m. V najnižšom bode hradiska, na kóte 570, v bezprostrednom susedstve valu, je tiež veľká jama Z, ktorá vzhľadom na svoju polohu mohla byť cisternou na dažďovú vodu. Povrchové nálezy črepov boli v minulosti veľmi hojné; obidve hradiská boli nimi v pravom slova zmysle pokryté. Črepy väčšinou radíme do halštatskej doby.

Hradisko preto slúžilo prevažne pre strážnu službu. Na základe archeologických nálezov z údolia Nitry je bezpečne dokázané, že ním viedla predhistorická cesta od juhu na sever, ktorú sme si zvykli paušálne označovať ako Jantárovú cestu. Po tejto ceste chodili ozbrojené expedície cudzincov, prinášajúce v pomere k domácemu obyvatelstvu nebezpečenstvo výboja.

V rokoch 2000 - 2002 sa na hradisku uskutočnili sondážne výskumy, ktoré potvrdili rozsiahle osídlenie lokality v neskorej dobe bronzovej, staršej dobe halštatskej, strednej a neskorej doby laténskej a v stredoveku. Našla sa tiež početná keramika s tuhovým povrchom, mazanica, uhlíky a zvieracie kosti. V skúmaných miestach bolo staršie osídlenie evidentne porušené mladšími zásahmi. Na východnom okraji terasy zistili kamenno-zemný násyp, ktorý mal od úrovne vybudovania zachovanú výšku 1,10 m. Dá sa predpokladať, že bol postavený na spevnenie okraja terasy. Pod kamenno-zemným násypom sa nachádzala kultúrna vrstva z neskorej doby bronzovej.

Počas archeologického a geofyzikálneho prieskumu v roku 1999 sa z povrchových zberov získal najpočetnejší nálezový materiál na hradisku Štitáre-Žibrica. Okrem početných zlomkov keramiky lužickej kultúry sa na tejto lokalite našli aj tzv. včasnoskýtske bronzové hroty šípov z doby halštatskej. Dva z nich pochádzali priamo z koruny valu v južnej časti, jeden z bezprostrednej blízkosti vnútornej strany valu v západnej časti. Udajne ich z tohto hradiska pochádza väčšie množstvo. Počas opakovaných prieskumov v rokoch 2000 a 2001 sa okrem keramiky z mladšej doby popolnicových polí našli aj črepy z doby halštatskej, ktoré naznačili, že osídlenie tu pretrvávalo aj v tomto období.

Cieľom výskumov na hradisku Štitáre-Žibrica v rokoch 2002 a 2003 bolo zistiť celkové časové rozpätie osídlenia a taktiež získať poznatky o stratigrafii kultúrnych vrstiev. Zo skúmaných kultúrnych vrstiev I a II sa získal veľký počet črepov predovšetkým z neskorej doby bronzovej a včasnej doby železnej, ojedinele sa tu vyskytli aj črepy z doby laténskej, stredoveku a novoveku. Vo vrstvách sa vyskytovalo aj množstvo mazanice a zvieracích kostí i niekoľko uhlíkov.

Dr. Rajtárová uvádza, že hoci črepový materiál pochádza iba z kultúrnych vrstiev, poskytuje dôležité informácie o kultúrnom a časovom zaradení tohto náleziská. Získaný súbor nám poskytol prvé významné poznatky o ťažisku osídlenia na hradisku lužickej kultúry, ktoré spadá nielen do neskorej doby bronzovej, ale aj do staršej doby halštatskej. Osídlenie hradísk v tríbečskom pohorí aj v dobe halštatskej sa síce predpokladalo už dávnejšie, ale výraznejší nálezový materiál ako zo Žibrice doteraz chýbal.

Priaznivé geografické pomery, predovšetkým úrodná pôda, pomerne teplá klíma a kumulácia štyroch vodných tokov- Rabony (Čeľadického potoka), Hosťoveckého a Obdokovského potoka, toku zvaného Világos na malom priestore umožnili vznik výborných podmienok pre udržanie osídlenia čeľadickej oblasti človekom tiež počas stredoveku. Žiaľ, na základe archeologických a historických výskumov je možné sledovať osídlenie regiónu až od začiatku 12. storočia.

V súvislosti s názvom Čeľadice (Čalád) je nutné poukázať aj na pôvod názvu Dvorníky, lebo oba názvy majú skoro rovnaký význam a často sa vyskytujú na totožných geografických polohách (napr. Dvorníky pri Hlohovci, neďaleko od Váhu mali okrem miestnej časti Posádka až do 19. stor. i majer Čalád). Sú to starobylé označenia, ktoré boli úzko zviazané nielen so zamestnaním určitej skupiny ľudí, ale súviseli tiež so spravovaním niektorých častí včasnouhorského štátu.

Ako veľmožský dvorec sa počas existencie Veľkej Moravy (v 9. stor.) označoval súbor budov- dom pre veľmoža a jeho rodinu, domy pre čeľaď, služobníctvo, pre vojenskú družinu, otrokov, stavby hospodárskeho charakteru (stodoly, sýpky, chlievy), výrobné dielne, kúpele, kuchyne a pod. Dvorec patril určitému veľmožovi, správcovi menšej oblasti. Súčasťou areálu bol aj kostol a cintorín. V takomto dvorci sa sústreďovali dávky poddaného ľudu z okolia. Pretože ľudia sústredení v dvorci poskytovali rodine veľmoža určité služby, začali sa nazývať dvorníci. Z dvorcov sa neskôr vyvinuli prvé opevnené hrádky, hrady. Počet ľudí nazývaných dvorníci neustále narastal, preto nemohli už žiť v dvorcoch stesnaných palisádami, ale sústreďovali sa v blízkych osadách a dedinách. Obyvatelia týchto dedín - ktoré boli po novom označované ako Dvorníky, naďalej vykonávali špecializované služby pre miestneho veľmoža, tak získali titul čeľadníci. Združovali sa a bývali v osadách zvaných Čeľadice, Čalád.

Podľa Encyklopédie Slovenska (1977, s. 614-615) dvorníci- môžeme o nich hovoriť aj ako o čeľadníkoch, tvorili skupinu obyvateľov zaobstarávajúcich služby pre kráľovský dvor putujúci po krajine, keď sa zastavil na niektorom veľmožskom dvorci. Hoci boli ako väčšina vtedajších ľudí osobne neslobodní, lebo boli podriadení niektorému feudálovi (panovníkovi, miestnemu šľachticovi), mali oveľa lepšie sociálne a spoločenské postavenie ako nevoľníci či otroci, ktorí nemali žiadne osobné práva.

Podľa všetkých doterajších historických prác, najstarší doklad o existencii Čeľadíc pri Nitre je v listine z r. 1113, kde sa obec uvádza najprv vo forme villa Scala, v inej časti tohto dokumentu ako villa Scalad (obe značia obec Čeľadice). Čeľadice boli vtedy súčasťou majetkov Nitrianskeho hradu, ale pretože susedili s majetkami benediktínskeho opátstva sv. Hypolita v Nitre na Zobore, tak boli pri súpise opátskych majetkov v r. 1113 uvedené ako hraničná obec.

Je zapísaná napr. v listine uhorského kráľa Gejzu II. (1141-1162) z r. 1156, ktorou panovník umožňil vyberanie desiatkov z 70 dedín pre ostrihomskú kapitulu. V r. 1232 došlo snáď k najzávažnejšej zmene v spoločenskom postavení obyvateľov Čeľadíc. Vtedajší uhorský kráľ Ondrej II. (1205-1235) nariadil, aby všetci ľudia, ktorí boli označovaní ako dvorníci, čeľadníci a ľudia, ktorí boli pripojení k zvolenskému kráľovskému prediu začali platiť ostrihomskej kapitule desiatky. Tým sa Čeľadičania aj úradne stali na dlhú dobu dvorníkmi Nitrianskeho hradu.

Je viac než isté, že v r. 1241 bola úspešne sa rozvíjajúca sídlisková komunita narušená počas vpádu Tatárov. Dokladajú to fakty, že v neskorších dokumentoch sa uvádza, že ju bránili šľachtici z rodu Ludanických, a že usadlosť bola ešte v r. 1274 vyľudnená.

V r. 1248 sa po prvý krát uvádza usadlosť Krňa, Kerňa (Kernye, Kerne). Pôvodne bola súčasťou kráľovského majetku, ale v polovici 13. stor. bola z neho vyňatá a až do začiatku 16. stor. patrila k Čeľadiciam. V dokumente z r. 1248 je napísané, že šľachtici Mikuláš a jeho syn Zochud bojovali ako kráľovskí vojaci proti Tatárom počas ich vpádu v r. 1241, preto sa kráľ Belo IV. (1235 - 1270) rozhodol vyňať zem Kerne "vymedzenú starodávnymi hranicami" z právomoci Nitrianskeho hradu a poskytol ju za bojové zásluhy Mikulášovi a jeho potomkom. Počas prieskumu sa našli črepy z hrncovitých a veľkých zásobnicovitých hlinených nádob s výzdobou datované do 12.-13. stor., taktiež črepy z nádob vytočených na kruhu s rôznymi druhmi výzdoby, ktoré bolo možné datovať do 2. polovice 13. až začiatku 16. stor. Z kovových predmetov sa pri prieskume našiel zlomok železného stredovekého noža a strieborná minca - uhorský denár Žigmunda Luxemburského (1387-1437) z r. 1390-1427.

Z r. 1274 sa zachoval dokument, v ktorom sú Čeľadice označené ako "pustá, neobývaná zem" (kvôli vpádu Tatárov). Z tohto dôvodu ju poskytol vtedajší uhorský kráľ Ladislav IV. (1272-1290) šľachticovi comesovi Gethovi z rodu Ludanických na doosídlenie. Takýmto spôsobom sa Ludanickí z Ludaníc pri Topoľčanoch dostali do Čeľadíc. Ich pozícia v obci sa koncom 13. a počas 14. storočia neustále upevňovala, rod sa rozrastal, až boli vytvorené základy vzniku miestnej vetvy Ludanických. Pretože príslušníkov tejto vetvy nazývali v dokumentoch Ludanickí z Čeľadíc, dnes ich môžeme označovať ako páni z Čeľadíc, alebo Čeľadickí.

Históriu rodu najnovšie súhrnne zhodnotil pracovník Historického ústavu SAV J. Lukačka (1990, s. 3-14), ktorý uviedol aj všetky staršie názory na vývoj rodu. Pôvod rodu je nejasný. Podnes sa nepodarilo zistiť či sú Ludanickí autochtónnou slovenskou šľachtou pôsobiacou na západnom Slovensku už od začiatku 11. stor., alebo prišli z Čiech počas 12.-13. stor. ako to tvrdia niektoré uhorské kroniky, rodová tradícia a naznačujú to aj mená viacerých predstaviteľov rodu. Lukačka zistil, že majetková doména Ludanickovcov sa určite formovala už od konca 12. stor., hoci prostredníctvom listín sa jednotlivé majetky dajú dokázať až od nasledujúceho storočia. Ich majetky sa nachádzali hlavne v Nitrianskej, Bratislavskej, Trenčianskej stolici a Turci. V písomných prameňoch sa Ludanickí častejšie objavujú až od čias Ondreja II. (1205-1235). Ich základným a dedičným lénom boli Ludanice pri Topoľčanoch. Do 1. polovice 13. stor. sa však ich majetková základňa natoľko rozrástla, že im patrilo už 35 majetkov v rôznych obciach a 4 ďalšie boli s veľkou pravdepodobnosťou ich starými dŕžavami (Lukačka 1990, s. 5). V 13. stor. Ludanickí patrili k popredným šľachticom Uhorského kráľovstva, dokonca získali titul baróni (barones), čím sa zaradili k príslušníkom najvyšších vrstiev vtedajšej spoločnosti.

Predstavitelia rodu zastávali viaceré vysoké správne funkcie v rámci štátu, čo ešte viac upevňovalo ich postavenie. O šľachticoch z Čeľadíc Lukačka uvádza nasledujúce informácie (tamže, s. 5, 6). Ako staré rodové majetky im patrili dediny Čeľadice, Malé Ripňany, Malé Zálužie, Rozvadze, Tešín pri Ratnovciach, Chrenová, Dvorany nad Nitrou, Dlhá nad Váhom. Súčasne mali majetkové podiely aj v Banke, Ludaniciach a bližšie geograficky neidentifikovateľný majetkový podiel v Turci. V období okolo polovice 13. stor. sa o rozmnoženie tohto majetkového panstva okrem iných členov rodu zaslúžili Mikuláš a Jób, synovia Zocha a ich nasledovníci. Mikuláš získal o. i. v r. 1248 za udatnosť prejavenú v r. 1241 majetky v Čeľadiciach.

Žiaľ, spoločenský vývoj čeľadickej vetvy nebol vždy ustálený. Počas feudálnej anarchie v Uhorsku, v závere 13.a na počiatku 14. stor. nebolo výnimkou, že medzi nižšie postavenými šľachticmi (k akým patrili aj Čeľadickí) nové majetkové zisky neraz priniesli závisť ďalších menej schopných členov rodov. Často dochádzalo ku majetkovým sporom medzi jednotlivými členmi rodu (rabovanie majetkov, ničenie úrody, zaberanie zeme), dokonca ku krvavým bitkám. Našťastie spory o majetok nevyústili až ku krvavým inbcidentom vedúcim ku zdecimovaniu rodu, ale na základe historických záznamov sa zistilo, že dlhoročné majetkové spory spôsobili rozdelenie čeľadickej vetvy Ludanických na dve samostatné rodiny. Konkrétne, v prvej rodine boli syn Mikuláša Folkuš a jeho brat Zoch. Druhú rodinu reprezentoval ich strýko Jób a jeho synovia. V r. 1274 došlo aj k rozdeleniu majetkov čeľadickej vetvy Ludanických. Tie si rozdelili spôsobom, že: Folkuš získal časť Ludaníc, Dvorany, Čeľadice, Rozvadze.

Tento v r. 1280 kúpil od Žida Fredmana dedinu Hosťovú a pri nej ležiaci Žihárec. V r. 1287 prikúpil v Krni podiely šľachticov z Beladíc. Na prelome 13.-14. stor. získal ešte Veľké Suľany a najetkové podiely v Čížovci pri Bojnej. V r. 1311 získali synovia Folkuša Mikuláš, Dominik, Ondrej a Tomáš za 20 mariek obchodného striebra Hosťovce so všetkými užitočnosťami - lesmi, pôdou od konventu križovníkov z Ostrihomu. V r. 1309 sa Folkuš objavuje ako "kráľov človek" svedok pred konventom v Hronskom Beňadiku.

Koncom 13. stor., približne po r. 1295, kedy vrcholila feudálna anarchia podporovaná panovníkovým odporcom Matúšom Čákom Trenčianskym vznikla v rode Ludanických zvláštna situácia (typická pre vtedajšie pomery). Niektorí príslušníci rodu zostali aj naďalej verní kráľovi Ondrejovi III. (1290-1301) a po jeho smrti slúžili pre blaho štátu až do prevzatia vlády Karolom Róbertom z Anjou (1308-1342). Zopár jednotlivcov sa priklonila na stranu Matúša Čáka, poslušne vykonávali jeho rozkazy a pod jeho vedením narúšali majetky prokráľovsky orientovaných šľachticov (napr. nitrianskeho biskupa Jána). Z Ludanických to boli predovšetkým comes Peter, syn Sebeslava z Veľkých Janíkoviec a Dominik, syn Folkuša z Čeľadíc.

Po smrti Matúša Čáka v r. 1321 sa výrazne zmenila vtedajšia politická a hospodárska situácia na západnom Slovensku. Kráľ Karol Róbert, ktorý už dávnejšie zlikvidoval všetkých svojich odporcov stratil v r. 1321 aj svojho najúhlavnejšieho nepriateľa a mohol tak zaujať celú Čákovskú majetkovú doménu. No zabavenie Čákovských majetkov bolo len prvým krokom k potrestaniu Matúšových prívržencov. Ludanice, Urmince, Horné Štitáre, Horné a Pusté Obdokovce kráľ zabral pre seba a neskôr ich daroval Nitrianskemu biskupovi Jánovi ako odškodné za majetky, ktoré mu zničil Matúš Čák. Zvyšné majetky síce zostali naďalej v držbe Ludanických, ale pretože neboli až také výnosné, ako tie zabraté kráľom, sociálne a spoločenské postavenie Ludanických sa výrazne zmenilo. Príslušníci rodu museli prežívať v oveľa skromnejších podmienkach ako počas 13. stor.

Je zaujímavé, že ani Peter z Veľkých Janíkoviec, ani synovia Folkuša z Čeľadíc neboli kráľom potrestaní, lebo ešte pred skončením kráľovsko - čákovského sporu prebehli na stranu panovníka. Napr. Folkušov syn Dominik podľa biskupovej sťažnosti z r. 1318 ukradol v Dolných Obdokovciach 6 koní, 7 volov a nechal tajne v noci pokosiť obilné polia viacerých miestnych kráľových jobagiónov (úrodu si zobral), spôsobil aj iné škody za 20 mariek.

Začiatkom 14. stor. sa čiastočne pozmenila držba majetkov v rámci obce, lebo popri miestnych Ludanických - Čeľadických sa tu objavili príslušníci nového rodu Ďarmatyovcov, teda páni z Golianova. Okolo ich príchodu do obce vznikla celá séria listín, lebo pozemky v obci dostali v r. 1312 ako odškodnenie za usmrtenie člena rodu zvaného Myko. Niekedy pred 6. májom 1312 došlo k vražde Myka. 6. mája comes Pavol z Branču a diakon magister Pavol na príkaz Nitrianskej kapituly vykonali obhliadku 2 častí pozemkov Ladislava a Chomaza (synov Jána, boli to asi Ludanickí) v Čeľadiciach a miestneho mlyna, aby ich mohli ako odškodné dať Mykovým bratom Petrovi, Jánovi a Gregorovi Ďarmatyovcom (boli synovia Gregora, Sedlák 1980, č. 997, 998). Vtedy sa po prvý krát uvádza aj existencia miestnej fary pri kostole sv. Michala.

Pre lepšiu predstavu o historickom vývoji obce a jej okolí si môžete pozrieť nasledujúce video:

Prehľad Významných Udalostí

tags: #pamiatky #na #slovensku #kostol #v #stitaroch